ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Už si teda skončil v tom Kremenci? — víta Maroša totka z Novej Vsi u Kozov na uličke. Ohlásila sa idúcky z mesta u Plajbásov s bielym batôžkom na chrbte. — Máš po tom trápení?

— Mám! — usmeje sa študent, všímajúc si, ako vychodia susedy a zbiehajú sa deti okolo. — Veď je i čas.

— No, chvalabohu, — prikývne vráskavá starena, zasvitlá radosťou, — chvalabohu! Bude azda i nám lepšie, keď je už z teba pán!

— Horký ho, totka, — krúti hlavou. — Ešte musím sa ďalej učiť.

— Ach, chlapčisko, to ty prídeš o rozum.

— Dám si pozor, totka.

— Len si daj! A príď ma pozrieť do Novej Vsi. Príď i s bratmi — tí už vládzu. Takí sú zurvali. Prichystám vám kýšky, a veru takej — samá smotana. Prídeš?

— Prídem, totka!

— Maroš, Maroš, Maroško nám ide! — volajú Kozovie chlapci a zháňajú sa za študentom jeden po druhom. I sestrička Marienka skáče predo dvermi, v ktorých sa zjaví napokon i mamka. Nevädze jej ešte vždy kvitnú v očiach.

— Ach, syn môj, keď si už len prišiel! — zovrie si ho do náručia. — Veru sa nám zídeš do roboty! — omaká mu ramená a hrdosť vystúpi jej na bielu, vzrušením zružovelú tvár. — Máš ruky ani zo železa. Veru otec, chudák, nemá také. A bol tiež chlap kedysi.

— A kde je? — skladá balík a jedno—druhé do kúta. — Vo fabrike?

— Nie! Šiel na Váh ďateliny odkosiť.

— Budeme mu do pomoci! — obzerá si rastúcich bratov, čo tu stoja ani píšťaly na organe. — Však, chlapci?

— Prečo nie! — zažiaria oči šuhajcom.

Večer príde i otec z poľa. Poteší sa i on, ale nedá to znať. Uňho je to vždy tak. Myslí, ak si čo deti vydobyjú, to je pre ne! Nakukne však i sused Paľko Kľuchaj, ktorý tiež práve skončil trojročnú v Kremenci a pôjde do banky.

No je rozprávania, spevu a radosti!

— Čo to len z vás bude? — zavzdychne si otec a sadnúc si na brvná medzi svojich, zloží ohromné ťažké ruky do lona. — Ozaj, čo?

— No, z Maroška farár, — vykladá sedemročný Maťko. Schopný chlapčisko a hubatý aspoň len ako najstarší z tohto hniezda.

— A Miško čím bude? — nadhodí mamka.

— Ten? Nuž sadzačom!

— A Janko?

— Ten pôjde za murára.

— Nie, — ozve sa plavovlasý mocný šuhaj. — Ja budem zámočníkom.

— A ty, Matej, čím chceš byť?

— Ja? — zmraští čelo, akoby uvažoval. — Ja budem s Miškom robiť knihy. Tlačiarom budem. Videl som takú mašinu v meste…

— A čo Ondrej?

— Ten je slabší, — ozve sa Miško, podobný Marošovi, len trochu subtílnejší. — Ondro nech sa chytí niečoho od ihly.

— Dobre! Budem kožuchy šiť, — hotový je tento hneď so svojím povolaním. — Mamka, — postaví sa proti nej, — taký kamizlík vám ušijem z barančiny! I cifry budú na ňom.

— A ja, — hodí sa Marka materi na lono, — ja budem kuchárka! Navarím vám všetkým jesť, kým vy pôjdete do roboty.

— Už vám len bude dobre, ľudkovia, — volá strynká Krdanka, sediac na prahu pred svojimi dverami. — Jeden syn vám našije kožuchov, druhý porobí všetko od železa, tretí a štvrtý opatrí knihy. Marka vám dobre navarí a Maroš vás ospovedá. Už sa nemusíte ohliadať na starosť.

— Eh, — pohodí otec rukou, — do tých čias ešte mnoho vody ujde.

— A vaša Anka čo, strynká? — podíde k nej Maroš. — Ako sa má v Amerike?

— Tej je tam veru dobre, — pochváli si mať. — Keď píše, vždy vás všetkých pozdravuje. I teba, Maroško, i teba!

— Veď sme sa pekne znášali.

— Kedy ako… Pri kuľaši dobre, pri čriepkoch všelijako. Pamätáš, ako som ti nadávala, keď si ju vyšklbal za vlasy? Počkaj, prídeš mi ho, až dorastie! Rád by si ju — nedám ti ju, ty hubáč gambatý… — vykladá Krdanka so smiechom. — A on mi vám, ľudkovia, vyplazí jazyk.

— Hahaha! — zahučí detským smiechom Kozovie ulička. — Jazyk im vyplazil, hahaha!

— Veru, — pokračuje tá sprostriedku. — A Anka, chúďa, je kdesi za morom. Ktovie pre koho tam rastie!

— Ešte sa môže i vrátiť, — dodá mamka, obklopená deťmi. — Nagazduje a príde. Doma je len doma.

— Ach, nedožijem sa ja už toho, — zavzdychne si strynká.

— A ja na ňu počkám, — usmeje sa Maroš.

— Čakaj—nečakaj, nebude to skoro!

Takto sa veselia a dokerujú na Kozovie uličke večer po večer. Vo dne sa robí. Všetci sa musia niečoho lapiť. V chudobnom dome to tak ide. Ale Maroša obchádzajú — nech si oddýchne. Však ho potom zachytia do poľa, aby nezabudol, ako sa dorába sladký chlieb.

Ako by ho však hneď i zapriahli? Vo fabrike povie pán otcovi: — Máte syna maturanta. To je pekná vec. Naši sa veru nechcú učiť. — Mamke zas v obchode i na trhu prihovorí sa jedna—druhá pani: — Máte pekného syna, no! Čím len už bude? Farárom, pravda! Ale lepšie by mu pristalo advokátom… — A ona už len: — Bude, ako Pán Boh dá!… — Nuž potešia sa chudobní rodičia. Akože by nedopriali svojmu študentovi i trochu oddychu?

A Maroš, keď môže, aj si ho dúškom užije. Kedyže sa voľnejšie dýcha ako po matúre? Počerný Diri neblysne už veľkými čiernymi očami. Ani Pamli báči neštopne delikventa pod rebrá pri tabuli. Logaritmy, slovníky — všetko odpočíva. A to slniečko rozosieva svoje striebro po zelenom kraji i po sivých a čiernych horách ako nikdy… hajajaj!

Na Váhu je veselo. Drevená hať pod vŕbkami obsadená je chlap—cami. I staršími, najmä študentmi z mesta. Šaty po hŕbkach pozhadzované belejú sa tu i tam. Mládenci na výber otužujú si svaly vrhaním skál. Opekajú sa na slnku, alebo skáču i strmhlav do čistunkej a kypiacej hlbočiny, jej vlny unášajú ich ani šíp. Sem, na tento skalnatý breh svetla a smiechu, chodí rád i Maroš. Tu sa pristavia i starí kamaráti, Jano Červeň i Mišo Mrázik. Už sú tovarišmi. Zarábajú. V nedeľu natiahnu si biele rukavičky a tak idú za dievčatami, vlastne slečnami. Ale schodia sa tu i starší študenti, juristi, ako Milo Kloška a iní. Paľko Kľuchaj, trochu poblednutý, zato vypätý ani lovec, bude skoro úradníkom. Koryčiar, zdrobnelý, ale bystrý šuhaj, hotuje sa kamsi na Moravu do textilky. Všetci samá mladosť, sila a dobrá vôľa. I Gejza Glück by patril medzi nich. Ten sa však kúpava pri dolnej hati s kamarátstvom, kde sa hovorí maďarsky.

Tým lepšie! Tu by neobstál!

Čas uteká, ani nebadať ako. Keď omrzí voda, nájde sa vždy niečo iné a stačí do večera.

— Poďte, chlapci, — povie taký Milo Kloška, od roku peštiansky študent. Ako vidieť, za ten rok i nabral na seba, zosilnel i preštval sa dokonale. — Hybajte! Povyprávam vám, čo je to vysokoškolské štúdium.

Mládencov, najmä starších, netreba nahovárať. Políhajú si v plavkách na zelenú pažiť, nohy do kruhu, hlavy dovedna. Zamieša sa medzi nich i Maroš, ale i kdekto, až po večne starého mládenca doktora Bešeňa, štíhleho, temperamentného lekára.

Maroš chvíľu počúva, čo rozpráva Milo Kloška o veselom živote vysokoškolského študenta v Pešti, ale skoro ho to prestane zaujímať. Pohádže na seba šaty a ide preč. Z mlynice, kam ťažko dozrieť pomedzi vŕby, počuť veselý dievčenský krik. Maroš skalnatou cestou rovno domov — do Mostíc. Ako však príde k prvému humnu, otvorí sa po riečišti výhľad a on uzrie malebný obraz: pod zeleným krovím čliapu sa vo vode dievčenské postavy, bielučké na slnci ani labute. Medzi nimi poznáva Zuzku Lalovie. Ale i svoje vrstovníčky z mesta — Elenu z fabriky, Želku kotlárovie i Irenku z obchodu. Všetky sú už na vydaj. Postoji za chvíľu a najmä na prvú, tmavovlasú, ružovú, pekne urastenú — zahľadí sa uprenejšie. — Aká je pekná! — myslí si. — Čosi má z Lenky Prievidzskej! — obzrie sa ešte zo dva razy a kráča ticho domov.

Ale zem má svoju moc — najmä za krásnych letných večerov. Vo vzduchu vôňa kvetov, sena a zrejúceho obilia. Na vodách zlato mesiaca sa chveje a Váh spoza humien hučí si krásnu pieseň života. Čosi divného prechodí z tej zeme do ľudských žíl i sŕdc a vnikne i do Marošovho srdca. Čo je to — nechápe. Len cíti — prázdnota je okolo, a nemala by byť. Neskôr pochopí — je to túžba po komsi. Nie po Lenke, ani po Elene z fabriky. Po voľakom…

V takej chvíli zloží si Maroš verš, nôti si a naslúcha tlku tajomného veľkého srdca vo vzdmutých prsiach zeme i v sebe samom.

Najbližšej nedele zavolá ho kamarát Paľko Kľuchaj — do mestského kasína. Paľkovi už sľúbili miesto v miestnej banke, už mu je teda nielen právom, lež i povinnosťou ukázať sa medzi mešťanmi. Maroš ide s ním. Večer má tam byť i mládež. Tu sa možno i oboznámiť, i pobaviť.

V kasíne je ozaj rušno. V zadných miestnostiach nevidieť pre dym. Všetky stoly sú obsadené. Tu sa hrajú v karty. Mastia sa tromfami obuvníci, stolári, fabrikanti, advokáti, slovom — sadá ku stolu bez rozdielu každý, kto má peniaze a odvahu. Všetko ostatné zastrie dohánový vonný dym, plaziac sa rovnako po všetkých hlavách a vnikajúc do všetkých pľúc…

V susednej veľkej miestnosti zvučia tamburice. Tu sa baví zlatá mládež, slečny a mladí páni, juristi, doktorandi, inžinieri, teda už i kandidáti ženby.

Maroš si sadne do kúta a všíma si spoločnosť. Jedni hrajú, druhí dvoria a točia sa okolo dievčat. Najviac priťahuje Elena z fabriky. Skoro všetkých. Ešte len i Klošku a večného mládenca doktora Bešeňa.

— No tu som ja nie doma, — vycíti Plajbás hneď na prvý pohľad. Aký je inak silný a smelý, neodváži sa k ostatným ani priblížiť. Čosi ho zdržiava a odstrkuje. Zdá sa mu, tu sa človek počína len od doktora. A čo je on? Maturus, teda nič ešte, a k tomu syn chudobného nádenníka u Elenkinho otca! Pravda, je schopný a píše, i verše píše. Ale i s tým má iba nešťastie. Ešte z Kremenca bol poslal veršík do časopisu „Jaro“. A ako mu len odpovedali. — „Plajbás v Mosticiach. Váš verš je ešte nanič. Učte sa a cvičte ďalej. Neskôr môžeme vám azda niečo uverejniť!“…Takto! Nuž čo on tu?

Ohliada sa po dverách, keď Milo zavolá i naňho: — Maroš, poď sa hrať! — Hudba zamĺkne, tamburice idú do kúta a počnú sa spoločenské hry.

— Na čo sa hráme? — volá doktor Bešeň.

— Na pokrievku! — jasajú dievčatá.

Všetci si sadnú dokola. Paľko Kľuchaj prinesie pokrievku. Dievčatá dostanú mužské, mládenci zas ženské mená. Marošovi ujde sa meno — Zuzka. A teraz sa to už pohne, kto za kým a kto do koho.

Pokrievka sa točí, mená sa ozývajú. Nôžky skáču, ruky chytajú pokrievku a Miloš, Dušan, Karol — Želka, Elena, Irena — sypú sa mená a zamieňajú.

— Čo sa len všetko točí okolo tej pokrievky! — všíma si Maroš. Zuzku nevyvolá nikto. Načo ju má i vyvolať? On je nie doktorand, len jednoduchý praematurus z Kremenca a syn chudobného nádenníka. Aké hlúpe, že sem prišiel. Načo ho len sem ten Paľko vliekol — načo?

— Zuzka! — ozve sa vtom, a to z tých pekných Eleniných ústok.

Maroš, ani vzbudený zo sna, chce vyskočiť, chytiť pokrievku, zavolať radostne nejaké meno, keď sa vtom Elena bleskurýchle opraví:

— Nie! Nie!! Želka!!

A tou Želkou je Milo Kloška!

— „Plajbás v Mosticiach,“ — zašomre k tomu ešte doktor Bešeň. — „Váš verš je ešte nanič. Učte sa a cvičte ďalej,“ — zacituje mu z „Jara“.

Maroš sa zapáli ani fakľa. Všetko sa mu zleje pred očami. Sotva sa hra skončí, vstane a ticho ide ku dverám.

— Už ideš, Maroš? — pristaví ho Milo, šťastný a vysmiaty.

— A čo ja tu?

— No, pravda, — uškrnie sa mu posmešne, — pre teba len nejaká tá Hana alebo Zuza!

— Milo!! — vrhne mu blesk do tváre, až sa ten krok—dva spätí. — Máš šťastie, že sme nie sami!!! — s tým Plajbás vyrazí zo spoločnosti do tmavej noci. — Načo som ta šiel? Načo som len ta išiel, ja hlupák hlupákov! — nadáva si cestou.

Skoro sa však upokojí. V najbližšie dni všíma si svojej chudobnej sedliackej vrstvy. Zájde si večer medzi nich, keď postávajú na uhloch, mládenci i dievčatá, a pospevujú si pesničky. Pekne vedia spievať, keď i nemajú tamburíc k tomu. I rozprávať vedia. Maroš rozmýšľa a príde na to, že sa mu v tom kasíne nestala nijaká krivda. On ta nepatrí, to je nie jeho chasa! Keď je i maturus — on patrí k tým, z ktorých pošiel, k mostickým mládencom a pannám. I v tých kvitne mladosť, keď majú i ruky zrobené, kvitne veru! I tu sú ohnivé oči a okrúhle údy. Hľa, tá Zuzka Lalovie, aké to len bolo vyškudené dievčatisko, a teraz aká krásna dievka, vysoká, veľkých očú, pekne krojených, smädných úst. A aký má len vrkočisko!

— Zuzka, Zuzka, príď dnes večer na záhumnie! Prídeš?

— A čo tam?

— Prídem i ja! Pohovoríme si. Pri mlynici je tak príjemne. Dobre?

— Dobre!

— No tak, daj sa mi svete! Budem mať kamarátku Zuzku, čo na tom? — húta si Maroš a chystá sa na mraku pobesedovať si s dievčaťom. Ako však ide popri mlynici k miestu, počuje hovor i smiech. — Čo to? — hrkne v ňom. — Azda zas niečo? — podíde bližšie a pod vysokými topoľmi zhliadne rúčka v rúčke Zuzku a Jana Červeňa, niekdajšieho kamaráta, garbiarskeho tovariša.

— Maroš! — zadiví sa Červeň, keď ho zbadá. — Čo ty tu?

— A ty?

— Ja som pri dievčati.

— No i ja, — snaží sa obrátiť všetko na žart.

— Jaj, Maroško, ty sa asi mýliš. Naše dievčatá sú len pre nás. Ty si pán — nájdi si dievča inde! Pravda, Zuzka? — pozrie Jano šelmovsky na ňu, ako stojí zapýrená, plachá, opierajúc sa o mohutný topoľ.

— Čo ja viem!?

Študent už chápe svoj diel. Zadíva sa nad topoľmi na veľkú večernicu a kráča mĺkvo ďalej. V tú chvíľu bolestne precíti celú ťarchu svojho zvláštneho stavu. Odteraz vyhýba spoločnosti. Radšej ide pomáhať otcovi na pole, číta alebo píše. Vyberie sa do vrchov sám — až pod Kriváň a Kôprovou po Temné smrečiny. Keď sa spúšťa búrka, ide jej oproti. Zahľadí sa v blesku do otvorených nebies a nájde zábavu v tom, ako perú hromy.

— Čo ti je, Maroš? — spytuje sa ho mamka.

— Nič! Čo by mi mohlo byť?

Ale je rád, keď dostane list z Vinárok od Jana, čo mu píše: Drahý Maroš, prázdniny sú skoro na konci… O týždeň, dúfam, uvidíme sa v Prešporku!