ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neraz som ja pieseň zapel o radosti i o smútku, no žiaľ najviac ku piesenke podal látku i pohnútku. O čom v piesni smútok zvučal, i to, čo v spev radosť dala, zdá sa, že mi mladosť dávna na pamiatku zanechala. Sťaby dvoje malých detí, jedno v smútku, druhé v smiechu, keď ja plačem, oboje sa mi usmieva pre potechu. * Potešiť sa ja — nemám čím, bo to, čo veršom označím, dávno to dlhé roky kryjú, zabudol som už melódiu ku piesni onej mojej mladi, ni cit ma ta neodprevadí; bo keď sa predsa s niečím vrátim, to z módy vyšlo dávno zatým. — Ach, cit tak ťažko v kytku zviazať, keď nemáš komu preukázať sa jeho teplom, jeho leskom. Zapadli stopy drobným pieskom toť v púšti kdesi ňouž za rána pretiahla hlučná karavána a v oázu tam vhupla razom, či bralísk kýchsi za prielazom mi zmizla bola rokov v stíne — nesúca v zlatom palankýne zjav lásky bájny mladých liet — tých stôp už ani v srdci niet… * Nespieval som preto dávno, nespomenul, čo minulo sa, čo blýskalo kedys’ žitím sťa po kvetoch ráno rosa. Nespieval som a čas zhubca zdeptal kvety žitia zatým, nekúpim ja tých peniazom — ni strieborným ani zlatým. Nekúpim ver’ na jarmokoch, ni na trhoch po krajine, a čo nájdem po náhode, i to mi toť v rukách hynie. Hynie, hynie v dúbravine bezo spevu, dobrí známi ošumeli, nesvečno mu, krásne piesne — medzi vami.