ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ej, spomienky na dni krásne, tak padáte v myseľ moju sťa blesk, keď zapadnúc zhasne, kdes’ morských vĺn do príboju. To bezdno i v mojej mysli okamih len jasný máva, krásy, čo sa pozablysli, živé, mŕtve pochováva. Darmo srdce neraz kvíli, darmo duša stone, volá, zmes sa v mysli nerozptýli, pusto, hlucho dookola. Tak pusto sťa v zime v poli, tesknota len dušu tiesni a myseľ len nepozvolí potešenia v malej piesni. * A vy piesne moje (krásne, chválili vás, útlocite), svietievate v mysli temnej, ako hviezdy po blankyte. V myseľ temnú vo dňoch chmúrnych papršlek váš sype zlato, nič nerobí, keď i v srdce padne trochu slzí na to. Ach, padne, veď neraz, nedva i smútku, no i veselia, takým riadkom sťa jablonky, keď sa na jar kvetom belia. Škoda len, že krása vaša v dušiach ľudí málo trvá, iba mne ste všetky milé, jak posledná, tak tá prvá.