ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyhrmieť pre iného, ujde sa neraz v živote. Ani u Maroša nie je to po prvé. Nerobí si z toho veľa. Mrzí ho len, že sú ľudia nie takí, ako si ich predstavoval. Čo však robiť? Cez prázdniny sa učí latinu a na radu pána farára chystá sa do Kremnice na gymnázium.

Mamka rastie, keď ho vidí s latinskou mluvnicou v ruke. Už i ona vie, ako nasledujú predložky: ante, apud, ad, adversus, circum, circa, citra, cis… Počuje to toľko ráz a má dobrú hlavu. O svojho študenta stará sa, ako môže pri skromných prostriedkoch. Hotuje mu bielizeň i periny. Všetko mu to bude treba v cudzom svete. Otec je už tiež spokojnejší. A kedy on nebol spokojný? Ak sa tu i tu i posťažoval, ostatné poručil na Pána Boha. I teraz, keď vidí, žena to hlavné vykoná zo štipendia, ostatné dá on, koľko vládze. Nech Maroš nehovorí, že preňho nemá ľahší život. Všetkým ho chce poľahčiť. Nech sa tak nederú ako on!

Istej nedele vyberie sa do Lopúchova. Objedná pre Maroša dobrý drevený kufor z limbového dreva.

I ostatná rodina pekne sa má okolo študenta. I stará mať Kramlíkovie hotuje mu čosi. I mama Stračkovie, i krstná mamka. Veď je on všetkých. A keby sa hneď stal i pánom a zabudol na nich — nech je už aspoň niekto na niečo z toľkej rodiny! Nielen samý chudák…

Z latiny vyskúša Maroša pán farár. Spokojný je s ním. Chlapec má vlohy, to poznať. Na gymnázium ho môžu prijať.

Pred odchodom do sveta zájde odobrať sa od rodiny. Ani čo by šiel na vojnu. Alebo niekam — do Ameriky. Všade ho prijmú vďačne a nepustia len tak.

— Teda už ideš, chlapiatko? — žehná mu na cestu totka v Novej Vsi, gazdiná na svojom grunte. Zoschnutá v tvári ani sušienka, zato bystrá ani srna. — Už ideš do tých škôl? A nebojíš sa?

— Koho, totka? — usmeje sa Maroš povedome.

— Nuž ľudí! Cudzích ľudí, vieš? Ja by veru nešla z Novej Vsi za ten šíry svet.

— Keď musím, ak chcem niečo dokázať.

— No, veď choď! Choď, dieťa moje! — pohladí ho suchou, žilkovanou pravicou po hlave. — Nech je z teba niečo, nielen z pánov! A toto si vezmi na cestu, — vtisne mu do ruky oštiepok a k tomu i zlatku. — Vezmi si! Zíde sa ti! — vyprevadí ho hen na chotár. — A keď prídeš domov nezabudni navštíviť starú totku! — volá mu ešte z chotára. — A ak budeš tým pánom niekedy, aby si veľmi nespyšnel!

— Dobre, totka, dobre!

Po tejto návšteve nasledujú ostatní pekne radom: krstní, otec u Stračkov… Ten mu hneď dá i starú bibliu, keďže ide na farárstvo. Na čo by šiel? Stará mať u Kramlíkov, tá sa len bojí, ak sa chalan stratí v tom velikom svete! Zájde i k ďalšej rodine. Všade dostane oštiepkov a desať zlatých. K týmto pridá mu ešte otec dve zlatky a jednu strynká Krdanka. To je spolu trinásť. Pán Boh pri nás — celé bohatstvo veru!

— Kde to len všetko poukladať? — uvažuje mamka. — I bielizeň, i periny, i tie oštiepky?

Napokon sa všetko pekne vmestí do veľkého limbového kufra. Ten má navrchu vaničku, zrovna ako na tie oštiepky. Sem ich mamka poukladá — žltučké, voňavé, usmievavé svedčne vedľa seba. Kufor sa zamkne, kľúčik si pichne Maroš do vrecka, a hotovo.

Ulička je celá von, keď sa študent lúči. Z každých dvier len vyjde niekto. Strynká Krdanka, Haruľovci, i tetka od Lalov, tetuška Kľuchajovie a iní známi.

Na Krdanovie prahu stojí biele, vrkočaté dievča. Mĺkvo hľadí na Maroša, ako podáva susedom ruku.

— A od nej sa neodoberieš? — volá stryná. — Veď si s ňou kuľašu jedával!

— Zbohom, Anka! — podá ruku i jej. Len akosi zďaleka.

— Zbohom! — podá mu i ona trocha meravo. V očkách zakmitne jej akýsi boľavý úsmev. — Zbohom, Maroš!

Otec nemôže na stanicu. Musí do práce. S ním sa Maroš rozlúči doma. Keď sa lapí tej jeho ruky, až ho prekvapí, aká je ťažká a tvrdá. Ani kameň.

— Zbohom, otec! — povie mu bez akýchkoľvek formalít. Chudobní a robotní ľudia nepoznajú formality.

— Zbohom! A len si daj pozor na seba!

Kamaráti — Jožko i Paľko — ho odprevadia. Na takto rok — možno — pôjdu s ním aj oni do Kremenca. Na stanici je Gejza Glück, zažitý, počerný chlapčisko, so všetkými známkami svojej rasy. I on ide skladať z latiny. Len je o triedu vyššie než Maroš.

— Vyprevádzate? — pristaví sa bradatý, prešedivený Glück pri mamke na peróne. — Pekne od vás, keď si chlapca nenecháte doma, ani nedáte do fabriky! Nie! Človek má vychovať z dieťaťa vždy viac, než je on!

— I náš otec tak hovorí.

— Dobrý otec. Pracovitý. A ani ho nevidieť v krčme.

— Keď má na koho robiť. I tu máme dvoch, hľa! — ukazuje na Miška a Janka, čo doviezli kufor. — Doma ich je ešte dvoje. Maroš je najstarší.

— Len nech si dá pozor na seba — stíšiac hlas, pokyvuje pán Glück hlavou, mrká na chlapca. — Rozumný je, ale priohnivý. Dnes sa to nevyplatí. Čo ho tam po všetkom? Nech si piluje svoje. Môže byť z neho veľký pán. Z takých bývajú, ako je on. Len si dať pozor!

Maroš vie, čo to znamená. Ani nemukne. Vypráva sa s bratmi a so svojimi kamarátmi, ktorých mu je ťažko opúšťať.

Železnica vhrmí na nádražie. V mamkiných nevädzových očiach zbadá ihrať slzy.

— Zbohom, mamka, — chytí jej ruku a chce bozkať, ako vidí u Gejzu. Ona si však nedá. Bozká ho na čelo.

— Daj si pozor, dieťa moje! A píš nám hneď!

— Napíšem! — s balíkom v ruke v trme—vrme nastupuje.

V poslednej chvíli zjaví sa aj vyfintený, dlhý Milo Kloška. Takto sú traja. Železnica sa pohne. Študenti kývnu ešte tým na peróne a stanica mizne im z očí.

Vo vozni hovorí sa už len maďarsky. Maroš i počne slovensky, ale Gejza nedá na to. Milo sa zas drží jeho. Hja, taká je tu regula!

Plajbás radšej nepovie slova. Oprie sa do okna a hľadí, ako bežia domy, točia sa veže i komíny. Skoro mizne mesto, strácajú sa i Mostice. Ak mu nebolo dosiaľ smutno, teraz mu je. Keby tu bol aspoň Jožo alebo Paľo! Ale Gejza a ten bojko Milo! Pekná spoločnosť! O čom má s nimi hovoriť? Radšej sa ponorí do toho pohýbaného kraja, kde sú mu drahé všetky kúty, všetky doliny, vŕšky i končiare. Pohládza ich zrakom. I ten strieborný Váh, i tie staré vŕby tam na jeho brehu, i Novú Ves, čo sa tam belie pod horami v útulnej dolinke… a… a duša mu zaplače.

Na niektorej stanici vstúpia chlapci, i väčší šuhajci. Iste tiež študenti a možno idú do Kremenca ako oni. Hovoria medzi sebou maďarsky. Len niekedy ujde im slovenská veta zo žartu alebo na posmech. Gejza sa hneď zamieša medzi nich. I Milo sa priplichtí. Maroš sedí v kúte a všíma si, ako sa Váh mení vo väčší potok, až sa kamsi zatočí ku horám. Zadíva sa na tie vršiská, čo mu tam rastú pred očami vo svojej velebe. Jakživ ich zblízka ešte nevidel. A tie sú vyššie než rozkydaný Ďumbier. Vysoké, vysokánske, až sú im končiare v oblakoch. Ale sú mu akési chladné a cudzie. I rodný kraj totiž prirastá k srdcu, a to po kusoch. Keď však raz prirastie, je ako milenka — a vždy nového pôvabu.

A ťažko je s milou lúčiť sa, ťažko!

— Do Kremenca… do Kremenca… vypočúva Maroš z rachotu kolies. Na železnici je už študentov a študentov! I malých, ešte menších ako on. Ale i väčších a celkom veľkých, ktorým už i fúzy poznať. Tí malí hovoria s veľkými s istým rešpektom. Čo taký septimán alebo oktaván, to je už pán! Zato smiech sa nesie zo všetkých vozňov a kútov. Veselosť a spev, až hukotu nepočuť. Ľudia pracujú v poli, ohliadajú sa na železnicu. Spievajúca železnica! Iba Plajbás sedí mĺkvo v kúte, sám—samučký, opustený ako sirota. Smiech ani nezbadá. Ten spev — zdá sa mu len krikom. Do duše reže sa mu len takt: do Kremenca… do Kremenca.

Konečne po mnohých zastávkach je tu Kremenec. Študenti sa hrnú z nádražia. Všetci sa ženú po svojom a vždy kamaráti spolu. Maroš nemá kamaráta. Milo a Gejza idú na skúšku z latinčiny rovno do gymnázia. Ide teda s nimi. Nevšíma si nikoho a ničoho okolo seba. Kráča celkom mechanicky so svojimi rodákmi ulicami. Myslí na niektoré časti latinskej mluvnice. Trúfa si — ale skúška je skúška!

Tak prejdú námestím a popri dvoch chrámoch zabočia do veľkej záhrady, kde sú budovy gymnázia.

— Teda tu? — premeria Plajbás zrakom veľkú dvojposchodovú budovu. Vtom akoby mu len kto nalial do srdca sebadôvery. Vydýchne si zhlboka, vykročí pevne a už on vedie druhov pod bránu, i do skúšobnej miestnosti. Žiakov je viac. Skúša starší pán profesor s veľkými červenkavými fúzmi, dobráckeho pohľadu a hlbokej výslovnosti. Naši meštiankári sú už dávnejšie prihlásení. Treba im len sadnúť a odpovedať. Maroša sa spýta jedno, druhé… deklinovať i konjugovať. Potom — čo je to accusativus cum infinitivo, a je hotový. Gejza dostane, už ako starší — consecutio temporum. Milo tiež čosi také, a sú vyskúšaní. Všetci potom zájdu k direktorovi, vážnemu pánovi červenkavej tváre s okuliarmi na nose. Zapíšu sa, poplatia, čo treba, a sú gymnazisti.

— Tak som ozajstný študent! — premkne Maroša čosi teplého v duši. Vôbec — je to dobrý pocit, keď sa taký meštiankár stane gymnazistom. Meštiankár je len meštiankár, ale gymnazista — to je už študent. Pocíti to i Plajbás a vydýchne zhlboka, i vyššie zdvihne hlavu.

— A ty si skade? — prihovorí sa mu na chodbe niečo starší chlapec lámanou maďarčinou.

— Z Mostíc, — zadíva sa mu tento v počernú tvár so širokými ústami a s hlbinkou múdrosti na čele. — Z Mostíc od Sv. Petra Pavla.

— Ja som Črep, Jano Črep z Vinárok. To je dolu v Nitrianskej, — odtiahne Maroša do kúta. — Ty si Slovák, čo?

— Slovák! — zajasajú študentovi oči. — Čo inšie?

— A máš byt? — prejdú šeptom do slovenčiny.

— Nemám ešte!

— Tak počuj, — mám výbornú komoru na Deákovej ulici. Volajú ta do Fischlov. Je to na poschodí. Ak chceš, môžeme bývať spolu. Chceš?

— Čoby nie?

— Zaplatíme po desať korún mesačne. Ty desať, ja desať. Dostaneme okrem bytu raňajky a večeru. Obed bude v alumneu…

— Dobre! — zasvietia Marošovi oči, keď sa nemusí prosiť Milovi ani Gejzovi. — Dobre!! Budeme dobrí kamaráti!

— Tak poď!

Plajbása len teraz počne všetko zaujímať, na čo len pozrie. Nie div! Nech nezloží tú skúšku z latinčiny, obráti kufor zo stanice a ide z Kremenca. Kam? Ktovie! Iste do Náglov na zámočníctvo, alebo doma k Irkinmu otcovi do obchodu za učňa. Kde inde?

— Aká pekná záhrada! — vraví Črepovi, ktorý je tu už druhý rok.

— Pekná! Ale hovorme už maďarsky!

— A toto je čo, táto ohromná stodola?

— Starý drevený kostol.

— Ták? A ten pri ňom s tou štíhlou vežou?

— To je nový kostol. Chodievaš do kostola?

— Chodievam. Naši doma tiež chodia. Otec i mamka, i my deti chodíme.

— No, tu mávame kázne v auditóriu. Starý dýchavičný Chyžnay káže len pre nás, študentov.

— A dobre káže?

— No, on poznáša všeličo. Ale dá sa ho počúvať.

Prejdú cez rínok, dláždený okrúhlym skálím, s veľkou barokovou radnicou naprostriedku. Tak sa pustia po Deáčke, čo sa ťahá k riečke Kremenici, od nej je už neďaleko stanica. Domy sú staré, poschodové a akoby sa trochu jeden o druhý podopierali. Veľký mestský hostinec s ťažkými stĺpmi pri vchode. Neďaleko zas gotický chrám s vežou a trnátom tamhore pre hlásnika, starého Figuliho. Vedľa ešte jedna veža — kampanila. Nuž staré historické mesto, akých je i viac na tomto kraji.

— Tu sme! — vedie Jano Plajbása pod bránu žltého starého domu.

Dostanú sa na tmavé, príkre, opravdivé kremenské schody. 0 chvíľu sú však už v priestrannej svetnici, z nej vojsť do bočnej neveľkej izbice s ťažkým okrúhlym klenutím a jedným oknom na ulicu. — No, — otvorí dvere, — to je naša komora! Sadni si teda ako doma! Hovoriť môžeme, ako chceš. Domáci sú Nemci. Starí ľudia s právom bývať tu, kým Tante neumrie. Nemajú nikoho, len dcéra po sestre príde ich niekedy pozrieť. Utiahnutí žijú si v izbičke do dvora. Ale Eržika je hodné dievča. Nakukne so starými i k nám a pomáha nám spievať.

— Tak sú tu vlastne dve izby, — uvažuje Maroš.

— Dve! Ale nám i treba! Niekedy sú plné. Uvidíš!

Po tomto sa už Plajbás ľahko etabluje. Kufor mu privezie špeditér. O miesto sa dohodnú raz—dva. Jano nech spí v posteli pri peci a on bude na pohovke pri obloku. Pred pohovkou je na stene zrkadlo, pod ním stolík, kde sa práve len dvaja zmestia. K tomu dve stoličky, a dosť. Viac už do komory nevložíš, keď je malá. Však je vedľa druhá izba. Domáci sú dobrí. Fischlová je jemnučká chorľavá pani. Hovorí len nemecky, a ak jej kto ozaj rozumie, to je jej červený pes, nohatý Foki. Pán Fischl je zas číra dobrá vôľa. Žartuje vraj, i spieva v troch rečiach — nemecky, maďarsky i slovensky. Má zakvitnutý nos, riedku bradu a nezriadené fúzy idú mu do úst. Dom, ženino to dedičstvo, on prespieval. Kúpil ho pán Buxbaum, obchodník s ovocím a kvasenými uhorkami. V takomto kremenskom dome študenti sú páni a domáci dobrí opatrovníci všetkého, čo treba k študentskému životu. A ten má v tomto meste svoju dávnu tradíciu, ani v prastarom Heidelbergu.

Takto by teda bolo všetko v poriadku.

Ináč prvé dni takého študentského „grünhahna“ — zeleného kohúta — sú len čírym poznávaním vecí a osôb. Naučí sa, že je „komora“ najdôstojnejším označením študentského obydlia. Všimne si, v Kremenci niet toľko fabrických komínov ako napr. vo Sv. Petre Pavle. Zato je tu zachovalý hrad z kuruckej doby, mnoho pekných dievčat a prekrásne okolie.

V alumneu pozná, že je lacné, ale mäso sa nedá jesť. Chlieb sa dá, to je však nie chlieb, ale „brúgo“.

V triede oboznámi sa so spolužiakmi, z nich je v každej niekoľko štréberov — t.j. dobrých žiakov. Aj to si vštepí do pamäti, že sa z profesorov ani jeden nevolá vlastným menom. Direktor, učenec načervenastý, trochu pehavý v tvári a s okuliarmi na nose — je Glockner, ale menuje sa Diri, keď diriguje. Latinár, ktorý i skúšal meštiankárov, dobrák, írečitý Maďar, mal by byť podľa krstného listu Berényi, ale volajú ho Bögözi, pre hlboké ö, čím podfarbuje v reči skoro všetky samohlásky. Maďarčinár, suchý, ale veľmi energický človiečik, premenil si staré kremenské meno na Lencsey. Poslúcha však i na meno Csipisz, lebo rád vyštipne z notesa žiaka práve vtedy, ked by to najmenej čakal. Maďarsky csípni — znamená štípať. Kicsípni — vyštipnúť. I matematik Fleck je rodený Kremenčan. Tiež sucháň, a šľachetná mačacia tvár. Maďarsky nikdy nevedel, ani nebude vedieť. Miesto Pali povie Pamli. Preto ho i tak zovú — Pamli báči, alebo Vigye fene — ďas ťa vezmi — čo najčastejšie vypovie maďarsky pri algebre… A tak je to so všetkými. Efor Gretz je Grica, t.j. kaša, čo často dáva variť v konvikte. Počerný Pünkösdi je prosto Papuán, keď je to jeho najmilší pozdrav žiakom na gréckej hodine. Iba historik, starý majestátny Zavarský, s vlasmi a bradou ako zo striebra — ten nemá mena. Dobrý je ako kus chleba. Nedá prepadnúť nikomu. Čo by mu teda meno vymýšľali?

Nuž dosť má tu čo nového taký „grünhahn“, pravda?

A Plajbás je príčinlivý študent. Naučí sa všetko, keď to hneď i nedokáže. V triede si sadne do najzadnejšej lavice. Akýsi Steiner, iste žid, prisadne si k nemu. A on je spokojný. Spočiatku ho mrzí, že je tu inak ako na meštianke v Sv. Petre Pavle. Ozajstný výber národov: Nemci, Maďari, Slováci, Rusi, židia, ba i jeden Rumun. Tu sa už musí hovoriť nejakou spoločnou rečou. Inak by bolo ako pri babylonskej veži. Uzná to i Maroš a nerevoltuje. Najmä keď zbadá, ako mizerne hovorí maďarsky. Zo spolužiakov zaujíma ho len istý Viktor Sveták, drobný šuhaj s hustým čiernym obočím, odkiaľsi z Trenčianskej. O ňom si myslí — že je Slovák. Sú i z Oravy a Gemera, ako oberučný Grubec a blondín Pačesák.

Tu je však ťažšie vyznať sa. Všetci mondokujú a neprezradia sa. Ďalej zaujímavý je tu Maďar Kiss Pišta, šuhaj bez farby, prázdnej hlavy, ale nádherných svalov. V telocviku je prvý a so železným závažím hrá sa ako nič. Napokon zaslúži spomienky i štíhly a vážny Zweig Mór, už teraz s cvikrom na ohnutom nose. Zjavne tiež žid, ale najlepšie vie maďarčinu. I najkrajšie reční.

Ako vidieť, v škole je dosť zaujímavého. Maroš sa tu nenudí. Dáva pozor na všetko, aby vedel. Doma si sadne do komory a učí sa, čo treba. Pripraví si vždy všetko. Vie, čo ho čaká — ak by mu nešlo učiť sa. Musí byť aspoň medzi prvými, keď nie prvý. Rodičom napíše do Mostíc, nech sa netrápia! Pozdraví v liste všetkých, ako sa patrí. Veď ten list povandruje z ruky do ruky, od otca a matere cez totku z Novej Vsi až po strynú Krdanku. Nech si nemyslia, že mu dali darmo toľké oštiepky!

A jednako je uňho čosi nie v poriadku. Pri práci to nezbadať. Tým však viac po práci. Márne vábi kolegu Jana oštiepkom, ísť s ním niekam. Ten je už kvintán a vždy má čosi so staršími, medzi nimi je viac vyššotriednych i z Vinárok. Oni majú svoje veci, svoje kamarátstva. Plajbás ostáva sám.

V taký čas prebudí sa v ňom čosi, čo nevie utlmiť. Odomkne si ten limbový kufor. Vyberie oštiepok. Odkrojí z neho polovicu a ide, ide z mesta, kde sa cíti takým cudzím, takým opusteným. Kráča mĺkvo hore tichou Kremenicou, ktorú, pravdaže, nemožno prirovnať k bystrému Váhu. Ale pekne je i tu. Ba keď sa zahľadí na tie vysokánske vrchy, strmé — s ostrými končiarmi, ani čo by na oltár pozeral. Vyjde na vŕšky — do hory, do hory, ktorú tak miloval tam doma. A keď je už dobre vysoko a šíry kraj otvára sa pred ním v posvätnej velebe, sadne si na zelený mach. Vyberie oštiepok a mrví, mrví, niečo do úst, niečo na zem. Ba viac na zem.

Slnko sa pomaly skloní. Sivé končiare hôľ zapália sa rumencom. A on jednako len hľadí — v sivú, ružovejúcu diaľ. Či nevidieť i Kráľovu hoľu, ju zrieť i z okolia Sv. Petra Pavla? Ak nie i z Hája, tak odinakiaľ. Pozerá kamsi ta na juhozápad… zrovna zaryje sa zrakom. Od nej, od Kráľovej hole rád by pozdraviť otca i mamku, bratov i celú rodinu. I Jožka a Paľka, i Anku Krdanku… pozdraviť celé Mostice so striebristým Váhom — z tohoto zaujímavého, ale preňho dosiaľ cudzieho mesta. Mrví ten oštiepok, odmŕva, ale už len na zem. Čo má v ústach, nevie preglgnúť.

— Ach, mamka… mamka… mamička moja! — vyrazí z neho napokon. Z pootvorených očú vyhrnú sa mu slzy a zvezú sa po červených lícach. Iste sa zligocú i v rumennej žiare večera. Len to nik nevidí.