Maroško študuje

Keď je Maroš v septime, príde na kremenské gymnázium nový latinár, Dr. Ervín Kopper, vysoký krásny muž gaštanových vlasov. Oči — samý oheň, fúzky neveľké, fešácky vykrútené — a na briadke jamka. Taký človek vzbudí pozornosť u kremenských dám, najmä keď i dá na seba — ako on. A on veru dá. Šaty na tej jeho heroickej postave sú ani uliate. Dvojitý golier vysoký, až hlavou ťažko hnúť. A k tomu ešte cylinder na hlave. Hneď sa všade šušká o ňom, slobodnom, mladom človeku. Anna Huberovie, temperamentná brunetka, a nežná blondína Janka Zavarských sú prvé, s ktorými sa prejde po korze v nedeľu po kostole. Ako vidieť, nemá ešte pri dvorení určitú linaj. Balansuje medzi protivami.

— Nechá tu srdce, či nenechá? — hádajú nielen práve dámy, ale i študenti medzi sebou.

Ale prikvitne i druhá zvláštna osoba, a to medzi študentov do sexty. Je to vyhúknutý a poblednutý mladý človek. Úžasne dlhé nohy, celkom také dlhočizné ruky, telo skoro suché a na tom všetkom veľká hlava s malými vpadnutými zrakmi a s čelom, ani čo by si odťal zo žuly. Taký je Tomáš Pazderník.

— Aký pavúk, — štuchajú sa študenti a uškierajú, keď vojde do triedy prvý raz. — Opravdivý pavúčisko. Čo len má v tej hranatej hlave, čo?

Tomáš býva sám u akejsi vdovy na námestí. Odkiaľ prišiel — nikto nevie. V prvé dni neprihovorí sa nikomu. Ani svojmu kolegovi, neposednému Nemcovi, s ktorým sedí v jednej lavici. Je on teda vo vysokej miere osoba záhadná pre triedu, ba i pre celé gymnázium.

Prvý raz predstaví sa v triede na Pamliho hodine z trigonometrie. Debutovanie nováčika vypáli však žalostne. Starý, prešedivený Pamli, suchý i sám a pavúkovitý, len nie s takou veľkou hlavou — skáče na pódiu okolo delikventa — ani na drôtoch.

— Rýchle rátať, báči! — obzerá si dlhú, akosi lomenú postavu Pazderníka v pravej ruke s kriedou, v ľavej so špongiou. — Chytro! Nemáme času!

— Sínus al—fa plus co—sí—nus bet—ta, — rozťahuje delikvent…

— Vravím, báči, rýchlejšie! Nemáme času… A, — pritiahne sa k tabuli, — čo je to? Plus cosínus?

— Mínus… mínus bet—ta….

— Prečo bet—ta, a nie betta?

— Mínus betta, — čiara tá dlhá kostnatá ruka bielučkou kriedou na tabuľu pomaly, pomaličky. — Rovná sa, — spraví dve čiarky…

— No, čomu sa rovná? Čomu? — počne notes tancovať profesorovi v nervóznych prstoch. Zachveje sa mu i celá ruka, i nohy sa mu zachvejú. I tá neveľká prešedivená hlava sa zachveje a trieda už šípi, čo nasleduje. — Sem tú kriedu! — vytrhne mu z ruky i so špongiou. — Aequal… 2—krát sínus, — a už to ide… Tabuľa sa trasie, krieda lieta, sínus — cosínus, tangens—cotangens — sype sa a sype. A Tomáš sa díva na to. Probuje mu vziať kriedu na dôkaz, že i on vie čosi. To je jeho nešťastie. Pamli mu kriedu vydá, hneď mu ju však vytrhne z ruky, keď počína viaznuť a neráta expres. — Sínus… cosínus… trasie sa tabuľa. Buchne ho do rebier… lapí ho za šticu vlasov plavých a strká mu hlavu do tabule. — Odkiaľ ste prišli, báči?

— Z Rožňavy, prosím, — ráta Tomáš, ako vie.

— Z Rožňavy? A kto tam učí matematiku?

— Pán profesor Repický! — pozrie na naježeného s plachým úsmevom.

— No, ten by tiež radšej mohol ísť zemiaky kopať. A vy, báči? — zastane, keď zbadá ten úškrn na zúfalej tvári. — Ach, pozrite si ho, zrazu obráti sa k triede, — on sa ešte i smeje! Nevie nič, a smeje sa! Vigye fene, bási — ďas vás vezmi! Berte sa na miesto!

— No, ten ho užil! — tŕpnu študenti, keď Pazderník prekladá dlhé nohy a ide do lavice. — Kto len pôjde za ním? Keď sa raz Pamli rozčertí, nevydržať s ním.

Ale Pamli báči hodí notes na stôl, vezme kriedu a počne vysvetľovať. To je ešte najlepšie.

— Počuj, ty… — dovrávajú Tomášovi kolegovia, — pokazil si si to sám. Keď ti vezme z ruky kriedu, nemáš mu ju brať.

— Ja som príklad vedel.

— Vedel, nevedel, — smejú sa mu zo všetkých strán. — Pamli je Pamli! Keď ráta on a vyjde mu, myslí — vyrátal si to ty a zapíše ti dvojku. Ak mu však vezmeš kriedu, tak ti dá do rebier, i hlavou ti poutiera tabuľu. Napokon pošle ťa k čertu a zapíše ti štvorku. Čo je lepšie?

— Ja som to nevedel, — utiera si Tomáš rukáv, celý zakriedený. — Však druhý raz…

Na latinčine je to celkom inak. Príde dr. Ervín Kopper, vyholený, vypomádovaný. Oči mu žiaria — iste po včerajších úspechoch v dámskych kruhoch kremenských. Sadne si galantne k stolíku. Zaznačí, čo treba, do triednej knihy a počne vyvolávať z notesa. Má však hneď nový poriadok. Na latinskej hodine latinizuje mená. Číta sa Cicerónova reč — Ad Catilinam.

— Tomasius Pazdernicius!

Vyvolaný vstane — ledva sa pozbiera z lavice, akoby ho tak veľa bolo. Celá trieda je zvedavá, čo len teraz bude? Obíde lepšie ako u Pamliho?

— Lege! — povie mu profesor latinsky. — Čítaj!

— Quousque tandem abutere Catilina patientia nostra?

— Čo to znamená? — kráča Kopper odmeraným krokom, nehnúc hlavou pre vysokánsky dvojitý golier. — Verte mihi — prelož mi to!

— Až dokiaľ budeš zneužívať našej trpezlivosti, Catilina?

— Bene — porro! Dobre — ďalej!

Tomasius Pazdernicius číta plynne a prekladá celkom tak. Profesor najprv pozorne naslúcha, potom podíde k nemu bližšie a bližšie, zastane pri ňom samom — iste, či nemá nejakú pušku.

— Bene! Bene!

Prekladáteľ prejde i lekciu. Kopper nepovie mu nič — nuž prekladá ďalej plynne, akoby len čítal — latinsky, a zas maďarsky.

— To už nebolo! To už nebolo! — volajú študenti.

— Silentium! — zahriakne ich profesor. — Ticho!

Pazdernicius len číta a prekladá.

— Hic! — preloží mu vtom o niekoľko karát ďalej. — Tu čítať!

A Tomáš číta i tu ako na počiatku, a prekladá, ako kto ovláda reč dokonale.

— To je človek! — žasne trieda.

— Aký div? — ozve sa napokon doktor. — Cicero je ľahký. Všetci by ste ho mali čítať ani román. Tak veru…

— Ale, — vstane jeden zo študentov, — keď on — bodne palcom ľavej ruky za Pazderníkom, — z trigonometrie vyhorel!

— Asinus es, carissime! — kýva mu profesor prstami, chytro si sadnúť. — Somár si, môj najdrahší! Vy horíte i na matematike, i tu. Ináč, — vysvetľuje študentom, — sú talenty lingvistické a sú matematické. Pazdernicius je lingvistický. Dajte si pozor, — obráti sa za Tomášom, — aby ste sa nestali účtovníkom v banke!

Chýr o podivných schopnostiach dlžizného Pazderníka rozletí sa po všetkých triedach. A rozrastie sa najmä po gréčtine, kde počerný Pünkösdi nadáva žiakom ako obyčajne do Papuánov, Hotentotov a Bušmanov, keď tie Homérove strofy nevedia ani len poriadne čítať, nieto preložiť! Vstane však Tomáš Pazderník, skloní nad knihou svoju ohromnú hlavu, číta grécky ako maďarsky a prekladá vetu za vetou, strofu za strofou, len radosť…

— Dobre, Pazderník! — usmeje sa naňho profesor, čo je jakživ nevídané vyznamenanie na gréčtine. — Vám musím nadať niekedy pre niečo iné. Dobre, sadnite si!

V ten deň výprava sa o Tomášovi Pazderníkovi ako o nevšednom lingvistickom talente i v profesorskom zbore.

— Veď ten vie viac než sami profesori! — nesie sa medzi študentstvom z úst do úst. Pravdaže vzrastie o študenta záujem. A vzrastie i vo Fischlovie komore.

— Kto to len môže byť? — háda Jano, ktorý ako oktaván zdedil predsedníctvo u Fischlov po plecitom Klenovskom. Tento šiel študovať jus do Prešporka.

— Nie kto, — opravuje ho Plajbás. — Ale odkiaľ? To by nám bolo vedieť. On sa s Pamliho komorou ani s Huberovie nevodí. Iste teda nepatrí medzi nich.

— Čudák, — poznamená Šimon, rozťahujúc sa na pohovke s cigaretou v ústach. — Taký samotár!

Takto všelijako uvažujú o ňom, a veru nie raz. Paľko Kľuchaj s Koryčiarom však prinesú novinu. Videli vraj toho pavúka hovoriť s dievčatami, a slovenskými dievčatami, slúžkami, pred ktorousi bránou.

— Samotár teda nebude, keď ho dievčatá zaujímajú, — vyznie mienka. — Slovensky vie. Nie je teda nijaký írečitý Maďar. Ako ho len vyskúšať a dostať do Fischlov?

Netreba však ani dlho čakať a Tomáš Pazderník istého večera príde po konvikte sám.

— Dobrý večer! — zohne hlavu a vkladá svoje dlhočizné údy úzkymi a nízkymi dverami. — Prišiel som vás pozrieť, — hovorí slovensky. — Dozvedel som sa o vašej komore…

— A od koho? — zvedavý je Jano.

— Od akejsi Maríny, — smeje sa Tomáš. — Menujú ju i Minervou.

— Hja, od našej Maríny? — podáva mu ruku Maroš. — Vitajte!

— Aké vitajte? — natiahne tento hranatú bledú tvár a prižmúri i tak malé oči. — Myslím, som dobre trafil do Fischlov? A keď tak — prijmite ma medzi seba a tykajte mi. Nebojte sa! Nie som špión. Idem rovno z Rožňavy a narodil som sa pod vrchom Kohútom. Roky mi húdli — dať si pozor a že som vraj Maďar. Ale aký Maďar? Otec i mať hovoria mi len slovensky. Idem ja, reku, do Kremenca poznať sa s opravdivými slovenskými študentmi od Sv. Petra Pavla. Tak som sa dostal k vám…

Kamarátstvo je hotové. A nielen také ledajaké, ale na život a na smrť. Tomáš sa stane riadnym hosťom Fischlovie komory. Týmto činom, pravda, spravia nad ním kríž tí od Huberov na Starom rínku, i v Pamliho a iných komorách. Zato talent je talent — ten vždy podmaňuje. Profesori hovoria o Pazderníkových nevšedných schopnostiach s obdivom. Ešte i sám Pamli počne ho akosi obchádzať pri tabuli. Aspoň mu nedáva napomenutia pod rebrá a nepoužíva jeho hlavy miesto špongie.

— Hovoria, báči, — vysekne poriadnu grimasu, — viete vraj latinsky, grécky, nemecky, slovensky, sanskritsky, cigánsky a ako ešte! No, dobre, vigye a fene — ďas vás vezmi — nemôžete vedieť všetko! Pytagoras z vás nebude. Len vás prosím, nechoďte náhodou na profesúru matematiky!…

Študentov zas lingvistická pohotovosť tej hranatej hlavy zrovna ohromí.

— Len by nebol taký divý pansláv! — padne neraz v krúžkoch i komorách.

— Eh, však on hádam ani nie je, — pokúsi sa ho brániť u Huberov Kiss Pišta, rečove absolútny antitalent. — Veď som už i ja bol vo Fischlovie komore. To je ešte nie dôkaz!

— Daj mi pokoj! — ozve sa Móric Zweig. — Je to pansláv najhoršej kvality.

— Horší ako Jano Črep?

— Horší! — potvrdí i Gejza Glück, z ktorého je dnes—zajtra už opravdivý obor.

— Azda horší než Plajbás?

— Neviem, — zaváha Móric. — Ale iste sa mu nedá. V samovzdelávacom krúžku nie je zapísaný ani jeden. Jano ešte je, keď i nechodí ta. I Šimon Kuterka. Tí sú. Ale títo nie.

Nota bene — samovzdelávací krúžok je blkotajúce ohnisko maďarského ducha. Tu sa pracuje literárne, prednáša, básni, reční… A predsedom tohto krúžku je najlepší maďarčinár gymnázia, s ním je i požadovačný Čipis spokojný na sto percent, — septimán Móric Zweig. On je teda iste kompetentný povedať svoju mienku i o Tomášovi Pazderníkovi.

Kto si to však pripúšťa k srdcu najmenej — je práve Tomáš Pazderník. Tento študent predne venuje sa svojmu štúdiu s neobyčajnou ambíciou. Latinčina, gréčtina, nemčina — čo tomu?

Študuje východné reči. Najmä pilno obracia nemeckú učebnicu sanskritu.

— Počujte, chlapci, — vpadne raz do Fischlovie komory s planúcou tvárou, — preložím do slovenčiny indické básne — Mahabharatu a Ramajanu! Diela sú preložené z európskych rečí len v angličtine. Ale ja ich preložím, — zdôrazní, — musím preložiť do našej materčiny!

— I ja ti pomôžem, — ponúkne sa mu Maroš. — Preložíš to a potom to básnicky upravíme.

Potiaľto by bola vec v poriadku. Horšie je však, že Pazderník vôbec nevie chápať, čo mu je — ako Slovákovi — slobodno, a čo nie. Iste si myslí, Kremenec je niečo iného ako Rožňava! Azda preto, keď kremenské gymnázium navštevujú slovenskí študenti z okolia Sv. Petra Pavla i z Vinárok. Títo to zbadajú uňho a upozornia kamaráta. I Maroš ho upozorní, a on je nie bojko. Márne! Tomáš si dodá z Prahy Kollárovu Slávy dcéru a chodí s ňou všade. Číta ju verejne.

To je už prisilný tabak. Ktorýsi zo študentov zanesie to Dirimu.

— Nuž, kamarát, — zamrká tento cez okuliare, — keď Pazderník číta Mahabharatu a Ramajanu, celkom takým právom môže čítať i Slávy dcéru. Nie?

Reč je to správna. Niekedy však čím je reč správnejšia, tým viac podráždi. Takto podráždi i Diriho reč Huberovie a Pamliho komoru. Je to tým ľahšie, keď v polroku príde do ústavu mladý robustný profesor, akýsi Cibacký. Vraj rodom Slovák, ale človek, ktorý sám rozduchuje oheň proti Fischlovie komore. Pravdaže — i proti Tomášovi, najlepšiemu lingvistovi inštitútu.

— Naučte ho poriadku! — radí študentom, keď je slovo o nevšímavosti. — Nech zvie, čo sa na kremenskom gymnáziu svedčí, a čo nie!

Príležitosť naskytne sa skoro. Svitne 15. marca. Deň slobody, čo je pre slovenských študentov obyčajne veľmi ťažkým. V konvikte, kde sa chodí po zrušení hladového alumnea teraz už i na obed, spieva sa maďarská hymna: Isten áld meg… Žehnaj, Bože… Spoza dlhých stolov študentstvo vstáva. Vstanú i Slováci — Črep i Kuterka, Plajbás i ostatní. Vstane i Pazderník. Všetky oči upreté sú na fischlovcov: spievajú, či nie? Jedni markírujú ústami, druhí — medzi nimi i Maroš — stoja vzdorovite a mlčia. To je však všetko nič. Ale tam je Tomáš — Tomáš, ktorý priťahuje všetky pohľady, a aké ostré, až sršiace! On totiž — kým sa spieva — napije sa vody a číta si svoju Slávy dcéru.

Večer ide Plajbás do konviktu. Pred starou bránou domu zarazí ho huk. Na trotoári klbko študentov.

— Üsd a tótot! Bi Slováka! — zajačia divé výkriky. Hned nato fľask — fľask! — trieskajú zauchá.

A zauchá tie odnáša Tomáš Pazderník.