ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ach, sny vy moje o šťastí, vy rodíte sa v boľasti. A preds’ je duša plná vami, i chalúpka tá pod horami, v nejž trávim dni a dlhé roky — jej prichádzate pod obloky, sa hlásite vše za súmraku na nocľah s prosbou v jasnom zraku. Ja vpúšťam vás rád do dverí, hoc svet už na sny neverí, vysmieva sa vám spolu so mnou, keď miestim vás vše mysľou skromnou toť vo verš nudný, bezduchý, sťa decko povesť staruchy — pradávnych dejov čarnú snímku ukladá duše do priečinku. Ach, sny vy moje o šťastí, hoc rodíte sa v boľasti sťa terajšia jar s chumelením, vás nezabudnem, nezamením za nič, ni za smidočku sa hádam, tiež si vás v myseľ poukladám; sťa dukáty či drahú vec ukladá v truhlu lakomec, svetom snov tak ja úžerníčim a dobro, krásu, nežnosť ničím, keď poňať ich nevládzem snáď — ach, škoda snov tých nastokrát. Ach, sny vy moje o šťastí, hej, rodíte sa v boľasti. Však kto by nerád o vás snil, si vami dušu naplnil, si bremeno dňa neosladil? Tak ja ho chválim, kto mi radil si vami to údolie smútku vyzdobiť v každom tmavom kútku, rozjasniť tmu zorenkou v diaľ, čo vychádzala na ovál tých známych líc… no pokoj im, pod skorým kvietím májovým nech v spánku večnom spočinú; i sny o šťastí pominú.