ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— No, čože vám Diri? — prelomí si cigaretu vpoly Jožo Klenovský, idúcky z alumnea, a pozrie na nich zvedave. Pristavia ich aj iní, dávajúc hlavy dokopy.

— Poďte k nám — niekoľkí! Povieme vám!

— Nuž čo — čo — čo je? — rozkladajú sa v neveľkej komore. Šimon sa uvelebí na pohovku, Jožo na posteľ, ktorú statočne rozvalí. A potom kade ktorý. Modrastý dym cigariet vybuchne z toho i z onoho kúta.

Kamaráši rozprávajú, čo a ako.

— To je nič! — zdvihne sa Jožo prudko z postele a hodí nepatrný úhorček cigarety zlostne za kachle. — Jednako som len ja mal s vami ísť.

— Volali sme ťa! — zmeria ho Jano chladno.

— Ved… veď! — skrotne Jožo. — Ale ste mali Dirimu povedať, my si takéto výpady vyprosíme!

— Nerozčuľuj sa, Jožinko! — nakriví Šimon ústa ironicky. — Bude toho ešte dosť. Ak chceš, povieš i ty svoje všelikomu.

— Ja len, keď nám vtáci ušli, — zahundre a rozváľa posteľ ešte viac. — A mali sme z nich chytiť aspoň jedného.

— Ja ho chytím! — zdvihne Maroš hlavu, zahryznúc si, ako obyčajne v takej chvíli, do spodnej gamby. — Dostanem ho!

— Ako? Ako? — letia v modrastom dyme otázky.

— Neviem! — zvážnie študentova tvár, až zmeravie. — Spôsob sa musí hľadať. Ako som vykúril Gejzu od Buxbaumov, tak sa dozviem i to, kto si nás chcel tak komisne podať.

— Na to som ozaj zvedavý, — vyfúkne dym Jožo z novej polcigary až hore do ťažkej, múranej klenby. — Som, na moj dušu! Ľahko to nepôjde.

Plajbás to i tuší a ešte viac sa presvedčí o tom. Márne vyhutuje — nejde to len nikam. Jedno mu vŕta v hlave: či majú azda medzi sebou niekoho, na ktorého niet spoľahnutia? Ale rozhodne si začal dávať dobrý pozor na Mórica Zweiga a Gejzu Glücka, lebo zbadal, že keď sa rozprávajú na chodbe či kde inde a ide on — vždy zamĺknu ani ryby. Inštinkt mu diktuje — voľačo tam bude, čo sa otiera o Fischlovie komoru a tým i o všetkých slovenských študentov v Kremenci.

Prejde i polrok — i jarí sa už, a nič. Naopak! Po neúspechu s listom — akoby hasol v študentstve oheň, čo ho rozdeľuje. Jano chodí kartovať k Pamlimu, i do Huberovie komory na Starý rínok. Tu sa kartuje neraz do rána, ale i kuje, a ukuje, čo treba. Iste z tejto komory vyšiel i výpad proti Fischlovie komore. Odkiaľ inde? Sem príde niekedy i Maroš, hoci ani nekibicuje. Niekedy je tu i Jožo, ktorý najmä Maďarom imponuje. Vypije vodový pohár vína bez glgnutia. Okrem toho, že sa tu obšmietajú Móric i Gejza — nič nebadať. Ten Črepisko má šťastnú ruku. Obohrá Maďarov a je z toho neraz i u Fischlov na víno. Neraz i na iné. Maďari zas — taký zavalitý Kiss Pišta, alebo modla kremenských dám, elegantný Szekeres Pál, tí sa starajú viac o karty, víno a nadovšetko o dievčatá, nie o kadejaké intrigy. Ak ich niekto nenavdá, sú veľmi dobrí chlapci. Intrigovať, ako s tým listom, to je dielo zhavranelých Slovákov, pokazených Nemcov a židov.

Maroš to vie. Preto svoju pozornosť zostruje týmto smerom, i keď sa obráti niekedy u Huberov. Zablúdi sem najmä — ak chce Jana skorej domov dostať.

— Tam u Fischlov máte peknú húsku, — mľasknúc významne ústami, rozťahuje Pišta hlásky naširoko.

— Čo za húsku? — nechápe Maroš. — Azda Eržiku? Zriedka príde k nám.

— Eržiku? Čoby! — rozchechoce sa a zmyselnosť vystúpi mu na počernom obličaji. — Tá je nie k ničomu. Minervu!

— Hja, Marínu? — blysne mu údiv v očiach. — A ty ju znáš?

— Ha—ha—ha! Kto by ju neznal? — chytá sa za boky. — Veď si len naivný chlapec! Tuto Gejza, — mrkne na vypaseného Glücka, — ten to vie. Nedávno nám ju sem doniesol a môžem povedať — kapitálne dievča!

— Čo mňa po tom! — odvrkne Plajbás, podráždene zagániac na Gejzu, ktorý pri stole kibicuje. — Hovorme o inom!

— O čom? — rozchichoce sa Pišta ešte väčšmi. — Teba azda ženy nezaujímajú?

— Daj mu pokoj! — volá Jano od stola. — On je už taký!

— A pozrime si panenku, ako sa červenie! Azda sa i hneváš?

— Hnevám!

— Prečo?

— Načo kazíte to slovenské dievča?

— Aké slovenské? — spľasne Pišta rukami. — Ženy sú nie slovenské, nie maďarské, ani nemecké. Ženy sú internacionálne, ako jablká, hrušky, slivky. Minerva je internacionálna študentská milenka a bavíme sa s ňou celkom tak ako s Csóri Ilonkou, mešťanostovie bonou, rodenou Maďarkou z Debrecína.

— Pišta, márne, nepresvedčíš ho! — ozve sa i Klenovský od stola. — Ten na dievča ani nepozrie. A mňa sa už tiež nadožieral pre Marínu. Myslí si, je to slivôčka s modrým peľom. A tú — odkedy ju nechal frajer, ten zámočník, poznajú už veru v nejednej komore. Daj mu pokoj! — pohodí rukou. — On dievčatá nemá rád.

— A čo spravíš potom, až sa oženíš? Hehehe! — vojde mu Kiss do hustých vlasov a poriadne ho rozstrapatí. — No, čo?

— O tom, — uškľabí sa Maroš, — mám ešte dosť času rozmýšľať.

Komora je plná študentov. Karty sa plieskajú na stôl a krik sa mieša s chichotom a kliatbou… Viza… besser… blind… fuč… vybuchuje ostro z modrastého dymu. Hrá sa ferblička a Jano, ako vždy — vyhráva i teraz.

— Kamaráš, — zavolá Maroš na kolegu, — nejdeš domov?

— Teraz mám ísť, keď sa mi vracia groš? — odvrkne tento. — Počkaj chvíľu!

— Mne sa už nechce čakať!

— Tak choď!

V tento večer vyrúti sa Plajbás od Huberov celý dožratý. Mrzí ho tá Marína, mrzí! Myslel si, keď vykúri Gejzu od Buxbaumov, i to dievča bude mať pokoj. A ono, hľa, už je na ceste. Minerva, študentská milenka! Nič ju nezachráni! Tá klasicky súmerná, pekná tvár bude jej na skazu.

Kým Jano nepríde, nezaspí. Rozmýšľa, a do jednej dá sa narozmýšľať. Keď sa mu však už dosť nahučí v hlave, kmitne mu myšlienka, či by práve Marína nemohla vykutať, kto im písal ten list minulej jesene? Ako jej to však povedať? Dosiaľ si jej sotva všímal. Čo ona teraz, ako jej to povie len tak? Musí sa s ňou nejako skamarátiť.

Na druhý deň vystriehne ju, keď ide po triesky. Zarozpráva sa s ňou vo dvore pri drevárni.

— Ako sa máš, Marína? — privraví sa jej dosť nešikovne.

— Dobre, mladý pánko! — zakmitne jas jej pobledlou pravidelnou tvárou. Také pekné črty! Len oči sú trochu mdlé a podmaľované kruhmi.

— Dobre? A vraj ťa nechal milý!

— Čo len to! Mám milých hockoľko. Na každý prst i päť.

— Veď to, — zvážnie študent. — Počúvam, chodíš do študentských komôr, a to je nie dobre. Ty si Minerva?

— Také sprosté meno mi vymysleli!

— Počuj, ostaň len Marínou! — uprie na prekvapené dievča teplý pohľad. — Čo by ti povedali doma, nech sa dozvedia?

Marína prvý raz počuje od študenta také slová. Ostatní ju len doberajú. Ak kde môžu, i trhajú a navádzajú na zlé. Ešte len i Jožo Klenovský. A ten je u Fischlov tiež varený—pečený.

— Martin, — myslí si, — je inakší chlapec. A aký okatý, vlasatý, červený a urastlý ani svieca!

Od rozhovoru pri drevárni prisnije sa jej neraz. Vo dvore počká, ak ho vidí, či sa jej neprihovorí. A je k nemu vždy dôvernejšia. Napokon zverí sa mu so všetkým ani rodine.

— V noci sa mi zas dovalil náš nový študent do kuchyne! — vraví tíško Plajbásovi. — Ale som ho poslala k čertu.

— Toho z priemyselnej?

— Toho!

— Správne! — pohladí ju zrakom. — Vo dne ťa nepozná a v noci áno?

— Zlostil sa, že ma len vy odvádzate. Už mala vraj vyletieť celá Fischlovie komora. Aj že vyletí. Neviem, do povetria a či ako?

— To ti vravel ten rapáň? — spomenie si len teraz na nepeknú, poďobanú a pehavú tvár staršieho študenta. — Počuj, Marína, — nakloní sa k nej celý rozrušený, — nejaký list ti nespomenul?

— List? — pokrúti dievča hlavou. — To nie! Aký list?

— Povedal by ti, keby si nevyzradila!

— Ja — a vás? To už nie!

— Ani Gejzovi?

— Ani!

— A nebola si s ním, odkedy odišiel od Buxbaumov?

— Bola… — sklopí dievča dlhé viečka. — Veď mi večer nikdy nedal pokoja. Ale on sa teraz vláči za Ilonou, tou — čo je u mešťanostov. Pravda — vo dne ju tiež nepozná. To by mu škodilo na korze!

— Nehovoril ti niečo o mne?

— Áno! Nenávidí vás, — vzdychne si Marína. — Dozvedel sa, že ste navdali Buxbauma proti nemu.

— Dozvedel? A kedy?

— Hneď, ako odišiel od nás.

— Hm, — príde mu čosi na myseľ, až to ním trhne. — Tak ti to poviem, — rozhodne sa Maroš a povypráva jej o liste, čo dostali do Fischlovie komory až hen z Marmarošskej Sihote. — A teraz, dievčatko, ide o to — dozvedieť sa, kto ten list písal. Chcela by si mi ty byť v tom na pomoci?

— Keby mohla!

— Tak počkaj, — zamyslí sa študent, až mu oči vpadnú do jamôk. — A vieš maďarsky?

— Viem, ako viem. Naučila som sa v Kremenci.

— S Ilonou sa znáš?

— Znám…

— Aha! — dotkne sa Maroš ukazovákom čela. — Raz som ťa videl chodiť s ňou po meste. To je dobre! Ilona by vedela vykutať, kto ten list písal. A nech jej to zručne podáš, povie ti to.

— Rozumiem! — rozhoria sa Marínine líca. — Ja si to už zariadim. Ilonke poviem, ako nám je teraz dobre u Buxbaumov, odkedy prišiel ten list z Marmarošskej Sihote. U Fischlov nerobí sa už lomoz. Večer a v noci je tam ani v kostole. Panslávi sa vraj naľakali toho listu — nechodia. Kto len bol ten múdry človek, čo ich tak rozohnal? Tak nejako — dobre?

— Dobre, Marína, — pohladí jej mäkké vlasy, celý naradovaný, ak z toho niečo bude. — Ty si rozumné dievča. A vieš, kto je nepriateľom nám, slovenským študentom, ten je nepriateľom i tebe. Ten nenávidí našu fajtu, vieš?

— Áno, — zvážnie dievča. — To ja vidím. Vy sa celkom inak rozprávate so mnou ako oni.

— No hľa — už tomu rozumieš!

A Marínu vec ozaj zaujíma. Či už z vnútorného inštinktu, či pre kamarátstvo s Fischlovie kvintánom — nedá jej pokoja. V nedeľu prechádza sa s Ilonou celé popoludnie. Maďarka je dievča počerné a samý oheň. Pozná sa so študentmi až po elegantného Paľka Szekeresa. Hovorí korennou maďarčinou a vo svojej prostorekosti dovolí si všeličo. Keď sa dozná, na čo je kamarátka zvedavá, iba sa zasmeje.

— Čo len to! Dozviem sa ešte dnes… — pohodí hlavou. — Ak chceš, poď so mnou. Dozvieš sa i ty. Ale len až si doma poumývaš a poriadiš.

— Dobre!

Večer je už preč deväť a dievčatá sa prechádzajú. Najprv po Deáčke, potom po Rákocziho ulici. Napokon zahnú bránou na Starý rínok. Pred Huberovie komorou študentov a študentov.

— Aha, Ilona a Minerva! — pristavia ich. — Poďte, pobavíme sa!

— Nemôžeme! Máme robotu, — zmyká Csórička údmi.

— Veď my tiež! — smejú sa chlapci a snažia sa ich dostať pod bránu. — Poďte, grácie! Neohrďte nás!

— Ale iďte! — strká ich Ilona od seba. — Veď mňa poslal pán mešťanosta za vami.

— Pán mešťanosta? Hí! — stlačia sa študentské hlavy okolo dievok. — A čože chce?

— Nuž viete čo, mladí ľudia, — stíši Ilona hlas, — môžete sa dobre zabaviť. Ale nie je tu nikto z Fischlovie komory?

— Nikto!

— Ani z tých, ktorí ta chodia?

— Ani.

— Tak počúvajte. Istý pán nechal u pána mešťanostu akési peniaze pre študentov, čo vykonali veľký čin.

— Aký?

— No napísali akýsi list do Fischlovie komory.

— Aha! — smejú sa študenti. — To ten cez Marmarošskú Sihoť…

— Také čosi. Odtedy on vraj môže spávať a chce sa odvďačiť. A ja mám oznámiť, kto to bol.

— Hej, Gejza, — volajú spod brány na tučného sextána vonku, — podže dnu! — Pomôžeme ti ku grošu. Ale bude patriť komore.

— Dobre! — pristáva Gejza.

— Kto písal ten list v jeseni cez Marmarošskú Sihoť?

— Hja, ten? Osnovali sme ho my, ja, Móric Zweig a neviem ešte, kto tam bol. Bolo nás viac… Dobrý žart, — stíši hlas. — Len Diri tomu akosi nerozumel. Skoro by vraj nebol dbal ísť na nás.

— Tak zajtra chod k pánu mešťanostovi, a čo ti dá, prines do komory.

— Dobre! — pohodí rukou Gejza, povedomý svojho veľkého činu. Tu však zbadá za Ilonou Marínu. — Minerva, — lapí ju za ruku, — i ty si tu? Aby si to nepovedala nikomu!

— Já—á? — láme Marína maďarčinu. — Som tiež rada, že môžem spať. Predtým som nemohla… pre huk.

— No vidíš, — chytá ju sem i tam, — pomohol som ti. Čo mi dáš za to?

— To, čo nemám!

— Dobré maďarské dievča, — vypne sa Gejza ako hrdina. Bude nám ešte do pomoci.

— Prečo nie? K dobrej veci vďačne, — smeje sa Marína Ilonke do očí. Lapia sa pod pazuchy, zohnú hlavy a frrr — von z brány ani jarabice cez študentský kordón na ulicu.

Ešte toho večera vie Maroš všetko.

— Ďakujem ti, Marína! — stisne jej ruku pod tmavou bránou, kde ju dočkal.

— Len to a viac nič? — drží ho za prsty.

— Viac — a čo?

— No, toto! — objíme študenta okolo krku, bozká ho rovno na pery a so smiechom vbehne do Buxbaumov.

Marošovi zachveje sa čosi vo vnútri a krv sa mu vženie do hlavy. Marína je huncút dievka, ale že by ho mala rada, nemyslel. Takého mrzkého! A potom on je ani nie za dievčatami. Ešte tá Vagó Gizi prisnila sa mu zo dva razy. Ináč však zaujímajú ho ešte celkom iné veci než takého Glücka, Szekeresa a celú Huberovie komoru! I teraz ho najviac trápi ten Gejza. I myslel naňho, i nie. Skoro je nie ani rád, keď to už vie. Ale ak mu, potvore, nezatne cestu, zas sa rozbehne proti nim…

Dlho váha, má mu to dať nejako najavo, či nie? A tu zvláštna náhoda! V Huberovie komore kuje sa zas čosi. Gejza si zájde k mešťanostovi po odmenu, dostane však poriadny škáles. Vidí — nalietol a myslí, list sa bez vetra nepohne. Marína prinesie, že sa študenti stroja napadnúť Fischlovie komoru a hľadať tam slovenské knihy. Kamaráši vynesú si preto tých niekoľko kníh, čo tu majú, na povalu. A iného veru nemajú! Istého dňa nato — keď niet u Fischlov nikoho doma — nájde Maroš kohosi na schodoch. Prizrie sa lepšie, a tu Gejza!

— Čo ty tu hľadáš? — oborí sa naňho, netušiac nič dobrého.

— Rád by si pozrieť vašu knižnicu, — odpovie tento ironicky.

— Našu knižnicu? Čo my máme aké knižnice?

— No, len ma pusť! — tisne sa mu k skleným dverám.

— Nepustím!

— Veď si ja pomôžem — nie som tu sám, — odtíska ho z cesty.

— Čože? Ty chceš k nám nasilu? Ale! — schytí ho prudko za prsia. — Už aj dolu! Ak nie — strčím ťa tými schodmi — neviem, ako si svoje kosti pozbieraš! Čo ja neviem, čo je v tebe? Myslíš, neviem, kto je Klimcsák Ivan?

— Kto? — obzerá sa vypasený Glück, aby naozaj nezletel. — Povedz, keď vieš!

— Nuž ty, ty, potvora mizerná! Ty si chceš zásluhy vyzískať! Ale toľko — hľa! — luskne mu prstami pred samým nosom. — A už sa i ber, lebo…

Gejza pozná Maroša. Rozmyslí si a ide…

Plajbás si ešte všimne, či je doma všetko v poriadku. Potom zamkne dvere na dva spusty. Kľúč nezavesí na klinček ako obyčajne. Strčí si ho do vrecka a vyjde na ulicu.

V bočnej uličke zbadá Gejzu a kopu maďarských študentov. Sú medzi nimi i siláci. Taký Kiss Pišta a iní. Naslúchajú, ako im vyčervenený Glück rozkladá. Zbadajúc Plajbása, všetci sa dívajú za ním.

— Veď ja viem, — rozhadzuje sa Gejza heroicky, — prečo si ma nechcel pustiť do komory. Ja viem!

— Keď vieš, povedz! — skočí naňho Maroš bez ohľadu, koľko ich je tam okolo neho.

— Len u Diriho…

— Táák? Keď u Diriho, tak poď so mnou k nemu!

Gejza sa zháči. Keď však vidí, ako tí okolo hľadia naňho, pohne sa s Marošom hore mestom ku gymnaziálnej budove.

— A ty si ma vyštval od Buxbaumov!

— Hej, bolo by ti tam bývalo dobre špehovať, čo?

To je všetko, čo si rieknu cestou.

Diriho nájdu v pracovni. Už z ich pohľadov tuší, čosi nie je v poriadku.

— No, čo sa stalo? — zmerá ich cez okuliare. — Zas potrebujete richtára?

— Veru, pán direktor, — ozve sa Plajbás. — Popoludní u nás nebolo nikoho doma. Keď som sa vrátil, našiel som tam tohto židáka dobýjať sa do našej komory.

— Židáka? — pretrhne ho Glockner. — Nieže — nie! Kamaráta Glücka!!

— Ba židáka! — zdupľuje nasršený študent. — Kamarát sa nedobýja a nešpehuje.

— A on špehoval?

— Čo inšie? — vypne sa Maroš, ani čo by sa chcel vrhnúť na Gejzu. — Veď i ten list, čo prišiel z Marmarošskej Sihote, on vyfundoval s ostatnými.

— Hja, ten list? — zvýši správca hlas. — No, to je zaujímavé. Tak počujte, Plajbás, povedali ste mi svoje. Môžete ísť! Glück, — obráti sa ku Gejzovi prísne, — vy ostanete tu! S vami sa mám ešte pozhovárať.

Maroš sa zoberie a neostane pri dverách naslúchať. Z Diriho rozhovoru s Glückom nedostane sa nič na verejnosť. Iba Šimon zachytí na záchode, ako sa rozčuľujú niektorí študenti od Pamliho i z Huberovie komory, že kým je vraj Glockner direktorom, nemožno spraviť poriadok s Fischlovie komorou.

— Stačí!