ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na gymnáziu naučí sa Maroš okrem rečí a reálnych predmetov nielen jesť na stávku, ale vydržať i hlad a vôbec, čo príde. Bradatý Pertzer, profesor telocviku, má ho rád. A nie že by stváral nejaké krkolomné kúsky na bradlách, na hrazde či na koni ako Kiss Pišta a iní. Nedá sa zahanbiť ani tu. Ale pri cvičení pekne drží telo, vie si na povel kľuknúť na päty i dvadsať i dvadsaťpäť ráz. A vždy to spraví poľahky, ani čo by šlo o dva—tri razy.

— Z Plajbása bude húževnatý človek! — hovorí Pertzer neraz študentom, keď ich morí cvičením. — Jaj, Móric… Zweig Móric, — volá jednostaj na miláčika maďarčinára, — ako to stojíte? Na päty sa pustiť, takto, hľa! ukazuje názorne, nadvíhajúc sa ako na perách. — Trup kolmo držať! Nevytŕčať zadok — ten — na ten je nik nie zvedavý! Pozrite si Plajbása, ako sa ten pekne drží! Z toho bude človek!

Od tohto profesora vďačne prijmú všetci to niečo, čo sa im pri cvičení dostane. Študenti vedia, naňho nik nemôže mať ťažké srdce. Nikomu nedá prepadnúť. Ani nikomu horšou známkou nepošpatí svedectvo. Kto ho má v žalúdku, je jediný Móric, deacus laureatus. Ale i on ak má na koho z kopca, to je Móric Zweig, čo on ako reční na vlasteneckých oslavách. Nuž každý študent má svojho moriaka.

— Nedržte sa, Móric! — pripomína neraz na nesmiernu zlosť eminensa. — Brucho dnu, prsia von! Akí budú z vás vojaci? O vlasti treba nielen rečniť, ale vedieť ju i brániť. Pozrite Plajbása!

— A ten ju obráni! — vybuchne napokon všetka horkosť z Mórica.

— A prečo nie? — zadíva sa ostro Pertzer, narovnajúc si fúzy i bradu.

Móric nepovie slova. Len placho hľadí okolo. On vie dobre, čo to znamená dostať sa s Plajbásom do repy.

— Prečo? — zazneje opätovne so silným prízvukom. — No?

— Keď je Plajbás veľký pansláv! — zavolá ktosi, ako stoja — z radu.

— Taľafatky! — hodí profesor rukou. — Tým ja nevyhrám na závodoch pre ústav zlatú medailu. Ani len papierový diplom! Pó—zor! — a nasleduje celé mordovisko vo štvorrade od najrozličnejších pohybov údmi až po kľukanie sa päty a poriadny vojenský nieder. A nielen tak na ukážku. Ale bez konca, až to v kostiach práska. Čo slabší letia dokopy. I Kiss Pištovi už dobre nelezie jazyk z huby — ako on hovorí. Marošovi je tiež už dosť. A profesor nie že velí, ale i ukazuje, ako to treba. Skáče pritom ani gumový panák.

— Aké to má len telo ten starý človek?

— Pohov! — ozve sa napokon túžobne čakaný povel a študenti si vydýchnu.

— To je len na príučku, — vysvetľuje Pertzer. — V živote budete mať neraz viac, omnoho, omnoho viac štrapácie. Len také manévre! A nech tak vypukne vojna a musíte mašírovať. Nie naľahko — so šesťdesiat i viac kilami na chrbte. Ani nie najedení, až sa ide prasknúť kožka na bruchu. Ale hladní, až vám bude škvŕkať v črevách. Potom si spomeniete…

Marošovi stačí, keď ho profesor tak zručne obráni. Tým vdačnejšie zapíše si v pamäť jeho slová. Veru netuší, že sa mu skoro zídu.

Blížia sa veľkonočné sviatky a študenti si robia chuť na prázdniny.

— Pôjdeš domov? — spytujú sa Plajbása Kľuchaj, Koryčiar a iní kamaráti. — My pôjdeme hneď v sobotu. Vyhrnie sa študentstva a študentstva. Na železnici bude veselo. Poď i ty!

— Nejdem! Nemôžem! — odpovie im smutno.

— Prečo? — ozve sa Jano, ktorý sa už tiež chystá v mysli na cestu. — Pozri, nám je do Vinárok ako ďaleko, a ideme. I Klenovský ide, a ten je pred matúrou.

— Nuž mne je ťažko, — stisne plecami. — Ani peňazí nemám. A doma je nás i tak veľa. Ani spať nemám kde.

— Prespíš u nás! — hotový je hneď Paľko s návrhom. — Mám svoju izbičku — práve pre dvoch.

— Nie, nejdem, — vykrúca Maroš. — Už som i domov písal.

— Čosi ho drží tu, — hádajú šuhajci a počnú pichať doňho. — Iste Eržika.

— Tá nie, — bráni ho kamaráš. — Keď je s ňou sám, neprihovorí sa jej, čo by hodinu stála pri peci. A má ho rada, potvoru, pre tie červené líca.

— Ale choď!

— Teda Grétka, — nadhodí vyhúknutý Milo Kloška, výborný kartár, ale v drieku bys' ho zlomil.

— To je Janova láska, — odráža Maroš nápad. — On je u Jaukschov ako doma. I víno im pomáha spúšťať.

— Lenže tebe dáva Grétka najväčší kus klobásy za šesták.

— Ja už viem, kto ho drží, — obracia Milo oči na Plajbása.

— Kto? Kto?

— Nuž Marína! Buxbaumovie Marína. Minerva! — zdôrazní po slabikách. — Jemu sa panské nič nepáči. Len také…

Milo však už nedopovie, čo chce. Plajbás ho chytí a praští na pohovku ako snop. Obráti si ho hore zadkom a nasolí mu niekoľko dlaňou ako zo železa.

— Pomóc! Pomóc! — jajkne delikvent od bolesti a nadáva, až sa mu pení z úst. — Nedajte ma tomuto sedliačiskovi! Držte ho!

Probujú ho lapiť. Aspoň ruky mu zadržať, keď má Milo tú poctivú čiastku tela i tak už ani pahreba. Ale — juj! Kto sa Maroša dotkne, hneď je na pohovke. Po jednom ich pohádže všetkých na hŕbu: Črepa, Kľuchaja, i Koryčiara, ba i Šimona Kuterku. A vypláca ich, kade ktorého zasiahne.

— Budete sa vy zo mňa vysmievať? Tu máte, tu! Aby ste pamätali!

— Ty zbojník! Ty landsknecht! — kričia zas tí, nevediac skoro, ktorému patrí ktorá noha a či ruka. — Ty Lomidrevo mostické, ty…

— Um Gottes Himmel! — zalomí vtom tetuška Fischlovie vo dverách rukami, bledá ani stena od strachu. — Was ist geschehen? — volá, celá sa trasúc. — Čo sa stalo?

— Nichts, Tante, nichts! — vstávajú študenti z kozla a smejú sa vyčervenení. — To my len tak.

— A, — ukazuje na udýchaného Maroša, — on vás zdolie všetkých?

— Ako by nie, Tante? — vysvetľuje Jano. — Keď zje po konvikte a Jaukschovie virštliach ešte i za plech krémešu. Kto by sa s takým…?

— Vidíš, ako sa to chlapcovi zíde! — uškrnie sa Plajbás.

— Tak nepôjdeš? — spýta sa ho ešte Paľko.

— Nie!

— Ešte si to rozmyslíš. Doma je — doma!

Maroš ostane. Ako však príde v sobotu na obed do alumnea, čosi ním trhne. Okrem neho sú tam len dvaja—traja, i to len mladší chlapci. Za seniora pomodlí sa on ako najstarší. Načrie do polievky a je sa ten obed skromnučký ako vždy. A ako sa len je? Keď je tá klenutá sieň ešte plná a všetko sa tisne do misy, príde i chuť. Ale takto? Ani do koho hodiť guľôčku z brúga. Jano je tam… i Šimon…. i ostatní! Uháňajú na železnici so spevom domov… domov. A on tu sám v Kremenci ako sirota, — kmitajú mu myšlienky hlavou a počne mu byť ľúto.

Naraz mu čosi blysne v mysli. Vezme si brúgo a strčí do vrecka. Keď vyjde z alumnea na dvor, slniečko pekne svieti, obloha sa smeje a zem dýcha jarou. V Marošovej duši ozve sa podivný hlas. A ten volá, núti — domov, domov…

— Idem! — rozhodne sa. — Z Kremenca do Mostíc je asi osemdesiat km. Prejdem to pešky.

Do komory už ani nejde. Pani Fischlovej odkáže po istom terciánovi, že ide domov. A potom už, poručiac všetku starosť na Pána Boha, s klobúčkom na hlave, ľahkým zvrchníčkom na ruke, vo vrecku s kusom brúga pohne sa Maroš, hvízdajúc si na ďalekú cestu.

— Čo by som tu robil, keď sú všetci preč? — všíma si hradskej, na nej pri silnejúcom slnku rýchlo osychá blato. Chodníček po kraji je celkom suchý, dobre sa po ňom stúpa. Pútnik prejde popri pivovare a dostane sa z mesta. Ešte mu príde na myseľ — ísť, či nejsť! Ešte sa môže vrátiť, ísť do Fischlov, pohovoriť si s báčim alebo i s drobnou, spevavou Eržikou. Alebo vytiahnuť nejaký ten román a čítať—čítať. Čo však z toho, keď je Kremenec prázdny?

Človek má vždy len niekoľko ľudí, čo mu zaplnia mesto. KeĎ tých niet, ostane mu prázdnym, akoby tam ani nik nebýval.

— Eh, idem! — vykročí študent. — Voľakedy nebolo železníc študenti chodili, ak nie na koňoch, nuž per pedes apostolorum… Čo teda, keď i on? Hvízda do taktu alebo si spieva popod nos. Tak sa rýchlejšie mašíruje. A jemu veru treba zapínať. Vytiahne si niklové hodinky a kráča odmeraným dlhým krokem. Počíta minúty a kilometrovníky. Asi osem minút a niečo pripadne mu na kilometer. Za hodinu prejde teda osem kilometrov. Desať ráz osem osemdesiat. — Takto by som mohol byť za desať hodín, totiž ešte dnes večer o jedenástej, v Mosticiach. Juj! — zacíti nevšednú radosť v duši, — ako sa doma zadivia, keď zabúcham na dvere! Deti už budú spať, ale otec iste zavolá z postele — kto je to? Ja mu na to — nezľaknite sa, otvorte! To som ja… ja… váš Maroš!

— Vo Vinárkach — na ro—hu — vidvi—adva—bum, visí žaba — za no—hu — vidvi—adva—bum… — nôti si do kroku a poznať to. Hradská skoro uteká pod vypätými nohami. Darmo je, rytmus je rytmus! Jednako len dodáva sily! Raz—dva, raz—dva, pravá vpred — ľavá vzad! — rozkýva sa ani nejaký stroj cestu merať. Kilometer a zas kilometer… desatina, dve desatiny, tri… štyri… päť… nový kilometer. Kremenec už nevidieť, len tu dedina, tam druhá. Hradská sa belie — belie a hadí do diaľky. A napravo zdvíhajú sa k nebu ohromné tatranské končiare. Jedny zarývajú sa ostro do modrej oblohy. Na najvyššom, robustnom z nich je kotol, ohromný kotol. — Iste pre bohov k hostine! — predstavuje si Maroš slovenský Olymp. Pohľad sa mu zavesí nad divými priepasťami a rokľami. Túla sa po hlbokých dolinách, obložených tmavým vencom jedľových hôr, a zas pohládza striebristú stuhu riečky Kremenice, čo sa hadí a liskne na slnku.

— Keby to bol Váh! — zavzdychne si Maroš a raz—dva, raz—dva, naťahuje nohy, ruky, hlavu, každučký sval pre jedinú túžbu — domov, domov! I keď je ich tam veľa a nieto kde spať, ale — domov! Naľavo sivie sa v diaľke Kráľova hoľa, kde svojho času sedával Matej kráľ pri svojom kamennom stole. I zbojníci si tam založili vatry za Jánošíka, ktorý bohatým bral a chudobným rozdával. — Muselo to byť! — pracuje mládencova obraznosť. —

Keď si oni navatrili ohňa, zahrali na gajdách, zaspievali, zatancovali — huj! A delili dukáty na mierky! Prečo sú len teraz nie takí ľudia na svete? Vtedy sa nebáli Slováci ani pánov, ako Révayho a iných — dnes sa boja i jediného hajdúcha! A nebude z nich nič — nič veru, kým sa budú báť. I na tom gymnáziu, čo je to? Nedávno mi povie Milo Kloška, syn majetných rodičov zo Sv. Petra Pavla: — Čože tebe, Maroš, keby ťa i vyhodili zo škôl? Ale mne čo by riekli doma!! — No, hej, Miloško, — opätuje si to i teraz živo, ako čo by videl pred sebou toho sucháňa Klošku, — s tebou by ozaj bolo zle. Vzal by ťa otec a zaviedol kamsi na Moravu alebo do Čiech. So mnou by to bolo ľahšie. Ja by som šiel iste pltníčiť, ako to robil kedysi môj otec. Alebo by som šiel spolu s ním za hausknechta do fabriky, hehe! — uškrnie sa nahlas. Skoro sa obzrie, či niekto nestojí vedľa neho. Ale nie, ide sám — raz—dva — Šablenka — brúsená — to je — mo—ja že—na, — ona ma vy—seká, keď bu—de — po—treba… raz—dva, raz—dva! Hradskou hrčia koče, i ťažké vozy. Ľudia si obzrú pocestného, a nič viac. Cudzí ľudia! Prejde i mestečko, akoby ho ani nebolo. Za mestečkom kočovní Cigáni. Vozy, handry, kotly, chlapi, ženy, a veľa, veľa detí. Tieto sa i pustia za ním: daj nám niečo, daj! — Čo vám dám, keď nemám? Ony mu však nedajú pokoja. I pekná cigánska dievčina usmeje sa na neho. Líca má ako temnolistá ruža, oči ani dva uhlíky a zuby biele, bielučké, krajšie ako Anna Huberovie v Kremenci. Ako nedať? Siahne do zvrchníčka a vytiahne brúgo. Odlomí z neho kus: nate! Vezmite si! Aké sú veselé tie deti, a nič nemajú, nič! I tie šatočky iba handry. A šatky farbisté, strakaté. To sú farby ich vkusu i života. Nie je lepšie mať pestrý a hoc strakatý život než akokoľvek vážny a šedivý? Ako však k tomu prísť? V škole sa tomu nenaučíš. Tu ťa trápi Čipis maďarčinou, Bögözi latinčinou, Pamli matematikou a trigonometriou, Papuán narozpráva ti pri skandovaní Homérových hexametrov o starých Grékoch… Ako však máš nájsť radosť v živote — nepovie ti ani jeden! Ani dýchavičný Chyžnay nie. Ten má dosť, keď vyrecituješ, čo dal na lekciu — no, a ak ťa vidí na študentskej kázni v auditóriu. A jednako svet je krajší, keď sa duša človeka smeje naň ako to slniečko… Maroš si všimne, ako sa ono už níži nad hory. Lúče dopadajú kosmo a obláčky na oblohe sa pomaly zapaľujú. Vršiská sa odvíjajú ani v nejakej panoráme. Už i Kriváň vystupuje v celom majestáte. Počína sa kraj, čo hovorí, vždy zrozumiteľnejšie hovorí svoje tajomstvá mladučkému študentovi. Tie obláčky, vždy červenšie obláčky, sú už iste kdesi nad striebristým Váhom, odkiaľ ktosi neviditeľný vystiera ruky a priťahuje. Vždy silnejšie a silnejšie priťahuje. Raz—dva, raz—dva — rozhorí sa i v mladom srdci čosi na ružovo. Tá žiara odrazí sa i na očiach, jasajúcich očiach, keď do kroku vyrazí: Gaude—amus igitur, iuve—nes dum sumus… raz—dva, raz—dva…

V prvej obci na hranici Sv.—petropavlovskej župy zazvoní na Maroša večer. Tá ohnivá a ružová žiara prechodí v šedivý popol. Zmrkne sa rýchlo a cesty ešte veľa. Študent pocíti hlad. Hvizd ani spev nepomáha. Nohy ešte poslúchajú, ale už sa len vlečú akosi. — Gaude—amus igi—tur? Nie! Nejde to, ako išlo. A treba ísť dobre hore vrchom. Siahne do vrecka a nájde kus obedňajšieho brúga. To je všetko. Ale, hm, aké je to brúgo! Dobré, chutné! Nikdy také nebolo. Prečo je len teraz také? — Škoda, že ho niet viac! Ale kde, keď Cigánčatá žobronili a on im musel dať? Škoda! Hradská sa krúti a je vždy černejšia, i blativá je. Hviezdy vychodia na oblohu, lež ako by ani nemali svetla. Či len dnes nemajú? Tma je, tma, a aká hustá! Vari to má byť tá egyptská? Raz—dva—a, ra—az—dva. Bože môj, tie nohy neposlúchajú akosi! A čie sú to nohy? Ra—az, dva—a—a! — Och! — kopne do skaly a skoro letí dolu nosom. Také voľačo! Cíti, akoby mu len niekto podväzoval kolená, aby nemohol ísť. A jemu treba ísť. Bude azda tu nocovať, v šírom tmavom poli? A od tých hôľ aký sychravý vietor podúva! Kde tu? A ani svetla nevidieť! Či je len na pravej ceste?! Veď by už mal byť v tej druhej dedine, a tu nič, len noc — šírošíra tmavá noc! Ale on sa noci nebojí — čo by sa bál? Šiel by veru i cez cintorín, len keby nebol taký hladný, oh! Príde mu na myseľ dobrý Pertzer, profesor telocviku, i tá jeho príučka. V živote budete mať neraz viac, omnoho viac štrapácie… a nie najedení, až sa ide kožka prasknúť na bruchu, ale hladní, čo vám bude škvŕkať v črevách! Móric, Zweig Móric, ako to cvičíte! Pozrite si Plajbása — z toho bude človek! Hm! Pekne, — potáca sa Maroš, — ale ja… ja nevládzem už ďalej! Ja… ja… ja… nemôžem! — sadne si na hrobľu skália vedľa cesty a ponorí si hlavu do dlaní.

— Oh! — siahne si na nohy, či ich má, keď ich ani necíti. — A čo už teraz? O jedenástej mal by byť doma, a je za ním niečo vyše pol cesty. — To je teória a prax! No, čo už teraz?? Kdesi počuť hučať železnicu, ale ju nevidieť. Nič nevidieť — nijakého svetla. I tie hviezdy sa pouťahovali kamsi z jeho dohľadu. — Eh, vstanem! — pozbiera sa a ide, kým nekopne do najbližšej hroble a nezvalí sa na ňu ako klát. — Nemožné! Nedá sa! — zastane. — Tu musím zahynúť do rána. Zima je — brrr! Bože môj, a naši ani nevedia o tom! Myslia si, som v Kremenci u Fischlov, najedol som sa a — spím. A ja tu! — lapí sa za hlavu a hľadí uprene do hustej tmy.

Vtom čusi zahrkoce a Maroš sa zodvihne z hroble. Uvedomí si — ak je to voz, nejaký dobrý človek môže ho vziať do najbližšej obce. Tam zájde — ale ku komu? Keď on nechodí po cudzích domoch. A ešte prosiť o kus chleba a o nocľah! Nie, to radšej ostanem tu a zahyniem… tak!

Hrkot sa však blíži a skutočne je to voz. Taký lojtriak, naložený dopoly senom. Iste z lúk. Maroš ani nemukne. Ale pohonič ho zbadá na hrobli.

— Kto si? — zavolá naňho.

— Študent! — ozve sa Maroš.

— A to tu chceš spať? Zamrzneš do rána.

— Keď nevládzem ďalej. Hladný som.

— A odkiaľ ideš?

— Z Kremenca… do Mostíc.

— Do Mostíc? Azda študuješ za kňaza.

— Hej, ujec! — príde to Marošovi prirodzene na pery. — Za kňaza!

— No, tak poď hore na voz! — stojí pri hrobli sedliak dobrosrdečne. — Zaveziem ťa k nám na faru.

Čo má Plajbás robiť? Poslúchne. A v ten večer pani farárka, hoc je už dávno po večeri, priloží ešte na oheň. Študent dostane troje varených vajec a kus chleba s maslom. Ruky sa mu trasú, keď sa toho chytá. Potom ani nevie, ako sa dostane do postele a spí do rána ani bunda. Popoludní okolo druhej prekvapí Plajbásovcov, i svojich kamarátov v Mosticiach.

Takto Maroš húževnatie a vyrastá v chlapa, čo pretrpí všetko a nikoho sa nebojí. Preto je i v triede mier. Kto by sa tam s ním naťahoval, keď je veru ani dubový koreň?