ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Chcel som si zaspievať pieseň širotokú o jej peknej duši, o jej peknom oku. Ale mi to nejde, lebo ma žiaľ dusí, ak ťa srdce bolí, vyplakať sa musí. Bolí ťa to srdce, bárs sa ako brániš, ak ho chceš uspávať, väčšmi ho poraníš. Srdce, pamätaj si, pravdu ti hovorím, nechcem ťa poslúchať, rozumu sa korím. Filistri, poslúcham, už som celkom tichý, už som z duše vyhnal všetky svoje vzdychy. Už mi nepoviete, cit že mňa prevláda, už som starý človek, škoda, duša mladá. Nikdy som nevidel takého človeka, ktorý, keď miluje, nad sebou narieka. Ale ja, nuž, bože, odpusť moje viny, to, čo som miloval boli iba stíny. Bol to krásny zámok, dnes sú iba rumy, z krásnych ideálov ostali mi dumy. Ale moje dumy ešte vždy lietajú, do prózy života zvábiť sa nedajú. Majte si, filistri, to je vaša vina, ak to moje krídlo zle sa odopína. Lebo vy najradšej na tom svete máte, keď na tie krídelká centy navešiate. Majte ma tichého, ako býva hora, keď sa na úsvite rozohrieva zora. Majte ma tichého, veď tak život káže, ale pamätajte: city nik nezviaže. Chcel som si zaspievať pieseň širotokú o jej peknej duši, o jej krásnom oku, ale mi to nejde, vadia mi rozumy, život, ber si svoje, ponechaj mi dumy!