ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rád bych ešte pamäť vratkú zajal na besedu krátku: snáď čos’ riekne z dávnych časov, čo sa znesie s piesne krásou; závoj jemný poodhalí, obraz veľký lebo malý dá mi zhliadnuť duše zrakom za morom, či za oblakom. Hádam zotrie z čela vrásku, a tá myseľ na obrázku pobaví sa chvíľku o ňom lebo rýmom, lebo tónom. * Hľa, pieseň moja, neviem sám, či znovu privolať ťa mám zo snov tých mojich mladých liet, siahajúc v lýry vetchú spleť. Či bude spevu ktosi rád, pozdravu tomu: „Nastokrát“? Veď tak je slabý lýry zun, keď siahnem rukou do tej strún! No, nežiaľ, nech je tak, či tak, som už len podstrelený vták, čo klesá z výše s ranou v boku, toť strelca času po útoku rozkrídlil slabé perute k poslednej piesni labute. * Sťa pijan som do noci dlieval, nejednu času porozlieval súdruhom svojim sem i tam — málo sa na nich pamätám — a oni na mňa i na piesne, čo zvučali raz v mladej Vesne sa niesli v pozdrav — prípitok — nuž, aký z toho úžitok? Komu dnes zíde ešte v um zvuk totých piesní a ich šum? Ba, daj si pokoj, brachu starý, už aureola neožiari, ni slávy kejsi zlatý kráž tej tvojej hlavy dekoltáž.