ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo Sv. Petre Pavle čaká Maroša mamka na stanici.

— Ach, syn môj… syn môj! — uprie naňho pri vchode svoje veľké oči, a v nich nevädze, zrosené materským bôľom. — Veď si nám ani nepísal, čo je s tebou. Iba druhí čo nám dali znať. Aký si mi len vyvädený!

— Už mi je lepšie, — zaihrá mu mdlý úsmev na osinetých perách. — Oddýchnem si doma a pozbieram sa.

— Nebude to tak skoro! — všíma si ho mať s obavou a ľútosťou potrhnú sa jej kútiky úst. Vidí, nestúpa isto. A klzko je pod nohami. Padá sneh.

— Poď, máme sánky! — podopierajúc, prevedie ho na ne. Ľudia si obzerajú známeho študenta. Dávajú hlavy dovedna a šepocú. Kočiš potrhne liace, hrkálky spustia do rytmu a sánky letia po hladkej ceste cez mesto do Mostíc.

— Koho to vezú? — pristavujú sa i páni na trotoári.

— Plajbása! Toho študenta. Ochorel!

— No, s tým je zle. Bledý je ani hlina. A hlava mu letí dozadu.

V Mosticiach sprevádza sánky očí a očí. Keď povoz zastane na uličke, obstanú ho ženy, strynká Krdanka, tetka Lalovie, i tetuška Kľuchajovie. I detí sa nahrnie, ako to už býva. Maroš sa snaží vypnúť ako voľakedy, prehodí i niekoľko veselých slov. Otrasie sa zo snehu, čo ešte vždy padá v ťažkých chumáčoch. Zato je rád, keď je už v tej neveľkej izbici pod trámovanou povalou.

Uložia ho na posteľ do tučných perín, čo kedysi priniesla švárna Mária Kramlíkovie svojmu mužovi. Teraz sa zídu pre Maroša. Ostatní sa potískajú v dome — kade ktorí.

Stisku v neveľkej izbici je veru dosť. Marka ani neodíde od postele. Poschodia sa i chlapci jeden za druhým. Starší sú už na učňovstve — ako si predpovedali kedysi. Miško je sadzač, Janko zámočník, Matej tlačiar, Ondro a sestrička sú ešte školáci. Ale všetko živí, veselí. Chorému vyprávajú, čo nového. I zaspievali by mu, nech je nie takto. Večer príde i otec, akýsi nesvoj, z fabriky. Zastane pri lôžku a vezme do svojej tvrdej a ťažkej synovu mdlú ruku.

— Tak si prišiel? — zadíva sa naňho súcitne, ale ako človek, ktorý sa spolieha i v tomto na vôľu božiu.

— Prišiel, otec!

— A si ešte veľmi chorý?

— Bol som, — probuje si sadnúť, držiac sa ťažkej otcovej ruky. — Už som po tom. Teraz si len oddýchnem doma, a bude dobre.

— Keby Pán Boh dal! — utrie si oči ťažkou rukou a kolísavým krokom vyjde ešte zo dvora za prácou.

Maroš díva sa za ním z lôžka. Zdá sa mu — nezmizol, ani keď zavrel dvere za sebou. Ešte vidieť tú jeho schúlenú postavu, skrivené nohy v ťažkých črieviskách, opálajúce veľké ruky a sklonenú, pokorne sklonenú hlavu zodraného robotníka. A okolo svieti päť párov mladých žeravých očí.

— Kam ide? — kmitne otázka synovi, rozrušenému silným dojmom. — Obetovať sa za nás všetkých? Kam inde?

Noc sa minie ticho. Keď je ich v izbe veľa, odchýlia si vrchné okná. Ráno, keď sa už všetko pousporiada, probuje Maroš vstať. Aké však tu prekvapenie! čakal — pôjde to, a hľa, slabší je ako včera. Údy sa mu trasú a na nohu nemôže dostúpiť.

Sadne si ku stolu, skľúči ruky a oprie si na ne hlavu bezvládne.

— Syn môj, ľahni si, — zastane pri ňom mať, a podoprúc ho, pomôže mu do postele.

O deň—dva pochopí i Maroš smutnú skutočnosť. Myslel, je rekonvalescent, a tu zdá sa — počína sa choroba znova. Ba viac. Noha v kroku mu zapuchne, trhá ho vždy prudkejšie a žeravejšie, ako keď sa zbiera.

— Zavolám ti lekára, — vystaráva sa mamka.

— Ale nie! Prejde mi! — vzpiera sa chorý. — Veď je to nič. Iste som si nakriatal. Ležal som vždy na pravom boku, keď som nemohol inak. Nohu som mal akosi skrčenú, až mi zmeravela. Teraz ju napínam, vystieram. Azda mi je to od toho!

Trpezlivo čaká, čo bude.

Hlavu má čistú, i oči dosť jasné. Ležať na posteli je mu prinudné. Vyžiada si teda pergamen a papier. Píše si, čo mu príde na myseľ. Niekedy sa to môže zísť.

Návšteva prichodí za návštevou. Nakukne strynká Krdanka, i tetka Lalovie. I totka z Novej Vsi a iní známi. Najviac len božekajú a rukami zalamujú nad ním.

— Ach, dieťaťko moje, aký si len bol pekný, maľovaný! A teraz máš už len tie oči v hlave a nos ani čakan! — ozýva sa vo všelijakých variáciách.

— Mamka! — hnevá sa chorý, — nepúšťajte ich dnu. Ja nechcem! — zvije sa kŕčovite na posteli. — Viem, aký som. Nemusia mi to ešte i vykladať.

— Ale syn môj, — vyhovára sa mamka, — veď ich nemôžem vyhodiť!

— Môžete! Čo by ste nemohli? — nevie sa už ovládať. — Som chorý, chcem mať pokoj! A, — zadíva sa na zlomenú ženu dlhým pohľadom, — i keby som umrel, ani vtedy nepusťte ku mne nikoho na diváky. Povedzte zvedavcom, ak ma prídu rušiť — kopnem im do zubov.

— Ach, dieťa moje, — vystúpi jej na ústa trpký úsmev, — veď len nejdeš umrieť. Nie! A keď nechceš, nepustím ich. Ale mamku Kramlíkovie a Stračkovie otca…

— No, tých hej!

A títo noví návštevníci ozaj ho nemolestujú. Stará mamka nesie mu veľký hrnček do daru. Bielučký, so zlatými okami.

— Keď vyzdravieš a oženíš sa, — vykladá mu starenka dobrácky, — nech ti do toho dá žena mlieka, vieš? Kyslého mlieka alebo kávy!

Otec Stračkovie zas vypráva mu o niekdajších časoch. Spomína, ako ho vodil na vežu, učil Desatoro božích prikázaní, i Valibuka. I ako ho choval slaninou, aby bol silný, a napájal pálenkou, aby sa nebál nikoho.

To sa počúva dobre. I chorý sa rozhovorí a čas uteká.

— A ako len ostareli obaja odvtedy! — všimne si Maroš. — Tá dobrácka tvár starej matere už je samá vráska. A otec Stračkovie, aký je len neoholený, ako jež…

A ešte niekto nadíde, komu sa poteší. Kamarát Paľko Kľuchaj, bankový úradník, vyrastený už tiež pomaly na muža. Práve bol kdesi v Žambovciach na čas, skúsil všeličo. Aj mu večierkom vypráva, čo robil, ako sa bavil. A tu spomenie i akési dievča, pekné, biele, s veľkým snivým zrakom, zamrežovaným dlhými mihalnicami. Leží vraj tiež na týfus medzi životom a smrťou a škoda by ho bolo!

— A kto je to? — zaleskne sa v očiach chorého zvedavosť.

— Elenka Drieňovie.

— Drieňovie? — zamyslí sa Maroš. — Ja som mal kolegu Drieňa, Gustíka Drieňa, tichého človeka. Kdesi je na fare.

— To je jeho sestra.

— Ach, tak? Rozprávaj mi ešte niečo o nej!

A Paľko rozpráva mu o Elenke vďačne. Zdá sa, má ju rád. Ale on je nie na stálu lásku. Jediná jeho láska je puška a hora. Nuž vypráva mu o peknom dievčati, ako je miláčikom spoločnosti.

— Hovoril som jej o tebe, — pokračuje kamarátsky. — A keď si žiadala, zas som jej len hovoril.

— A čo? — udrie chorému srdce prudkejšie, nevysloviteľne prudko.

— No, všetko, ako sme sa hrávali pri Váhu. Ako sme chodili do hôr. Ako si sa boril v Kremenci so svojimi nepriateľmi, — otepľujú mu oči. — Všetko, vieš?! Ona hneď ožila pri tom. Zaujímala sa, či si blond a či počerný, vysoký, či nízky. Ona už číta i tvoje verše v „Jare“.

— Ozaj? — blysne v jeho očiach. O chvíľu však naslúcha už ako bez záujmu. Na tvári odrazí sa mu žravá bolesť. — Príď, Paľko, inokedy, príď!

Pre chorého nastanú dni zlé, veľmi zlé. Chuť do jedla stratí úplne. V noci nezohne skoro oka, len nad samým ránom. I ten spánok je taký únavný! Márne nechce lekára. Napokon len jednako musí prísť. Príjemný mladý človek získa si však skoro jeho dôveru. Prezrie ho starostlivo. Konštatuje v kroku ťažkú opuchlinu, čo treba prerezať.

— Ach, pán doktor, — zdvihne naňho zimničné oči, — to som si nakriatal? — a vypráva mu, ako mu noha zmeravela. — Ani teraz nemôžem ju vystrieť.

— Nie, — vysvetľuje lekár, — to je nie nakriatané. Tie bacily prežrali sa až sem, — ukazuje rukou v kroku, — do žliaz. Vyvolávajú hnisanie a zapáleninu. Zajtra tomu spravíme koniec.

Na druhý deň podvečer dostaví sa lekár už i so svojimi inštrumentmi. Maroš pozbiera všetky sily nevykríknuť, keď mu ten blýskavý nástroj ponorí do opuchliny. Zdá sa, ostrie je pritupé a reže ani do konopného vreca.

— Oh! — zastone a zas zatne zuby. — Kto by to bol myslel — toľko nečistoty! — osŕkajúc díva sa na lekára, ako mu ranu podkladá organtínom.

— A bude to dlho trvať, pán doktor? Ja musím študovať…

— Na to predbežne nemyslite!

A toto je, čo Maroša zroní. Pretrhnúť štúdium? Azda stratiť rok? Eh, nasledujú noci ťažké, ťažšie než tie v nemocnici. Horúčkové sny, slaný pot a stálym ubúdaním síl vystupňovaná apatia.

— Mamka, tak ťažko sa dočkám rána!

— Veď ja som tiež hore s tebou, syn môj!

— Viem, viem!

A nie dosť — ochorie i otec. Ľahne na tú druhú posteľ a odkašláva. Už sú teda dvaja. Mamka sa tiež vláči okolo nich ako tieň. Neľahne len preto, kto by sa potom staral o nešťastnú rodinu?

Tu i tu nadíde Paľko. Výprava priateľovi o poľovníckych kúskoch i o nemocnom dievčati. Elene Drieňovej. Nemocný ho i počúva, ale v očiach jeho nezablysne záujmu. Už mu je akosi všetko jedno. Ešte lekár, keď mu príde ranu previazať, vzbudí uňho dajakú pozornosť. I to len na chvíľu. Hneď je v apatii. Istého večera probuje vstať. Nevie prečo, pozbiera všetky sily a zíde z postele. Hlava sa mu však potočí. Akosi dostane sa ešte na posteľ a stratí vedomie.

Keď sa preberie, uzrie všetkých okolo postele na kolenách modliť sa.

— Syn môj, syn môj drahý, — zahorekuje otec a zakašle, keď zbadá — pohol očami, — nechoď ešte od nás!

— Lepšie mi je, lepšie, — prevraví, keď nájde reč, — dobre!

Takto sa míňajú týždne, ba mesiace. Ako sa však slnko obráti, nastáva skutočné zlepšenie. Chorý dostáva pomaly chuť i do jedla. Pravda, po takej dvojitej nemoci vracajú sa mu sily veľmi pomaly. Záujem o život a čo sa v ňom deje — očividne rastie.

— Paľko, — víta bystrejšie kamaráta, keď najbližšie príde, — a čo Elenka Drieňovie? Ako sa má?

— Písali mi zo Žamboviec, — vyjasní sa mládencova tvár. — I tá je lepšie!

— Tak sme obaja dali smrti po merici maku.

— Obaja!

— Keby ja mal niekoho! — snuje si v mysli Maroš, keď je sám. V túto chvíľu zdá sa mu, zablysnú naňho oči žien, s ktorými sa stretol v živote. Uzrie tie krásne Lenkine z Kremenca, Elenine z fabriky, i Zuzkine od Lalov, Marínine, i žeravé oči bujnej Panny z dolnozemskej čárdy, i tie veľké tmavé zraky smutnej Schwester Márie. — Čo v nich kúzla! A ani jedny nie sú pravé — lebo nie sú moje. Moje sú len tie nevädzové mamkine, tie hlboko veriace otcove — dobré oči. Ale bolo by si nájsť oči také verné, milujúce, oči nejakej tej Eleny, čo by svietili, a len mne svietili, keď je vôkol tma!

A v jeho duši je teraz toľko tmy! Toľko neistoty a pochybností! I tá mať to zbadá a vyvráva mu neraz. Predkladá mu svoje boje, svoje skúsenosti. A on i prisviedča, i myslí si svoje.

— Ba vy učení ľudia, — povie mu raz mať, — vychádzate horšie ako my sprostí.

— Blahoslavení chudobní duchom, — usmeje sa syn na dobrú mater.

Otec sa už pozbieral z postele. Maroš ešte leží. Najviac ho trápi tá skrivená zmeravená noha.

— Napraví sa mi to, pán doktor?

— Napraví, keď vyjdete von.

— A von je už pekne, pravda?

— No, sneh sa už púšťa. Osychajú chodníčky. Ide jar, a tá nesie chorým zdravie.

Na Marošovi vyplní sa to plnou mierou. Chuť do jedla vracia sa mu, a to až dravo. Vymýšľa, čo by zjedol, a mamka mu všetko nazháňa. Ešte len i zavárania, čo jej dajú panie z mesta.

A ako v telesnom organizme prebudia sa konštruktívne sily, celkom tak i v duši. Čierne pochybnosti ustupujú do úzadia ani mračná, odtisnuté víchrom, a svieže slnko rozosieva lúče na bielučkú cestu. Maroš zabúda na rozpory, čo ho trápili. Počne chápať, ako okrem tých bezodných priepastí je i dosť iného na svete, čomu sa hodno tešiť. Všíma si svojich tu doma. Ich ťažkej práce, prividenia a tej podivnej rovnováhy v ich prostunkých dušiach. — Žiť, žiť, — ozve sa pritom i z jeho vnútra vždy hlasnejšie, vždy určitejšie. — Boriť sa za niečo veľkého, užitočného a mať niekoho, komu kvôli hodno je žiť a hodno boriť sa. Mať takú Elenu!

Predstavuje si ju v duchu, maľuje si ju. Takú, takú bielu, vrkočatú, s veľkými očami, dobrú, sladučkú! Čo by rozumela jeho cieľom a vedela i trpieť, keď príde, spolu s ním. Takú…!

A jednej noci čo sa mu nezazdá! Vidí ju jasne pred sebou a duša sa mu chveje. Oči, snivé oči, veľké, obrvami ovrúbené, mihalnicami zamrežované. I ruky sa jej dotkne a ona sa usmeje naňho, hoci je ľahučká ani z bielej peny. Aj tak sa rozplynie.

— Mamka, podajte mi knižky a značky z kufríka, — vraví ráno, — musím sa učiť.

A učí sa ešte na posteli. Študuje. Len jedno ho trápi, či sa mu noha vyrovná. Ešte vždy je skrivená a ako zdrevenená. Probuje ju vystrieť. Zíde dolu, hlava sa mu už nekrúti. Napíše i niekoľko veršov. Od Jana dostane list a poteší sa mu. Študenti sa schodia a radia o národných veciach. Čakajú len naňho. I Tomáš Pazderník sa rozpamätá na svojho kamaráta. Píše mu z banky, kam sa dostal na odporúčanie dobrých ľudí. Chudák, tiež chorľavie, a to na pľúca. Zaviazol v tom, od čoho ho Pamli báči vystríhal, v matematike! Mahabharatu a Ramajanu neprekladá do slovenčiny. Taký je život! Zahráva si s ľudmi ani v cirkuse. Maroš to chápe, a tak hľadí na veci. Keď komédia, tak ju dobre hrať, a basta! V hlave mu hučia nové myšlienky. Pred oči stavajú sa veľké odvážne plány. Len už toho zdravia a nech sa mu tá noha narovná!

Tá noha! Čo by si počal s krivou nohou?

V marci vyjde von. Probuje chodiť o palici. Ide to, hoc spočiatku ťažko. Ale noha silnie a zmeravené svaly, ožívajúc, popúšťajú sa. Nesmierna radosť zavládne v srdci rekonvalescenta. Cez obed potĺka sa priedomím. Rozpráva sa s ľuďmi. Teraz sú k nemu všetci veľmi milí. Večer príde Paľko, zídu sa bratia, zahlaholí spev. Sám Maroš ho vedie. Dáva takt, a to i piesňam, čo sa mu vynoria rovno z duše, ani prameň spod skaly, tou božou mocou.

V marci je už na akadémii. Kolegovia i profesori prijmú ho, akoby vstal z hrobu. Matyáš i Krupan, Mörk i Kövess a ostatní — všetci mu idú akosi v ústrety. Za niekoľko dní hotový je s kolokviami a naslúcha prednáškam, ako by sa nebolo nič stalo.

Kto je však radšej ako v byte nad Dunajom objemná a dobrá Tante! Prijme ho ako nájdeného syna. Však ho neraz oplakala. V izbietke mu všetko nechala na mieste — ak príde! A prišiel — Gott sei Dank, buď Bohu chvála!

Životná sila vytryskne v Marošovom vnútri živelne. Telesne zmohutnie, vpadnuté líca sa zaokrúhlia a mdlé oči zasršia ohňom života.

— Počuj, Maroš, — pristaví ho Jano, — ten tvoj návrat mali by sme nejako i zasvätiť!

— Macháč má viechu hore pod hradom. Zajtra je nedeľa. Poďme večer k nemu!

— Dobre! — pristane Plajbás.

Macháč, starý, objemný fúzatý Slováčisko, má ten svoj výčap hore na Židovni v pivnici bez okien, keď je táto vlastne počiatkom veľkej hradnej chodby. Oblúkovité kamenné klenutie, dlhé stoly a lavice. V úzadí pres a potom pokračovanie chodby, zatarasenej kamením a všelijakým haraburdím. Ináč je to iste chodba k podzemným miestnostiam tajomnej paloty Márie Terézie. Tu v tejto pivnici zíde sa v nedeľu večer prešporská Slovač. Jeden stôl a niečo obsadia študenti. Ostatné — kto príde. Koho neuráža slovenský hovor a slovenský spev. Je to miešaná spoločnosť. Robotník, obchodník, mužovia i ženy a dievčatá. I nejaký ten baťko z vidieka, čo je vždy hotový zaplatiť cechu študentom…

A tí sa usilujú i zaslúžiť si to. Macháčovo víno je kyslé, či je to rizling, či muškátové alebo magdalenka. Zato je tu národ a ide pieseň dokola.

spustí krásnym plným hlasom Čepčanský. Za ním zhučí ani orchester:

hučí z Jana ani z basy. Halačia všetci, čo vládzu spievať, v kamennej pivnici. Načnú i niektoré české, ako:

vstane pritom pol stola, kým druhá strana sedí.

zdvihne sa druhá polovica stola, kým si prvá sadne.

Z toho je, pravda, smiechu a smiechu, dobre tú kamennú pivnicu nerozhodí. A čo len to! Ale keď Jano zaintonuje mohutným basom: „Buďme tu, bratři, tiši, ať nás nikdo neslyší!“… to je ešte len veselosti! Pieseň sa spieva vždy tichšie a tichšie, až prejde do pianissima. Napokon už len vidieť, ako študenti a všetci speváci s nimi hýbu ústami, hlasu však nepočuť. Až Čepčanský s Janom zarevú:

Steny sa pukajú a to množstvo je jediný smiech a dobrá vôľa. Susedia objímajú sa okolo krku a spievajú jeden nad druhého.

A do toho virvaru dobrej mysle a cigaretového dymu vojde nový hosť, mladý, zdravý, usmiaty a s ohňom v pohľade.

— Maroš, Maroš! Nech žije Maroš! — ozve sa zo všetkých hrdiel. — Teda si neumrel? — podávajú mu ruky, i desať naraz. — Ani nesmieš umrieť! Národ ťa potrebuje, takého chlapa!

Živio, živio, živio—o—ó!

Mnoga ljeta, blaga ljeta, mnoga ljeta živio—ó—ó!!!

Poháriky zaštrngajú. I Maroš si štrngne. Nalieva sa — má kto platiť. Henten objemný dobráčisko s fúzmi ako z ľanu, s drobným huncútskym zrakom — ujec z Brezovej, je pri groši a chce vidieť, ako sa študenti zabávajú. Nech teda vidí, ako buráca tá slovenská krv, keď je doma. Hoc je to i len u Macháča v kamennej pivnici.

A Macháč sám, takto i trpiteľ za slovenčinu — vyhodili ho z mestského domu, kde mal akúsi službičku — rastie od radosti. Nosí pintovku za pintovkou. Jeho dcérka, príjemná, milá — reční vlastenecké verše, s prešporským prízvukom. Zato jej slová zapaľujú. Ozvú sa reči. Zareční si jurista Klenovský, i Šimon Kuterka. I Jano si zareční. Napokon vstane i Maroš povedať svoje. Hovorí o Bratislave, kde zapadla Slávov sláva a kde zas musí vzísť! Jeho reč podnecuje, pobáda do práce, do boja — za lepšiu budúcnosť slovenského národa. Nejeden zrak zaslzí nadšením. I starý Macháč utrie si najprv oči a potom zdvihne pohár — pozdraviť živého a zdravého básnika.

Už je pozde, keď zazneje tá posledná: Dobrú noc, má milá, dobrú noc! Hostia sa vyhrnú na ulicu. Slovenský hovor leje sa ani rieka dolu Židovňou. Niektorí z chlapcov ešte si pospevujú.

— A nepobuďte mi tých židov, chalani! — ozve sa naraz hlboký drsný bas na rohu ulice. — Buďme tu, bratři, tiši, ať nás nikdo neslyší! — Pod lampou rysuje sa vtom mohutná postava mestského strážnika.

— Á, to si ty? — volá Klenovský veselo.

— Ja! — ozve sa znova ten hlboký drsný hlas.

— Nazdar!

— Nazdar!!

— To je, vieš, naša prešporská polícia! — vysvetľuje Jožo idúcky Marošovi. — Niekedy sa nám môže i zísť.

— Iste!