ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1 A ja takú pieseň spievam, čo mi vnuká žiaľ, keď ma na tom svete v láske nikto neobjal. Nikto nedal pozdravenia, nepobozkal ret, hoc by ja bol vyobjímal v láske celý svet. Ach, to moje srdce biedne, plné bôľu, rán, že som ho bol raz otvoril márne dokorán. Pootváral, neuzavrel hrudi v pevnú skrýš; darmo volám: „Srdce moje, na chvíľu sa stíš.“ Ono plače a ja spievam, kto uverí, ach; či zaplače nad ním ktosi aspoň na márach. Zaleť pieseň moja drahá, na krídlach sa nes v ten kraj diaľny, kde to srdce v hrudi klope dnes. Spomni časy pred rokami, spomni vo chvíli, čo ten život mojej mladi tak otrávili. Spomni šťastie utratené, čo s žiaľom badám, že ho v srdci odumretom nadarmo hľadám. Ach, nadarmo pieseň skladám, čo mi v duši znie, pre dievčinu moju milú a jej veselie. Odvtedy ja kamsi kráčam, a sám neviem kam; svet si myslí, že si spievam, a ja nariekam. Kde ste časy, časy mladi mojej, kde ste ostali? Azda ma len dohoníte — pôjdem pomaly. Neraz som vás občakával, na vŕšteku stál, obzeral sa, nič nevidel, iba temnú diaľ. A keď som tak ďalej kráčal, z toho vŕšku v dol, nikto na mňa nezavolal, iba v srdci bôľ. Tak mi neraz smutno bolo, slzou stemnel zrak, opustil som krídla ako podstrelený vták… I dnes som snáď na tej ceste — na husličky hrám; srdce bolí, kamsi stúpam — ale neviem, kam. 2 A tak som blúdieval, v samote žil, zriekaním sa kŕmil a žiaľ som pil, rmut v duši nosieval, o lásku prosieval a nebral tam, kde som nepoložil. Piesenka vzlietala v ten šíry svet za šťastím strateným si poželieť, zo srdca či z hlavy nosila pozdravy tej láske, ktorej už vo svete niet. No zima prišla, toť zbelel sa les, treba mi zanechať ten spev a ples. Však takto ťažko mi, som iste lakomý: pozhoviem… zaspievam si ešte dnes. Ach, len čí utrafím v údolie krás, kde túlaval som sa za mladi raz; či poznám po starom tú rúčku s vejárom, cloniacu blesk očiek i tmavý vlas. Nuž iste nesnadná je toto púť, spomienku piesenke klásť na peruť; veď srdce o málo, že biť neprestalo, a cit, ten ani sa nevládze hnúť. Však preto nie som sám zármutku hosť, na cestách totých je pútnikov dosť, čo radi spomenú — počujúc ozvenu — na lásku, tej mladi minulej skvost.