ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I druhý ročník skončí Plajbás šťastne. Zas dostane dukát na trikolórke za pilnosť. Pripnú mu ho na kabát pri spoločnej slávnosti v dievčenskej meštianke, kde sú už panské dievčatá, Elena z fabriky, Želka Kollárovie, i Irka z obchodu, niekdajšie horvajčiatka. Je tu i mnoho pánov a dám, pekne oblečených. Zavolajú mu — „éljen“ — nech žije, a on, červený ako rak, usiluje sa zmiznúť medzi chlapcami.

Nie je však vždy do tretice všetkého dobrého. Aspoň pre Maroša je ten tretí rok skoro osudným. Nie že by sa neučil ako prv. Drví sa svedomite a už sčasti i rozumie tomu, len hovoriť ešte nevie plynnejšie. Učitelia majú ho radi. I maďarčinár, čo nadáva chlapcom do mašín na umelé hnojivo. I poďobaný prírodopisec. Ba i ten počerný a zlostný matematik. S latinárom, bdelým najmä na svoje pekne vykrútené fúzy, je hotový kamarát.

Iné je vo veci.

Na jar sú zas voľby v Sv. Petre Pavle, čo obrátia pokoj na ruby. Starý Rubík nechce viac kandidovať. Zo Slovákov vystúpi dr. Strecha proti vládnemu Baltaffimu, ktorého, ako prv Kapussányiho — zas len rovno z Pešti sem poslali. Boj je veľmi ostrý. Vládni korteši chodia po obciach. Je sa, pije sa, podpláca sa i sľubuje — veď jest z čoho!

Maroša boj zaujíma ešte viac než ten za Rubíka. Už je väčší a vie si veci domyslieť. Do školy chodí s tisinkou^[16] za klobúkom.

S Glückovie Gejzom, ktorý mu ju chce vytrhnúť, skoro sa pobije.

— Čo teba do mojej tisinky? — pichne doňho zrakom ani dýkou.

— Maďar to nemá nosiť!

— A som ja Maďar? — zasŕkne Plajbás, ohliadnuc sa na Kľuchaja, ktorý je už tiež tu, len o triedu nižšie. — Ja som Slovák!

— Ty si Maďar!… — hodí mu zas dobre chovaný a starší Gejza. — Dostal si dukáty za maďarčinu!

— Som ich ja pýtal?

— Maďar si, Maďar! — duplikuje mu ten do očí. — Do maďarskej školy chodíš. Maďarský chlieb ješ! Maďar si veru!

— Ja som tak Maďar, ako si ty nie žid, — stisne päste Plajbás. — A tisinky sa mi nedotkni, lebo ti vyrazím zuby! Choď a žaluj!

Po tejto rezolútnej výmene myšlienok chodí si Maroš i ďalej do školy s tisinkou za klobúkom. Žiak je dobrý, povinnosti si koná, čo mu kto? Národný boj ho stŕha. Dostane do ruky Slovenský týždenník a hlce tie riadky. Ešte je dieťa a už poznáva stav ľudu, z ktorého je i on. Vidí tú biedu i poníženie. Doma otec i mať len robia — drhnú od svitu do mrku, a len čo sa vyžije. Všíma si toho i v okolí. Poznáva hroznú, osudnú nemoc svojej rasy v poddajnosti a podkupnosti. Rozrušuje ho, keď počuje, ako vládni korteši rozdávajú erárne pasienky, hory a všelijaké výhody. A ľudia na to idú, z každej obce niekoľkí, ako muchy na lep. Rozmýšla, ako pomôcť? Píše volebné pesničky a rozhadzuje ich po uliciach v meste. Lepí ich na stenu. Niekdajší kamaráti, Drúčik, Červeň a Mišo Mrázikovie, sú už učňami vo fabrike. Odstydli od neho, ked sa on učí za pána. Niekedy i vykrikujú naňho zo sušiarní: farár… farár… z čoho si on už nič nerobí. Za volieb však zas akosi ožije staré priateľstvo. Maroš zachytí toho i onoho. Dajú hlavy dohromady. V noci potom rinčia okná a praskajú rámy. Nikto nevie, kto je v tom! U Kozov vo dvore sú porady. Učni vyjdú na Lehôtku, kam má prísť starý Glück, Gejzov otec, nahovárať. Povedia niekoľko slov známym i neznámym. Ženy naberú do šatiek skál, a keď Glück a jeho kamaráti schodia z koča pred krčmou, počnú ich tými šatkami obšívať. Len šatkami — no! Veru musia obrátiť, ked nechcú obísť horšie. Tí s kosierkami prídu, vyšetrujú — kto bol búriť? Kto bol? Akési chlapčiská sa tu popletali! Kto by ich tam vedel, odkiaľ sú a kam ich chytľan niesol?!

Popri tom učí sa Plajbás, a to svedomite.

— Syn môj, — napomína ho starostlivá mamka, ktorá vie, čo v ňom vrie, — dajže si pozor! Nože si daj pozor!

— Veď si dám! — vypne sa povedome.

— Až narastieš a bude z teba niečo — potom…

— Dotiaľ je ďaleko, mamka. I potom bude treba, i teraz je!

— Veď si ty, veď! — naprávajú ho istého dňa s mamkou i totka z Novej Vsi, i stará mať Kramlíkovie. — Ty, chlapče, nezídeš dobrým koncom z tohoto sveta.

— Prečo?

— Keď sa len nebojíš nikoho?

— Chovali ste ma slaninou, aby som bol silný, a pálenkou, aby som sa nebál nikoho! — smeje sa Maroš na dobré ženy.

V deň voľby nejde sa do školy. Kade by sa išlo, keď sú po meste kordóny vojska a žandárov. Žiakom je zakázané ísť do mesta. Maroš si však nerobí z toho veľa. Potuluje sa sem—tam po kútoch a zbiera nádeje. Zvíťazil kedysi Rubík, čo by nezvíťazil i Strecha. Skoro sa však roznesie, že Mostice, ktoré mali do tristo hlasov, majú len deväťdesiat. I ako opitých vodia hlasovať a hlasujú i mŕtvi. Tak veru!

V predvečer je na uliciach dusno. Roznáša sa všeličo, len dobré nie. Plajbás stojí na uhle pred poštou. Vidí bradatého Glücka hrdo si vykračovať. To je zle!

— Huncútstva sa robia. Panské huncútstva! — kričia rozrušené Mostičianky.

Vtom sa valí ohromná záplava ľudstva s krikom od rínku.

— Žandári ich ženú ani dobytok! — ukazuje Kľuchaj kamarátovi.

— Žandári? — napne sa Maroš a z očú mu vyšľahne nebezpečný oheň.

— Hej, bajonety sa im blýskajú… poď!

Skočia do bočnej uličky. Napchajúc si plné vrecká skál, vrátia sa medzi ľudí. Paľkovi vypadne skala z vrecka. Ktosi to zbadá a ohriakne ho.

— Načo sú ti tie skaly, chlapče?

Kľuchaj nečaká. Začervenie sa a poď vnohy.

Maroš ostane sám. Moce sa v ohromnom zástupe, pridŕžajúc ťažké vrecká. Od pošty po Školskú uličku je kordón žandárov. Kosierky im vejú, bajonety blýskajú sa na slnku. Na rínok už nesmie nik zo Strechovcov. Celý tábor je tu, aby nebol kravál.

— Odkiaľ si ich chytiť? — premeriava si Plajbás diaľku od žandárov. — Hen je bočná ulica, do tej možno ujsť… odťahuje sa a berie skalu do ruky. Skala je tvrdá, ostrá a srdce bije prudšie.

— Toľkí sú tu, a proti niekoľkým!… — myslí si. — Nech sa oprú, hneď je kordón rozbitý! — Vyťahuje z vrecka ruku s poriadnou skalou…

— Chlapče, chlapče, čo robíš? — zarazí ho vtom známy hlas.

— Veď tí budú strieľať.

— Strieľať? — trhne ním. Ohliadne sa a vidí Stračkovie mamu. Tú, čo ho kedysi kávou chovala na rohu u Weissov. — To ste vy, mama?

— Ja, syn môj! — snaží sa ho ukryť pod bránou. Marošovi ovisne ruka. Skala ho už reže v hrsti.

— Choď, strať sa, nech ťa nevidia! — pobáda ho. — Zle by bolo s tebou.

Červený ako fakľa odtiahne sa do bočnej uličky. Vyprázdni vrecká pri čiernej fabrickej vode. Skál je pekná hŕbka. Zahľadí sa na ňu a líca mu horia hanbou, keď nepochodil lepšie ako kamarát Paľko.

— Čo už teraz? — mrzí sa sám na seba. — Tam sa nik neozve. Nik! A je ich veľa! — postáva pred ohromnou tmavou fabrickou bránou, hneď zas prestupuje z nohy na nohu. Ale z mesta nesie sa huk. To rozhodne. Pustí sa, bežiac rovno pred poštu.

— Klamári, švindleri! — udiera mu v sluch zďaleka. Keď dobehne k ohromnému zástupu, kordón je už preč. Ľudia kričia, zatínajú päste, nadávajú. Dajedny ženy i plačú, nariekajú. — Páni si spravia, čo chcú! Kupovali ľudí ani voly na jarmoku! Dali sa im napiť a hlasovali i mŕtvi, tak!

— Prehrali sme! — pochopí Plajbás a v mladej duší zosutí sa mu čosi, rozpráši na prach. Jasavá viera vo víťazstvo rozpadne sa v trosky. — Toľko nás je, a prehrať! — zatne hlavu, stisne päste a je i jemu do plaču. Keď sa spamätá, národ sa už valí ulicou na rínok pred stoličný dom. Ide i on. I keď by nechcel — nesie ho to.

Pomaly sa zmrkne. Zapália i lampy. I okná na veľkej dvorane stoličného domu sa rozsvietia. Pred ním na rínku stojí zástup. Stojí mĺkvo ani na pohrebe. Maroš sa dostal na samý predok. Pridŕža sa železného zábradlia a čaká ako ostatní. Na čo? Nevie! Len čaká a čaká. Všíma si, okolo je mnoho žien. Mostičianok. I mamka je tam kdesi pri vchode. I krstná, vysoká, štíhla, s ružičkami v lícach.

I ony čakajú.

Odrazu z otvorených okien osvietenej dvorany tamhore ozve sa jasot a zaznie cigánska hudba. Hučí to a huláka ani na veselí, keď sa svadbili voľakedy i štyri stolice.

„Fenyőfával tüzelek én…“ zarazí chlapca pri zábradlí rezký spád maďarskej piesne.

rozumie už i on textu. Veď je tretí rok na meštianke. Maďarčinu láme, ale chápe. — Komu sa to však chce takto vyspevovať, keď sme my prehrali? Komu? Tí hore sú tiež Slováci! Slováci veru, a to rad—radom. Keď sú i viac páni, i zemani medzi nimi. A prečo spievajú maďarsky? Keď vyhrali — Slováci proti Slovákom? — Eh!

„Kto za pravdu horí v svätej obeti…“ rozľahne sa vtom pred stoličným domom a vpadne hymnicky, ako odpoveď na rozmarnú maďarskú pieseň. Spev sa chytá, mohutnie pri olejových lampách v hustnúcom súmraku. Marošovi sa zdá, pridávajú sa nové a nové zástupy. Celý rínok spieva — Kto za ľudstva práva život posvätí — koho dar nezvedie, hrozba neskloní… celý rínok! I tie kamene, i tie domy! Márne tí tamhore halačia! Daromne hrá Cigán! — Nepočuť ich, nepočuť! Počuť len spev, slovenský spev.

A počuť plač, čo sa nesie kamsi vysoko, vysoko ku chladnému hviezdnatému nebu.

Zahľadí sa chlapec na nebo. Zadíva sa i na ľudí. Spievajú smelo, odhodlane. Spieva i on. Ale neďaleko pod lampou zbadá svoju mamku. Vedľa nej dievča. Iste Anka Krdanka. Plačú! Zahryzne si Maroš do gamby, ale neodolá. Spieva, spieva, spieva. Slzy kotúľajú sa mu po lícach a padajú na tvrdý kameň pred stoličným domom.

— Veď my raz vyhráme! — hovorí materi idúcky domov. — I nám zahrá Cigán v tej veľkej dvorane!

— Len či to kedy bude?

— Bude!

Táto skúsenosť zapôsobí na chlapcovu dušu veľmi silno. V tento smutný večer mnoho sa mu rozjasní v hlave. Počína chápať, prečo sa musí učiť. A je rád, že ho mamka nedali k Horvajovi a do Viedne na zámočníctvo. I v noci sa mu pletie čosi o tom. Je z neho nie pán, len učený sedliak. Už si ho obzrú nielen v Mosticiach, i vo Sv. Petre Pavle. Nevykrikujú naňho: — farár… farár… Poslúchnu ho a idú za ním. A on ich neoklame — nie! Vedie ich a bráni, aby z nich, krpčiarov, tiež bolo niečo. Ide na stoličný dom. Hajdúchovi rozkáže — otvor nám tie dvere! Teraz my ideme do veľkej dvorany. A ty, Cigán, hraj — hraj dnes nám, ako si tým hral kedysi. Pamätáš, more, pamätáš?

Podivný sen!

Ešte dlho chodí Maroš do školy s tisinkou za klobúkom. Spolužiaci to i vidia, a nestarajú sa o to. Plajbás je dobrý kamarát a oni sú i tak všetci, ešte len i židia — Slováci. V triede vlastne len učiteľ hovorí vždy maďarsky. Žiak, iba keď odpovedá a ktorý vie — kedy—tedy. Ináč sa ešte len i šepce cez hodinu: požičaj mi gumy!… počuj, drukuj za mňa, nech ma ten žralok nevyvolá!… koľko je hodín? — nuž slovensky! Na chodbe slovensky, na dvore pri rôte, longe, alebo iných hrách — slovensky! Nie div, tu sa maďarsky ťažko naučiť, hoc za celé štyri roky. Ani Milo Kloška nevie, a ten je už starší. Ani Gejza, hoci sa on i pokladá za Maďara. Kde by potom s Plajbásom bolo lepšie. Hľadia naňho ako na výborného žiaka. Má výtečnú pamäť. Naučí sa básne a celé knihy — ak chceš od slova do slova. Ale vyprávať? K tomu treba prax a on sa s Jožom Koryčiarom alebo s Paľom Kľuchajom len nemôže diškurovať rečou, v ktorej sa im jazyk potkýna!

Jednako je zle, keď človek reč nevie poriadne. Pocíti to skoro i Plajbás na svojej škode.

Odkedy chodí do meštianky, je vždy utiahnutejší. Nevenuje sa už zajacom. Tie sú dávno preč. Posledného, čo bol ostal, zadrhol mu tchor. Ale okrem Paľka a Jožka nemá kamarátov. Tí na učňovstve len bočia od neho, keď je vraj pán. Pánčatá z mesta ho zas nechcú, keď je len syn nádenníkov. Čo tu robiť? Keď má času, číta. A počíta mnoho — knihu za knihou. Niekedy zas probuje písať. Vypožičia si od Kľuchajovie tetušky Kollárovu Slávy dcéru. Číta ju na humne, probuje i on klepať znelky, hoci je to ťažká vec. A potom — je náruživým zberateľom. Hľadá si v poli, i po hore — rastliny a odtláča ich. Takto istej nedele popoludní zoberie si svoj herbár, previazaný dvoma zelenými stužkami, a strojí sa von.

— Kam ideš? — spytuje sa ho otec na priedomí.

— Do hája! Byliny zbierať, — všíma si syn, akú má otec dobrú farbu v lícach, keď sú i tie jeho ruky akosi vyťahané. On by ho iste radšej poslal do kostola. — Rastliny si musím nájsť a vypreparovať. Také, o akých sa učíme.

— Musíš? — zadíva sa Plajbás spokojne na syna. — Tak choď.

Maroš si kráča sám. Nie cestou. Tade chodí mnoho ľudí, i všelijakých vyfintených dám. Najmä v takýto pekný deň. Zahne poľom na Výšovsia. Pole je krásne. Obilie nie je ešte veľké, ale na medziach už kvitnú kvety. A on mal kvety vždy rád. Ide po tých medziach hore — hore k háju. Niekde si postojí. Obzrie si rastlinku, všimne si lístka, a ak má, i kvietka. Niečo si i vyhrebie prstami zo zeme, a pekne urovnajúc, uloží medzi papiere. Tak vyjde do samého hája, čo ako nejaká kečka zdobí dosť vysoký kopec nad Sv. Petrom Pavlom. Je to mostický majetok. Sem chodia mostické kravy, aj Kozovie kravička. A voľakedy tu on zbieral huby s kamarátmi, i s Ankou Krdankou. I borievky podpaľovali.

Spotený sadne si pod prvé svrčiny na zelený, mäkký mach. S herbárom na kolenách — zahľadí sa dolu na mesto i na svoju rodnú obec. Všimne si mostickej veže, kde zvonieval i spieval ako dieťa s otcom Stračkovie. Chudák, ten sa zle má. Mama mu chorľavie a on nezarobí. Jednako mu vtisne, keď ho stretne s knihami v ruke, nejaký šestáčik: na, Maroš, bude ti na perá! Chudák! Zo Sv. Petra Pavla čnejú i dve veže, ale nad ne trčia vysoké komíny. Zas ich je viac ako kedysi. Najvyšší má päťdesiatpäť metrov. V prostriedku je stiahnutý železnými obručami, keď sa počal knísať. Tam vedľa — pod tým menším komínom robí otec. Ťažko robí! Musí na toľkých a ktovie, dokedy to vydrží! Mal by mu pomáhať. Miesto toho chodí do školy, zbiera rastliny a kadečo! — ženú sa mu myšlienky hlavou.

Vtom sa ozve cigánska hudba. Ticho sa prediera pomedzi svrčiny a jedle. Zato ju počuť určite. Najmä to duté — zú… zú… zú…

— Zábava! — blysne Marošovi. Neteší sa tomu. Len teraz zbadá, čo ľudí ide ešte strmou cestou. I dám — v bielom a ružovom.

Namrzený vstane a so zbierkou pod pazuchou kráča po háji. Nie k muzike. Na tú je nie zvedavý. Kedysi chodil s chlapcami na Sihoť, kde bursovali mládenci a mostické dievky. Raz ich potom vyhádzali na ulicu a od tých čias má pokoj s muzikou. Preto i teraz ide radšej ku studničke.

— Maroš, i ty si tu? — volá naňho Milo Kloška, chlapec ani šašina, bledý, kolísavý — z dobrého domu. Otec mu má veľký kožušnícky závod. — Poď, podívame sa, ako sa naši zabávajú! I štvorylka bude. Hybaj!

— Nejdem! — odtiahne sa Maroš. On Mila pozná. Rád si uťahuje z chudobného chlapca. Keby šiel s ním, iste by ho pri tanečnom kole prekvapil otázkou: a kto ťa sem volal? — Nie! Nejdem!

Ani nejde. Zájde ku studničke, napije sa vody. Vyjde hore — zadíva sa na sivý Kriváň. A kade prišiel, ide pekne dolu.

Na druhý deň nič, ale na tretí deň vidí zmenu v škole. Chlapci akosi bočia od neho. Učitelia zazerajú, a keď príde naňho rad, hovoria s ním, ako keby sedem dedín vypálil.

— Čo je? — háda Maroš. — Komu som čo urobil?

— Počuj, — prikradne sa k nemu o desiatej Jožo na dvore, — bol si v nedeľu v háji?

— Bol!

— Tí! — vytreští oči kamarát. — To je s tebou zle!

— Ozaj, prečo? — zbledne Plajbás.

— Tam sa vraj Slováci zabávali. Spievali slovensky, nadávali na Maďarov. Ktosi udal u direktora Klošku. Ten povedal, bol si tam vraj i ty.

— Ja??? — sčervenie chlapec ako paprika. — Veď som ja medzi nimi ani nebol. Zbieral som rastliny, to bolo všetko.

Najbližšiu hodinu ledva presedí od vzrušenia. Snaží sa však ovládať. Keď zacengá na jedenástu a trieda vstane, učiteľ, maďarčinár, obráti sa k nemu a chladným hlasom rečie:

— Plajbás, do zborovne!

Maroš cíti, ako mu ťažejú nohy. Zato vykročí odhodlane. Celá trieda hľadí na neho. Také pozvanie do zborovne nikdy nič dobrého neznačí. Fúzatý direktor tam nejedného vyplatil už či dlaňou, či trstenicou. Žiaci teda vedia, Plajbás — či je vinný, či nevinný, neobíde na sucho!

V zborovni stretne sa Maroš s prísnym pohľadom fúzatého a plešivého direktora. Ostatní učitelia sedia s ním okolo dlhého stola, mĺkvi a ako z ľadu. Márne tu dnes hľadá jeden teplý pohľad. Všetci sú proti nemu, všetci!

— Tak si tu, Plajbás, — počne direktor, červený od hnevu. — Bol si v nedeľu v háji?

— Bol!

— Čo si tam hľadal? — zakričí naňho, až sa múry zatrasú.

— Ja… ja… ja… — namáha sa chlapec s maďarčinou. Rád by mu i ostatným pánom vysvetliť, on nebol na nijakej zábave. On zbieral rastliny a vrátil sa domov sám. Rád by všetko vysvetliť, ale — nejde, nejde mu to. Nejde pre ten krik. Naňho tak nikdy nekričali! Ani Horvaj nie, a to je prísny učiteľ. Chcel by tu povedať, aby Kloškovi neverili. On by sa priznal, keby… on by netajil!… Márne, slovíčko mu nepríde na jazyk. A ak príde, zadŕha sa v hrdle…

Stojí pred učiteľským zborom ako soľný stĺp!

— Sklamali sme sa v tebe! — kričí ďalej direktor, vysvetľujúc si celkom inak žiakove rozpaky. — Mysleli sme, hodný si našej lásky a dôvery. Ale ty si pijavica, hnusná pijavica. Ty nadávaš nám, čo robíme z teba kultúrneho tvora? — Nám Maďarom? Marš!!

Maroš začuje už len to posledné. Z očú vyhŕknu mu slzy. Nie preto, čo sa mu tu vrhá do tváre, ale pre tú bezmocnosť. Zbitý, i bez zaúch a trstenice, do čiernej zeme, vypotáca sa zo zborovne.

Na konci roka nedostane už dukát na trikolórke. Miesto toho však horšiu známku z mravov a konsilium abeundi.