ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aféra sa skončí šťastne a Maroš si vydobyje rešpekt nahor i nadol.

— Počujte, pán Plajbás, — naberá ho profesor Krupan na hebrejčine, — a ste vy nepriniesli Samsonovi tú osličiu čeľusť, čím pobil tisíc Filištínskych?

— Nie, pán profesor, — zdvihne tento svoje vysoké čelo, na ktoré niekedy vystúpi určitý mrak vzdoru, — ale kde sa stretnem s osličou čeľusťou, mám vždy tisíc chutí rozbiť ju.

— Lenže vašou zbraňou má byť meč ducha, — pichne ho ironicky, chrliac slová s guturálnym podfarbením, ako sa svedčí na profesora hebrejčiny. — A meč ducha, to je slovo božie!

— Skúsim i tým narábať.

Tak je to i u iných profesorov. Všímajú si odvážneho, schopného šuhaja, dokerujú sa s ním, najmä keď sa dozvedia, že má literárne ambície. On to zas i prijme, a kde treba, neostáva dlžný.

U kolegov je to podobne. Keď jeden—druhý i zgáni, zato má rešpekt. Tá zlomená palica nie je, pravda, nič kresťanského, jednako len imponuje.

— S tebou si už tu nik nezačne, — vraví mu raz kolega Nemec, ktorý nadŕža Slovákom, hoci len tak v tichu. — Tou palicou si sa im dobre zapísal do pamäti.

— I to je niečo, — prikývne mu Maroš hlavou, pričesanou vždy na korunku, a koná si pilne svoje povinnosti. Naslúcha zaujímavým výkladom profesora Krupana, najmä keď prednáša históriu filozofie. Iné prednášky nezachytia mu tak myseľ ako práve deje ľudského myslenia. On už i v Kremenci neraz začul v duši otázky o problémoch života, na ktoré nevedel odpovede. Tú má teraz nájsť vo svojom štúdiu. Aj ju hľadá hľadaním. Študentské zábavy a noci pod viechami pri pravom vínečku nepôsobia naňho svojím kúzlom. Ak ta ide niekedy kvôli Janovi alebo iným kamarátom, spraví to viac pre spev. Neraz, najmä keď je pri stole i kolega Čepčanský, zahlaholí tam, až sladne návštevníkom v srdci. Ešte skôr posedí si v kaviarni pri cigánskej hudbe. Ináč najviac je doma — číta, píše a študuje neraz do pozdnej noci. Prvé verše uverejnia mu v časopise „Jaro“. Pach tlače robí mu radosť a medzi kolegami dvíha autoritu. Zato ten pokoj, čo cítil na gymnáziu v duši, láme sa v ňom ani spráchnivené drevo. Váži si náboženstvo, ale vidí jeho rozpor so životom — na akadémii, u kolegov, u profesorov, i sám v sebe. Vrhá sa na filozofov, hľadajúc náhradu za to, čo stráca. Ale čo sa mu dnes zdá pevným, zajtra rozpadá sa v kusy pod údermi inej múdrej mysle. Stav jeho je vždy povážlivejší. Pomaly zdá sa mu, akoby ho niekto náramne silný vrhol do úžasného krútidla, kypiaceho, rozpeneného, stŕhajúceho kamsi dolu do hlbín. A on? Keď sa nechce zaliať, musí napnúť všetky, ale všetky sily tela i ducha. Akúsi pohanskú dravosť čuje ozývať sa vo svojej mladej duši, dravosť — čo zváži všetko a usiluje sa to rozbiť na márne črepy. Márne sú tu prednášky veriaceho Hajóssiho. Plajbása všetko akosi dráždi, nič mu nie je dosť odôvodnené. Lesk jeho zelenkastých očú stáva sa vždy pichľavejším, ako záblesk slnka pred búrkou. Ironický úsmev na perách je napokon najvernejším odrazom celej jeho búrnej, rozorvanej duše.

— Čo je to so mnou? — spytuje sa neraz sám seba, keď nemôže v noci usnúť. Hľa, Jano aký je spokojný! I Miro, i Juro! Tamtoho ak čo žerie, stačí mu pohár dobrého vína, a úsmev rozhostí sa mu na širokej tvári. Košan si sadne k šachu a je šťastný, keď zmatuje protivníka. A Kriepnik? Ten všetko na vtip obráti a zbiera z novín reklamné napoleonské karikatúry. Iný z kolegov — miesto trápiť sa problémami života — stane si radšej na roh ulice, kade chodia žiačky do preparandie, na vyššiu dievčenskú — študuje vrkoče a pekné dámske nôžky. A mne — prehodí sa na druhý bok — nedá pokoja to, čo nik nerozrieši. Aká hlúposť!

— Miro, — naberá kamaráta pred večerou na Štefánke, — veríš, je Boh?

— Verím, — uprie tento naňho svoje čierne oči. — Čo tým chceš?

— Povedz mi, keď je Boh, ako môže krivdu trpieť?

— On vie, prečo. To je jeho vec.

— Hm, — stiahne Maroš ironicky pery, — krivda je i našou vecou. Ba práve len našou! Pozri len nás, Slovákov! Maďari nám sedia na krku. Máme reč ako oni, a nesmieme ju užívať.

— Musíme si to vydobyť.

— Dobre! Ale profesor Köves neuzná ti to právo.

— Nech neuzná!

— Potom sú aj iné krivdy — choroby, pohromy, vojny. Ako to všetko zrovnať s tým, že máme otca na nebi? Mne sa zdá, ak Boh i je, nestará sa o nás.

— A čo máš z takého presvedčenia?

— Nič, kamarát, — zamračí sa Plajbás. — Ba menej ako nič. Ale nemôžem si pomôcť. Nemôžem!

Inokedy pochytí Jurka Kriepnika.

— Čo myslíš, priateľ, — zadíva sa mu pokušiteľsky do drobných huncútskych očú, — ako mohol Jozue zastaviť slnko nad Jerichom, keď ono vždy stojí?

— No, — uškrnie sa Juro, — to neviem. Ale viem veľmi dobrý vtip. Raz hodža Nasredín…

— Ale iď i s tvojím Nasredínom, — nadurdí sa Maroš na ten výsmešný pohľad, čo si zo všetkého nič nerobí. — Nechaj to!

— Počkaj, to si ešte nepočul! — dopaľuje ho zas on. — Raz ti ide hodža Nasredín ulicou a sused naňho volá…

— Dosť! Dosť! — zapcháva si Maroš uši. — Nechaj toho Nasredina a jeho somára! Radšej ti dám pokoj so slnkom nad Jerichom a ty mne s Nasredínom, dobre? Pozri tento Fridrichov palác, — ukáže mu palicou na mohutnú budovu, rozloženú na Štefánke. — Keď si oslobodíme Slovensko, sem si dáme univerzitu!

— A v tej priemyselnej škole pri Dunaji bude snem!

— No, len si k nej musíme niečo pristaviť. Malá je.

Takto sa to naberá i blúzni na uliciach. Maroš chodí ani Sokrates. Pochytí kdekoho, vypráva sa s ním o hocičom, podráža ho, dráždi, kálajúc neraz i vlások, ako to robievali sofisti. Háda sa i na akadémii, i s profesormi sa háda. Napokon vydobyje si v tom zručnosť opravdivého majstra. Po istej prednáške Mörkovej vstane a vraví: Pán profesor, túto prednášku treba vytlačiť. A odporúčal by som ju tlačiť nielen pri dennom, ale i pri nočnom svetle… A keď sa starému rozjasní tvár a zvedavý je, prečo? — pokračuje: aby tak uzrela nielen svetlo slnka, ale i svetlo mesiaca! Začuje to v aule profesor Krupan, upravujúc čosi v knižnici, a dusí sa smiechom. Na najbližšej filozofickej hodine pustí sa však do zapárača: ako to, Plajbás, ako to? Vy ste tiež uzreli nielen svetlo slnka, ale i svetlo mesiaca? Počujte, vy sa viete hádať. Založte dialektický krúžok na akadémii. I ja sa doňho prihlásim, — zagargarizuje veselo, — viete, i ja!

Sú však povahy, s ktorými si vonkoncom nevie rady. Taký je Vydrnáč — Matej Vydrnáč, dobrý chlap, červený, urastený a tiež už starší študent od Senice, kde mu má otec šenk. Zlé jazyky hovoria, raz bol Maco nakúpiť vína a pri Trnave sa mu jeden sud praskol. Čo teraz už robiť? Nuž priložil vraj ústa na dieru a držal tak od Trnavy až po Senicu. Hockto by to iste nedokázal!

— Počuj, Maco, — lapí ho raz Maroš za dlhý ošúchaný kabát večer pod Michalskou bránou, — vysvetli mi ty, čo je to — „summum bonum“.

— Summum bonum? — zastane chlapisko, vykrúcajúc si fúzy. — No, to je najväčšie dobro, či také čosi.

— Hej! — uškrnie sa Plajbás. — Lež čo to je?

— A videl si ty sviňu v záhrade? — prekvapí ho Maco otázkou. — Ani nič nehovor — nevidel si! Poď, ja ti ju ukážem! A poznáš, i čo je „summum bonum!“

Maroš pristane a ten ho vedie najprv na Vysokú do údenárskeho krámu po poriadny balík. Pristaví sa u kofy a nakúpi zelenej papriky. Potom zahnú pod viechu „k Lotinke“, menovanú tak akademickými občanmi po hodnom dievčati, čo tam víno dáva. Tu Maco rozkáže liter rizlingu, vybalí poriadnu štelcňu, t. j. zvyšok varenej šunky nad kolenom. Obloží to zelenou paprikou a naleje do pohárikov z božského moku.

— Kamarát, — usmeje sa dobrácky, zamľasknúc na tie dary božie, rozložené na holej táfli, — vidíš, to je sviňa v záhrade! Vypi si a zajedz so mnou! A potom sa prizri na mňa — poznáš, čo je „summum bonum!“

Iní kolegovia však hádajú sa s Marošom a tu je on dravý ani zver. Svojou britkou logikou otrasie i ich pokojom, akoby len nemohol okolo seba nič pevného strpieť. Samko Krucký nemá ho preto rád. Aj mu to raz vyčituje, keď sa študenti zídu v komore u dobráka Gusta Drieňa.

— Prečo, ked sa ty sám moríš, — pichne ho ten tmavý hlboký pohľad, — nedáš pokoja aspoň iným?

— A ja viem? — nadurí sa Maroš.

— No, hej, — ozve sa i Gusto, počerný silný šuhaj, mordujúci sa práve z hebrejčiny s Plačom Jeremiášovým, — keď počneš i do mňa húsť, všetko sa zo mňa vyparí.

— Eh, Gustík, — natiahne Plajbás pery ironicky, — ty máš mäkké srdce. Hneď plačeš nad tým Jeremiášom.

Takto on bojuje so svetom i sám so sebou. Študent je výborný, ale v duši svojej okrem tej dialektickej schopnosti cíti len mrazivú prázdnotu. Otázka valí sa naňho za otázkou. I keď si vystaví niečo, čoho sa chytá ako životného cieľa, hneď sa mu to zasa zrúti ani nejaký dom z karát. Pomaly predchodí mu všetko ako márnosť a trápenie ducha. I pochop o národe ostáva mu čím—tým len preto, lebo je mu úžasne hlboko vžratý do duše. Všetko sa naučí, ale nič mu neimponuje a nič ho neteší. I na ženu počína hľadieť len ako na prostriedok rozkoše a ináč úbohého tvora. Rád by si zachrániť krásnu predstavu, za ktorú bojoval v duchu ešte v Kremenci. Keby sa aspoň vedel zamilovať! Keby našiel takú Lenku Prievidzskú, bolo by to azda inak.

S Janom sa rozíde — túži byť sám. Nájde si vhodnú izbietku pod samým Dunajom, kde má zas die Tante, okrúhlučkú starú vdovu. Dobrú paniu, ako tú v Kremenci. Tu mu letia semestre pri práci a rozmýšľaní, čo je trápením ducha. Na ulici poznajú ho a všímajú si ho najmä dámy pre tie dlhé vlasy a pokrkvaný klobúk — nemožne pokrkvaný. Biť sa s ním už nikomu nechce, ale ani priateľov veľmi nemá. Zahvizdne neraz ten študentský signál, zo dva akordy z ktorejsi slovenskej piesne, ale nejde vždy za odpoveďou. Keď sa mu nechce študovať, tlčie sa sám tými najhoršími ulicami. Za teplých mesačných nocí dlho postáva ponorený v tajomnú vravu veľrieky. Pospevuje si, kým mesiac, vstávajúc zo zadunajského lesa, stavia na ohromnej hladine zlatý most až k nemu. A ak nevie spať, vyjde si do vŕškov sám—samotný. V hlave hučí mu záplava nepokojných, nezodpovedaných otázok — načo? prečo? Nik ho nepristaví! Nik sa s ním nedišputuje. Tak stúpa neraz o polnoci so svojím tieňom šerými ciestkami hore na rozhľadňu. Pred nepokojným zrakom zjaví sa mu valný Dunaj, silueta spiaceho mesta, kým v nesmiernej výši nesie sa zlatý mesiac a jagajú sa diamantové hviezdy. Za nimi ho čosi ťahá — dvíha, ani čo by mal uletieť.

— Ako dobre by bolo umrieť! — pristúpi k zábradliu, nazrie do hĺbky z vysokej rozhľadne. Na dne je šero, husté, tiché šero. Z hlbín vyrastá rodná chalúpka, biela, skromnučká. Dnu je teraz tma a iba rytmus dychu sa nesie. Skoro však vstane ten dobrý muž, hneď na prvom svite. Pozbiera sa sťažka, rozsvieti svetlo a vyjde za prácou. A vstane i tá dobrá žena, podloží pod sporák, a kým deti spia, pospevuje si po dome tenkým hláskom: Chvála buď na výsosti… Dlho, uprene hľadí Maroš z vysokej rozhľadne. Zrazu ľahne mu ťarcha na prsia a z očú vyhrnú sa slzy. — Nie! Nie! Musím žiť!… — a zostupuje pomaly, pozorne na pevnú zem.

Nie je však dosť jednej skúšky. Musí prísť i druhá.

Už je po základnej, keď v jeseni popadne ho nemoc. Počne sa to častým odkašlávaním. Z toho si, pravda, nerobí veľa. Len keď mu zaľahne akosi na pľúca, poslúchne starostlivú Tante a ide k lekárovi. Predpíše mu chinín a oblátky k tomu. On však jakživ nemal s takým do činenia — nevie, načo môže byť tá oblátka. Nuž dostáť predpisu, vsype si horký prášok do úst a zaje oblátkou. Tvrdá povaha!

Za niekoľko dní vystúpi horúčka a nedá sa ďalej. Starostlivá Tante, keď vidí — študent polihuje, zájde za lekárom a Maroš dostane sa do nemocnice. Predstavená diakonís — Frau Oberin — nepekná, ale veľmi prívetivá staršia dáma, pehavá, v bielom čepci — má hneď súcit s mladým, opadnutým človekom. Uložia ho do osobitnej izbice, oddelene od ostatných chorých.

— Len ticho ležať, mladý človek! Ticho ležať! — nakladá mu lekár, starec bielučký ani srieň. — Nemoc je iste vážna, — vykladá mu nemecky, usmievajúc sa dobrácky cez okuliare. — Zachovať, čo predpíšem. Jesť len najľahšie veci. Vlastne piť, iba mliečka sa napiť…

Maroš má už teraz času rozmýšľať. Bolesti necíti, len horúčka stúpa. Mladá, pekná diakonisa Schwester Marie vkladá mu teplomer pod pazuchu. Nemocný si všimne, aké sú tie jej oči krásne, ale smutné.

— Čo hľadíte tak neveselo, Schwester Marie?

— Keď vám je zle, — smeje sa počerné dievča ako nasilu.

— To prejde, — usiluje sa študent ukázať bezstarostnú tvár.

— I ja prosím Boha, — vkladá teplomer do pošvičky. — A neželáte si nič?

— Nič, Marie! Len, — započúva sa vtom, — aký je to huk na chodbe?

— Je nedeľa. Sestričky spievajú pobožnú pieseň.

— Ach, či tak?

Ten čas ťahá sa ani smola, rozťahuje. Dni akoby nemali konca. Nie dni — hodiny, a najmä v noci. Na blízkej súdnej budove odbije každú štvrť. Ako ďaleko je od hodiny k hodine! Sen obchádza viečka nemocného, a ak i sadne na ne, ťažký je ani z olova. Vrhne mnoho farieb, foriem i postáv do perspektívy a všetko to doráža a rúti sa naňho už i v polospánku. Prechod z bdenia do omámenia snom nie je istý. Horúčkou zvírený mozog stavia najpodivnejšie obrazy pred otvorené oči.

A tam doma v tej rodnej chalúpke otec a mať nevedia o ničom!

— Keby i vedeli, — odŕha Maroš pri veľkom tlaku stúpajúcej horúčky, — čo by bolo z toho? I tak majú dosť trápenia s toľkými deťmi! Hučí mu v hlave, akoby to vyprával niekto a on len naslúchal a prikyvoval. — Áno, áno!… Starosti je veľa na svete, a všade jej je dosť! Tu je kremenské gymnázium. Hľa, ako sa vystaráva Jano, aby nás nechytili! Oni nás chcú chytiť, Šimon, vieš? Jana i mňa, Joža Klenovského i Pazderníka, všetkých! A prečo? — pohne i ústami v pološere a vypúšťa úryvkovite celé vety. — Ale nie! To sú nie oni! Tu je nie Kremenec — to je iné! Tu je nie Szent—Kereszti Lorant, ani Moric Zweig, ani Gejza Glück — nie! Tu sú Spaner a Voško… Oni ma chcú vyhodiť z akadémie. Oni, učeníci Pánovi! Vy ma to chcete hodiť do Dunaja? — preberá sa v štipľavom ťažkom pote. — Ach, ten Dunaj, aký je len mohutný a kalný! Ako sa len valí a hukoce… hukoce…

— Zle vám je? — udrie mu v sluch podivný šepot a cíti, ktosi lapí ho za ruku.

— Nie, nie mi je zle, — usiluje sa otvoriť oči. — Len tie vlny také sú ohromné a kalné, kalné — uh!

— Aké vlny? Tu nieto nijakých vĺn! Tu je ticho, tichučko!

— Vy ste to, Schwester Marie, vy?

— Ja!

— Podajte mi trochu vody! Tak mi je ťažko! Ach!

Po dvanástej klesne mu horúčka. Ráno sa diví, keď mu Marie vypráva, čo sa nablúznil v noci. Príde i lekár, prezrie ho dôkladne a poteší.

— Bude lepšie! Bude lepšie! Dúfam, je po nebezpečenstve.

— Čo to bolo v noci, pán doktor?

— Kríza, mladý človek, kríza. Len trpezlive vydržať.

A Maroš je dobrý chorý. Trpezlive čaká zo dňa na deň, ako bude. Verí, bude lepšie. Niekoľko dní podrží ho ešte ochabnutosť, keď mu je akosi všetko jedno. I umrieť by vedel, a ako ľahko! Potom však prebudí sa v ňom vždy silnejšia túžba — žiť, žiť!

— Also wie geht es Ihnen? — prekvapí ho istého rána Tante, a hneď si i poplače pri dverách, keď ju diakonisa nepripustí bližšie. — Ako sa máte?

— Dobre, gnädige Frau, — uľpie na panej očami, čo mu akosi narástli. — Len nemôžem ležať, iba na pravom boku. A nohu mi akosi sťahuje. Nevládzem ju vystrieť.

— To sa napraví! — zašepce Marie, dotknúc sa chorého mäkkým pohľadom.

— Priniesla som vám bielizeň, — vraví Tante. — A študenti sa dopytujú na vás, ako ste!

— Dobrá Tante. Prídete ma pozrieť. Oni nie.

— Nemôžu sem, — pokrúti hlavou Marie. — Oni nadchodia do nemocnice. Ale k vám nesmú. Týfus je chytľavá nemoc.

— Teda mám týfus?

— Jaj, — začervenie sa mladá diakonisa, — to som vám nemala prezradiť. Nepovedzte to, prosím, pani Oberke!

Tie noci sa však nekrátia. Hodina za hodinou vlečie sa ani oblak hmly z hory na horu. Horúčka vystúpi vysoko a podráždený mozog zas len vrhá podivné farby i formy, i postavy do perspektívy. Toľko sa toho presype za jednu noc! Bez konca!

— Aké oči! — preberá sa, zaliaty slaným potom. — Ako len hľadia na mňa! Ale čie sú, čie? Tmavé sú, veľké a rastú, rastú… Nie sú to vaše oči, Marie?

— Zle vám je, zle? — položí mu diakonisa ruku na čelo. — Hovoríte zo sna.

— Hovorím? — všimne si jej štíhlej postavy pri svetle, vnikajúcom zo susednej veľkej siene, kde je chorých a chorých. Jej veľké tmavé oči sa zalesknú. Prejde jej uvädnutými prstami po mäkkej rúčke. — Dobrá ste, Marie, dobrá!

A Marie nakukne do izbice vždy, keď má noc pri chorých. Prisadne si k nemu na peľasť a vypráva, keď mu je už lepšie, ako sa báli oňho! Ako netrúfali, že dožije rána! Hovorí mu o ťažkej, obetavej práci diakonisy. On jej zas vypráva o sebe, o svojich, o krásnych tatranských končiaroch, jazerách a horách a je mu vždy veselšie a veselšie. Noc je už nie taká dlhá. Nepočuje už každú štvrť odbiť na veži súdnej budovy. I pokrm mu už dávajú silnejší, vínnu žufku, krupicový koch a také. A ten nábožný spev diakonís v nedeľu na chodbe, ako krásne zneje!

— Marie, už som azda zdravý, — povie svojej ošetrovateľke po niekoľkých týždňoch. — Iba tá noha sa mi ťažko vystiera. Ale ja už pôjdem domov.

— Ešte nie! Ešte nie! Môže byť z toho zle.

On však nevydrží. Opanuje ho nesmierna túžba — po svojich. Okúpe sa ešte a istého novembrového rána odoberie sa od prívetivej Oberky, od diakonis, i od staručkého lekára. Kolega Jano príde ho vyprevadiť.

Na ulici vanie chlad. Prekvapí ho, ako ťažko sa mu ide. Nebyť kamaráta, sotva by sa zavliekol k električke. Na stanici podlamujú sa mu kolená. Konečne je však vo vozni a rušeň zasupí, budovy sa strácajú. On, vysilený, obráti zrak sám do seba. A zachytí oči, veľké tmavé oči.

— Zbohom, Marie, zbohom!