Maroško študuje

Takto sa tŕň ostrí, študenti rastú a čas uteká.

Z mostických študentov Paľko Kľuchaj prejde na obchodnú. Koryčiar zas na priemyselnú. Tam skôr dožije sa chleba. Marošovi minie sa i sexta ako nič. A pomerne i dosť ticho. Má to však i svoju príčinu. Nie že by u Fischlov bolo azda inak, než bývalo. Naopak! Ešte živšie. Študenti — jedni odbudnú, druhí pribudnú. Ďuri báči tiež navštívi neraz študentov. Páči sa mu i drobná Eržika, čo nadchodí pozrieť Fischlovcov. Nakukne i do študentskej komory. Keď pre iné nie, tak mlieko zohriať na peci, kde je na to malá liatinová platnička. V taký čas Ďuri báči dovolí voľný účet: jesť, piť a fajčiť, koľko sa komu ľúbi. Pravda, potom sa už chvejú múry. Ale sa i môžu. Starý Buxbaum, i jeho žena, i deti — privykli už na to. Spia snom spravodlivých. A Marína? Tá vyjde hore posluhovať a zaspievať si do vôle.

Iné je tu vo veci, prečo je pokoj.

Raz pred gréčtinou pustí sa do Plajbása akýsi Dežo Lútka, dlhočizný biely šuhaj. Mne nič, tebe nič — počne mu nadávať do panslávov, takých a onakých.

— Povedz mi to ešte raz! — zadíva sa urazený dlháňovi ostro do očú.

— Ty prasa panslávske!

— A ty si čo? — skypí hnev v Marošovi tým viac, keď je Lútka rovno odkiaľsi z Turca. — Čo si ty?? — zabodne mu pohľad ostro do očú a vtom — fác! treskne mu zaucho, až sa zrúti na podlahu ako spílený peň.

Dá to študentom roboty, kým Deža prinesú na pamäť, že je práve pred gréčtinou a Papuán je o chvíľu v triede. Ale dobre je. Keď profesor Pünkösdi otvorí dvere — nič sa nestalo! Gréčtina, pravda, ide dešperátne.

— Papuáni! Hotentoti, Bušmani! — nadáva profesor, až okná rinčia. Zato vážnejšieho nestane sa nič. A sexta navykla už na to, ako Buxbaumovci na kostolné ticho u Fischlov.

Ale Plajbásova autorita vzrastie.

To je však ešte nič. Čo Dežo Lútka — taká lata! Ale poháda sa raz Maroš tiež pre také čosi so samým Kiss Pištom. Pišta ako — ako nie — vytiahne svoj bičak a more patrio — zdvihne na kolegu.

— Čože? — vykríkne Plajbás a chytí mu ruku kdesi v lakti. Stisne ju, a to tak šťastne a silno, že mu nožík vypadne z hrsti na zem.

— Pišta? Čo sa s tebou robí? — volá celá trieda zhrozene nad tým, čo sa stalo. Už totiž — že ten bičak vypadol z takej pevnej hrsti.

Ale on nič. Ani čo by bol i sám prekvapený.

— Chlap si, Slováčku! — obráti sa naraz k Marošovi a podá mu ruku. Ani sa začas neodváži doňho ostrejšie. Plajbás získa rešpekt. Ako by nie? I dobrý žiak, i silák a smelý k tomu — to je pre jedného študenta i priveľa. Kto si počne s ním, i keď je pansláv?

Pravda je však i to — z ničoho je nič. Študenti v Marošovom veku jedia, akoby pálil. Ani s ním je to nie inakšie. Mamka ani pri toľkých žalúdkoch tam doma nezabudne naňho. Chlieb mu už neposiela, ale tú zlatku i dve, ak môže. K bielizni, čo mu teraz ona perie, aby nezažltla, pribalí mu vždy do hrubého papiera slaniny, klobásy a také niečo. Práve zlacnel dobytok, otec Plajbás kúpil si kravičku na mäso. Nech je čím chovať tie drobizgy, keď sa vo fabrike robí od kusa — i zarobí. Aj im starým treba, veď sa ťažko pracuje. Ale najkrajšie kusy sviečkovice dostane študent do Kremenca, upečené poriadne, ako sa patrí.

— Dobré! — pochváli kamaráš Jano. — Len nášho červeného vína k nemu.

— Dobré! Výborné! — oblížu si večer prsty i šuhajci. — Šimon i Paľko Kľuchaj, Koryčiar, Kloška i Klenovský. Ide sa do toho ako do Janovho purzičánu. To je však osud balíkov vo všetkých komorách. Raz sa je u toho, raz u onoho. Vyjde to na jedno, akoby si každý zjedol svoj balík sám. Len je takto pri tom viacej chuti a radosti.

Na kúsok výbornej sviečkovice zavolajú ešte báčiho Fischlovie z kabinetu. Príde ochotne, ako vždy. Pochváli sviečkovicu, zafajčí si i zaspieva. Práve tí z Vinárok priniesli novú českú pesničku. Počúva ju a nôti si i starý popod ovisnuté fúzy:

— Báči, — pozrie mu Šimon do belasých a detsky dôverčivých očú, — to je nie pieseň pre vás.

— Ako to? — stisne Fischl plecami. — Ked je pečienka, tak je i pesnička.

— Ale tá pieseň je proti Nemcom.

— A či som ja Nemec?

— A čože ste?

— No, Kremenčan! — urovná si prešedivené fúzy.

Maroš, ako študenti najviac, píše domov najčastejšie len dobre po strovení zásielky a podľa spôsobu: Drahí rodičia, srdečne vám ďakujem za balík a prosím vás, pošlite mi…

Lenže do takých mlynov nestačia ani balíky od dobrých a starostlivých matiek. Čo je to? Deň—dva, a je po tom. Ostáva zas len to slabé alumneum, kde sa jedáva v polievke gríska — kaša, gríska—kaša, rízkaša. Mäso obyčajne nedá sa vôbec jesť. A nejaký ten prívarok, to je zas bez chuti, keď je bez omasty. Tu sa najesť len dva razy do roka. Raz, keď dá benefícium pán mešťanosta a raz Ďuri báči. Vtedy je to už hej — dobrá polievka, pekné kusy bravčoviny, k tomu zemiakov a omastených — no, áno — vtedy sa už nemusí nahrádzať kdekade!

Inak jediná nádej je ešte Grétka Jaukschovie. To dievča vyrastá a mohutnie navlas do tej istej formy, ako je okrúhla a vysoká mama Jaukschová. Marošovi ľúbi sa okrem dobrosrdečnosti najmä ten jej bohatý vrkoč, ovinutý skoro dva razy okolo hlavy. Opravdivá Grétka!

Naučí sa s Janom chodiť sem, i do miestností — kde sa čapuje. Kamaráš má vždy nejaký ten groš. Vyrobí si privátmi a zratuje i svojho druha, ktorý zas vyrobiť si niečo, na to nemá šťastia. A márne, virštličky u Jaukschov sú výborné, chren k nim tiež. A pohárik piva alebo vínka takým študentom nezaškodí.

— Grétka, — zavolá Jano dverami do prednej miestnosti ako človek, patriaci už akosi k domácnosti, — nože nám niečo!

— Hneď, prosím! — ozve sa milý dievčenský hlas. Švitorí ani lastovička. Usmieva sa najmä na Jana, s ním je až tak ďaleko známa, že ich počínajú oboch prekárať. Prinesie tanieriky s virštľami i s chrenom. — Vínka a či pivca?

— Mne dve deci! — hodí do nej Črep dlhočizný—dlhý pohlad ani nejaké hodvábne laso. — Dve deci, Grétka, ako obyčajne!

— A mne pivce! — nezdvihne Maroš oči. Darmo je — on je len z Mostíc, a nie z Vinárok. — Malé pivo!

— Švárna je tá Gréta, čo? — mrká kamaráš.

— Švárna!

— Taká, taká, — vystúpi Janovi chuť do gamby, — zahryzol by do nej ani do šunky.

— Eh, iď! — kára ho Maroš. — Ako to hovoríš?

— Prečo?

— Nuž, — odvrkne mu, zajedajúc si virštle dobrým čerstvým chlebom, — vieš, šunka je šunka a Grétka je Grétka! Či nie?

— No, je! — fľochne naňho kolega akosi divne. — A ty si azda tiež do nej zaľúbený?

— Ja? — zapýri sa Maroš po uši, ako vždy, keď je reč o ženách. — To nie! Ale si myslím, keď má niekto voľakoho rád, musí o ňom inak hovoriť.

— Si len naivný! — hodí Jano rukou. — Nepoznáš svet! Myslíš, láska je len dívať sa na voľakoho a vyberať preň pekné slová. Keď sa počneš holiť ako ja, inak budeš zmýšľať, i hovoriť. Veru, kamarát!

— Možno, — uškľabí sa mu, ako vie najprotivnejšie. — Ale práve preto nehovorme o tom!

— Prečo nehovoriť?

— No, Janíčko, keď sa ja ešte neholím, — podáva si ho a dožiera, až ten zaškrípe zubmi a stisne päste, dobre sa nezadusiac virštličkou. — Musíš teda počkať ešte trochu, kým i ja…

— Jaj, ty… ty… ty… Plajbásisko voľajaký… ty!

Ináč sú oni pri všetkej nezhode pováh dobrí kamaráti. Keby sa nedožierali a nehádali, i to by im už chýbalo. Jano je dobrý žiak. Pamli báči má k nemu v triede najväčšiu dôveru. Zato on zas obdivuje húževnatosť kamaráša, najmä keď ide o slovenské veci. Vie, píše verše, a nie zlé. Slovensky píše ešte i na hodine Papuána, na samej gréčtine. Má svoje tajné písmo. Tak sa cvičí štylizovať a zbierať rýmy.

Čo však v posledné časy obdivuje ešte viac než všetky vlohy, to je Plajbásov apetít. I teraz, keď sa vrátia po virštlovej večeri od Jaukschov, stane sa niečo, čo je ináč v kremenských študentských komorách nie zriedkavosťou. Do reštaurácie zašli si už po konvikte, kde boli na večeru rezance, obsypané krupicou. To je záhadné jedlo, vymyslené iste — nejsť dolu hrdlom. Každá krupička zdržiava ten rezanček, neomastený poriadne, len taký! Každá veru! Tu nepomôže ani mletý cukor, kupovaný u Buxbauma. Nie div, u Jaukschov to potom chutí kapitálne. Div však nastáva teraz. Či vlastne div len pre Jana Črepa z Vinárok, ktorý neje veľa, ale vypije — keď raz príde na to, tým viac. Ako zavrú dvere na komore za sebou, vojde Eržika za nimi — na platničke mlieko si zohriať. Jano si skúša svoju nemčinu a rozpráva sa s dievčaťom, ktoré, ako vidno, je tomu rado. Zatiaľ Maroš zvalí sa na pohovku a vzdychá a vzdychá a vzdychá.

— Was ist Ihnen? — natiahne drobná Eržika dlhé hrdielko a vytreští tmavé očká. — Čo je vám?

— Ich bin hungrig! — zastone Maroš. — Hladný som!

— Pre Krista Pána! — spľasne kamaráš rukami. — Dva páry virštlí zjedol pred chvíľou u Jaukschov — po konvikte! — ukazuje i na prstoch Eržike. — Ešte nemá dosť!

— Môžem ja za to? — vyhovára sa. — Hladný som, hladný som! Ja si to sám hovorím — pred chvíľou zjedol si — po konvikte — dva páry virštlí u Jaukschov, i pohár piva si vypil… Môžem ja za to? — zodvihne sa a vykladá tým dvom pri peci. — Môj kamaráš Janko nemôže za to, keď je smädný. Ja nepotrebujem ani piva. Najem sa? — stačí mi i pohár vody. Janko je z Vinárok, a to je jeho osud. On si musí vypiť vínečka, — enem takú kvapečku: štyri mazy fnašečku! Ja zase musím sa poriadne najesť.

— Ty, Plajbásisko, ty! — vrhne sa naňho zaťatými päsťami Jano. — Ty vlk! Ty vlk!

— A ty slon! — odstrčiac ho až do steny, neostane mu dlžný kamaráš. — Keby som tu mal niekoľko krémešov! — udrúc očima do klenby, zablúzni.

— Azda by si zjedol za ťapšu?

— Zjedol! Prečo nie? Stavme sa! — sadne si hneď na pohovke. — Zaplať krémeše, a ak nezjem — platím dupľom. Dobre? — podáva mu ruku.

— Dobre! — udrie mu do dlane. — Eržika, pretnite! Dievča pretne a hneď aj ide so zlatkou do cukrárne ku starému Sirotičovi, ktorý študentom niekedy dá i ná úver. Asi o polhodinu prinesie poriadny balík. Keď ho otvoria na stole — samý krémeš, riasnatý, cukrom posypaný a dnu v každom žltučký krém.

— Koľko je kúskov? — skontroluje Jano, keď ide o takú vážnu vec, ako je študentská stávka. A zlatka je konečne tiež už nie šesták — to je zlatka! — Jeden… dva… tri…

— Dvadsať, — načíta Eržika. — A kúsok po päť krajciarov. Päť ráz dvadsať je sto. Teda zlatka, čo?

— Áno! — prikývne Črep. — A teraz už jedz!

Maroš sa ani nedá núkať. Porozkladá si kúsky pod zrkadlom na stôl a berie jeden za druhým. Ujedá si — ujedá.

— Dobré! — smeje sa na tých, čo sa len dívajú. — Sirotič vie, čo študentovi treba! Aké krehunké — jaj! — robí im chuť. — Nevezmete si?

— Kto by to jedol! — uškľabuje sa Jano, kým sa Eržika len usmieva stranou. — Kto by to jedol! — usiluje sa ohudiť nejak jedákovi, ak by vypriahol. — Veď je tam dnu nie krém, ale sopeľ.

— V tvojom mozgu je sopeľ, Jano, — odbýva žrút nápady. — A tá zlatovôčka akokoľvek — už je v ťahu.

— No, počkaj, ešte si len pri piatom! — a počne mu vyprávať o sklárovi, čo našiel žabu v studene. Studena už mal po oči. Keď našiel tú žabu — počal dáviť. A Jano to i názorne ukazuje ako…

— Márne sa ustávaš, — mizne krémeš študentovi v rukách. — Ja to všetko viem. I to, ako volal ten sklár — ba ver te nepuštím, bo šem te zaplatil! Pravda, to mi chceš povedať? Neustávaj sa!

Krémeš za krémešom mizne z tably, rozloženej na novinovom papieri. Po desiatom kúsku už to ide pomalšie. Jano dúfa. Keď je už i pätnásty tam — jedák spomalí tempo.

— No, Maroš, — pobáda ho kamaráš, — ale nie do rána!

— Nie! Čoby! — uisťuje ho spokojne. — Len maj strpenie! čo máš prehrať — prehráš, Janíčko! Prehráš veru!

Pomaly sú už len štyri krémeše. Potom len tri. Nakoniec — len dva. Maroš ledva glgá — tisne to po kúsočku do seba.

— Tu máš vody! — prinesie mu Jano. — Nech ťa čert nevezme!

— Nechcem, — odtisne pohár. Vie, nech sa napije — je hotový. Sústa neprežrie. Mrví teda ďalej ešte, čo má v ruke. Tak sa minie i ten predposledný kúsok. A napokon už je v ťahu i ten posledný.

— To je chlapík! To je!! — jasá Eržika dobroprajne.

— Tam je moja zlatovôčka! — nakriví Jano široké ústa. — Aj zišla by sa mi, na moj dušu! Bol by liter vína z najlepšieho, aké dostať u Jaukschov. Ja, hlúpy človek — takto nachovať žraloka!

— Nebanuj! — vraví mu Maroš, ťažko oddychujúc na pohovke. — Keď budem zlatku mať — vrátim ti ju!

— Veď ja nie, — oháňa sa hneď Črep najmä pred Eržikou. — Stávka je stávka! Len nech ťa šľak netrafí!

— Nič mi nebude! Ale som sa aspoň najedol krémešov! Počuj, Jano, — hovorí veselo kamarášovi i tetuške Fischlovie, čo prišla do komory za Eržikou, — neraz som si myslel, keď som šiel popred Sirotiča — keby som sa, hoc len raz za života, najedol do chuti krémešov! A teraz sa mi to podarilo na tvoj účet! Ďakujem!

Na druhý deň nazrie Eržika do komory, keď je Maroš sám.

— Ako ste spali? — spýta sa ho s úsmevom.

— Dobre, Eržika, — odpovie jej veselo. Len sa zapýri pritom ako pivónia. — Snívalo sa mi, akýsi bujačisko ma naháňal. Ale to nič!

— Viete, — nahne sa k nemu dievča dôverne, — mňa sa starý Sirotič spýtal, keď som prišla po krémeše: na stávku!? Pravda, reku — na stávku! Študenti sa stavili. Nedajte veľa krému, aby sa nestalo nešťastie. A Sirotič nedal. Preňho to bolo tak lepšie — pre vás tiež!

— Dobrá Eržika! Veľmi dobrá! — lapí ju za drobnú rúčku a pocíti, ako sa mu táto v jeho ruke zachveje.