ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prázdniny, radostné prázdniny!

Koncom augusta padne na vrchy sneh. Prvý sniežik je znakom pre lastovičky, i pre žiakov na okolí Sv. Petra Pavla. Deň—dva však, a je po ňom. Strmé končiare hôr znova sú šedé a usmievavé. Na Váhu pri Mosticiach je detí a detí. Tu sa pláva — ach! I Maroš príde sem a je bystrou hlavátkou. Na bruchu, horeznak, či bokom — na vode, pod vodou — jedno mu. Vyjde i na most a žups! — na nohy, či hlavou dolu… Ako to vidí od študentov. Hja, posledné dni slobody sú najsladšie!

Jednak vpadá i tieň do chlapcovej duše. Doma si všíma, ako sa otec s matkou rozprávajú. Ak príde k nim — zamĺknu. Tuší, o ňom musí byť reč. V neveľkom domci už je ich päť chlapcov. Všetky sedliacke mená, okrem Adama, sú tu zastúpené. Najmladší je Ondriško. A teraz ide o to, čo s najstarším, ktorý má v takomto dome pomáhať otcovi robiť na mladších. Ozaj pôjde do tej meštianky medzi pánčatá? Či len pekne k pánu učiteľovi, Horvajovi, ešte šiesty rok a potom do Viedne na zámočníctvo?

On by nedbal i ďalej do školy. Knihy má rád. I pochop má dobrý. Lenže — zavalitý Juro Drúčik je už učňom v garbiarni! Nosí ťažké čižmy a šurc^[1]. Obrezáva so staršími učňami kraviny^[2] a dobre mu je. Mrázik i Červeň pôjdu ešte k Horvajovi, ale potom za Jurom. Narobia huncútstva v učňovskej škole a pomôžu kravskými chvostmi Slovákom proti meštiankárom, Maďarom.

— A ja by mal do meštianky? — ježí sa strapatá Marošova hlava i pri myšlienke na to. — Ja s Gejzom od Glückov? S Hlucháňom, s ktorým sme sa ťali? S Koryčiarom, ktorého sme preháňali hen popri Váhu, keď išiel zo školy? A proti nim, svojim kamarátom? Hanba by ma musela o zem hodiť! Nie chlapci, ešte len i dievčatá, Anka Krdanka, Zuzka Lalovie, Eva Mrázikovie a ostatné by sa mi smiali. — Nie! — povie mamke po dlhom prežúvaní.

— Ja pôjdem s kamarátmi, i s Paľkom Kľuchajom k Horvajovi. Nepôjdem do meštianky.

— A prečo? — spýta sa ho mať ostro, poznajúc tvrdú kotrbu chlapčiska.

— Ja som nie pán!

— A chceš ostať večne žobrákom? — blysne jej bolestný údiv z veľkých modrých očí. — Nevidíš, koľko je vás na tej škvarke, čo máme z majetku?

— Bude treba pomáhať… — oduje gamby a očervenie ako rak.

— Pomáhať? Komu?

— No vám! Otcovi!

— Nám pomôžeš najlepšie, keď z teba niečo bude. Ty si ako tvoj otec. I ten len tak, len onak. Dobrý je ako kus chleba, ale nehybný ako klát. Tiež by nedbal všetko tak mať ako od počiatku sveta.

— No, vidíte! — vpadne Maroškovi kečka do zachmúrených zelenkavých očí.

— Aké vidíte? — tratí mať trpezlivosť. — Nijaké vidíte! Pozajtre pôjdeš so mnou na Nižný Hušták zapísať sa do meštianky! Učiť sa vieš, lepšie ako Koryčiar. Budeš sa učiť! Rozumieš?

— Dobre! — zašomre chlapčisko odovzdane. — Ale potom nepovedzte, koľko musíte na mňa nakladať! Tam treba inakšie knihy, zošity, cirkle^[3] a linonáre.

— To je už moja vec. Do toho sa nestar!

Na tretí deň ide Kozovie Kramlíkuľa v sviatočnom na Nižný Hušták, kde je v ošumelej, starej budove sv. petropavlovská meštianka. Niekoľko krokov za ňou kráča syn, Maroš Plajbás, keď to už tak našli v matrike zaznačené. V ruke má svedectvo — samé jednotky. Ináč, cíti sa ako vtedy, keď mu otec vtlačil štajfák^[4] na kostrbatú hlavu a poslal ho do kostola. Lenže sa teraz neobzerá. Oči má upreté do zeme, tak ide. I tak vie, ako posmešné pohľady letia za ním. Bodajú sa mu do mladej duše ani šípy z kuše. On vie, ako by i nevedel? Starí kamaráti sa mu smejú: — ahá, pánča, Maďar, žid…! Pánča, a ani len kone nemajú! A tí, ktorým ešte len nedávno pripravil katastrofu na lúkach medzi fabrikami kravskými chvostmi, čo tí? — myslí si. — Ako by sa mi nesmiali? A smiech je vždy horší ako zaucho.

— No, ideš i ty? — počuje naraz Koryčiarov hlas. — Servus!

— Servus! — zahučí z Marošových úst ako z prázdnej rúry. Ale nezodvihne oči zo zeme a tak ani nefľochne na naškľabenú, pehavú tvár nového kamaráta. Ani to servus neznie, ako by malo. Ale ser—h—vhus! Čo je on na také panské parády? Keby tá mamka vedeli! — preháňa sa mu v mysli ako búrka po oblohe. — Veď on nie pre to učenie. Čo by len! Ale pre čosi celkom inšie, a nik mu to neuverí! — päsťami utiera si oči. — Hm!

— Pánča! Pozrite, pánča! — zarazí ho pred poštou, kade sa hrnú do Školskej uličky k ľudovej škole slovenskej. — Ani sa už neobzrie! Taký pán!

— Iďte si svojou cestou! — ohriakne ich Kozová. — I vy buďte pánmi! Čo ty, Paľko Kľuchajovie, nepôjdeš tiež na rok do meštianky, há? — Maroš začuje hlas svojho dobrého kamaráta, ale nezodvihne oči. Hrnie ani stroj. Vie, mamka si raz umienili, musí to byť. Oni sú už taká!

To by však ešte všetko pretrpel. Ale niekoľko krokov, a pristaví ich tetka Lalovie, vysoká, vychudnutá, ako vozdĺž trahovaná^[5], Zuzkina mať. Tiež ide deti zapísať.

— A ty, Kramlíkuľa, — vraví susede bez najmenšej zlej myšlienky, — dáš len tohto chlapčiska na to farárstvo? Hubáč je — môže z neho byť…

Posmešný chichot detí a Maroš nepočuje viac. Skočí skoro bežkom. Predbehne i mamku. A šiel by bohvie kam, nech ho ona nezakríkne na rínku.

— Kde sa ta hrabeš? Len nejdeme na stoličný dom. Sem poď! A Maroš ide. Dobitý je ani Mrázikovie Šimľo, ked si ujec trochu vypijú a kôp dostane fantu^[6]. Už mu je jedno!

Nezbadá, len keď sú na chodbe šedivej budovy, kde je viac ľudí a veľa panských detí. Maroš si stane do kúta. Mamka ho však pojme za ruku a vovedie k zápisu. Páni sú vľúdni. Jeden z nich nazrie do chlapcovho svedectva. Aj ho pochváli. S mamkou tí páni hovoria slovensky. Len medzi sebou tak, čo im nerozumieť.

Trochu sa mu uvoľní v duši. Do ruky mu vtlačia zoznam kníh. O chvíľu je von z tej šedej, ošúchanej budovy.

— No, odhryzli ti z nosa? — kára ho doma mať. — Ty somár!

— Však čo ja? — hundre si Maroš a počína ho zaujímať, ako podivne razí čerstvá tlač na tom zozname kníh. Aj číta si názvy — nyelvtan^[7]… számtan^[8]… ale nerozumie. Pán učiteľ Horvaj učil maďarčinu, ale len tak. Čomu však malý meštiankár jednako len porozumie, to je na konci zoznamu. Latin nyelvtan, német nyelvtan! — Naučím sa i nemecky a latinsky! — blysne mu v očiach. V tú chvíľu zacíti teplo v duši. Do jeho srdca preleje sa akási veľká žeravá túžba, v jej záplave utonie zrazu všetko utrpenie.

— A ja sa naučím i nemecky v škole! — chváli sa Anke Krdanke na uličke. — I nemecky, vieš?

— Čože to? — uškľabí sa mu biele dievčatisko. — My tiež už vieme handrkovať. Der — die — das, kapusta, či kvas. Je mi to zaň!

— To je nie nemecky.

— A ako? Však, Zuzka, je? — otočí sa za kamarátkou od Lalov.

— Čopo? — odpovie táto, priložiac ku každej slabike „p“ a zodpovednú samohlásku. — Topo—jepe—popo—nepe—mepe—ckypi! — zasmrká noštekom a ukáže zúbky ani myš. — Topo jepe…

— Eh, iď! — zgáni na ňu Maroš. — I latinsky sa naučím!

— A po latinsky vraj aj svinky hovoria, — zamieša sa práve došlá, bledastá Evka Mrázikovie nevinne.

— Náš ňaňka vravia, keď z chlieva počuť kvik, vraj to je latinsky.

— No, čo len váš ňaňka!

— Nič nevrav, Maroš! — postaví sa Eva smelo. — Ony veru vedia viac ako kvíkať. Kedysi sa tak hovorilo a ony to pamätajú.

Plajbás vidí, čosi sa stalo. Tu dnes nezaimponuje^[9]. Pochváli sa teda mamke.

— No, vidíš, ty šomroš, — lapí ho táto láskavo za šticu. — A skoro som ťa musela viesť na ten zápis, ako teliatko do prvej paše na retiazke.

Pomaly sa začne škola. Maroš má už kníh, zošitov, cirkľov i linonárov! Ba ešte i farieb! Všetko nové veci. Do školy nejde bosý, ako chodil ku Horvajovi. I šatočky má poriadnejšie. Mamka na to dá, i keď je ich doma veľa, a ktovie, či už dosť. V triede sedí vedľa Koryčiara, ktorého kedysi len faktor^[10] Haruľa obránil pred ním medzi humnami. Prepadol, musí ročník zopätovať. A Plajbás sa i trochu hanbí, i má sa jednako k nemu. Čo má robiť, keď slovka nerozumie? Učiteľ príde, učiteľ ide, keď cengá na chodbe. Všíma si — smeje sa, či hnevá? Usiluje sa zachytiť slovo, aspoň slovíčko. V prvých dňoch nejde ani to, hoc si spomína na slovká, čo im pán učiteľ Horvaj s trstenicou niekedy vtĺkal do hlavy. To je úloha — sedieť v triede, kde sa melie ako vo mlyne, a nič nerozumieť! Úloha veru! A ešte keď ti dá ten učiteľ pokoj. No! Ale keď sa ti prihovorí a ty zbadáš len potom, že ťa buchnú tí za tebou do chrbta: vstaň!

— Eh, veru je to! — vojde si Maroš neraz do vlasov a zadíva sa s otázkou na suseda Koryčiara. Na toho sa jednako len niečo prilepilo za ten rok. — Jožo, čo chce ten človek?

— Hovorí, aby si sa len učil… — pošepne mu a stiahne ho sadnúť si do lavice.

— Učil, učil! Ako, keď nič nerozumiem? — šomre Maroš.

— Nerozprávať po slovensky! — buchne ho zas ktosi do chrbta. — Tak sa nenaučíš!

Plajbásovi je už všelijak. Ani len to nevyrozumie, čo dajú na lekciu. Zas mu letí myseľ ta do šiestej triedy medzi horvajčiatka, kde sedí Mrázik i Červeň i Paľko Kľuchaj. Aj dostane sa im pri tých počtoch, ale aspoň tomu rozumejú. A tu ten učiteľ počtov, suchý a čierny ani murín, kričí a nadáva. Ostatní sú lepší, tí sa viacej smejú. Tento však nadáva. Hrkne i do žiaka, až mu vyletí krieda z ruky.

— Či všetci učitelia počtov musia nadávať? — myslí si Maroš a stíska kolená, aby neprišlo naňho. Čo mu povie, keď ho nerozumie? U Horvaja, keď dostal trstenicou cez chrbát, vedel aspoň, prečo dostal. Tam je nebo! Ale tu? — Ach, keby ma len obišiel!

— Plajbás Márton! — zaznie vtom drsný hlas učiteľov.

Maroša drgnú do chrbta — skoršie sa zbierať. I pehavec Jožo vyvalí naňho oči s náležitým súcitom. Koryčiar je dobrý chlapec.

— K tabuli! — mykne lakťom suseda. — Máš rátať!

— Panebože nebeský!

Maroš vyjde, i ukloní sa učiteľovi, ako vidí od druhých. Napne pozornosť, s kriedou v jednej — so špongiou v druhej ruke ponorí čie zelenkasté oči do počernej, zrancovanej^[11] tváre pedagóga, ak by to zachytil! A ten hovorí. Vidieť, diktuje. Čo však z toho? Žiak nerozumie slovka — slovíčka nerozumie! Hľadí raz na učiteľa, ktorý — po stupňovaní hlasu poznať — zdá sa — stráca trpezlivosť. Tu sa zas zadíva na spolužiakov v laviciach. Hľadia naňho, šepocú, ukazujú mu číslice vo vzduchu. I Jožo Koryčiar mu ukazuje. On však nič. Blúdi tým plachým zrakom raz sem — raz ta. Mädlí kriedu v prstoch, i špongiu stíska v hrsti, až z nej voda kvapká. Na ovisnuté pery usadí sa mu akýsi podivný, nahorklý úsmev.

— Nevie maďarsky, — vravia žiaci učiteľovi.

— Nevie? Nech sa naučí! — nervózne sa pomyká a vstane. Vezme kriedu Plajbásovi z ruky a načiara niekoľko číslic na tabuľu. Žiak počína chápať. Pozná na prvý pohľad, sú to desatinné zlomky, podpísané v stĺpci. Treba to len spočítať. Spomenie si na Jura Drúčika, dnes už šťastného garbiarskeho učňa, koľko sa mu ušlo od Horvaja pri takomto vyratovaní. On, Maroš Koza, vedel to však ako hrachom sypať. Spočítať by azda nevedel? I teraz vezme kriedu do ruky, podčiarkne stĺpec, prejde očima po čísliciach a bez slovíčka raz—dva je hotový s príkladom.

— Nézze meg az ember! Pozrime sa! — rozťahuje i sťahuje sa tá suchá tvár, o nej nikdy nevedieť, či sa teší, a či hreší.

— Gazember! — odtlačí sa Marošovi v pamäti maďarské slovo. Učiteľ pohodí rukou a on pochopí z gesta, že má ísť na miesto. Položí kriedu i špongiu na kraj stola a ide. Sadne si ticho vedľa Joža Koryčiara. V zelenkastých očiach rezignácia a na perách len zatrpklý úsmev. Hja, tak je to tu sedliačikovi prejsť od Horvaja do meštianky a učiť sa ako pánčatá!

— Jožo, — spytuje sa Plajbás idúcky domov kamaráta, — čo znamená to gazember?

— No, gazember, — vysvetľuje mu Koryčiar, — to je taký človek, čo zabil otca alebo mater, vieš?

— Hej! — prikývne Maroš strapatou hlavou a pomyslí na učiteľa, čím ho to traktoval^[12]. Bolo to pri tých počtoch inak. Ale tak je to s rečou, ktorej žiak nerozumie. — Ešte dobre, že Jožo prepadol! — uvažuje si v duchu. Čo by som si teraz len počal? Aspoň mi to vysvetlí správne!

A niečo mu ozaj i správne povie. Aspoň odkiaľ — pokiaľ je na lekciu z tej či z onej knihy. A Maroš sa to potom nadrie od slova do slova. Vyrectuje ani papagáj, i keď tomu vôbec nerozumie. Pamäť má výbornú — prečo by teda nevyrectoval, keď len o to ide? Vstáva včas, hneď po otcovi. O piatej. Keď je toho viac, i o štvrtej ráno, a učí sa, t. j. melie ústami nahlas ako šoporniansky mlyn. Iné deti sladko odfukujú. Tak je to učiť sa za pána! Veru ťažká vec!

A tie predmety? Počty ešte nejako len idú. Keď i nie hovoriť, ale rátať vie. Pán učiteľ Horvaj naučil toho dosť i pre meštianku. Dobrý učiteľ! I tú maďarskú mluvnicu ešte stroví. Odseky nie sú dlhé — dajú sa nabifľovať. Kreslenie a najmä latinčina, čo sa tu vyučuje ako nepovinný predmet, to je radosť. Najhoršie je s prírodopisom. Učiteľom tohto je celkom príjemný, usmievavý Rumun s trochu poďobanou tvárou. Lenže tu sú už odseky dlhšie, keď je i úľavou — podľa obrázkov vidieť, o čom je reč.

Takým obrázkom je hneď na počiatku knihy kostra človeka. Maroš si jej všimne. Článok o tom je nesmierne dlhý, juj! Na záhlaví číta: Az ember és a csontváza — človek a jeho kostra. Naučiť sa za jeden večer — nejde to! Veľa je to na lekciu, veľa veru!

— Ráno vstanem o štvrtej, — vraví Maroš mamke. — Ak by som zaspal, zobuďte ma!

Kde ho však budiť? Sám je ako natiahnutý budíček. Ako posteľ zapraská na znak, že už otec vstáva, skočí i on spoza stola. Tam má totiž postlaté, keď ich je už veľa v izbici. Kohúty kikiríkajú, von je už zima. Postaví si lampku na pec. Okrúhlučká, biela má zvláštnu rúru, kde sa zemiakový koch^[13] pekáva. Slabé svetielko žiari, ako vie, na otvorené strany prírodopisu. Ľudská kostra sa škerí a na samom vrchu černie sa hrubšími literami: Az ember és a csontváza. Deti spia tvrdo. Mamka je tiež už hore. Len nevstáva ešte — keď sa počne sypať židovský otčenáš.

— Az ember és a csontváza, — hundre si Maroš, stojac na stoličke nad otvorenou knižkou. Lakťom si podopiera bradu a pri lampke, žižiavke^[14], mondokuje^[15]. — Az ember… az ember… és… és… és a csont… csont… váza… az ember csont… az ember…

Číta slovo za slovom, ako nasleduje, a snaží sa vdlabať si ho do pamäti podľa tvaru, i miesta, i zvuku. — Az ember és a csont… csontváza… Hej, už to vie. I čo znamená. To je kostra človeka, ľudská kostra. Človek a jeho kostra — tak! Ale čo ďalej? Oči idú od slova ku slovu a jazyk to melie. Najprv riadok, potom druhý, čo to však znamená, kto vie? A čo sú to len za podivné slová… az állkapocs, az alsó állkap… az áll… odkiaľ to má on vedieť, že je to spodná čeľusť? Az állkapocs… az állkapocs… az állkapocs… vchodí si Maroš prstami do vlasov a rozstrapatí sa ešte viac. Na stenu oproti padá tieň tej hlavy. Taká je tam ako rozčuchraná kopa sena.

Na šomranie pretrie si i mamka oči a vstáva z postele. Tiež ju čaká práca — poriadiť dom a opatriť toľké žalúdky. V izbe je polotma. Zo dvora počuť ťažké údery sekery. Otec rúbe drevo. Keď chce ísť do fabriky, musí si najprv doma porobiť, čo treba. Maroš šomre ďalej pri peci: — az állkapocs… az alsó állkapocs… a kulcs… a kulcs… a kulcscsont… To myslí i mamka — bude kľúčová kosť. Zas však nerozumie, čo chlapčisko melie. Koná si svoju každodennú prácu a pospevuje si tíško z tých ranných. Tu i tu však jednako hodí okom v tú stranu. Lampka svieti šarvancovi do tváre, ruky tisnú ježatú hlavu, pery sa hýbu. Niekedy pokojnejšie, niekedy spurno, až zuby seknú do spodnej — az állkapocs — az áll… az ember és… és a csontváza — juj! Tak to trvá i hodinu. I viac. Netrpezlivosť myká ostrými črtami chlapcovej tváre, až osŕka.

— Ach, Bože, Bože, — zavzdychne si mamka, — načo si len pomiatol tie jazyky pri tej veži babylonskej?

— Ba ja si už azda celý jazyk dolámem! — vykríkne vtom Maroš. Načrie si do vlasov, skočí od pece červený, celý bez seba, schytí nešťastný prírodopis, brožovaný. Zdvihne ho a prásk o zem, až letia kusy na všetky strany. — Načo ste ma dali do meštianky? To ste ma len vy!

— „S Bohem já chci začíti,“ — pospevuje si mamka tíško a zametá. Čo mu povie? Pomôcť mu nemôže, a rozčuľovať sa? Vie, Maroš zas pozbiera rozletený prírodopis a pustí ten mlyn znova.

A ozaj je tak. O chvíľu, keď si už i jedovaté slzy päsťami poutieral, zaznie zas a už hladšie od pece: Az ember és a csontváza… az ember… Deti na šomranie budia sa jedno za druhým. Načúvajú tej podivnej reči. — Az ember és…

A na konci roka prinesie Maroš svedectvo dobré. Ba i dukát ako odmenu za pilnosť — na trikolórke.

— Pozrite, mamka! — pochváli sa doma.

— No vidíš! — vyčítajú mu tie nevädze v jej očiach. — A čo si sa mi nahundral, ty kadečo!