ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď pošli časy za cestami, čo vedú kamsi vo hmly šedé, sa pýtam dneška: milý známy, kam cesta naša nás povedie, kam stúpame my ruka v ruke kde ostaneme, čo nás čaká? Už chôdzou dávno úpím v muke, ach, nože, neklam neboráka. V ten kraj, ty vravíš, putujeme, kde zlatá vesna letí k zemi, tam krásy vrchol pouzrieme, tá tónov vo verš napovie mi? Však mne tak zdá sa, že tam tma je, snáď hrobu ticho už tam býva, tá hudba mladi zo šalmaje sa v ústrety nám neozýva. Nuž nedbaj na to, súdruh vraví, či radosť čaká, lebo lkanie; čokoľvek tkne sa tvojej hlavy, to všetko je len spomínanie. * Ach, vidím, málo môžeš dať, nuž načo ešte spomínať, že srdce časom žiaľom lká mi za šťastím, zmizlým pred rokami, čo ty mne späť nevládzeš dať; ten peľ, čo tak som ho mal rád, ten očiek lesk a smiech a spev — čím chlúbi sa dnes tisíc diev — čo ako budem v slohu presný, ja nenakreslím v mojej piesni. Ach, škoda slov, i škoda citu pre obzor pustý, bez blankytu, čo strie sa dnes predo mnou v diaľ, boh chráň, by sa mu spodobal vo slabej chvíli verša zhon buď jeho rozmer, jeho tón. * Snáď ešte čosi spieva v duši, tej lásky dávnej prelud, zdanie, hoc srdce ani snáď netuší, či spev to a či nariekanie. Však načo nárek miesto spevu napovedal by vo verš slová; chcem zladiť ho dnes do úsmevu, sem jasná farba maliarova! Sem, slová nehy, plné túžby, sem šelestenie, srdca hnutie. kým nevstúpi duch do výslužby a nezapadne v zabudnutie. Tak chlapím sa ja striasť kvety, čo zbeleli sa v sade vloni; však márne slza v zraku svieti, ni listov nieto na jabloni. * A ešte vždy len spievať nútia. Čo zapadlo do zabudnutia, to mám ja hľadať v srdci na dne a pozavíjať v slová ladné, čo odumrelo, vzbudiť zas ohlasom hádam pustých krás a stvoriť krásu, spev a zvuk, požehnať tomu „splna rúk“ a pustiť vo svet — prosím vás, čo chcete to mať napospas? Ach, múza milá, volám v chvení: kde poklad spevu uzavrený, aké ho kryjú závory? Hľa, hradu v pustom nádvorí ja potĺkam sa sem i tam: snáď dvere, zámky zodmykám a nazriem v chodby v siení taj — nuž, múza, spevu požehnaj. * O požehnanie spevu žiadam, stúpajúc pustej po stráni, veď prosba moja k tebe hádam neodznie v márnom volaní. A jestli zmĺknem, tvoju vôľu so žiaľom splním ti milá, i rozlúčiť sa s tebou spolu, ó, kráska moja spanilá… Snáď dosť sme spolu putovali, známemu svetu napokon čo mohli sme dať, to sme dali — raz chmúrny a raz jasný tón. Čo však mňa tkne sa, že bez spevu mi príde stráviť rokov pár, mi dostačí to pre úlevu, čo zložil som tvoj na oltár. Ach, málo toho. V bielom háve raz, múza, stálas’ pred roky, žehnajúc srdcu, slovu, hlave v púť moju vo kraj ďaleký. Dnes späť sa vraciam poustatý mdlý pútnik sťaby v rodný kraj, keď v srdci ohník stlieva svätý i zhasne navždy nebodaj. Nuž ešte chvíľku, prosím, zhovej s pocelom chvejných na ústach, kým neprivyknem k púti novej neresti všedných po cestách. Vše skloň sa ku mne s požehnaním, ku piesni novej zobuď vzlet, k spomienkam, čo ich v mysli chránim, keď lásky dávno v srdci niet.