ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvý sneh padne zas na strmé končiare v okolí Sv. Petra Pavla, keď sa Maroš lúči so svojimi. Mamkina biela tvár, zoraná starosťou, otcove údy robotou zhúžvané, k tomu to biele tichunké stvorenie, hľadajúce ho iste neraz svojím snivým zrakom — ťažko to zanechať! V tom všetkom je sila — akási centripetálna príťažlivosť — čo zdržiava a viaže, prikúva k zemi. Ale je i sila iná, centrifugálna, čo, prekonajúc tú prvú, ženie i dušu kamsi do šíreho sveta. Touto silou hnaný nastúpi i on ďalekú cestu — nájsť v tom svete veľkosť a dokonalosť.

V Žiline pridruží sa mu vlasatý poblednutý študent, Braňo Šebeň. Ako Maroš, i on je už skončený. Doštudoval na akadémii v Šoprone. Ide však skúsiť sveta, keď pán Scotus, dobrý priateľ Slovákov, zaistil peniaze. Mládenci si podajú ruky a hneď sa skamarátia. Braňo vyvalí pečenú kačicu a rachot rýchlikových kolies prehluší nežný hlas sentimentality.

Ráno sú už v Prahe. O dva dni v Drážďanoch. Nasleduje Leipzig, Berlín a tak Hamburg — Altona. Braňo to už precestoval, nie mu je teda nové. Na Maroša však zažité dojmy veľmi silno účinkujú. V Prahe jasá nad krásou a veľkosťou slovanského mesta. Až mu sladne v duši, keď čuje všade hovor, príbuzný svojej materinskej reči. On už videl Budapešť i Viedeň, krásne mestá, ale cudzie! Tu sa mu zdá, všetko, čo vidí okolo seba, je i naše i jeho! Pomyslí si na vypínavosť a povýšenectvo niekdajších kolegov, takého Mórica Zweiga alebo Gejzu Glücka, Vošku alebo Spanera — cíti, ako rastie v povedomí. Na nemeckej hranici však prídu i starosti. Nemčinu lámu obaja obstojne, čo však na tých brehoch slávneho Albiónu?

— Braňo, — nahne sa Maroš vo vozni k druhoví, — a vieš ty anglicky?

— Čoby vedel! — odpovie tento lakonicky. — A ty?

— No, učil som sa. Sotva sa však odvážim ústa otvoriť.

— Však sa naučíme.

V drážďanskej slávnej obrazárni — v Zwingeri — spadne im ťažký balvan zo sŕdc. V jednej zo siení stretnú staršieho pána s dvoma mladými slečnami pred zaujímavým obrazom.

— Three sisters! — poznamená starý pán. — It's all right!

— Three sisters!! — obdivujú dievčatá maľbu troch pekných vlasatých hlávok, veľmi si podobných.

— Ale, Braňo, — potiahne Maroš kamaráta za kabát, — veď tí hovoria skoro slovensky!

— Ale hej! — uškrnie sa Šebeň. — Tak by sme tej angličtine mohli i rozumieť.

Od Leipzigu zarazí už Maroša povedomá hrdosť nemeckého ducha. Veľkolepá socha Beethovena s úžasným orlom pri majstrových nohách, nedohľadný rad nemeckých géniov v berlínskom Siegesalee, sochy, pomníky, múzeá, školy, chrámy, kráľovské paláce, kasárne a tie ulice, nabité železnou energiou — všetko to zaimponuje, ale i ubíja, deprimuje. Plajbásovi príde na myseľ, ako to môže mať jeden národ všetko, druhý málo alebo nič?! K čomu prišiel v Prahe, to sa tu v ňom stráca. A keď ešte v Hamburgu uzrie úbohých slovenských vysťahovalcov, mužov, ženy, deti — stisne mu srdce a je rád večer, že sú už na lodi, vo svojej kajute.

Cesta je ťažká. Ráno sú už na šírom mori, ale i nemoc sa hlási. Zlá je to nemoc — samé napínanie. Vyjdú na palubu. Čerstvý vzduch trochu uľaví. Kruh vody, po ktorej sa brázdi poštový parník, je špinavozelenkavý a ťažký ani kov. Maroš zahľadí sa na ten kruh a zbiera sily — zdolať sa! Tie plazivé, kypiace vlny predchodia mu ani morské šelmy, valiace sa na loď, otvárajúce svoje hrozivé tlamiská.

Odrazu zazvonia. Pútnici sa obzrú a pri všetkej biede — rozosmejú sa. Pri východe na palubu rozkročený stojí bruchatý okrúhly kuchár v matrózskom odeve, opálajúc v ruke poriadnym zvonom, spiežovcom. Takým dedinským umieráčikom.

— Obed! Obed!

Čo však z obeda, keď v prikvietenej a dobre naloženej obedovni skoro nik neje. Čas je zlý, búrlivý, a na takom poštovom parníku, pohadzovanom sem i ta, málo je tých, čo to nepocítia.

Na druhý deň sa rozjasní. Čajky poletujú veselo okolo duniacej lode. Vody sú pokojné. Tak by sa i cestovalo. Už je tu však edinburghské prístavné mesto — Leith.

O polhodiny sú už študenti v Edinburghu na Leven terrace u pani Varnonovej. Staručká vdova po akomsi misionárovi prijme ich s dcérou vďačne na druhom poschodí. Len nedajbože dohovoriť sa.

— No, už sme v tom, — pohodí Braňo s trpkým úsmevom, keď v priestrannej jasnej miestnosti, obrátenej oknami na široké lúky, ostanú sami.

— Yes! — uškrnie sa Maroš, vykladajúc si z kufra najpotrebnejšie veci.

A teraz sa už spustí na šuhajcov opravdivý dážď nových dojmov! Čože Praha alebo Nemecko? Tu je ešte čosi spoločného s ich rodným krajom pod Tatrami! Ale toto prekrásne, tmavé škótske mesto — s nádhernou Princess street a na druhej strane vysoko na skale so starobylým stuartovským hradom, ovitým starými kanónmi! Veď tu ani domy nevakujú, ale stavajú z tesaných kamenných kociek.

— Podivné! — všíma si Maroš a spomína na tajomné čierne mesto, kam sa dostal na svojich cestách Sindbád plavec. — Toto je iste jedno z nich!

Ulíc a ulíc sem i ta, výstavných i starých, ale všetko dobre dláždených. Paláce a kostoly, zväčša neveľké, ale všade rozosiate, aby nábožným dušiam nebolo ďaleko chodiť. Na High Street — Vysokej ulici o dvanástej hudba. Štyria bubeníci popredku, osem gajdošov za nimi a štyria bubeníci pozadku v škótskych čiapočkách, kiltoch, s holými kolenami — a jakot, rytmický rachot, až to špikmi otriasa. Nad všetkým tým vznáša sa duch puritánskeho Johna Knoxa, inteligentného sira Waltera Scotta a nádhernej krásavice, Mary, Queen of Scots — kráľovnej Škótov — ktorej krásna hlava odpadla pod toporom katovým.

Ľudia sú vďační a milí, najmä k študentom z cudziny. Prihovoria sa v meste, v obchode, na univerzite, v čitárni, všade. A je tu ozaj výber študentstva všetkých rás i len pri obede na Newcollege. Okrem Angličanov zo všetkých strán sveta — je tu Nemcov, Francúzov, Talianov, Španielov, Maďarov a cez Číňanov a Japoncov až po čiernych. V kruhu týchto ukážok ľudských fájt nájsť si svoje miesto je iste dosť ťažká vec.

Zato najmä dámy škótskych Atén — ako zvú Edinburgh — usilujú sa obľahčiť, čo sa dá. Márne sa vtipkuje o Škótoch, že sú skúpi — cudzozemskí študenti majú iné skúsenosti. I Slováci na Leven terrace sotva sa udomácnia, už dostanú pozvania na „at—home“, i na diner, a to týždenne aspoň dve.

— Čo nám len nedajú pokoja? — mrzia sa študenti. Veď človek neraz nevie, čo a ako? A najmä tá reč! Otvoríš ústa a oni ti striehnu porozumieť, i keď si neraz s výrazmi nevieš rady a potkýnaš sa na nezvyčajných zubných hláskach. — Ó, mister, — povie ti taká milá dáma, — vy hovoríte anglicky výborne. Len výslovnosti vám treba. Príďte ku mne na čaj každý piatok o piatej hodine. Prečítame si nejakú detektívku od Conana Doyla, dobre? Ako jej nesľúbiť? A keď si sľúbil, potom už — ak si gentleman — dodrž to. Inde zas prepadnú ťa stý, tisíci raz otázkou: how do you like Edinburgh — ako sa vám páči Edinburgh? No, čo povieš? Iste len — allright — dobre! Rád by si im porozprávať, ako si šiel križovatkou — Kings Cross. Buchol si sa do voľakoho a vtom nastala pravá egyptská tma. Keď si sa zbadal, vidíš — vrazil si do ohromného policajta. Všetci sú ohromní a v čiernom ani kominári. Ako to však povyprávať, keď jazyk neposlúcha? Ešte dobre, že je v angličtine slovíčko „yes“! A potom na otázku o Edinburghu je riadna odpoveď — very nice city, thank you! — Ďakujem, veľmi pekné mesto! A môžeš sa ďalej dusiť kakesmi, zapíjať to kávičkou alebo čajom, ako chutí — a tak vyprávať so všetkými notabilitami — juj!

Pomaly sa však šuhajci vžijú do svojej úlohy. Bank of Scotland vyplatí im mesačne po šesť funtov šterlingov. O to sa už postaral pán Scotus. Sú teda páni, akými neboli jakživ a sotva kedy i budú. Braňo sa pansky zaodeje. Kúpi si smoking a podobné. Maroš gazduje na cestu späť. On chce vidieť Londýn a najmä Paríž, jeho búrlivú revolučnú históriu pozná dopodrobna. Predbežne však okrem prednášok a Carnegieho mestskej knižnice musí chodiť s Braňom na at homy a dinery. Tu sa ich obyčajne spýtajú hneď oboch: — do you sing, or play — spievate, či hráte? A Braňo má ľahšiu pozíciu, vie hrať na klavíri, i zaspieva si pritom. Niekedy mu pomáha i on. Veľmi sa páči pieseň: Ja som bača veľmi starý a z nej najmä časť: hej, džiny, džiny, džiny… Ó, yes! — usmievajú sa dámy milo, — i u nás je také ženské meno! Ináč Maroša vytiahne Braňo odhalením: he is a poet — on je básnik! — Á, tak? — zablysne v očiach hostiteľov obdiv i úcta. Česť je zachránená, keď vie taký forener písať verše, ako svojho času Mr. Robert Burns — nemusí vedieť hrať a spievať.

V takých pomeroch blížia sa Vianoce. Maroš študuje sociológiu. A nielen z prednášok a kníh. Chodí po najhorších uliciach, i po settlementoch, kde študenti zbierajú spustlých robotníkov, zabávajúc ich v sobotu večer spevom, hrou a prednáškami. Zato je len telom tu, duchom letí domov často ponad vrchy, ponad more. Čaká list od mamky z Mostíc, ale ešte netrpezlivejšie od svojej Elenky. Mnoho myslí na ňu, žije v nej. Na at homoch stretne sa s Francúzkami, i Nemkami, Poľkami, Ruskami, Egypťankami — až po Číňanky, ale jej obraz nevybledne mu pri pohľade na ich pôvaby. I na Princess Street vodia sa dievčatá, štyri—päť vedno, držiac sa popod pazuchy. Vlasy majú bohaté, gaštanové, spustené na chrbát voľne a previazané vpoly stužtičkou. Oči belasé, líca červené, pery karmínové, a nie od farby. Chodia ani lane, ale ani jedna z nich nezaujme miesto Eleny v jeho srdci. Keď príde od nej list, má sviatok. Náladove niekoľko dní žije z toho, keď zas počne čakať, vyčkávať. Taká je mladosť a láska!

Ináč Marošova duša je ani smädná špongia, vťahujúca všetku vlahu do seba. Má oči otvorené a pri pohľade na veľkosť tvorby u národa — predkladá si vždy i otázku, odkiaľ tá sila? A tu pozná škótsku nedeľu, keď učení—neučení hrnú sa do kostolov, pozývajúcich svojím harmonizovaným zvonením ľud dobrej vôle. I to, ako v každej škótskej domácnosti sú na stole v prijímacej sieni dve knihy — slovník anglickej reči a Biblia. A nejeden ten večierok skončí sa, keď nie spevom o krásnom Charliem, tak nejakou nábožnou piesňou. Všíma si praktickej stránky kresťanstva a rozpor, čo je ešte vždy priepasťou v jeho duši, pomaly sa vyrovnáva.

— My sme na našom Slovensku v trangli troch miest, presýtených rozvratnými prvkami nekresťanskej, ba protikresťanskej kultúry, — vypráva Braňovi. — Ten trojuholník tvoria Budapešť, Viedeň a Praha! Deštruktívny duch, ktorému sú viera, ako i národnosť ničím, vedie k rozkladu, čoho stopy badať už v kruhoch našej inteligencie. Pozri týchto Škótov, i samých Angličanov! Všetko poznajú, i vedia, ale svoje si vážia, náboženské i národné tradície po svojich predkoch kultivujú, a preto môžu hrdo spievať „Rule, Britania!“ — Panuj, Británia! Z tohoto ducha, ak chceme žiť, treba i nám, Slovákom.

— A všimol si si, — poznamená Braňo, — tu nás sotva znajú! Včera večer vykladám u Mrs. Taitovej istému pánovi o Slovákoch, otročených Maďarmi. Hádaj, čím ma prekvapil?

— No? — hľadí mu Maroš zvedavo na okuliare.

— Spýtal sa ma: — are you black, or white? — ste vy bieli a či čierni?

— A ty čo si mu?

— Reku — vidíte, nie?

— Šťastní synovia veľkého národa! — vzdychne si Plajbás. — Tí si môžu takú neinformovanosť dovoliť. Ale sú i ktorí nás znajú. Pán Scotus vykonal neoceniteľnú prácu. Uviedol náš slovenský národ svetu do perspektívy.

— Tak!

— Nám ostáva pracovať na tom ďalej.

Oni i pracujú. Kdekoho chytajú za kabát, keď sa im už jazyk rozväzuje. Chcú informovať verejnosť o slovenskom utrpení, o žalároch, o Černovej. Marošovi robí to nesmiernu radosť a rozduchuje jeho ambíciu, keď sa neraz i ocitne na mŕtvom bode. Tu sa totiž žalujú a apelujú na civilizovaný svet — Kurdmi a Turkami mordovaní Arméni, aj iní. A britská ríša má tiež svoje boľavé úseky i v neďalekom Írsku. Ba i v samom Škótsku, s potomkami starodávnych Keltov, ktorým kedysi iste patril i sám Edinburgh.

Maroš, nadobúdajúc takto nových poznaní i skúseností, vyčkáva zimu. Tá však akosi nechodí. I Vianoce sa minú, a nechodí. Iba dni sú vlhké a hmlisté. Niekedy i vo dne od lampy po lampu, a rozžatú — nevidieť! V také časy nedá sa iné, len v knihách žiť. Alebo písať.

Od Elenky príde smutná zvesť. Umrel jej otec, zaslúžilý slovenský učiteľ. Vraj prejdú i s matkou do Podhorian, kde je starší brat, Samo, farárom. Už je teda, chuderka, sirota! Z domu zas píše mamka, že je otcovi zas veru zle. Vystáva z roboty a kašle. Študenta to rozosmúti. Celé dni chodí zamyslený, — či sa nezobrať domov. Keď však dostane — len si svoje vykonať, ostane…

Bola by i škoda vrátiť sa práve teraz, keď túžba jeho mladej duše po poznaní zberá najhojnejšiu korisť. Prednáškam už rozumie, i dohovorí sa dosť dobre. Duchovne čo nadobudne, rozdelí si s Elenkou. Opíše jej všetko — at homy so škótskym gajdošom, i učebnice pani Pankhurstovej, sufražetky, bojujúce za urovnoprávnenie ženského pohlavia. Odčiniť spoločenskú krivdu je mu, ako odčiniť krivdu národnú — vždy sympatické. Tak hľadí i na ženské hnutie a len pre kuriózum preloží a pošle svojej Elene kuplet, spievaný v edinburghských divadlách ako i na rohoch ulíc:

Na veľkonočné sviatky pozve pán Scotus svojich Slovákov k sebe do Ayton Housu. To je blízko mestečka Perth, v okrese Perthshire. V liste poznamená, že bude i changing — aby mladí gentlemani neprišli nejak do rozpakov.

— Ježišmária, — zavzdychne si Maroš, — kde ja teraz vezmem dvoje šiat, keď mám len jedny!

Changing totiž znamená v anglickej spoločnosti výmenu šiat na večer. Slovom, večerné šaty.

— Som ti nevravel, kúp si! Kúp si! — kára ho druh. — Ale ty nič! Žgrloš akýsi!

— Ale, Braňo, vieš, chceme do Londýna, i do Paríža, — vyhovára sa tento celý zmätený. — Ak ja nezgazdujem groša, nepôjdeme nikam. Ani domov sa nedostaneme.

— To môže byť pravda, — priznáva kamarát, ktorý nevie udržať tie zlaté sovereny. Dopraje si divadla, koncertov, i jedno—druhé — a peniaze hneď rozkotúľa. — Čo však teraz? Zajtra ideme — času už niet dať si šaty ušiť.

— Bude ako bude, — stisne plecami Maroš. — Len si ty vezmi svoje — ja sa už opatrím.

Na druhý deň ženú sa ani šíp rýchlikom cez ohromný železný most ponad morský záliv — Firth of Forth. Hladina vôd je trochu búrna, jednako pred mostom stojí skoro nehnute niekoľko jednotiek chýrnej britskej floty. Prefunia popri pustých rumoch Rosith castle, kde obtočená vodou bola kedysi uväznená krásna Mary, Queen of Scots. Zatnú sa do vŕškovatého uhoľného kraja, kde už vidieť na kopcoch i listnaté hory.

Na stanici čaká ich auto. Na ňom vbehnú do veľkého anglického parku, kde na peknej čistine stojí dvojposchodová vila — Ayton—House. Pán Scotus, distingvovaný mladý človek s fúzkami, pristrihnutými anglicky, učesaný hladko, privíta ich gentlemansky ešte pred domom a uvedie hneď do svojej pracovne. V priestrannej izbe praská v krbe oheň, po stenách je kníh a kníh. Tu si sadnú a besedujú, kým nezazneje gong, pozývajúci ich na obed.

V obedovni privíta ich pani Scotusová, milá blondínka, opravdivá lady, so svojou mamičkou z Londýna, čas sa míňa rýchlo. Nevoľnosť, čo spočiatku tlačí študentov, ustupuje. Po obede prejdú do salónu, kde na klavíri prekvapí šuhajcov slovenská výšivka a Uprkova soška ženy, Slovenky, zalamujúcej rukami.

Hovorí sa o Slovensku. Maroš rastie v duši a hneď sa cíti ako doma.

— You are like a scot boy — vy ste mi škótsky šuhaj, — povie mu lady s vľúdnym úsmevom, podávajúc mu striebornú šáločku vonnej čiernej kávy, — ste červený a zdravý ako naši chlapci!

Plajbásovi povedali to už neraz. V Ayton House poteší ho to zvlášť. Len keby nebol večer ten changing!

Vznešená rodinka venuje sa im ani najvzácnejším hosťom — cele. Vyjdú do hory, na kopec. Obzrú si okolie až po Perth. Pred večerom utiahnu sa do svojej izby na poschodie. Braňo otvorí kufrík a vybalí si svoj smoking so všetkým, čo k tomu.

— Čo ja teraz? — myslí si Maroš a hľadí, ako kamarát zoblieka dlhé čierne šaty. — Ty, Braňo, — rozhodne sa konečne, — v hanbe neostaneme. Požičaj mi svoje čierne šaty! Pozri, ja mám bledé. Keď si oblečiem tvoje čierne — tak je changing a česť je zachránená!

— Nedbám! — stisne Šebeň plecami. — Len nech to nezbadajú!

Tak sa i stane a móres je v poriadku. Večer baví sa spoločnosť v drevom vykladanej fajčiarni — smoking—roome. Ľahnú si na koberce okolo ohňa, praskajúceho vo veľkom anglickom krbe. Maroš na radosť dám vyspevuje slovenské piesne — takej je dobrej vôle.

Na tretí deň, keď už autom prešli i dobrú časť pekného škótskeho kraja, rozlúčia sa so Scotusovcami veľmi vrelo. Pán Scotus prisľúbi zavolať ich, keď pôjdu domov, na škótske Horniaky. Do Edinburghu vrátia sa uveličení, akoby len prišli práve zo Slovenska.

Prikvitne jar, čo tu neznamená veľkej zmeny. Po zelených lúkách a kopcoch pasú sa kŕdle šedivých oviec, skoro ako vždy. Iba na vŕšku Blackfordhill zakvitnú kriačky na žlto a na jazierku pod ním plávajú čierne labute. Maroš, idúc tade, pohodí im vždy kúsok chleba a dlho, dlho díva sa na ne, ako dôstojne sa plavia tichučkou tmavou hladinou. Najradšej ide sám… napiť sa podivnej melanchólie škótskeho kraja. Zastane neraz v myšlienkach pred nemou kamennou palotou Holyrood, obydlím niekedy Stuartovcov. Vystúpi i na najvyšší vŕšok, Arthur seat. Blúdi pohľadom po krajine tmavých jazier — takzvaných lochov, zbočí k Portobell, kde už obmýva piesočnaté brehy more, more, šírošíre more. Za ním — zdá sa mu — vystupuje z hmiel rad vysokých končiarov, pod nimi kvetnaté doliny, bystrotoké rieky, dedinôčky — spevavé Slovensko!

— Všade dobre, doma najlepšie! — zavzdychne si a oči mu zvlhnú. V tú chvíľu zacíti v hrudi nielen tú silu, čo ho vrhá do diale ani raketu, lež i tú, čo zve späť — domov, domov!

Týždeň letí za týždňom. Študenti ani nezbadajú, ako prikvitne chvíľa lúčenia. Na Newcollege je rozlúčka so spolužiakmi a profesormi. So spoločnosťou zas u Mrs. Taitovej. Študenti i študentky najrozličnejších národov podávajú ruky domácim, i sebe navzájom a napokon dojemne zazneje melancholická škótska pieseň : Bony Charlie…

Držia si ruky a oči vlhnú. Oči dobrých, milých ľudí. I Braňovi je ľúto. I Maroš sa premáha, keď spieva s ostatnými:

A o deň už funí rýchlik so slovenskými študentmi na škótsky Highland po trávnatých holých údoliach, popri lochoch, zarývajúcich sa hlboko do vnútrozemia. Na ostrove Skye pobudnú za týždeň so Scotusovcami. Jachta unáša ich po fjorde. Spod vrchov, upomínajúcich v malom na Tatry, zahľadia sa na slnko, práve zapadajúce v oceáne. A potom godd bye, Ben Nevis — najvyšší vrch Škótska! — zaberajú cez Glasgow do Londýna.

Z ohromnej katedrálnej kopuly Sv. Pavla uzrie Maroš veľkosť sveta v tvorbe ľudského umu i ľudských rúk. A celkom tak o týždeň v Paríži z Eiffelovej veže. Už je sám. Braňo odišiel z Londýna kratšou cestou na Holandsko. Tu stojí mĺkvo nad nedohľadnou sieťou skvelých ulíc a morom palácov. Veľkosť mocných, bohatých a slávnych ohromuje ho, ale i unavuje. Spomenie si na chvíľu, keď sa tak zahľadel na strmé tatranské končiare. Ten dojem bol hlbší a čistejší.

— To je teda veľkosť sveta? — uvažuje v duši. Maroš vždy viacej cíti, ako mu umdlieva zvedavosť, iste ukojená po vysokú mieru. Za srdce ho lapá vždy mocnejšie sila, čo má svoj stredobod tam kdesi pod Tatrami. — Domov! Domov!!

Keď skľúčený ťarchou nazbieraných dojmov vstúpi na nádraží Gare de l'Est do rýchlika, namiereného na Bazilej, Zürich a Viedeň — už je rád. — Domov! Domov!!