ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ja vyslal som raz pieseň malú do sveta na púť — plnú žiaľu, utkanú z duše zlatých snov, bez všetkých fráz a bezo slov. Ozdobil som ju z citov skrýše i z krásy srdca — dychov ríše, ja dal jej orlích krídel let, fialkou sfarbil i jej pleť. A prešli mnohé dlhé časy, mne striebrom pozakvitli vlasy — čo piesne milej ruch a šum nevnikol do tých mojich dúm. Až teraz, zdá sa, v pozdnú jeseň, sa ku mne vracia kási pieseň, cítim ten šum a letu svišť, ach, len prv, milá, malas’ prísť. — Čo skúsilas’, kde v diaľnom svete, či lapil ťa snáď niekto v siete? Ako sa mala, kdesi tam? — „Ja vletela som v lásky chrám.“ „Ten tvoj sa zboril, klesol v rumy, ty upadol si v ťažké dumy, bol povädnul ti lásky kvet, sám si ma poslal v šíry svet.“ „Teraz som prišla v pozdnej dobe, keď jednou nohou stojíš v hrobe. Tu stojím zas u tvojich vrát, pusť ma len, však máš piesne rád.“ „Ach, mne zdá sa len na tvoje šaty kási hmla v svete napadla ti, nezuníš už jak včielok roj, mne divný zdá sa i tvoj kroj.“ „Ach, milý, v svete všetko márne, i pieseň pekná sa zostarne; ty mňa lem prijmi k tvojmu stolu, my znesieme sa dobre spolu.“ „Ja rozpoviem ti z mojej cesty tie dobrodružstvá, milé zvesti, zaplaším spevom starú lieň, i z srdca bôľ i z duše tieň.“ A tak len zvučí v pozdnú jeseň tá prišlá stará moja pieseň. Antický kostým halí nás: — ju vetchý šat, mňa biely vlas.