ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— A by si si ty nechcel niečo cez prázdniny zarobiť? — vraví raz Marošovi Jano, ktorý má pre také veci zmysel.

— Prečo nie? — obráti sa tento k nemu zvedavo. — Odo mňa však peniaz uteká. Nech som inštruktorom, žiak mi svätosväte prepadne.

— Veď nie o takom. O inom je reč.

— O čom?

— Včera po konvikte pristaví ma efor, starý Gretz, vieš? Či by som mu neporadil niekoho suplikovať na Dolniaky. Ešte nemá Banát obsadený. Vlani chodil tade Šimon a nazbieral vyše päťsto korún. Tretinu si skryl a skúsil päť ráz toľko.

— To je až po Belehrad a Pančevo?

— Až!

— A Slovákov tam jest?

— Ako by nie? Preto nemôže ta ísť Maďar alebo Nemec.

— Dobre, rozmyslím si to.

Maroš vie — chodiť z dom na dom a pýtať — prieči sa jeho povahe. Ani chudák jeho otec jakživ nepýta. Radšej robí, a má svoje. Čo ho dráždi, je — vidieť tú podivnú krajinu, rovnú ani dlaň, so zvlneným zlatým obilím, studňami na žeriav a s fatamorgánou. Poznať, či tá zem ozaj horí ohňom básnických predstáv, ako ju ospevuje najlepší maďarský básnik, pôvodom Slovák, Petrovič? Zastať na pustatine, kde čikóš obsedí i najdivšieho koňa, zavracajúc kŕdeľ podarených žrebcov a kobýl. Pristaviť sa v krčme u krčmárky, ospievanej ako krv a mlieko a žeravý oheň. Najmä však — poznať tam tých svojich, Slovákov, rozosiatych medzi cudzími, a vidieť, aspoň zďaleka vidieť mohutný Dunaj a nad ním slovanský Belehrad.

To ho vábi vyletieť z tých vrchov.

Po rozhovore so Šimonom Kuterkom rozhodne sa ísť.

— Šimon je takto tichý šuhaj, ale v takých veciach stonoha, — myslí si Maroš. — Zato keď on vybral päťsto, ja vyberiem aspoň polovicu. I to bude niečo. Starý Gretz bude ohŕňať nos. Keď mu však nik nechce ísť tak ďaleko, nech si ide sám.

A efor Gretz potŕha si šedivú briadku, keď mu dáva knižku a vraví:

— Počujte, Plajbás, Kuterka vybral tam minulého roku päťsto, vy, dúfam, vyberiete tisíc. Teda Glück auf!

Maroš napíše domov, aby ho nečakali, a žiada si poslať nejaký revolver. V Mosticiach sa to nájde. O niekoľko dní dostane balík a v ňom poriadnu karabínu. Hneď pozná, je to Kušiakova, pastierska. Neraz z nej strieľal na holi. Starý asi dostal od obce nejakú vendrlovku, keď sa bez karabíny obíde. Medvede si iste ešte zájdu k nemu na návštevu na Zadnie, do Machnatého, ba i dolu do Repísk!

K dlhočiznej karabíne pribalí niečo bielizne. Všetko to zaviaže do papiera. K suplikačnej knižke ešte poriadny notes na verše do vrecka, a je — po zakľúčení roku — vystrojený. Krátka rozlúčka s kamarátmi, zónový železničný lístok za 4 zlatky, a už aj fára smerom do Košíc.

Nad ránom je v Miškovci. Rušeň zahne ku Tise. Prefuní i cez túto pomalú, ale veľmi nebezpečnú rieku. Repa, kukurica, obilie — obilie, repa, kukurica — zamieňa sa, beží pred Marošovým zrakom, čo tu šľahá po šírej krajine ani maják reflektorom. Polia a len polia, šablónovité dlhé rady stromov, a všetko bez konca. Tu i tu vyrazia zo zelene stavy, dedina, či mesto. Tu i tu vysoký žeriav čnie do ohnivej oblohy a veterný mlyn primaľuje obzor. A vždy len to isté, a vždy len podobné.

— Iba rušeň rafe, ani čo by sečku rezal pre všetky voly Dolnej zeme, — myslí Maroš a utiera si pot, zalievajúci mu oči ako ostatným. Však je len horúco, a márne otvárať okno. Vetrík nezaveje.

— Ako sa máte, kmotre? — počuť vedľa dvoch dobre založených fúzatých sedliakov rozprávať sa, pritom pukať z krátkych fajok. — Dobre, kmotre! Zabili sme osem bravov, máme klobás plnú komoru. — A my veru deväť! A vlaňajšie víno je nie najhoršie! — Nie veru! — prisvedčí kmotor, vyťahujúc fľašku z vrecka, — ale slivovica je lepšia. To je pre chlapa, — ponúka ho. — Upi si, kmotre! — Eh! — odŕha tento po dúšku. — Az istenit neki — boha jej, aleje tuhá! A žatva bude dobrá? — Dobrá, len si chcem najať niekoľko Slovákov do pomoci. — I u mňa pracujú, — chlipne si kmotor znova. — A je to skromný, robotný národ. Dáš sa mu najesť, niečo vypiť a zafajčiť, k tomu niečo obilia, i jedno—druhé, a robí, robí od včasného rána do pozdnej noci…

Vo vozni začuť i slovenský hovor. Trochu tichšie, ale čuť.

— Čaba! Čaba! — ozve sa tu i tam.

Maroš vyzrie oknom a díva sa na stratené veľké slovenské mesto so zvláštnym pocitom. Skoro však zas mu zapadne zrak do širokých rovín, pretínaných radmi stromov, dlhými bez konca.

Popoludní vystúpi v Arade, peknom modernom meste pri rieke Maroši.

— Aká zhoda! — pomyslí si na svoje meno. — Ako ten Maroš k svojmu menu prišiel?

Niet však čo rozmýšľať. Čas je do roboty. Zájde na faru a predstaví sa ako kremenský suplikant.

— U nás sa nesuplikuje! — povie mu farár, starší už človek v dlhom farbistom župane, s červeným fezom na prešedivenej hlave. — Kde máte knižku? Dajte ju sem! Zapíšem vám od zboru zlatku a päťdesiat krajciarov dostanete nad to. Ale už potom choďte ďalej. Nie ako ten, čo tu bol minulého roku. Akože sa volal?

— Kuterka!

— Á… hej, Kuterka! — spomína si farár. — To bol prefíkaný chlapík. Ten šiel po našich ľuďoch s tým, že som ho ja poslal. Po Židoch zasa, že ho rabín. Bolo z toho protivné! Dúfam, vy mi to nespravíte?

— Nespravím, — sľúbi Maroš. Vezme si knižku, i tri koruny, poďakuje sa a vyjde na trotoár. — Čo teraz? — Takto nevyžijem a starý Gretz ma nepochváli! Šimon, — preratuje v knižke, — ten tu vybral skoro sto korún, a ja mám tri. To je len na hotel a niečo zajesť. Musím suplikovať, musím! Ale kde, kam?

Prestane rozmýšľať, keď z toho nič nekynie, a vojde do prvého obchodu. Je to náhodou hodinársky a optický závod. Hodiny tikajú na stenách, majiteľ zas sedí pri stolíku so zväčšujúcim sklom na oku, šparchajúc čosi—kdesi v drobnom hodinovom stroji.

— Som kremenský suplikant, — predstaví sa Plajbás slušne.

— Čo predávate? — nezdvihne majster oka od stroja a šparchá ďalej.

— Nič nepredávam, prosím. Ja som nie vigéc. Ja som suplikant z kremenského gymnázia.

— Á, — obráti sa zrazu hodinár k nemu nervózne, — Kremenec? Kremenec?! To ste vy taký, ako bol ten minulého roku?

— Ó, nie, prosím, — červenie sa Maroš, — ja som celkom inakší. Ja vám nehovorím, že ma posiela k vám pán rabín. Nie! — obzerá si šuhaj trochu židovský výzor hodinárov. — Ja vám poviem poctive…

— No, ale čo by ste mi mali také i vravieť?! — skočí vtom majster zo stolca. — Som ja žid? Vyzerám ako žid? Ja som predsa poriadny luterán. I môj otec bol luterán, i starý otec. To by si ja od vás vyprosil! Tu máte korunu, — hodí mu peniaz na stolík, — a bežte ďalej!

— Pán Boh zaplať! — poďakuje sa Maroš a ide. Vojde do niekoľkých obchodov, vyberie niečo na knižku i do ruky. Všade však musí vysvetľovať, čo je to ten suplikant. Brániť sa, že on nič nedáva, lež suplikuje pre chudobných študentov, aby mali čo jesť. I vyhovárať sa musí, že je on nie taký ako Šimon Kuterka, ale celkom inakší. — Jaj, ten sprepadený Šimon, čo ten tu navystrájal! On vybral od panej a ešte i do kuchyne šiel za kuchárkou — spýtať sa jej, odkiaľ je a či nechce odkázať niečo domov! Ach, Šimon, Šimon!

O niekoľko domov zočí lekársku tabuľku. Vyjde za pánom doktorom na poschodie. Zacengá a vojde do čakárne. Za lekárom, okrúhlym, zažitým pánom s ružičkami v lícach a s pahrebou na nose — vojde do ordinačky.

— Som kremenský suplikant, — predstaví sa ticho.

— No, poďte sem, mladý človeče! Poďte sem! — kynie mu rukou, vtiahnutý do dlhého bieleho kabáta. — Čo vám je?

— Ja som…

— Však ja vidím, čo ste! Dajte dolu kabát!

— Ale, prosím, ja som… nie chorý. Som kremenský suplikant. Suplikujem pre chudobných gymnazistov v Kremenci.

— Ach tak? — spamätá sa doktor. — Nuž čo nehovoríte?

— Však chcem…

— No, to je niečo inšie! — rozchichoce sa lekár na nebývalého pacienta. — Nič si z toho nerobte! V živote sa vám stanú i horšie veci! — berie do rúk knižku a vpíše mu päť korún.

— To už aspoň stálo za to, — potešuje sa Maroš, keď je zas na ulici.

Takto sa mu darí. Do večera má niekoľko korún, ale i ustane.

On dosť i vydrží, jednak mu to ide rovno na srdce. Prenocuje v meste a na druhý deň preplaví sa cez Maroš. Popri ňom udrie do šírej roviny.

Príde do neveľkej obce. Všimne si domov, stavaných z váľkov, zato čisto vybielených, so stĺpovitou chodbou. Človiečika však nevidieť — iste je všetko na poli. Tu sa už počína žatva. Niže dediny krčmička. Taká čárda. Pristaví sa v nej menej pre smäd a viac zo zvedavosti.

— Dobrý deň!

— Isten hozta — Boh vás nesie! — privíta došlého krčmárka. Ale ozaj taká, akú si on vo svojej básnickej fantázii predstavoval. Čierne žeravé oči, čierne vlasy, ružová pleť, — vypuklé malé ústka a postava kypiaca zvodom. — Sadnite si!

— Prosím si fľašku piva!

— Pivo nemáme! Teplo je, skazilo by sa.

— Tak si prosím dve deci vína! — nevie Maroš očú spustiť z pekného stvorenia.

Krčmárka zmizne a dlhšie nechodí. Keď sa vráti, stisne plecami a díva sa na hosťa rozpačito.

— Ani vína nemáme! Sud nie je načatý a ja ho sama neviem, — vykladá, rozkošne sa usmievajúc.

— Tak čo máte? — pýta sa jej, hoc je mu ozaj jedno — majú, či nemajú.

— Všetko ostatné! — schytí si rukami sukničku a huncútsky pritisne k telu.

Napokon prinesie čerešnice. Prisadne si ku hosťovi, i odchlipne si z jeho pohárika. Maroš vidí, dvere sú pootvárané vpravo i vľavo a nikde živej duše okrem nich. Tá prázdnota ho už akosi omamuje. V duši ozve sa mu Petrovičov verš:

— Nuž ale čo — keď miesto červeného vínka pijú v čárde čerešnicu!

— A kto ste vy? — zvedavo sa mu vpíjajú do tváre čierne oči spoločnice.

— Študent.

— Á, študent? Študenti sú veselí chlapci. A odkiaľ?

— Z Kremenca.

— Z Kremenca? — spľasne ona rukami. — Práve vlani chodil tadeto jeden študent z Kremenca. Taký bez farby, blondiak. Ale to bol potvora človek. Nepoznáte ho?

— Poznám — Šimon Kuterka! — prisviedča Maroš, užasnutý nad tým, ako sa všade potkne do jeho stopy. — Ako by ho nepoznal? Hja, to je majster na ženy! A čo tu robil?

— Zabával sa — tancoval, — horia jej oči, ako rozkladá. — Vyskočil i na stôl a zakresal si medzi sklenicami. A Cigán mu hral ani vicišpánovi. Ťažko mi mu bolo vyhnúť a, — usmeje sa šelmovsky, — nech je taký ako vy…

— Tak čo? Čo? — uľpeje na jej plných zvodných perách. — Čo nech je taký?

— Panna, Panna, — vstupuje v tú chvíľu ohyzdná starena do siene, zhrbená vo dva konce a podozrievavých, pichľavých očú. — Miklóš ťa volá! Choď.

Suplikant ostane sám so starou. Aj čaká, čaká, azda sa ešte ukáže pekná Panna. Aspoň jej podať ruku! Aspoň sa jej poďakovať za rozkošný ten úsmev! Tej však kde nič, tu nič! Zazerajúc, vyplatí študent za čerešnicu starej a pohne.

Kráča dosť dlho listnatým porastom, kade človiečika nevidieť. K večeru príde do slovenskej obce. Na faru ide slovensky. Prijmú ho vďačne, i prenocujú. Zdržia ho i na druhý deň. Pán farár má hodné dve dievčatá, i chlapca ako on. Vyjdú sa kúpať do Maroša. A tu Plajbása posadne bláznivá myšlienka — preplávať pomalú, širokú rieku. Pľaští sa do kalnej, teplučkej vody a sprvu sa mu to zdá. Pláva, pláva — mysliac — už som v polovici. Obzrie sa a vidí, je len neďaleko brehu. A vtedy ho čosi počne ťahať nadol. — Eh, to nie je s kostolným riadom, — buchne prudko srdce v šuhajovi.

Vymrští sa, pozbierajúc všetky sily, a horko—ťažko dostane sa zo špinavej vody na breh.

— Hja, to je nie Váh, čo nesie ani na krídlach, — konštatuje.

— Kde sa len teraz po kúpeli umyť?

— Nie je dobre priveľmi si trúfať, — vraví mu pán farár, keď zvie, čo sa prihodilo.

— To je tak, — prikývne Maroš. — Ale bez sebadôvery utopí sa človek prv, než by vošiel do vody!

Potom sa pustí nadol k Dunaju. Chce poznať túto veľrieku a nad ňou slovanský Belehrad. Na železnici stretá už Srbky a Srbov. Ich hovor mu udrie o sluch lahodne.

Vystúpi vo väčšom meste a ide na dedinu podľa knižky za Šimonom. Na hradskej dobehne ženičky — navlas také i odevom, i chôdzou ako od Sv. Petra Pavla. Započúva sa za nimi. Hovoria slovensky. Iste sú z obce, kam on mieri.

— Vy ste tu Slováci? — prihovorí sa im, usilujúc sa získať si ich dôveru.

— Slováci, a čo iné?

— I váš pán farár je Slovák?

— Pravdaže! Však nám slovensky kážu v kostole.

No, dobre! Na faru teda ide v obci slovensky. Pán farár ho i prijme. Horšie je však s pani farárkou a jej peknou dcérou. Tie so suplikantom nestratia slova ani pri večeri. A keď sa im on, hlavaj hlavatý, pri odchode poďakuje slovensky, odpovedajú mu veľmi dôrazne maďarsky.

— Je to fatálny problém pre suplikanta, ak chce mať pokoj a dobrú večeru — uhádnuť, ako kde? — premýšľa Maroš. Tak obíde na viac miestach. Vidí, nejde to, nuž na najbližšiu faru vojde maďarsky.

— A vy ste odkiaľ? — zmeria ho naraz mladý, vysoký a vyholený farár.

— Zo Sv. Petra Pavla.

— A neviete slovensky?

— Ako by nie?! — prejde hneď do slovenčiny. — Ale po zlých skúsenostiach myslím, tu sú už i na slovenských farách samí Maďari.

— Čoby len! My sme tu Slováci! — vyzdvihne farár dôrazne. — A tvrdí Slováci!

— Ach, chvalabohu! — vydýchne si Maroš a hneď sa tu i zalágruje na niekoľko dní. Je tu hojnosť a pohostinnosť. Kam vojde, všade ho prijmú a posadia za stôl, ak nie ku klobáse, tak iste k mise, plnej ružovkastých krehunkých šišiek. Voda sa tu nepije, len ľahké víno alebo pálenka, pálená z drevených jahôd. Stromy sú ovešané ovocím a veľké kajsy účinkujú na Horniaka dojmom bohatých pomarančovníkov. Čo sa mu však najviac pozdá, to je hrdosť a smelosť slovenských sedliakov. No a tie krásne večery, keď svrčky cvrlikajú a mesiac ako ohromný zlatý lopár letí po oblohe.

Odtiaľto sa mu už veľmi nechce. Robí si vychádzky a zozbiera ešte niečo. I z toho pripíše, čo jemu dajú do ruky, nech starý Gretz nešomre veľmi. Ešte zíde nadol, kde v jednom mestečku obdivuje ohromne vyhúknuté biele chleby u predavačky na rínku. Do Pančeva pustí sa už len pre ten Dunaj a slovanský Belehrad. Keď však v dunajských barinách skoro zahynie, obráti sa nahor. V ruke nemá ani palice, len ten balík, čo opála s dlhou karabínou. Patrónu veru nekúpi. Však to nemá strieľať. Len nastrašiť, keby na to prišlo.

A raz sa mu tá Kušiakova karabína i zíde. Práve prejde cez akýsi prieplav, ked z blízkeho domca vyhrnú sa psi, čeriac doňho zuby s ohromným brechotom. Obzerá sa po skalách, pomôcť si ako niekedy v doline, keď bačových psov skoro potĺkol na hŕbu. Kde tu však skaly? Strhne teda špagát z balíka, chytí karabínu za rúru a hlavňou perie psiská po ňucháčoch. Psi zavýjajú a letia ani šíp pod návratie. Nuž zíde sa karabína i takto dobrému chlapovi.

Z Temešváru pošle starému Gertzovi sto korún. Napíše mu v liste, že je tu ohromná horúčosť. Preto musí domov. Z topánok mu však prsty trčia. Pančúch už nemá a peňazí tiež len na cestu a voľačo. Ide popred obchod a vidí — topánky plátenky šestnásť grajciarov, pančuchy k tomu štyri grajciare.

— To je niečo pre mňa, — pomyslí si. Vojde hneď dnu a zaobuje sa.

Ešte v ten večer fára vlakom na Budapešť. Vo vozni je stisk a spara do zadusenia. Na šťastie sedí pri okne. Vedľa neho mladá, ohnivá žena. Ďalej zažitý červený žandár. Proti nim drobný pehavý židáčik, vraj novinár z Pešti. Žena temperamentne rozpráva ani pre celý vozeň. Je zo Sentešu, vydatá, rada je pečienku, ale len husaciu. A rada víno, ale len tokajské… Pri hovore jednostaj stúpa Marošovi na plátenky. Ten sa i odťahuje. Nič naplat. Zažitý fúzatý žandár dobre neprehltne ženu očima, odfukuje a vychodí von. Keď však ona nejde a len Marošovi stúpa na plátenky ďalej, vráti sa. Židáčik naslúcha akoby nič. V Segedíne vysadne Sentešianka. Za ňou i židáčik. Železnica tu stojí vyše hodiny. Maroš sa baví, ako vie. Obzerá si nádražia i ľudí. Keď zavolajú nasadať — zjaví sa i pehavý židáčik. Vojde do vozňa, sadne si na svoje staré miesto a usmieva sa zvysoka, na Maroša sa usmieva.

— Čo vám je také smiešne? — spýta sa ho tento nakoniec.

— Ako by mi nebolo? — nakloní sa k nemu, ochotný rozprávať. — Vy ste, odpusťte, úžasný človek. Úžasný—ý—ý!

— Ozaj, prečo? — diví sa Maroš.

— Pozrite! Všimli ste si tej dámy, čo sedela vedľa vás?

— Ako by nie? Veď mi jednostaj stúpala na nohy.

— A viete, prečo vám stúpala? Ten červený žandár ju chcel mať. Ona chcela vás a pobavil som sa s ňou ja, hehehe! Pane, vy nič nebudete vedieť využiť v živote pre seba…

Na peštianskom nádraží rozíde sa Maroš so židákom. Peňazí nemá, musí domov.

— Čo mi len povedia mamka, — premýšľa, — keď prídem bez topánok? A čo starý Gretz, keď dostane miesto tisíc korún iba sto?