ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na jeseň je zas veselšie v Kremenci. Už sú tu i Marošovi kamaráti, poľovník Paľko a Jožko Koryčiar. Tento ide na obchodnú. Kľuchaj zloží prijímaciu skúšku z latinčiny a je z neho poriadny kvartán.

O toľko prirodzene zväčší sa i kruh návštevníkov študentskej komory u Fischlov. Slováci sa sem schodia aspoň dva razy týždenne. Namiesto fúzatého Števa Petráša vyvolia si plecitého hundroša Jožka Klenovského za predsedu. Maroš sa stane tajomníkom, keď má vždy čo povedať, či predniesť pri zasadaní. Ak treba nejaký peniaz, šuhajci sa poskladajú a groš opatruje financier — Jano Črep. Spieva sa i reční — ale zápisnica sa nepíše. Ak sa prihodí niečo, nech niet nijakého corpus delicti! Koryčiar a Kľuchaj bývajú spolu kdesi na starom rínku v komore do dvora. Zato sú deň po deň u Fischlov. Maroš im je kamarátom i radcom, čo sa im — ako „grünhahnom“ — dobre zíde!

Študenti sa cítia v istote. Fischlovie komora bola i pred terajšími jej obyvateľmi hojne navštevovaná. Nie je na tom nič. Pán Buxbaum má dobrých, keď i krikľavých kunšaftov, a to mu stačí. Gejza Glück býva kdesi v kóšer dome pod hradom. A Marína — tá je so študentmi ani reťaz. Už jej to i škodí. Nemá už pleť sviežu, ružovú — skorej bledú. Keď ide po meste krokom, až sa jej sukienky ovievajú, počuť za ňou volať: Minerva! Minerva! Jožo Klenovský, keď ju uzrie, nemôže si pomôcť. Také švárne slovenské dievčisko! Ťažko sa zdrží — neuštipnúť ju po líci pod bránou, kde už akosi postáva sama.

— Nemáš milého, Marína?

— Načo by mi bol? — usmeje sa veselo.

— A mňa by si chcela?

— Ha—ha—ha! — ukáže zdravé biele zúbky. — Vy ste pán!

— A pána nechceš?

— Čo by som nechcela! Marcipán!!

— Ty, Jožo, nezaliečaj sa toľko tej Maríne, — vraví Šimon kamarátovi u Fischlov. — Roznesie sa to!

— No, tebe je ľahko! — natiahne tvár Klenovský nakyslo.

— Prečo ľahko?

— Ale Šimonko, nepretváraj sa! — zamieša sa do toho i Jano. — Keď máš doma i mamu, i dcéru!

— Eh, to je hlúposť! — nakyslí tvár Kuterka, o ňom by si na pohľad myslel, že nevie ani vody namútiť. Ale je isté, v láske má šťastie. A potom, keď si nájde doma, nech! — vraví ako pre seba. — Načo však kaziť takú Marínu?

— Šimon má pravdu! — zastane sa ho i Maroš.

— No, Marína vie už všeličo! Nie je taká svätá, ako sa robí! — bráni sa Jožo. — I teraz je u Buxbauma akýsi študent z priemyselnej. Včera ju dojedal i šteklil vo dverách. A nič sa neodťahovala, potvora!

— No, dosť! — zahriakne Maroš rozhádaných. — Čo z toho? — červenie sa ani pivónia ako vždy, keď je reč o ženách. — Poviem vám niečo nového, — priloží si prsty diskrétne k ústam. — Zdá sa mi, pasú po nás!

— Pasú? — stmavie podiv v niekoľkých študentských očiach. — Ako vieš?

— Náš okuliarnik Móric Zweig rozprával sa včera s Glückom; dlho na chodbe. Prešiel som popri nich, prestali hovoriť. A dnes ráno mi povie Kiss Pišta, ten druzgoň — tak čo, chlapčiatko, vo Fischlovie komore býva vraj veselo. Nezavolali by ste i nás?

— A ty si mu čo?

— Nech sa ti páči! Zabavíme sa spolu!

— Múdro! Nech si z toho vyberie, čo chce.

— Dobre, chlapci, — zvážnie Maroš. — To však znamená — pozor na ústa a na kroky. Už som si toho všimol i ja. Oni sa v komore u Hubertov neschodia darmo.

— Azda sa bojíš? — ozve sa Jano hrdo.

— Ja, a báť sa! — zdvihne obrvy kamaráš. — Len ak čo počnú, nech nás nájdu pripravených!

Minie týždeň — dva, a nič. Minie i mesiac, a Plajbásovi počnú sa už i smiať u Fischlov. Istého dňa však príde poštár do komory, keď sú práve doma. Prinesie list adresovaný na Jana Črepa.

— Odkiaľže to? — obzerá tento pečiatku prv, než by ho otvoril. — Marmarossziget, — číta v čiernom kruhu. — Čo je to? Čakám list z domu a tuto… — otvorí obálku, zadíva sa do písma a — natiahne tvár ani z gumy. — Maroš, — mrkne na kamaráša, — to je niečo pre teba! Poďže sem!

Kolega nahne sa do písma a čítajú spolu:

Drahí priatelia, — písané je dobrou rukou a maďarsky. — Odpusťte, keď Vás vyrušujeme — my, študenti marmaroš—sihotského gymnázia. Pred očami však máme svoje vznešené národné ciele — nemôžeme inak. Je nás tu niekoľko Slovákov i Rumunov a uzhodli sme sa založiť Panslávsky krúžok. Bez rady a vhodnej úpravy je nám ťažko pokročiť v práci. Vieme o Vás, že ste si — ako po iné, iste i tohto roku — založili Panslávsky krúžok. Preto vás srdečne a bratsky prosíme poslať nám, a to v krátkom čase, stanovy spolku, ako i menoslov členov, s ktorými by sme si chceli písať. Podľa toho zariadime sa potom i my tu. Ďalej Vás prosíme naznačiť nám všetky ciele a plány hnutia pre budúcnosť. Maďarsky Vám píšeme preto, keď je tunajšia slovenčina veľmi pomiešaná s rumunčinou. S úprimným pozdravom

V mene druhov :

Ivan Klimcsák

— Čo ty na to, Maroš? — díva sa naňho Jano, keď list už prečítal.

— To sú kone! — odpľuje si tento prosto.

— Ako to?

— No, hlupáci sú! Hlupáci na kvadrát! Len nemyslíš, že by nám tu písal ozaj niekto z našich?!

— Nemyslím, — zdvihne kamaráš čelo s pošmúrnou priehlbinkou a prepadne sa na chvíľu sám v sebe.

— Vec je jasná, — vykladá Maroš. — My v Marmarošskej Sihoti nemáme nijakých slovenských študentov. Kde všetko študujú naši — vieme. Druhé: Slováci s Rumunmi jakživ nebudú tvoriť Panslávsky krúžok. To sa panákom poplietlo. Tretie: na okolí Marmarošskej Sihote niet slovenčiny, nemôže byť teda s rumunčinou silno premiešaná…

— Tak je! — prisvedčí Jano. — To je podvod!

— Číročistý podvod! — zablysnú Plajbásove oči akýmsi tajomným, zžieravým plameňom. — Prisprostý podvod!

— Ten list je asi tu písaný! — svitá i v Črepovej hlave.

— A kde inde? Iste v komore u Huberov.

— Tam ho zostavili a poslali nám cez Marmarošskú Sihoť. Len kto to písal?

— Možno, raz dozvieme sa i to. Azda je list i v Marmarošskej Sihoti prepísaný, aby sme nepoznali rukopis.

— Také písmo neviem, kto by mal! — všíma si Jano dôkladnejšie rovných i ohýbaných čiar. — Také vyvrátené!

— A jednako list musel byť tu napísaný. A písal ho niekto, koho známe.

— Z čoho myslíš?

— Z tých vyvrátených čiar. Tak sa nepíše. Vidieť, i pisateľovi je to neprirodzené. Tu, hľa — píše vyvrátené, tu už nie tak! Pozri! I „r“ píše dvojako. To sa tiež nerobí, ak sa človek nechce kryť.

— Naozaj! Kto by to len mohol byť?

— Nechajme si to na neskoršie. Teraz čo s listom?

— Po konvikte sa zídeme! Poradíme sa, — rozhodne Jano. — I tak sa nás to týka všetkých.

— Dobre, ale zavolať len niekoľkých. Špicli majú už našu komoru pod dozorom. List — tušia — prišiel. Nemusia hneď zbadať nejakú nervózu.

— I to je pravda.

Po večeri nadídu Klenovský a Kuterka. Neskôr vkĺznu dnu i Kľuchaj a pehavý Koryčiar, ktorým sa zíde zaučiť sa do nových pomerov. List putuje z ruky do ruky. Študenti hľadia na seba a všetci sú jednej mienky.

— To je podvod! Osídlo! — pohoršuje sa Klenovský, kým vedľa neho Šimon stiahne ústa na šošovicu a nepohne brvou. — Taká podlosť. Sú to kolegovia? Na šťastie nemáme nijakých stanov! Nech by sme však mali a odpíšeme im, pridáme i menoslov členov, ako žiadajú — ten list povandruje cez Marmarošskú Sihoť do Kremenca… prinesú ho naši dobrodinci Dirimu a nás vyšmaria z gymnázia ako žaby z vršky…

— Počujte! — zamieša sa do reči i Paľko. — Akým menom je list podpísaný?

— Klimcsák… Ivan Klimcsák!

— Však? — zvolá nováčik víťazoslávne. — To meno som kdesi čítal.

— Kde? V Kremenci?

— Áno, v Kremenci! Kdesi na Starom rínku, — vysvetľuje Kľuchaj. — Tam je vyložená firma akéhosi obuvníka. Ten je Klimcsák.

— To je pravda, — prisvedčí i mĺkvy Šimon. — A Huberovie komora je tiež na Starom rínku. Tam si to odkukali. Možno — ten Klimcsák je Karol alebo Jozef. Ivanom ho prekrstili, aby to slovenskejšie znelo.

— Hm — hm, pozrime si štverákov! — prikyvujú šuhajci jednomyseľne.

— Čo však už teraz s tým listom? — nástojí Jano rozhodnúť. — O tom sa máme poradiť. Myslím, nepaprať sa s ním. Odložiť ho a dosť. Keď vidia, niet výsledku — prestanú.

— To nie! — zatne Jožo ostrým prízvukom. — Vezmem ten list do triedy. Tam ho prečítam, nech každý počuje. Poviem že je podliak, kto ho písal. A nech sa hlási! Dostane niekoľko zaúch. Čo?

To sa už lepšie páči. Keď však uvažujú o veci z tej i z onej strany, nemá to jednako len praktického výsledku. Patričný sa neprihlási a pomyslí si kto chce, čo chce.

— Ja mám iný plán, — povie Maroš. — Poďme my dvaja s Janom k Dirimu… a to hneď zajtra. List mu oddáme a požiadame ho o súhlas s jeho vedomím odpovedať do Marmarošskej Sihote tak, ako si pisateľ žiada. Kto mu náš list prinesie a udá nás, je iste z tých, čo majú v tom prsty.

— To je už múdra reč! — pochvaľujú návrh študenti. — Múdra veru!

— Dosiahneme tým dve veci, — pokračuje Plajbás. — Odvrátime od seba podozrenie a lapíme svojich nepriateľov rovno do klepca.

— Vivat, chlapče! — zdvihnú ho, až hrkne do klenutia hlavou. — Z teba bude nielen básnik, ale i detektív!

— Zajtra teda vy dvaja, — rozhodne Jožo Klenovský ako predseda, — idete s listom k Dirimu. Mal by som ísť i ja…

— Ale poď! Hybaj!! — zvú ho kamaráši.

— Nie! Nejdem! — mrdne pleciskom. — Prišlo to na vás, vybavte si to. Ale sa držte!

— O to nemaj starosti! — zahryzne si Plajbás do gamby a stisne päste. — Zariadime to.

Maroš dlho nemôže zaspať v noci. Dráždi ho záhada, kto to mohol takto osnovať naraz, keď bol dosiaľ pokoj? Aký má na tom záujem! Či je to len stará história o mačke a myši? Mačka je silnejšia, snaží sa myš chytiť a zožrať. Myš sa zas bráni, ako vie. To je prírodný zjav! Ale u ľudí mohlo by to byť inak! Všetci sú ľudia a majú i tak dosť trápenia so životom. Ako ich len napádajú a zožierajú storaké bacily — musia sa ešte i oni sami? A nebrániť sa — čo potom? Prídu mu na myseľ mamka, i stará mať od Kramlíkov, i totka z Novej Vsi, ako mu len vždy nakladajú: — Maroško, daj si pozor! — To je proste rečeno: — Maroško, nepostav sa proti silnejšiemu! Staraj sa len o svoje veci… Ako však bude, keď to všetci tak spravia — všetci Slováci?

— Zjedia nás! Veru zjedia a nebude nás škoda! — ženie sa mu mysľou nezastaviteľne. — Ach, keby ja bol silný ako ten Jánošík! Ale čo ten? Toho obesili! Radšej ako trenčiansky Matúš! Alebo ešte mocnejší pán! Hneď by to inak bolo na Slovensku a v celej Uhorskej krajine! — snuje si on, kým neusne spánkom spravodlivých.

Ráno idú s Janom k Dirimu. Nenájdu ho v pracovni. Musia ísť ta o desiatej. Neujde im, ako ich zvedavo sleduje niekoľko pohľadov. Správcu nájdu ako vždy zahrabaného do všelijakých písem. Ani ich nezbadá.

— Dobrý deň! — pozdravia sa mu dobre hlasno. Ináč by ich iste nechal stáť. — Dobrý deň!

— No, chlapci, čo je nového? — pozrie červenkavý Glockner na došlých ponad okuliare priateľsky. — Čo mi nesiete?

— Veru podivnú vec, — vyberie Jano z bočného vrecka list a podá mu ho. — Prišlo to na mňa z Marmarošskej Sihoti. Ráčte si prečítať!

Prejde riadky drobnými očami, skyslí tvár, pohmká a ponorí zrak znova do tých písmen. Napokon odloží papier stranou a zadíva sa na študentov pokojne.

— No, chce vás ktosi dostať! Nemyslíte?

— Práve preto sme prišli k vám, pán direktor! — ozve sa Jano.

— Dobre ste spravili! Aspoň viem o veci. Ale čo s tým?

— Bolo by vypátrať, — vystúpi Maroš dopredu, — kto písal ten list.

— A ako, syn môj? — prejde si správca rukou po prešedivených vlasoch.

— Veľmi proste! Vy láskave vezmete túto vec na vedomie a my s vaším zvolením napíšeme do Marmarošskej Sihote všetko, čo si pisateľ žiada. Kto príde s listom udať nás, ten má v tom prsty.

— Áno, — zvážnie direktor, — ale čo by z toho bolo, môj milý! Dnes sú nie časy na to. Ten plán je iste dobrý na sto percent. Aj by sa podaril. Čo však potom? Teraz je zle len na vás, potom by bolo i na mňa a na náš ústav, — prizná sa s nemeckou opatrnosťou.

— Tak nás budú pokúšať ďalej, — pokračuje Plajbás.

— Ak vás budú, zastanem sa vás.

— Poťom sa už musíme i sami zastať.

— Ako?

— Nuž, pán direktor, — začervenie sa Maroš po uši, — tak po študentsky!

— Ako po študentsky? — nechce chápať správca.

— Keď sa dozvieme, kto to vystrája, vybavíme si to s ním sami.

— Len nie tak zhurta, mladá krv! — zdržiava rozčerteného starý pán, hoci vidieť, že sa mu pozdáva taká povaha.

— Teraz iďte na hodinu. A ak sa dozviete voľačo, očakávam od vás, — prísni hlas, — že mi to ako poriadni študenti oznámite. Vybaviť študentské hádky a spory — na to som tu ja!