ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slabo ten môj kahan svieti na tej ceste v oné kraje, ku nimž myseľ moja letí slúchať hudbu zo šalmaje. Slabo svieti v blyskotaní, a ja, kto zná, kade blúdim, kde spočiniem na postlaní, akých zvestí pod osudím. Ach, tie kraje diaľne, hmlisté, kraje snov mi idú v stratu, nemôž stupiť ma striebristé stupne k piesni majestátu. * Koľko ráz chcel som lýru zlámať, spretrhať každý ohlas strún, zoprela sa však moja pamäť a spev znel — stromov spod korún. A viac ráz chcel som vyrvať z duše i prítomnosť i z dávna zvesť, čo vše — jak v domček Popeluše — k besede zašli z rôznych ciest. Však vždy ma čosi trhlo spiatky — švist jakby krídel povetrím — a spev znel — jemnej bez pozlátky, bez umelectva zvučal rým. * Ach, pieseň moja, žiaľ, že biedny čas ťa ničí, k zemi zráža polet ten tvoj lastovičí. Už márne hľadám — múzy prosiac o poradu — cestičku piesní hviezdnu skvostov ku pokladu. Toť v srdce siaham, v dlaň mi klesá biedna hlava, zrak svieti i plá — v ňom to slza blyskotavá, čo nevysadne v riasu, čo jak myseľ mäkká či holá, pustá — ohnivá len v srdce steká. Tak mi je smutno, blúdim mysľou v pustom poli, a slúcham, odkiaľ pieseň vtáčka zahlaholí. Pusté úvrate, kde-tu snehu biele pásy, uschnuté stonky a nikde kvietka sedmokrásky. Zima sťaby smrť po zamrzlej stráni kráča, však spev znie za ňou, nímž jar víta spevné vtáča, už skoro zmiznú v poliach snehobiele pruhy jak s rakvou pod zem smrtných vencov biele stuhy.