ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Páter Hanacius si takto zaumieni brániť svoju pozíciu, ako sa dá. Nielen v chráme a na magistráte, ale i využitím cisárskej vojenskej moci proti divým nájazdom na mesto. Chrániť majetky a životy Brezňanov, myslí, že tým si najistejšie získa ich srdcia. Azda zabudnú aj na vratislavských vyhnancov, s ktorými sú v stálom spojení. Preto dobre nevyskočí z kože, keď jedného dňa obedom zazrie zo svojej rezidencie do 150 dragúnov na koňoch, mieriacich z Valaštianskej ulice rovno k jeho fare.

— Strassoldo, — svitne mu v hlave. Schytí klobúk a beží privítať vojakov.

— Ach, pán generál, pán generál! — nevie nájsť slova od radosti, poznajú ho hneď, urasteného, plecnatého chlapa. — Aké šťastie, že sa k nám uponížite.

— Chcem si obzrieť opevnenie mesta, — ide so superiorom do fary. — A potom okolie, okolie! — vykladá ako skúsený vojak. — Kuruci nás môžu napadnúť od juhu. Pozriem, či by sa tu nedala na ceste z Tisovca nejaká pevnôstka vystaviť…

— Môžem i ja s vami?

— Ale nech sa páči… nech sa páči, reverendissime! — usmeje sa, vypnutý po vojensky. — Lenže my ideme na koňoch.

— Ja si už nájdem spôsob, Vaša Eminencia, — dá hneď pocítiť vysokému hosťovi, že mu nechce robiť nijaké starosti. Naopak, ak dovolí, postará sa i oňho.

Po krátkom obede sa pohnú. Na rínku zaznie ostrý povel a konské kopytá počnú svoj trapový rytmus. Hanacius usadí Strassoldu do koča a prisadne si k nemu. Nech Brezňania vidia, kto im je ochrancom!

Vyjdú hronskou bránou na tisovskú cestu. Kde len pozrú, všade hory, husté jedľové hory. Iba biela stuha cesty z Gemera delí ich na dve strany. Touto cestou vezú sa na koči, vezú. Za nimi 150 dragúnov na koňoch v trape. Na „Čiernom blate“ rozkáže generál zastaviť.

— No, tu, — rozhliada sa Strassoldo, keď zídu, — tu treba vystavať pevnôstku! Na východe bráni prechod Muránsky zámok. Juh zasekáme tu a na západe sme my pánmi.

— Aké to bude šťastie pre Brezno, Vaša Eminencia! — ukloní sa mních. — Aké šťastie!

— Treba to vystavať čím skôr, — zdôrazní generál, pozrúc na Brezňanov, čo sú tiež prítomní i s richtárom. — A neodkladať! Časy sú zlé. I ja vám pošlem pomoc z Bystrice.

Generál dostane od mesta krásneho koňa do daru. On zas o niekoľko dní pošle poručíka s 22 dragúnmi, ay dohliadali na stavbu. Hanacius prijme i tých a pobáda, aby len starostlivo vystavili, čo treba. Richtár ich počastuje za mesto. Hneď nato niekoľko mešťanov s tesármi a robotníkmi už s chuťou pracuje. Zarubujú cestu, kopú zákopy a krešú brvná na pevnôstku.

Poručík je tiež na ceste k nim. Príde mu však na myseľ, že tam sú jeho dragúni a dosť múdrych majstrov — z polcesty sa vráti. Lepšie bude kvaterkovať si v mestskom hostinci. Čakať, kým pani Andraška navarí dobrý obed a ešte lepšiu večeru.

— A vy ste už späť? — čuduje sa okrúhla, bystrá kuchárka, keď ho vidí pred sebou. — Pred polhodinou ste šli na koni, — zmeria si ho od päty po hlavu. — Štramák!

— Počkám si na obed, pani, — hrkne ostrohami. — Bude dobrý?

— Dobrý, - usmeje sa. — Aspoň vám ho nemusíme posielať.

— A večera?

— Ešte lepšia, — otočí sa Andraška ako vreteno. — Len aby to nebolo ako v tej rozprávke, viete? Varíš tú kašu, varíš? Ale jesť ju nebudeš!

— Prečo?

— Keď sú časy také neisté, — berie varechu do buclatej ruky. — Človek nevie, na čo vstane, na čo ľahne.

— No, len vy pokojne navarte, pani Andraška, — pohodí poručík rukou povedome. Sadne si do hosťovskej, rozkáže si holbu vína a baví sa s hostinského dcérou. Po dobrom obede si zdriemne vo svojej izbici. Keď sa zobudí, príde mu na myseľ, že večera pre tých na „Čiernom blate“ by sa mohla poslať a oni nech tam prenocujú. Čo majú toľkou cestou čas strácať? Zariadi, čo treba, a pošle hajdúcha, aby im to oznámil. Potom si zas spokojne sadne do hosťovskej a kvaterkuje. Nazrie aj do kuchyne, pohodiac: — Teda bude dobrá večera?

— Bude, pán poručík, bude, — čistí pani Andraška moriaka.

Ako si tak dragún diškuruje, zrazu sa otvoria dvere a vhupne hajdúch, čo šiel na „Čierne blato“, bledý ako smrť, trasúc sa na celom tele.

— Zle — zle — zle je, po-poslušne hlásim, pán poručík, — ledva vyjaktá, čo chce povedať. — Ku-ku-kuruci napadli… ve-veľká streľba… za-zabili… na-naši utekajú…

— Čože? — skočí dragún na rovné nohy. Keď však vidí, že z hajdúcha je nič, sadne na koňa a pohne cvalom cestou na „Čierne blato“.

Nemusí však ísť ďaleko. Skoro stretne robotníkov s kopáčmi, s lopatami. I dragúnov, kde jedného, kde druhého.

— Čo sa stalo, preboha? — spytuje sa ich.

— Pán poručík, poslušne hlásim, — oznamuje mu desiatnik, — kým sme my všetci boli zamestnaní, kuruci sa nebadane pretiahli horou a udreli na nás. Mešťana, Ondreja Dolňana, nám zabili. Bránili sme sa proti presile, kým sme mohli. Keď sme však zbadali, že kuruci sa na nás valia horami zo všetkých strán, za múdrejšie sme považovali ustúpiť.

— A ste všetci — nevie na iné prísť poručík.

— Všetci.

— Tak za mnou!

Na mrku je už celé mesto splašené. Na lúkach pred Hronskou bránou kurucov a kurucov. Vraj až sedem zástav. Vykrikujú spoza Hrona, vyhrážajú sa šabľami. Všetko vypália, vyplienia a rozsekajú! Zasadá magistrát. Čo spraviť? Sprotiviť sa im? Ani Hanacius, ktorý je bledý ako smť, to neradí. Zas len vyjde na to ako minule: — nech páni Daniel Chmelius a Jakub Gronell vyjednávajú s nimi!

Idú teda do tábora za komandantmi — Adamom Ráczom, Michalom Tetényim, Michalom Kassaym a Pavlom Nagyom, ináč i Bernátom menovaným. Jednajú sa o výkupné, vysoko jednajú, až sa rozhodnú — dojednať to nejako v mestskom hostinci. Zatiaľ pani Andraška pečie a varí, len sa tak kúri v kuchyni.

— Pán lajtnant! Pán lajtnant! — volá na dragúna, ktorý je už so svojimi hotový na cestu. Kone osedlané, dragúni pri nich hľadia vôkol. — Pán lajtnant, — volá dobrosrdečne kuchárka, — zavolajte pána richtára Padliciusa! Môžete sa navečerať. Polievka, ryby, moriak, všetko je hotové!

Namiesto odpovede však začuť z rínku dupot konských kopýt. Do hosťovskej vstupujú kuruckí dôstojníci s Chmeliusom a Gronellom.

— Pani Andraška, — zavolá Jakub do kuchyne, — nejakú večeru. Ale nás je viac!

— Ježišmária, kuruci? — spľasne kuchárka rukami, keď sa rozhliadne. — No, nedarmo som tušila, ten dragúnisko nezje tej večere! Mne je však jedno, — pokrčí plecami. — Keď sú také časy!

Kuruci si sadajú k dobrej hostine a dvadsaťdva labancov na čele s poručíkom Hornou bránou vyrazí k Banskej Bystrici. V hostinci to nechýba. Veselo sa je a pije. Vojaci sa rozspievaju a príde aj Cigán, ako to už pri takej príležitosti býva.

zaštrngajú poháriky a ako obyčajne zahučí spev. Je to, zdá sa, hymna, čo nesmie chýbať ani pri jendnej slávnosti. Dôstojníci ju spievajú od žalúdka. Najmä jej záver.

Príde aj richtár Padlicius. Prisadne si a tvári sa, ako by sa nič nestalo. Zato jednostaj žmurká na Chmeliusa.

— Tak, páni, — obráti sa už niekoľký raz k dôstojníkom, — čo žiadate od nás za výkupné? Povedzte!

— Veď sme sa ešte ani u vás neohriali, — vraví Zetényi, vykrútiac si fúzky.

— Dosť ešte času na to, — hrknú si ostatní. — Musíme u vás aj niečo užiť, nie? Nech vieme, akí ste ľudia!

— A zaspievať si musíme, — skríkne Kassay, ktorému vínko ženie krv do hlavy. — Počkajte! Hej! Cigán, — obráti sa k mordošovi, — túto iste neznáš:

spustí z plného hrdla:

vpadnú i ostatní, ktorí, aj keď sú Maďari, peknú slovenskú pesničku vedia zaspievať.

Kuruci dvíhajú poháriky. Pochytajú sa okolo krku a spievajú, halačia.

— No, pán richtár, — nakloní sa Gronell k Padliciusovi, — tí sa vedia zabávať!

— Za naše peniaze, — pošepne mu ten. — Drahá to bude pre nás muzika!

— Čo to? — nahne sa Zetényi zvedavo.

— No, vravíme si, akej ste dobrej vôle, — vynájde sa Jakub.

— Však sme medzi svojimi, — ozve sa Kassay. — Vy ste tu protestanti!

— Sme… sme, — prisvedčí Chmelius.

— A prečo ste nie za Thökölyho?

— Keď máme na krku Strassoldu.

— No, dobre, — zaiskria oči Ráczovi. — A pátrov tu máte?

— Prečo? — stŕpne Chmelius, kým Padlicius práve ozelenie.

— Vieme, zobrali vám kostol, vyhnali farára i rektora, — pokračuje Adam, dosť už nachmelený. — Pomohli by sme vám od nich! Chcete?

— Ach, — pozrie obozretný Daniel na svojich druhov, — naši pátri sú pátri ako pátri. Ale sa ešte dosť znášame…

— To ste vy tu divní ľudia, — krúti kapitán hlavou. — Bránite pátrov? Tak ste labanci. Nuž a keď ste labanci, za ustávanie nám zaplatíte sedemtisíc toliarov!

— Sedemtisíc! — zhíknu Brezňania, vytrezvejú vo chvíli, ak mali niečo v hlave.

— Azda ste nie toľko hodni? — smejú sa im kuruci. — Nestoja viac vaše kone, kravy, svine, dobytok? Nestoja vaše domy a čo máte v nich až po dievky a ženy? Keď pustíme tých sedem zástav na vaše mesto, nič je nie vaše. A peniaze odovzdáme pánovi Thökölymu i na vaše oslobodenie…

— Veď-veď, — premôže sa Chmelius, — len kde vám ich vezmeme?

— To je vaša vec, — zmraští čelo Adam Rácz. — Ak nepristanete, povedzte! Nájdeme si ich sami.

— Vyjdeme sa poradiť, — utiera si sperlené čelo rukávom richtár Padlicius.

— A priveďte nám i nejaké dievčice! — volá za nimi Kassay, horiac už ako fakľa. — Zabavíme sa — nič sa im nestane!

Idú z hostinca a tu vidia, že kurucká stráž stojí na všetky strany a niekoľkí dôstojníci sa tisnú za komandom. Krásna májová noc. Na rínku je ticho, ale v domoch sa všade svieti, hoc je už polnoc. Za Hronom žiare a žiare. Vojaci sedia, vyčkávajúc svojich — pri táborových vatrách. Tancujú tak — chlap oproti chlapovi. Spievajú a hrajú. Prenikavý hlas poľnice sa nesie ponad mesto do nočného ticha: trarara-trarara…

V rezidencii je tma. V temnom okne však svietia čiesi hlboké oči. Nedôverčivé, bdelé oči pátra Francisca.

— Tak čo? — pozrie Chmelius na svojich druhov. — Máme pristať, alebo…

— Poďme do rezidencie, — radí Padlicius. — Nejaký spôsob len nájdeme.

Hanacius je skutočne hore. Nespí. Trápi ho, čo teraz urobia Brezňania? Nezvalia to naňho pre pevnôstku na „Čiernom blate“?

Neskorú návštevu prijme bledý a rozochvený. Predsa sa len ovládne. Keď mu prezradia žiadosť kurucov, hneď odporúča — neodporovať.

— Kde my tu však dnes zhrnieme toľké peniaze, reverendissime? — zalomí Padlicius rukami.

— Pôjdem do Bystrice za Strassoldom. Vymôžem vám pôžičku.

— Lež dotiaľ?

— Dáte, čo máte…

— Na ostatné im ponúkneme dlžobný úpis, — hľadá múdry Jakub nejaké východisko. — Azda pristanú!

Kým Padlicius s Chmeliusom zháňajú v mestskej pokladnici i po jednotlivcoch nejaké tie toliare, zatiaľ Jakub zájde do Rostariusov. Zaklope na okno.

— Čo je? — ozve sa starý, ktorému aj tak nejde sen na oči.

— Ujec, — vykladá mu Gronell opatrne, — pusťte Ulianu! Potrebujeme ju pre mesto.

— Aha, — zdvihne hlas, — azda pre kurucov, nie? To si, Jakubko, ta daj svoju Zinku. Nepôjde ani na krok!

— Tak vám podpália dom!

— Podpália? — splaší sa hneď gazda a skočí z postele. — Uľa, Uľa! — budí ženu. — Nože vstaň! Potrebná si magistrátu. Choď!

Uľa je raz-dva von. Keď vidí pred sebou podnotára, prejde ju všetka nedôvera.

— A kamže to mám ísť?

— Do mestského hostinca zatancovať si so švárnymi vojakmi.

— A ak nepôjdem? — začne váhať.

— Vyrabujú a vypália nám mesto, — lapí ju za ruku. — Poď!

— Veď keby nás šlo viac!

— Zavoláme ešte zo dve, — uspokojí ju Gronell. — Také, vieš, čo sa neboja. Nemudruj! Toto musí byť. Ináč sa môže všeličo stať.

— No, — poddá sa Uľa, — keď sa vám už len i ja zídem na voľačo!

Svedčná Rostariuska si kamarátky vyberie sama. Také k sebe — na veľkú radosť Jakubovu, ktorý si svoju plachú žienku nemusí búriť. Keď vojdú do hostinca, tam je už všetko hore nohami. Cigáni hrajú. Hostinského dcéra sa vykrúca s kurucmi. Aj pani Andraška musí do tanca. Keď sa ukáže Uľa a jej kamarátky, schytia ich ani berbunkoši a ide čardáš, až sa zem otriasa.

hafrí sa i spieva, až kožovka zo stien padá. Najmä keď to spustia všetci:

Brezňania sedia v kúte ako spražení. I Chmelius má dosť. A ten vie toho uniesť. Oddajú kurucom 800 toliarov, ktoré horko-ťažko našli a vypožičali. Podpíšu dlžobný úpis na celú žiadanú sumu. A nie im je dosť, potvorám! Ešte žiadajú i dvoch rukojemníkov, ktorí by stáli životom za mesto.

— Povedal som, — chmúri sa Padlicius, — drahá to príde muzika!

— Ba tá pevnôstka na „Čiernom blate“, — poznamená Gronell ironicky.

A zábava zúri veselo ďalej. Hudba sa leje, piesne sypú. Kuruci výskajú, dubasia nohami. Rozlietané ženské sukne robia vietor a prach.

vyspevuje švárny vyšujtášovaný vojak, krešúc nohami a tlieskajúc si do dlaní proti rozohnenej Uliane Rostariuske.

vpadnú do toho i ostatní.

Cha-cha-cha!… Ichuchú! — otriasa to celým stavaním.

Kuruci sa vyzabávajú. Uľa Rostariuska sa spokojne vráti domov nad ránom. I záručníci sa nájdu, ľudia obetaví a odvážni. Sú to mladí mäsiarski majstri — Ján Štefanko a Ondrej Fašang. Do večera ostanú stopy len v srdciach po zbojníckych kurucoch, ktorí idúcky späť k Jelšave natrafia na čriedu mestských koní. I tie zoberú so sebou.

Hanacius cíti, že musí za mesto čosi spraviť. Celá jeho autorita letí nadol. Jeho ľudia mu skoro prinesú, ako ho všade obviňujú, že pevnôstkou len vyprovokoval kurucov. Preto hneď na druhý deň ide s richtárom a dvoma mešťanmi do Banskej Bystrice za Strassoldom, oznámiť mu, čo sa stalo. I pôžičku u tamojších bohatých mešťanov sprostredkovať. Aj sa mu to podarí. A keď kuruci súria závislosť vyplatiť, mesto si dobrú časť vyrovná. Koncom júla sa už Fašang dostane domov za výmenu. Štefanko zas kurucom utečie s pomocou božou…

— Ako sa ti to podarilo? — spytujú sa doma.

— Utiecť ľahko, — vraví s úsmevom, — ale domov sa dostať!

— Prečo? — spovedajú ho senátori.

— Jaj, viete, — siahne si Štefanko rukou na zadok, — zatratená vec. Idem od Jelšavy, — natiahne ustaranú tvár, — prídem ja do prvej dediny. — Kto si? — pristavia ma chlapi. — Kuruc a či labanc? Myslím si, tu asi budú kuruci. Kuruc, — poviem, — kuruc! A tu ma tí stiahnu na dereš a vylepia mi päťadvadsať. Idem na druhú dedinu. Aj tu ma pristavia, čo si? Kuruc a či labanc? Labanc, — poviem, — labanc! Labanc? — zgánia na mňa. — Dolu s ním! Znova dostanem päťadvadsať. Na tretej dedine zas len — čo si? Kuruc či labanc? Vravím im: ani sa nespytujte, len bite!

— Nič sa neboj, — potešia ho prední mešťania. — Však sa ti odmeníme!

A slávny magistrát uváži obetovať svojich najvernejších. Odhlasuje — z mestskej pokladnice vyplatiť ako bolestné — Fašangovi 5, Štefankovi 10 zl. v striebre.

— Časy sú zlé, — vzdychajú Brezňania, neodvážia sa z mestského chotára. Ani dobytok nevyženú na hole. Pasie sa len bližšie mesta. Pri reštaurácii roku 1679 si za richtára vyvolia svojho Daniela Chmeliusa ako človeka pevnej ruky. Eördögh sa vzdiali a notárom je múdry Jacobus. Páter Hanacius by aj protestoval, ale vidí, že Padlicius je slabý a časy sú zlé. Zato on neupustí zo svojho a usiluje sa svoju pošramotenú autoritu upevniť. Je to kňaz, ale i vojak, ktorý je s cisárskym vojskom v stálom spojení. V meštianstve budí dojem, ako by ho on sám sem komandoval.

Lenže dojem nie je bez nebezpečenstva. Pátrovu vážnosť vo chvíli stavia, vo chvíli zas rumí. Cisárske vojská sa prevláčajú mestom ako ťažké mraky po Ďumbieri. Mraky, z nich raz prší, raz zas hromy bijú. Dňa 1. júna 1679 dorazí do Brezna Strassoldo s peším Tyrheimovým plukom. Vojsko sa rozloží na neskosených lúkach pod Čachovom. Za tri dni žije na útraty mesta, čo ich kŕmi potravou i pivom. Po odchode vojska ostane v meste posádka, pravda, na jeho útraty. V júli tiahne vojsko pod generálom Kufflandom na Horehronie, a pravdaže, na čas sa usalaší v meste. Títo obrancovia proti kurucom sa ubytujú čiastočne na nepokosených lúkach, čiastočne po 10-30 v meštianskych domácnostiach. Mestský účtovník má čo značiť — výdavky do mestských lajstrov. Nebyť silného richtára, gazdovia nie sú pánmi vo svojich domoch. Chmelius vždy rázne zakročí na komande proti akýmkoľvek vojenským prechmatom. Starý Rostarius však má i tak dosť trápenia s tou nezriadenou vojenskou čeliadkou. Jeho Uľa, ako s kurucmi, aj teraz musí prinášať obete za mesto. Ešte dobre, že jej je to nie veľmi na ťarchu. Nikdy si tak nevyberala v gavalieroch ako teraz…

— Vojaci a zasa vojaci! — zalomí rukami i statná pani Zuzanna Chmeliusová, keď sa jej všelijakí dôstojníci hrnú do domu za pánom richtárom. — Povedzte, pán manžel, — volá za Danielom, — kedy bude tomu už koniec?!

— Bude, bude, moja drahá, — upokojuje ju, ale aj mešťanov. — Len trpezlivosť!

— Pán richtár, — vchodí pred žatvou niekoľko ináč dobrých gazdov do Chmeliusov deň po deň. — Požičajte nám groša z mestskej pokladnice! Nech si kúpime múky na chlieb. Deti nemajú čo do úst vložiť. Vyžrali nás tí obrancovia prašiví…!

— Dám… dám, — pomáha hneď Daniel. — Len majte trpezlivosť!

— A vo Venecii^[6] za Hronom sa šíri akási hrozná choroba, — zvestujú zas. — Ľudia chorejú a mrú. Vravia, že je to mor. Umieráčik sa každú chvíľu ozýva z veže…

— Prosme Boha o zmilovanie, — upravuje zúfalých richtár, ktorý je dnes i duchovnou hlavou oviec bez pastiera. — Pomodlime sa k Nemu!

— Kde? Keď nám vzali kostol?

— Doma! — nepohne obrvami, ako tvrdý kapitán na topiacej sa lodi. — Každý čeľadný otec nech je kňazom vo svojej domácnosti!

— A čo naši v Nemecku?

— Dúfajú, — pobledne trochu od rozcítenia. — Dúfajte aj vy!

Pod Dúbravkou zahlaholia zvony. Aj pátri piaristi prosia Boha, aby odvrátil všetky pokuty, skrúšeno sa modliac. Aj Hanacius prosí, pozrúc niekedy do takmer prázdnych lavíc, kto je tam. V jeho duši tiež buráca. Vidí chyby, čo robia cisárski. Chápe ten chlad meštianstva k nemu, a tak zatmí sa mu v očiach. Zdá sa, že na chóre vedľa organa vystupujú z hmly dve postavy, dve tváre, dvoje podivných očí. Nikdy ich nevidel, nikdy nepoznal. Čosi mu však šepce — sú to Milochovský a Simonides! Čo tu chcú? — prebleskuje mu mysľou — kým si ako stroj koná svoju povinnosť. Ach, tak mu je ťažko v duši! Čo sa jeho práca, jeho svedomitá práca nemá dariť? To klenutie ako by sa malo zosunúť. Nech nehľadí, pretrhne obrad. Vrhne sa na schodík oltára a zaplače. Kto je toľkému trápeniu na vine? Pater noster, qui es in coelis, sanctificetur nomen tuum… adveniat regnum tuum… fiat voluntas tua…

A po domácnostiach všade otec, matka, deti okolo stola s hrubým obíjaným Tranosciom. Spievajú litánie:

A všetky tieto spevy i modlitby z katolíckeho chrámu i z evanjelických domácností vznášajú sa, ako obetný dym k nohám jediného Boha.

Generáli a ich vojská mašírujú ďalej po doline — hore-dolu, hore-dolu. Najmä na jar roku 1680. V máji sa v Brezne baví generál Aeneas Caprara. Začiatkom júla Ludvik Schewerelli. V septembri povestný plukovník Antonio Caraffa, ktorého hordy nedbajú na mestské ochranné listy a drancujú, kde môžu. Richtár im dá zabiť desať volov. Im sa to však máli. Prepadnú ľudí, pracujúcich na jesenných poľných prácach. Odoberú im deväť volov a zabijú v tábore.

— Akí obrancovia? Odrancovia sú to! — vravia si Brezňania rozhorčene. — Veď ani chlieb, ani dobytok, ani šatstvo a odev, ani žena — nič nie je isté pred nimi! Tě prosíme, uslyš nás!

— Ba tí kuruci by boli azda lepší, — začne sa znovu povrávať. — Keby len prišli!

A ono nedajú na seba dlho čakať. V meste je stála posádka cisárskych, čo má brániť s mestskou strážou Brezno i pevnôstky, vystavané na okolí. Takou je i pevnôstka vyše Mýta. Dňa 10. novembra 1680 dostane veliteľ chorvátskej pechoty Arnold Wolf správu, že kuruci vraj chcú z liptovských hôr udrieť na Brezno. Na to on odvolá odtiaľ svojich a nechá len občiansku stráž. Kuruci sa zjavia, pevnôstku napadnú. Deviatich Brezňanov porúbu. Desiaty — Matej Porubský, ťažko zranený, ostane ležať na pažiti.

Smutný je to pohreb v Brezne, keď pochovávajú svojich junákov. Žalostne zakvília zvony nad Dúbravkou. Ale kuruci sa neodvážia ďalej na mesto.

Kto sa však odváži, je Mikuláš Vukovitš, kráľovský komisár. Ten príde vykonať reštauráciu. Zhromaždeným mešťanom prečíta kráľovský mandát, vydaný v Linci dňa 19. decembra 1680. V jeho zmysle sa majú voliť richtár, senátori, úradskí mesta, zas len z katolíkov, ktorých je už dosť. Chmelius a jeho druhovia ďakujú v prítomnosti ustrnutého meštianstva. Richtárom sa stane drobný, chatrný človiečik, Ján Ochrnial.

V meste, kde sa mnohým zdalo, že pri toľkom súžení bude mať už aspoň kráľ nejaký ten ohľad, vybuchne vlna nespokojnosti. Ani sám Hanacius sa neteší novému úspechu. Chodí, ako by si nevedel nájsť miesta. Vie, že sympatia ku kurucom rastie a po stodolách odvážnejší spievajú:

Tak sa živorí zo dňa na deň, týždne a mesiace. Nikto nevie, čo je ozaj jeho, a najmä — čo prinesie zajtrajšok. Napokon nikto nepozná zmysel tých hrozných neľudských bojov. Imro Thököly postupuje od úspechu k úspechu a stáva sa obdivovaným vodcom. Skutočným slovenským kráľom, ako ho nazývajú jeho ctitelia. Všade, kde sa len obráti tento vzdelaný, kvitnúci mladík, v operenom kalpaku, v mentieke a čižmách na svojom vraníkovi jeho pohľad raní ženské srdcia. Mužské zažíha ohňom žiť alebo mrieť! Jemné črty na jeho tvári, neveľké fúzy, jamôčka na brade a v duši odvaha. Všeličo sa hovorí o ňom a o krásnej vdovici Ilone Zrínyičke. Tá je až štrnásť rokov staršia od neho. To je však už ich vec. Hlavné je, že mladý gróf nehľadá pohodlie ani výhody života. Vidí hrozné krivdy, čo pácha Leopold na nešťastnom ľude. Vystihne násilie, namýšľavého, či krátkozrakého panovníka, ktorý je na slovo svojich radcov pripravený sputnať rozum i srdce a nadiktovať aj náboženstvo. Preto nestačí v pokoji užívať svoju mladosť. Roznáša oheň a meč v boji za slobodu…

Také sú pomery, keď sa Leopold vo svojej jasnejšej chvíli rozhodne na deň 28. apríla zvolať snem do Šoprona, kde by sa pokazené napravilo. I mesto Brezno dostane povolávací dekrét, dať sa zastúpiť. Richtár zvolá meštianstvo a sotva vec spomenie, už je poslanstvo hotové, — Daniel Chmelius a Jakub Gronell nech idú! — hromove hučí zo všetkých strán. — Chmelius a Gronell! Tí nech povedia tam, čo nás bolí! Nech vrátia slobodu mestu a magistrátu! Nech nám vrátia náš kostol, faru a školy! — vylejú si mešťania, čo sa z roky nazbieralo v duši. — A nech dovolia vrátiť sa k nám nevinným vyhnancom, Milochovskému a Simonidesovi!

— Prosím o slovo! — vtom sa hlási páter Hanacius, poblednutý v tvári, rozochvený v duši. — Slávny magistrát! Drahí mešťania! — pokračuje v hrobovom tichu. — Nie som proti navrhovaným poslancom. Uznávam, že oni sú najpovolanejší a najschopnejší zastúpiť naše mesto na krajinskom sneme. Ale každá stolica a každé mesto už zo zvyku vysiela aspoň jedného poslanca rímskokatolíckeho náboženstva. Želal by som si, nech sa tento zvyk zachová aj v Brezne.

— A kohože ta poslať? — zavolá naňho Faško, prudký orátor ľudu.

— Bývalého richtára, Tomáša Padliciusa!

— No dobre! — súhlasia mešťania. — Nech teda idú v mene božom! A nech nám prinesú, čo sme stratili — právo i slobodu!