ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V oktáve kremenského gymnázia je už teraz dosť podivný život. Spočiatku mohlo sa myslieť — reč sa vraví a chlieb sa je. Ale nie je to tak ľahko ani s tou rečou, najmä keď sa raz ozve taká vážna osoba, ako je Móric Zweig, miláčik maďarčinára a predseda samovzdelávacieho krúžku. Lavice sa naplnia ako prv… i zacengá ako prv… i Pamli báči zapisuje do triednej knihy, kým sa študenti modlia — ako prv. Ale s Plajbásom nikto sa nepozdraví a nik s ním nevypráva. Niektorí by sa i chceli, hneď sa im však dostane napomenutia.

— No, daj si s tým človekom pokoj! Neprihovor sa mu!

— Povedal som mu len servus. I to na jeho pozdrav!

— Ani to sa nemá!

— Prečo?

— Lebo je pod bojkotom.

— A kto to rozhodol? Ty — Móric?

— Nie! To rozhodla verejná mienka, — zdvihne Zweig vysoko okuliare. — To sa rozhodlo v Huberovie i Pamliho komore. Dobre si premysli, či sa ti to oddá?!

Tak sa dostane Fischlovie komora pod akýsi interdikt. Ešte i Paľka Kľuchaja, ktorý je tiež pred matúrou na obchodnej, donútia odísť z nej. Ináč by bolo zle.

Báči Fischl je už v mestskom chudobinci. Maroš teda ostane na pustom, neusporiadanom poschodí len sám.

A jednako nájde sa ktosi v oktáve, kto sa nepodrobí teroru. Pačesák a Grubec sú dobrí šuhajci, ale sa nechcú páliť pred matúrou. Zájdu za Plajbásom večer — od dvora. Tu je však ešte Viktor, ten, čo vylial za hrniec vody profesorovi Kopperovi z okna na cylinder. V tomto človiečikovi nik by nečakal toľko tvrdého vzdoru. Ani Maroš nie. Je len stredným žiakom, a nepopustí.

— A sa nebojíš? — zadíva sa mu Maroš priateľsky raz po konvikte, idúcky domov, do počernej tváre.

— Čoho?

— Nuž prihovoriť sa mi a ísť so mnou…

— Azda preto, že to nechce Móric?

— Nielen Móric, — celá trieda, Viktor! A je za tým iste i ktosi iný.

— Koho myslíš?

— Profesora Cibackého.

— No, to je nie náš profesor. A keby hneď i bol…

— Môže ťa udať, a pred matúrou!

— No, nech! — zatne študent hlavou, zbadajúc divé pohľady kolegov okolo. — Ja si v takej veci od nikoho nedám rozkazovať! — vysloví to s takým dôrazom, aby počul i Pišta Kiss a počuli aj iní.

— Dobre, Viktor! — stisne mu Plajbás ruku a idú ticho vedľa seba, obchádzaní ostatnými. — Dobre, kamarát!

Z iných tried kto si nerobí nič zo študentskej verejnej mienky, je, pravdaže — Tomáš Pazderník, najlepší lingvista gymnázia.

— Šva, Maroš, — príde k nemu do Fischlov, pravda — za bieleho dňa, — vraj ťa bojkotujú?

— Veď vidíš!

— Taká hlúposť! — spľasne dlhočiznými rukami a chytí sa za veľkú hlavu. — Kôň môže vedieť, že je koňom, vôl že je volom a Slovák nesmie vedieť, že je Slovákom! Ak to vie a povie, tak ho bojkotujú — ha—ha—ha!

— Nebude to trvať večne! — rozhoria sa Marošovi oči a líca.

— Nebude!!

— Ako to píše Ján Kollár? — priloží si Tomáš dlžizný prst na vysoké čelo, strmné ani útes skaly. — Co sto věků bludných hodlalo — zvrtne doba! Veríš tomu, kamarát?

— Verím! — prisvedčí Plajbás. — A chcem za to pracovať i trpieť. Nech to príde čím skorej!

— I ja chcem za to pracovať, Maroš, — pozrie mu hlboko do očú. — Nedôstojný život nie je životom!

Plajbásovi sa uľaví. S úsmevom poďakuje ráno za pozdrav Maríne, keď mu nesie od Buxbaumov raňajky.

— A vraj nehovoria s vami v triede, — zadíva sa mu i ona celá udivená do očú.

— Už to vieš i ty, Marína?

— Všade sa hovorí o tom. Celý Kremenec to vie. Mne to povedala pred niekoľkými dňami Ilona. A ľutovala vás — vraj, taký švárny chlapec!

— Ale iď! — začervená sa Maroš.

— A prečo vám robia zle? — zvedavo postáva pri dverách dievča.

— Keď som to, čo ty.

— Ako to? — nechápe. — Ja som slúžka, a vy pán!

— Sme z jednej rodiny, Marína. Sme Slováci.

— Teda preto? — podoprie si štíhle bôčky rukami. — A za mnou sa vždy driapu, potvory akési. Vždy mi vyznávajú, ako ma vraj radi…

— To je s nami tak, dievča, keď ktosi od nás chce voľačo — má nás rád. I gazdiná má rada svoje prasiatko. A vieš, prečo ho má rada.

— Veď im ja to poviem! — vpadne mäkkými očami do jeho zrakov.

— Bude to lepšie i pre teba, Marína, — spraví jej prstom krúžky pod očami. — Máš pekné oči — škoda ich!

— Veď, veď! — mrví zásterôčku v ruke a hľadí teplo na mládenca, ako vypije kávu na dúšok, chlieb si strčí do vrecka a ide do školy. — Ani jedného z nich nechcem viac vidieť. Takí…

V triede je to zas od niekoľko dní ako s lastovičkami, keď sa chystajú na ďalekú cestu. Porady a porady — pred hodinou, medzi hodinami a kedy sa dá. Matúra je veľká udalosť, a čo nevidieť — písomky sú tu. Po iné roky podarilo sa všeličo… alebo z rečí niektorého profesora vytušiť aspoň približne, aká bude téma. Niekedy, keď bol na to súci človek — i opatriť ich rovno zo stolíka. Teraz však akosi nič, nič — ani z maďarčiny, ani z latinčiny. Ba ani Pamli báči nezabudne si po hodine notes na stolíku. Nie, chráni si ho ako oko v hlave.

— Z čoho budú príklady na písomke, pán profesor?

— Čo chcete? — nahne hlavu, ako že nedopočul.

— Z čoho budú príklady na písomke? — zopätuje mu celá trieda.

— Nekričte všetci naraz! Nerozumiem!

— Z čoho budú…?

— Ahá! — stiahnu sa na úsmev ústa, nenavyknuté na tento spôsob duševného vyjadrenia. — No, z matematiky.

— Ale či z algebry… trigonometrie… analytiky? — volajú šuhajci.

— To sa dozviete, keď si sadnete k písomkám! — uškrnie sa a vyjde z triedy.

Študentom sa, pravda, nechce smiať. Oni by radšej niečo zvedieť, a nejde to. Strach je najmä pred matematikou. Z maďarčiny už sa len napíše niečo o tom či onom básnikovi, o vývoji lyriky, prózy, drámy ap. Z latinčiny v najhoršom prípade pustí sa správa na nitke oknom a dôjde tou istou cestou nejaká tá puška alebo i kanón. Ale z matematiky — to je najhoršie.

— Ako nás umiestia? V koľkých oddieloch? — hádajú delikventi. — Oddiely budú dva. Nie je nás ani štyridsať. — Koľkí budú v prvom oddiele? Koľkí v druhom? — No, pôjde to na rovné čiastky — devätnásť — devätnásť! — Ale ako to bude? — Nuž podľa abecedy! Ábelovský… Bátor… Benkovič… vyratujú ani na prstoch. — A jest v prvom oddelení dobrého matematika? Iba Plajbás, ten je posledný. Všetci dobrí matematici sú v druhom oddelení! — Tí, ha!

— Počuj, Móric, — volá Pišta na okuliarnika Zweiga, vchodiaceho práve do triedy, — si nám ty vykonal!

— Čo? Čo? — zarazí sa tento na tóne, akým je to povedané.

— I ty, Zweig Móric, i ja, Pišta Kiss, a celá Huberovie i Pamliho komora sme na písomkách v prvom oddelení.

— No, a čo je na tom?

— Veľmi veľa, kamarát! Nemáme matematika.

— Či ta—ak? — zoberie si hneď okuliare z nosa a počne čistiť. — Hm!

— Ty si, odpusť, pri všetkej úcte k tvojim vlohám — z matematiky bota.

— No, no, niečo len viem i z toho, — bráni sa Móric, najmä keď zbadá, ako tŕpne prvá polovica triedy. — Niečo len rozumiem.

— Čo by si rozumel! Kto sa do toho rozumie — je Plajbás. A proti tomu sme vypovedali bojkot.

— Teraz nech on bojkotuje nás, budeme pekne, na moj dušu! — ozve sa z lavíc.

Vtom vstúpi Maroš, vyhriaty, červený. Nepozdraví sa nikomu. Iba Viktorovi podá ruku a sadne si ticho na svoje miesto. Vyučovanie plynie riadnym tempom. Hodina za hodinou beží, deň za dňom sa míňa. Starosti rastú. Kto si však z nich najmenej robí, je Maroš Plajbás. Koná si svoje povinnosti, a dosť.

Niekoľko dní pred písomkami stretne sa so zavalitým Pištom.

— Servus, kamarát! — pozdraví ho tento.

— Servus! — neprekvapí ho to ani mak. Vie, o čo ide, od Viktora i od iných. Pokývne hlavou a chce ísť ďalej.

— Počuj, Maroš, — stane mu Pišta do cesty, — čo neprídeš k nám?

— Ja? — zasmeje sa trpko. — Ako? — veď ma bojkotujete.

— Hlúposti! Nemal by si byť taký citlivý.

— Hm, — zadíva sa ostro na kolegu, akoby mu chcel nazrieť na samé dno duše, — bojkot pred matúrou nie je žart.

— A ak je? — pokúša sa ešte Pišta.

— Nie, Pišta! — stiahne Maroš ústa ironicky. — Ty vieš, nie je to. A daj si pozor, nech ťa nevidia so mnou!

— Kto?

— No, Móric Zweig.

— Prečo? Azda sa ho bojím?

— Bojíš—nebojíš, dostaneš sa i ty pod interdikt.

— Eh, čo?! — očervenie i Pišta zrazu. — Prepytujem sa na Mórica — fí!

To je jediný nábeh vyrovnať sa nejako s Plajbásom ešte pred písomkami. Maroš je však tvrdý ani skala. Nenadarmo chovali ho od detstva slaninou a nalievali pálenkou, aby bol silný a nebál sa nikoho. Stačí si i sám pred kýmkoľvek. K tomu je hlavaj hlavatý, že mu hlavu skorej zraziť, ako skloniť.

V napnutom očakávaní svitnú napokon i významné dni matúrových písomiek. Poriadok je — najprv maďarčina, potom latinčina a tak matematika. Študentov podelia na oddiel A od Ábelovského po Plajbása a na oddiel B od Prayho po Zsolnayho. Zavrú ich do osobitných učební, kde sa majú meniť profesori, poverení dozorom — a už to ide.

Prvý deň minie sa hladko. I ten druhý. Profesori sú — okrem štrébera Cibackého, človeka úlisného pohľadu — dobroprajní. Oni vedia, matúra je matúra! Študent na nej len z veľkej úcty k slávnostnému aktu neraz zabudne i to, čo vie. Berényi, či striebrovlasý Zavarský, Glockner, ktorý už týmto rokom oddal direktorstvo počernému Maďarovi, Pünkösdimu, a či krásavec dr.Kopper — všetci to tak chápu. Profesora Flecka, t. j. Pamliho báčiho, nedajú dozerať. On by totiž — keď nemá čo robiť — proste nevydržal v triede. Tak sa pracuje celkom dobre. Ani ceduľky netreba spúšťať z okna. Iba ten Tacitus je trochu ťažšie zrozumiteľný. I tu však, keď nepomôže slovník a sused, pomôže — záchod. Pri toľkom vzrušení nie div — toto miesto nemožno zakázať. A tam už nájsť nejakú tú ceduľôčku — zastrčenú za škáru. Pišta si ju hneď i nájde. Ale neodpíše doslovne. Taký hlúpy je nie! Len prepíše — tak, tak, akoby to bolo to isté. Ale nie je!

V tretí deň — je už iné. Ráno po ôsmej vhupne s tichučkým Bögözim do oddelenia A Pamli báči s rozcuchanou bradou, nezačesanými šedinami a v šedivých vyleštených šatách, obrátených už tretí raz. Ide k tabuli, vezme kriedu do ruky a diktuje i píše:

— Veďte tyčnice ku kružnici, ktorej m — rovná sa 4, n — rovná sa 5. Vedené z bodu A(2,—3). Ako vidieť, hm, hm, — odkašláva, — je to príklad z analytiky, vigye a fene — ďas ho vezmi, kto má rozum, ľahko to vyráta… Hm, hm! — zloží kriedu, odpľuje si do šatôčky, peknej, strakatej, a dlhým rýchlym krokom vychráni z učebne. Ponáhľa sa vybaviť to celkom tak do oddelenia B.

— No, az istenit neki, mi az? — zašomre Pišta Kiss, poškrabujúc sa za uchom — Čo je to, boha mu?

— Čo sa páči? — obráti sa Berényi a či Bögözi od tabule, kde je tých pár kriks—kraksov, znamenajúcich matúrovú úlohu z analytiky.

— Čo je to, pán profesor, na tej tabuli? — odváži sa Pišta.

— A ja viem? — stisne tento plecami. — Ja neučím matematiku.

Študenti, sklonení nad papiermi, sedia v každej lavici jeden. Komu je zima, komu teplo — podľa temperamentu. Pišta Kiss zloží pero a vytiahne šatku z vrecka, utiera si čelo a utiera. Blondín, Miško Pačesák, i s počerným Grubcom ohliadajú sa kamsi za seba a mrkajú významne očami. Za nimi totiž sedí nádej celého oddelenia, Maroš Plajbás. Sedí si pokojne a rýchlo hádže na papier od impura litery i číslice. Veľmi dobre chápe, čo sa tu deje. Všíma si miláčika maďarčinára, predsedu samovzdelávacieho krúžku Mórica Zweiga. Aký je tu naraz malý, malinký! Kým na písomke z maďarčiny sedel si hrdo, usmieval sa napravo i naľavo a prvý podal prácu na stolík, zatiaľ teraz obzerá sa ako spráskaný pes. Ruky mu chodia nervózne, oči mu dobre nevyletia spoza okuliarov a celým telom prechodí viditeľná triaška.

— Teraz ich mám v rukách, — myslí si Maroš a neponáhľa sa. Grubcovi i Pačesákovi pokynie na znak, že pozná vzorce, a pracuje si pokojne, času dosť!

Nervóza však v celom oddelení náramne stúpa. Bögözi je človek, čo má srdce — stane si k oknu a díva sa kamsi do nekonečna, dlho sa díva. On je i básnik trochu — započúva sa, ak chce, i do hudby sfér. I tak, čo robiť má od dlhého času?

V oddelení je zas napnutie do prasknutia. Študenti zdajú sa počítať, ale nepracujú. Len markírujú. Nech sú vzorce, už by to šlo. Ale práve na tieto vzorce nerátal nik. Sprepadený Pamli, čo ho to len nadišlo? Takýto škandál! Iba Plajbás pracuje. Všetci vidia — ten pracuje. Ale či dá a komu dá nejaký ten papierik, keď ho bojkotujú?!

— Juj, ten Móric, do tohto nás vohnať!

Lenže Móric je Móric, probuje ešte, čo sa dá.

— Pán profesor, — vstane naraz z miesta, — prosím, musím von!

— Načo? — zadíva sa naňho káravo Bögözi, keď ho vyrušil z dumania.

— Na potrebu.

— Na potrebu? A nemohlo by to byť, keď si vyrátate…?

— Nie, nie, pán profesor! — hodí naňho miláčik madarčinára zúfalý pohľad, vystrie nohy a už aj ide, ako kde niet iného východiska. Naozaj…

— Podivný človek! — pokýva na to Bögözi hlavou.

O chvíľu vojde Móric a jeho pohľad je ešte zúfalejší. Hneď zvie oddelenie A — že je ani s oddelením B nie lepšie. Bögözi dumá ďalej svoju dumku a je všetko dobre.

Vtom podá Pišta karotku svojmu susedovi za chrbtom. Karotka podáva sa ďalej, až zastane v Plajbásovej hrsti.

— Maroš, neszamárkodj! — pozná tento hneď Pištovo písmo. — Nerob somárstva! Pošli nám niečo! Ináč budeme ani zdochnutí psi…

A Maroš je nie zlý človek. On vzorce zná a tí to bez vzorcov nevyrátajú. Má sa pomstiť? Má ich teraz on bojkotovať? Nie! Toto bude najkrajšia pomsta! Vezme ceduľku a píše:

Kružnica: (x — m)2 + (y — n)2 = r2

Tyčnice: (x — m)(x1 — m) + (y — n)(y1 — n) = r2

Z tejto ceduľky potom spraví rúrku, postláča ju prstami a podá predsediacemu. Ten si odpíše a podá ďalej. Tak príde karotka i po Pištu a Mórica, ktorému iste lepšie odľahne než pred štvrťhodinou v záchode.

Bögöziho zamení dr.Ervín Kopper, šťastný snúbenec Lenky Prievidzskej. Má ostro zahladené nohavice, vysoký golier — ak chce obrátiť hlavu, musí sa otočiť celý. Lepšieho mundúra nemôžu si študenti ani želať pre profesora—dozorcu k matúrovej písomke z analytiky. Nie veru! K tomu je ešte latinár, i veľmi dobrej nálady. Hneď prezradí študentom, že sa Tacitus podaril obstojne. Nikto nedostane štvorku. Nie div, keď sa potom i okolo kruhu s tými tyčnicami veselšie pracuje.

— No, Pišta, — prihovorí sa Kissovi, — ide to?

— Bohdaj všetky kružnice a tyčnice čert pobral, pán profesor! — vykydne Pišta. — Ale už to nejak pôjde, už — no! Pamli báči môže byť i hrdý na svojich maturantov, hehe!

— Hm—hm! — zašvihotá dobrá vôľa celým oddelením A. Prejde cez záchod i do oddelenia B. Písomky sa šťastlivo ukončia.