ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po veľkom vzrušení sa nespí dobre. Ani Chmelius nevie oka zohnúť. Prehadzuje sa na posteli, až pod ním praští. Jemné črty pani Apolónie a jej smutný pohľad mu nevychádzajú z mysle. Ako len poputuje táto slabá žena v šíry svet? Vidí oválnu, bielu tvár kmotry, ale aj Simonidesky, i štíhlu postavu kmotra, Jána Simonidesa, ako ich obe, letiace z nôh, nežne podopiera. Hľadí na ten obraz živej fantázie a srdce mu zabúcha silnejšie. Tuší niečo zlého. Vynorí sa mu postava chudého mnícha v čiernej reverende. Počerná tvár sa blíži, rastie. Zanietená, tvrdá. Páter piarista Mikuláš Housenka! V očiach mu svieti ten istý oheň ako v Simonidesovom pohľade. Oheň presvedčenia? A hľa, jeho postava mohutnie, až zastrie rektora i jeho ženu. Zavadzajú mu, ako farár, Ján Milochovský a jeho skromnučká Apolónia? Vtom sa zjaví príjemná postava mladého podnotára Jakuba Gronella. — Nevieš, čo sa povráva vo Zvolene? Iste aj v Ostrihome a Prešporku, — dá sa mu vysvetľovať. — Ján Simonides, rektor breznianskeho gymnázia, nevychováva mládež v zmysle ustanovenia tridentskej synody!

— Ach, — zastone Daniel. Prejde si rukami po tvári, v snahe zahnať nemilé predstavy. Stavajú sa mu pred oči znova a znova. V izbe počuť len rovnomerný dych pani Zuzanny a dietok. Živá obraznosť však nevie ustať — predvádza zjav za zjavom. Farby sú zreteľné. Postavy živé — zapĺňajú priestor. V neveľkom Brezne vidí množstvo panstva zhromaždeného zo všetkých strán Uhorska. Radia sa, ako odvrátiť nebezpečenstvo, ohrozujúce vlasť, v zmysle krajinských zákonov a kráľovských diplomov. Ako niekedy na hrade Makovici počas svadby Fraňa Rákócziho s krásavicou Ilonou Zrínyi. Čo však ich, Brezňanov, do toho? Majú len úlohu hostiteľov. Kým sa totiž tí radia de publico bono, regni, ide k nemu kamarátsky podžupan Zvolenskej stolice. Prosí ho, aby sa postaral o veľmožov a zemanov ako sa svedčí na slobodné kráľovské mesto. A on, Chmelius, nie je proti tomu. Prichystá sa hostina na štyri stoly. Veľká hostina. Ktovie, ako sa to niekedy mestu môže zísť? Spotrebuje sa hovädziny 60 funtov, teľaciny 49, bravčoviny 90 funtov, moriakov, husí, jarabíc, sliepok, rýb, vína i piva v hojnosti. Všetko to stojí 320 zlatých 26 denárov. Hneď potom všetko zatieni chmúrny obraz prešporskeho súdu. Predsedá mu gróf Rothal s bujnou parochňou na hlave. Tam je už aj šedivý starec Juraj Szelepcsényi a podlý, podozrievavý štyridsiatnik Leopold Kollonič. Ich pichľavý pohľad neveští nič dobrého. Pred tento súd sa musí aj on postaviť. Za štyri mesiace ho vyšetrujú, vláčia, strašia. Nič mu však nevedia dokázať, okrem tej hostiny. A tú predsa nedalo mesto nijakým zradcom, ale zemanom a magnátom len zo zdvorilosti. Čo robiť? Musia ho pustiť domov. K rodine a do jeho rodného mesta medzi magistrátnych pánov. Takú chvíľu však, keď človeka obchádza smrť, ťažko zabudnúť! Pred tým súdom stál kmotor Milochovský, krotký služobník boží. A tam si má stať druhý kmotor, rektor Simonides? Ktože už potom s mládežou nacvičí v Brezne divadlo? Výpomocný Sartorius a kantor Fabricius nie sú na to. Kaplán Srnka je zas plachý ako srnka. A čo bude s kmotrou, mladuškou Katou? Čo s jej Samkom? Páter Mikuláš striehne na kostol, ale i na faru a školu.

Podráždená myseľ sa nevie upokojiť. Hlásnik odtrúbi hodinu za hodinou, a nedajbože zaspať. Zarazí ho akýsi hrmot na rínku. Vstane z alkovne a ide k oknu. Hľadí, hľadí — nič. Len bariny sa príšerne jagajú na širokom priestore po jesennom daždi. Obloha je ako vatou vystlatá. Mäkké, biele obláčky sa nesú ponad mesto, zaliate mesačným svitom. Iba psi zavýjajú do vlhkej noci.

Zašomre Daniel a vráti sa do alkovne.

— A vy, pán manžel, nespíte ešte? — ozve sa zrazu pani Zuzanna.

— Nemôžem, žena moja, — povie ticho, aby nevyrušil deti. Menšie z nich spia s nimi. — Starostí mám veľa!

— A čo sa staráte? — doloží hneď ona. — Pán Boh je na nebi, bude, ako bude! Len si vy zakrúťte hlavu do hlavnice. Nevyspatý človek nie je do práce. Každý deň má dosť svojho trápenia. A ak sa ten pán Collalto odváži, máte svojich strelcov!

— Veď tak, mamka naša! Veď tak!

Na druhý deň Chmelius s Jakubom Gronellom a senátorom, bradatým Staxom, obídu mestské múry, počnúc od Valaštianskej brány. Ustália si nedostatky a potrebné opravy. Richtár hneď nariadi vyslať majstra ctihodného murárskeho cechu s jeho ľuďmi a primeraným počtom furmanov. Ktovie, čo sa môže stať. Nech je teda všetko v poriadku. Potom dá zavolať náčelníkov mestskej obrany — Daniela Lavru, Jána Vŕbovského a Daňa Englera. Tí prídu, mladí, zdraví, silní chlapi. Dôjdu pred richtára, pozdravia ho ako svojho hlavného veliteľa.

— Náčelníci, máte svojich ľudí v poriadku? — obráti sa hneď k nim s otázkou.

— Máme, — odvetia po vojensky.

— Zbrane sú rozdelené?

— Sú.

— Streliva a pušného prachu?

— Je.

— A čo nového?

— Plukovník Collalto poslal dnes stotinu svojich vojakov na Horehronie, — hlási náčelník Lavro. — Kapitán Barbo ich viedol cez mesto hore na Polomku.

— A koľko má Collalto vojska?

— Jeden pluk, — oznamuje Vŕbovský. — Tri stotiny.

— Kde sú ešte dve?

— Jedna vo Valaskej, druhá okolo Lopeja.

— Teda pozor na ne, — zdôrazní richtár. — Postavte stráže okolo mesta! Na kopce nezabudnite!

— Dobre, — pozdravia náčelníci a odídu za svojimi povinnosťami.

Múry a bašty sa opravujú — mestská obrana sa zhromažďuje. Pravda, i napätie stúpa. A nie pre vojsko, ktoré zavčas rána mašírovalo na Polomku. Taká udalosť je tu častá a neznepokojuje. Keď však mešťania vidia veliteľov — Lavru, Vŕbovského a Englera — v plnej zbroji, vedia, že sa pripravujú vážne veci. Predstráže sa posúvajú na západ. Na Čachovo a Žaly, obstojné to kopce nad cestou z Valaskej. Ľudia vedia — prečo.

Listnaté hory žltnú, červenejú, jedlina tmavie. Svitne ešte niekoľko pekných dní. Kto si nepripravil dreva na zimu, vozí ho. Ináč práce dosť aj okolo domu. Idylu preruší nevšedná udalosť. Jedného dňa dobehne do mesta ako bez duše z Čachova mládenec, Tomáš Dolňan. Hneď za ním sa hlási aj mladý ženáč Jakub Belušiar, ktorý prišiel práve zo Zalov.

— Čo je, mladí ľudia? — spytujú sa ich strážnici, usilujúc sa z vyjavených tvárí vyčítať, čo sa robí.

— Kde sú pán richtár?

— Vyšli si s pánom podnotárom pozrieť mestský rybník.

— To je zle, — lapá sa slova raz jeden, raz druhý. — Treba poslať za nimi niekoho, ale hneď!

— A čože sa robí?

— Chorvátski vojaci grófa Collaltu mašírujú na Brezno.

— Azda idú aj na Polomku…

— Nejdú.

— Odkiaľ viete?

— Ide s nimi aj piarista Mikuláš Housenka, — prikyvuje Belušiar. — Ten na Polomke nemá čo hľadať. Zato v Brezne áno.

— Aj trubačov majú, — doloží Dolňan. — Idú ani na slávnosť.

— A koľko ich je? — strážnici sú zvedaví na to najhlavnejšie.

— Dobre vyše tristo…

— Teda tri razy viac ako našich…

— Tak asi.

Nedobrá zvesť letí z úst do úst ani oheň zo strechy na strechu. Chvíľa a mesto je na nohách. Chlapci vychodia z ulíc, ozbrojení sekerami, kosami a vidlami. Hrnú sa na priestranný rínok, kde stojí sto mužov — vyzbrojených ako-tak. Náčelníci sú pri svojich čatách. Čakajú hlavného veliteľa.

— Čo tu stojíte, — okríkne ich obstarný senátor, Juro Závadský. — Predsa nebudete čakať nepriateľa na rínku?

— Nie, baťko, — vraví mu Lavro. — Pán richtár sú tu čo nevidieť.

— No len, — no, — pohmká si Juro. — Len sa neprerátajte!

— Buďte spokojný!

Prichádzajú noví poslovia. Ich chýry neveštia nič dobrého.

— Tých je ani šiašok, — hovorí jeden. — Nie tristo. Azda vyše tisíc!

— A ako sú všetci vyzbrojení! — doloží druhý.

— Od kohosi z našich sa vraj dozvedeli, že sa ich strojíme privítať so zbraňou, — vraví tretí, ktorý bol ako vyzvedač v samej Valaskej. — Idú na nás ako ozajstné vojsko!

— A ktože tam chodil z našich? — pozastaví sa hneď orátor, Matej Faško, človek odvážny a prudký. — Kto to bol?

— Hej, kto to bol? — obstanú mešťania posla, s hrozivým výrazom na tvári.

— Čo ja viem? — pokrčí plecami.

— Bol to Ondrej Fintok, — vykríkne ktosi zo zástupu. — On sa v tieto dni motal okolo Valaskej.

— Tak je zradca a patrí pred súd, — zahrmí na rínku. — Strážcovia, za ním! Chyťte ho!

— Niet ho doma, — vykríkne ktosi. — Azda je kdesi u Callaltu.

— No, hej! On vás bude čakať!

Druhá časť chlapov sa hrnie pod Dúbravku. Ak ide Collalto s pátrom Housenkom, ich cieľom nie je nič iné než chrám. Tu sa teda zhromaždia okolo mohutnej stavby z kameňa a z dreva. Pred ňou je zvonica, na nej až päť zvonov. Na murovanom sanktuáriu slnečné hodiny. Tienistá čiara dosahuje číslo 9. Niektorí mešťania si ich obzerajú. Na múre slabikujú nápis: Quaelibet hora manet, praesentia tempora labi. Una tamen veniet, quae tibi dicet: abi!

— Prelož nám to, prelož! — viacerí volajú na Daňa Lopušina, dobrého latinára.

— Preložím, čoby nie! — usmeje sa červenastý päťdesiatnik. — Že časy prítomné bežia, každá hodina hlása, — pozorne kladie slovo k slovu. — Príde jedna, ktorá ti riekne: ber sa odtiaľto!

— Vivat, Daňo, vivat! — volajú mešťania. — A to je veru pravda spravodlivá.

— Tú by mal poznať aj plukovník Collalto, — poznamená starý Andrej Kachnič. — Netrápil by nás zbytočne!

— Ba páter Housenka by ju mal poznať, — dodá o dvadsať rokov mladší Jakub Svorad. — Nešiel by nám ako vlk do košiara. Náš kostol je posvätený svätému krížu, čo ešte chce?

— Chce nám ho vziať, — zdvihne plešivú hlavu senátor Ďuro Gratza, vrstovník tamtých.

— Kto by mu len doňho chodil? — ozve sa ktosi. — Tu katolíkov niet!

— My si však kostol nedáme! — zahučí davom.

— Nedáš, ako nedáš, keď ich je veľa!

— Zmeriame sa! — nalieva ducha rečník ľudu Martin Olerini, mladý človek a chlap ani húžva.

Medzitým sa vrátia richtár s podnotárom. Ženy a deti, hľadiac len z privretých okien, čo sa robí na rínku, zbadajú hneď akési uspokojenie. Hja, keď je Daniel Chmelius medzi svojimi, to je ani otec v dome. V tej chvíli stúpne v meštianstve sebadôvera. Ľudia vedia, že nič nie je stratené. Čo sa dá spraviť, spraví sa.

— Pán richtár, nepriateľ tiahne proti nášmu mestu, — hlási Lavro hlavnému veliteľovi. — Naša obrana je hotová.

— Dobre, — kývne Chmelius hlavou, tvrdý ani zo žuly, — Mestské brány zavrieť! Ideme sa brániť! S hlavnou silou k Valaštianskej bráne!

Náčelníci, pripravení vyplniť vôľu hlavného veliteľa, vydajú obrane rozkazy. Vtom od Dolnej brány počuť rachot bubna a hukot trúb. Na námestí nastane ohromný zmätok.

— Cisárski sú v meste! Cisárski! — chytajú sa ľudia toho, čo majú práve v rukách. Hrnú sa do Valaštianskej ulice, jej brána je vylámaná a otvorená dokorán. V zomknutých radoch ňou mašíruje množstvo vojska.

— Kto by sa do tých dal? — šumí v zástupe. — Priveľa ich — zmetú nás!

Vojsko postupuje nezadržateľne vpred. Prvé rady sú už na rínku, zadné ešte ďaleko za bránou. Na čele vojska sa vezie v koči, ponorený do modlitby, piarista, páter Mikuláš Housenka. Pohľady vojakov sú tvrdé a chmúrne. Vidieť, že tí chlapi sú pripravení na všetko. Mašírujú na rínok — raz-dva, raz-dva — a rozostavia sa do pevných radov v plnej, ťažkej zbroji.

Daniel Chmelius, bledý ako stena, chápe, že sú zaskočení. V prvej chvíli sa chce vrhnúť na príšelcov sám so svojou mestskou obranou. Jeho najlepší radca, podnotár Gronell, však skočí k nemu a pevne ho lapí za ruku.

— Nie, pán richtár, — vraví mu vzrušene, — tu je presila! Nesmieme obetovať životy našich najlepších, i celé mesto!

— Ale, Jakub, — pozrie naňho Chmelius s výčitkou, — vari sa im nepoddáme, a bez odporu?!

— Vzdorovať týmto, to je — postaviť sa proti kráľovi Leopoldovi, — poznamenáva Gronell odmerane: — A na to je Brezno predsa len slabé.

— A čo robiť? — zadíva sa Daniel svojmu priateľovi bolestne do očú.

— Magistrát i senátori sú spolu. Čakajú len na nás. Poďme k nim.

Pred Chmeliusom je hŕba ľudí — vážnych mešťanov. Medzi nimi je i pán hlavný notár Eördögh s poriadnou šticou a bokombriadkami. Nervózne pomykáva krátkymi fúzikmi, diškurujúc so senátormi. Sú tu spolu — Padlicius i Gratza, fúzatý Taxner i Ochrnial, urastený Stax, starý, ale jarý Kachnič, ustarostený Rostarius i Lopušin. Všetci sú utrápení, a to nielen pre krížiky, čo nesú na chrbtoch. Viac pre udalosti, čo sa tu strhli. Keď vidia kráčať richtára s Jakubom, všetci im idú v ústrety.

— Vďaka Bohu, že idete! — volá im oproti Padlicius, vzrušením zmenený v tvári. — Veď je tu súdny deň!

— Veru je, pán richtár, — prisvedčí aj Eördögh. Za ním i ostatní. — Čo si len počneme?

— Nech sa vám páči, páni, — pozdraví sa Chmelius s mešťanmi chladnokrvne. — Poďme k nám!

U Chmeliusov je všetko hore nohami. Panna Zuzanna opatruje bračeka v kolíske. Ten reve, ako by ho drali. Jeho varovkyni tiež veľa nechýba do plaču. Uľa chodí po dvore ako zabitá. Najmä keď vie nedobrý chýr o Fintokovi, ktorý nevynechá jednu príležitosť zaliečať sa jej. Aj teraz, kde sa vzal, tu sa vzal, — obalkuje sa okolo nej, kým ona nepovažuje za hodné slova s ním stratiť.

— Uľka, čože si taká? — prihovára sa jej Ondrej sladko. — Nežerú ti svine? — nedbal by ju uštipnúť po líci.

— Aleže choďte! — zaženie sa naňho a beží do dvora.

— Čože ti je dnes? — pohne za ňou upachtený. — Však inokedy nie si ako tŕň!

— Som-niesom, — pristaví sa vdova. — Nemali ste zradiť!

— Koho? — vystúpi mu údiv na tvár.

— Nuž mesto!

— Ba netáraj!

— Aké netáraj? — okríkne ho zrazu pani Zuzanna, čo má ešte najviac ducha zo všetkých. — Prac sa odtiaľto, lebo ťa magistrát v kolese zláme!

— Čoby len zlámal? — odsekne Ondrej trochu zahanbene. Namieri rovno do prednej, kde sa už richtár Chmelius radí so svojimi.

Keď vojde medzi zasadajúcich s vyzývavým úsmevom, ako by niekto hodil skalu rovno do okna. Nastane ruch a potom hrobové ticho. Po chvíli ho pretrhne silný hlas Mateja Fašku, orátora ľudu.

— Slávny magistrát, — ohliadnuc sa po kamenných tvárach, povie, — zradca je medzi nami!

— Zradca! Zradca! — nesie sa priestrannou miestnosťou.

— Nie som zradcom, — postaví sa Fintok tvárou v tvár prítomným. — Som len obozretnejší ako vy.

— A nebol si vo Valaskej? — obráti sa k nemu Faško, zostriac naňho zrak.

— Bol, — odsekne mu chladno.

— A nezaniesol si Collaltovi, že sa chceme jeho moci vzoprieť?

— Collaltovi nie, — vydrží Ondrej ostrý pohľad. — Povedal som však jeho kapitánovi Martinovi Fitkovi, že sa Brezňania len tak nedajú.

— A prečo si mu to povedal? — ujme sa slova Chmelius.

— Spravil som to v presvedčení, že si to rozmyslí a dá Breznu pokoj! — bráni sa otvorene, tak ako ten, čo nemá čo tajiť. — Myslíte, že plukovník Collalto a jeho kapitáni nevedia o našej mestskej stráži? Ani koľko jej máme? Páter Housenka chodí už sem niekoľko týždňov ako domov! Aké teda tajnosti? Vy ste si na vine, keď ste nevyslali vyzvedačov až do Collaltovho okolia! Myslíte, že vojaci sú samé dietky božie?

Slovo vyvolá slovo a rozčúlenie slabne. Zato prudká hádka by bola neodvratná, nech sa neotvoria dvere a nevstúpia — sám páter Mikuláš Housenka, vypnutý obor, cisársky kapitán Martin Fitko, a za nimi piati po zuby ozbrojení vojaci.

Zhromaždení hneď zabudnú na causu Fintok. Vzrušenie vystúpi na najvyššiu mieru. Niektorí z mešťanov hľadia zmätene, iní s úžasom. Aj Gronellovi sa zachvejú pery rozčúlením. Iba richtár Daniel Chmelius sedí ako socha na svojom mieste. Meravo sa díva na hostí. Ani ich neprivíta.

— Slávny magistrát, — pretrhne trápne ticho úsečný kapitánov hlas. — V mene Jeho Veličenstva uhorského kráľa Leopolda predstupujeme pred vás a i v mene Jeho Osvietenosti grófa Collaltu žiadame, — aby ste nám bezodkladne vydali kľúče od miestneho kostola, fary a školy. Splnomocnenie máme, — vykročí Fitko po vojensky a predloží Chmeliusovi písmo. — Dúfam, že ako Jeho Veličenstvu verní a poslušní poddaní, vykonáte to dobrovoľne.

— Ba nie, pán kapitán, — pokrúti hlavou Chmelius. — To už nie!

— Rozmyslite si to dobre, páni, — seká dôstojník ostro, kým páter Mikuláš, vhĺbený do seba, meravo hľadí do zeme. — Váš odpor je márny. Naši vojaci sú na rínku a neodídu z mesta, kým nebudú kľúče v našich rukách. Okrem tejto moci čaká na náš pokyn Barbova stotina Polomke a Jeho Osvietenosť, sám pán gróf Collalto, s vyberaným vojskom niže mesta. Ďalej — váš vzdor sa bude pokladať za vzburu proti kráľovskej vôli. Viete, čo sa nedávno stalo na Španej doline? Z Vallis domini nastala Vallis lacrimae — dolina sĺz.

— Pán kapitán, — premeria si richtár rečníka od päty po hlavu, — my, Brezňania, sa nestaviame proti Jeho Veličenstvu. Keď nám však niekto siahal na náš chotár, odvolávajúc sa i na samého pána kráľa, vedeli sme si ho obrániť. Ako hmotný, tak si chceme v medziach práva a spravodlivosti obrániť i svoj duchovný majetok!

— Duchovný majetok vám nik neodnesie, — zdvihne mních počernú tvár vpadnutých líc a prenikavých očí nadčiarnutých hustými obrvami. — Chrám ostane chrámom. A to chrámom pre vás i pre vaše deti. Takisto aj škola.

— Lenže, pán môj, — zdôrazní Chmelius odmerane, — my sme protestanti!

— Boh je jeden, — obráti páter Mikuláš oči k nebu.

— Prečo nás teda nenecháte slúžiť mu v pokoji?

— V roku 1520 bol v Brezne vystavený chrám pre katolíkov, — chladne vraví prior. — Pôvodne je to teda katolícky chrám.

— Je to mestský chrám — richtárovi ide na pomoc notár Eördögh, hoci je sám katolík. — Katolíkov v našom meste skoro niet.

— Oni budú, — stisne páter zaryto pery. — Iste budú!

Hádka sa rozrastá. Senátori skáču do reči raz mníchovi, potom zas kapitánovi. Kto si mĺkvo podopiera hlavu za stolom, je Jakub Gronell. Ani nepočúva, čo sa rozpráva, ale snaží sa vystihnúť a zhodnotiť situáciu. Čo sa dá robiť a čo nie? Napokon slávnemu magistrátu odporúča, aby si od kapitána vyžiadal dve hodiny na rozmyslenie.

Kapitán Fitko ochotne pristane. Len si žiada, aby mu na námestie priniesli kľúče. Otcovia mesta ostanú sami. Uvažujú, rozmýšľajú — postaviť sa proti kráľovskej vôli, a či nie? Pani Zuzanna im odkáže, aby kľúče nevydali za celý svet. Čo však robiť? Vojsko je už mestu na krku, a veľa ho je.

Zatiaľ už všetci vojaci stoja v zavrených radoch a plnej zbroji na námestí. Ľahostajne hľadia na okná múraných domov. Rozvinú si svoju zástavu z bieleho hodvábu. Na jednej strane sa zjaví cisársky orol, na druhej obraz Panny Márie so zlatým nápisom: Patróna Hungariae.

O dve hodiny prídu senátori na čele s Danielom Chmeliusom pred kapitána Fitku a piaristu Housenku, postávajúcich pred vojskom na rínku. Na tvárach mešťanov ešte badať reflex ťažkých duševných bojov. Chmelius vezme Jakubovi kľúče, hrkotajúce na remenci, podíde k poslanstvu a podá ich Fitkovi.

— Pán kapitán, — osloví ho, — v mene magistrátu tohto mesta odovzdávam vám kľúče od chrámu pod tlakom násilia. Vezmite si!

Prítomným prebehne mráz po údoch. Richtárovi sa od hlbokého pohnutia zvezú po tvári dve ťažké slzy. Fitko podíde k vojsku a vzpriamený vstane.

— Na poctu zbrań! — zavelí ostrým hlasom. Potom sa obráti k pátrovi Housenkovi, a pokloniac sa pred ním, odovzdá mu kľúče.

— A kľúče od fary a školy? — zdvihne páter chladne oči.

— Nie! — pokrúti Chmelius hrdo hlavou. Tie vám nedáme. Na to potrebujete arcibiskupské povolenie.

— A kde ja tu budem bývať?

— Dostanete izbu v mestskom hostinci!

Na druhý deň je slávnostná vysviacka kostola pod Dúbravkou. Sám gróf Collalto, pristrojený a vypätý v brnení, príde sem na koni so skvelým sprievodom. Páter Mikuláš celebruje omšu a spovedá. Prítomní sú len samí vojaci. Po slávnosti si plukovník predvolá kaplána Srnku a rektora Simonidesa.

Prídu obidvaja. Tamten, plavý mladík, trochu placho, tento s tvrdým pohľadom a s ráznou, otvorenou tvárou.

— Vy ste zástupcovia zradcu farára Milochovského? — obráti sa k nim s otázkou v prítomnosti richtára Daniela Chmeliusa.

— Zradcu nie, Vaša Osvietenosť, — pozrie rektor plukovníkovi smelo do očú, — ale farára Jána Milochovského — áno!

— Tak vezmite na vedomie, — pokračuje Matej Collalto povýšene — že za štrnásť dní sa musíte vypratať z Brezna. Ináč budete áreštovaní. Rozumeli ste?

— Rozumeli!

Chmeliusovi sa zatmí v očiach. Cestou domou ich ani nezdvihne zo zeme. Nechce vidieť svoje mesto pokorené, hlboko — do prachu.