ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Ako sa zdarili písomky, pán profesor? — spytujú sa študenti o deň—dva starého Pamliho.

— No, vigye a fene, — uškrnie sa na nich, — ďas to ber, dosť dobre!

— A úloha bola veru ťažká.

— Aká ťažká? Však ste ju už vopred vedeli!

— Ale odkiaľ, pán profesor?

— Vypísali ste si ju z môjho notesa. Som si ho v triede nezabudol?

— Hahaha, — smeje sa celá Pamliho komora, po tej i Huberovie i ostatné, — starý si myslí, že si zabudol v triede svoj notes, a on si ho zabudol zabudnúť! Ešte dobre, že to nevypálilo horšie.

— Ale si ich vytiahol z blata, — hovorí Viktor skoro s výčitkou Marošovi. — Ja som hneď vedel, čo tu treba. Ale by som ich nebol ťahal, čo by boli vyvalili jazyčisko ani ruka.

— Eh, čo, — stisne Plajbás plecami, — pomohol som im ako človek. Nech vedia!

A je i pravda, autorita Slovákova trochu vzrastie. Ale len trochu. Niektorí Nemci, i Židia, i Pišta Kiss pozdravia sa s ním. Pačesák a Grubec chodia do Fischlov verejne. Zato veľká časť triedy je síce ako zarezaná — no, nestratí s ním slova.

Hja, bojkot je bojkot!

— Chlapci, — vraví študentom chatrný, ale veľmi energický Lencsey, ktorý je i triednym, — máme ešte do ústnej niekoľko týždňov. Všetci ostaňte tu. Pripravíme vás dôkladne. Cenzorom má byť dr.Matyáš, dekan prešporskej teologickej akadémie. Nech je teda skúška prvotriedna. Rozumeli ste?

— Rozumeli!

Kto tomu všetkému rozumie ináč, je zas len Maroš Plajbás. On Lencseyho nemá rád, keď mu vraj — ako panslávovi — nechce dať jednotku z maďarčiny. I pre túto vec, ale i pre intrigy, čo cíti okolo seba, odkedy ho bojkotujú, rozhodne sa inak.

— Viktor, — zdôrazní reč v triede, nech čuje, kto chce, — ja tu neostanem. Idem sa učiť domov — do Mostíc. Ale ak mi profesori spravia nejakú sotízu na matúre, spravím im taký škandál, že si večne zapamätajú, kedy Martin Plajbás maturoval.

— Aspoň už tak nekrič! — šepce mu kamarát do ucha. — Nevieš, že to hneď zanesú na patričné miesto?

— To je práve, čo chcem. Nechže zanesú! Uvidíme!!

Maroš sa ozaj zoberie domov. Ani milý úsmev Lenky Prievidzskej ho nezdrží. Čo si počne s takým úsmevom, čo jemu len kmitne a inému svieti? Sadne na železnicu a ešte v ten deň je medzi svojimi. Tu sa potom dá do práce, a to kapitálne. Vstáva ráno s otcom, ktorý je už zas pri sebe. Líha ešte neskoršie. V neveľkej izbe nieto kde spať. Ide teda na povalu. Tam sa vyspí na tvrdých truhlách, zastretých handrovým kobercom. Vyspí sa veru ani v oleji. Potom si s čerstvou mysľou ľahšie preberie predmet za predmetom.

— Jaj, Maroško môj, — vystaráva sa mamka, kyprá ešte a vrtká gazdinka, keď syn doma vypráva, ako je to s ním, — len aby sa ti nestalo niečo!

— A čo sa mi môže stať?

— Dajú ti prepadnúť.

— Mamka, ale mne? — zahľadí sa na ňu, povedome sa usmejúc.

— To už nie! Horšie svedectvo mi môžu dať, ale prepadnúť? Nikdy! Kto sa nebojí — toho sa boja.

Po troch týždňoch tvrdej práce, požehnávaný mamkou, starou materou Kramlíkovie, i totkou z Novej Vsi, vyberie sa jedného dňa do Kremenca. Oči mu horia ohňom, prsia sa mu dmú povedomím.

— Nie, nedám sa! Nebojím sa nikoho!

A v Kremenci vodí sa mu napodiv dobre. Nielen kolegovia sú k nemu milší, pozdravia sa s ním a niektorí i prihovoria sa mu, ale i profesori si ho všimnú, a to i na ulici.

— Tak ďas to ber — čo vy? Kade chodíte? — pristaví ho Pamli. — Čo viete?

— Všetko, pán profesor.

— Báči, — uškľabí sa starec kamarátsky, — všetko, to je viac, než si kto myslí. Všetko vie len Pán Boh. Ale vyrátať geometrický rad — ďas to ber — ešte môžete vedieť!

— Plajbás, čo ste neostali s ostatnými? — má sa zas maďarčinár, energický Lencsey, okolo neho. — Kde ste boli?

— Učil som sa doma.

— A čím ste sa najmä zapodievali?

— Všetkým, pán profesor.

— Ale menovite?

— Iste viete, ako ma politika zaujíma.

— Viem, — usmeje sa Čipis. — Dúfam, pán dekan Matyáš bude mať radosť z vás. Zbohom!

Iba latinár, doktor Kopper, nepristaví ho, hoci ho i stretne na gymnaziálnom dvore. Iste mu povedali, ako Maroš pozdraví vždy jeho Lenku za pekný úsmev. V malom meste hneď sa všetko vyzvie a spraví z toho viac. Ale ani to nič.

Na druhý deň započnú sa ústne podľa abecedného poriadku — Ábelovský, Bátor, Benkovič… Ide to dosť prísne — neraz zadajú otázku i členovia komisie. Študenti predstupujú v čiernom. Bradatý a už i prešedivený pán dekan, doktor Matyáš, človek zvučného mena, upiera na nich svoje drobné, ale tým prenikavejšie oči, akoby chcel zvážiť hodnotu ich duše na citlivých vážkach.

— Dobre, dobre, syn môj! — prikyvuje. — No, už ste pri tom, — potíska láskavo, kde je toho treba. — Už ste pri tom!

S kým sa stretne, a to hneď v prvé doobedie — je Móric Zweig, miláčik maďarčinára. Má hovoriť o najväčšom maďarskom básnikovi, Petőfim—Petrovičovi. Vykladá to ani odborné štúdium — povedome, kvetnato, ako sa i svedčí na predsedu samovzdelávacieho krúžku. Jednostaj však spomína — najskvostnejší kvet, vykvitnutý z maďarskej krvi. Dekan Matyáš len sedí, díva sa naňho tými prenikavými očami, pohladí si tu fúzy, tu bradu. Až ho zdvihnutím prsta pristaví.

— Milý priateľ, a viete, kde a ako bol Petőfi konfirmovaný?

— Petőfi bol konfirmovaný v Asode.

— V akej reči?

— Maďarsky.

— Nie syn môj, — vstane predseda spoza stola a podíde k nemu. — Slovensky bol konfirmovaný! Slovensky! Jeho matka, — obrátí sa vážne i k profesorom, — bola Mária Hrúzová, Slovenka z Turca. Pravda je pravda, a to je nadovšetko!

Pišta Kiss obíde lepšie. Keď i nedostane jednotku, ale sa mu do reči nezastarejú. On bol presvedčený — uč sa, neuč sa, ak nemáš šťastia — máš pech! Preto sa ani veľmi nenapínal. Vyňuchal akosi, že bude hovoriť o igricovi Sebastianovi Tinódim, potulnom hradnom spevákovi. Prečíta si to doma ešte ráno pred matúrou. A keď ozaj príde na to, neprekvapený — povie o ňom, čo je v knižke, a má pokoj.

Pozornosť vzbudí Maroš ako pádnou odpoveďou na otázky, tak i chovaním. Z maďarčiny dostane prebrať a zhodnotiť dielo Ludvika Kossutha.

— No, tá politika! — pochopí hneď Plajbás a dá sa do toho vážne, ani čo by hrachom sypal. Dobrú časť najslávnejšej Kossuthovej revolučnej reči vie naspamäť. — Páni, — vypne sa a reční ani Kossuth sám, — keď vystupujem na toto rečnište vyzvať vás — zachráňte vlasť! — predesná veľkoleposť tohto slova, zvierajúc, tlačí moju hruď. Tak sa cítim, akoby mi Boh trúbu dal do rúk — vyvolať mŕtvych, ak sú chybní alebo slabí, aby utonuli vo večnej smrti, ak však jest v nich sily žiť, nech by sa prebrali k večnému životu…

— Dobre, dobre, syn môj! — prisviedča sivý doktor Matyáš! — Výborne!

— Dobre! — prikyvujú i ostatní prísediaci. I Diri Pünkösdi, i triedny Lencsey, ktorý mu doteraz nechcel dať jednotku z maďarčiny. — Výborne!

Ostatné ide ako po masle. Latinár Kopper dá mu preložiť niečo z Lívia. Starý Pamli zas ten geometrický rad, a je to. A on píše na tabuľu rýchlo, ako treba. Pritom si všimne, ako dávajú tí za stolom hlavy dovedna.

— To je ten Plajbás! — zachytí Maroš Diriho slova. Kmitne mu mysľou, kdesi to už počul na skúške. Áno, áno — vo sv. Petre Pavle! Povedal to dobrý učiteľ Horvaj predsedníctvu. Lenže iste pre čosi iné. Sväte — iné! Tu to zas iste pre ten panslavizmus. Preto veru! — počíta rýchlo podľa vzorca, až vypočíta úlohu.

— Dobre, ďas to ber! — mrkne Pamli. — Môžete ísť!

Takto sa presype až po Zsolnayho. Odpovede sú výborné, dobré i dostatočné. Dvaja dostanú opravku na jeseň. Inak neprepadne nik.

— To je matúra? — smejú sa študenti, kypiaci šťastím. — Veď je to nič!

— Som vám nepovedal? — vypne prsia Pišta, keď ich septimáni obzerajú ako zázračných ľudí. — Kto nemá pech — prejde, a má na čas pokoj! Načo sa tak drať ako tuto Móric? Tam je, kde i ja, a málo mu chýbalo, že zle neobišiel. Málo — čo, Móricko?

— Ale iď! — odvrkne mu okuliarnik.

Po skúškach zoberú sa všetci maturanti do auditória odobrať sa od predsedníctva a od profesorov. Vedie ich predseda samovzdelávacieho krúžku, praematurus Zweig Móric.

— Vážené predsedníctvo, drahí páni profesori, — ukloní sa hlboko pred dekanom doktorom Matyášom a ostatnými pánmi, čo tam stoja do kruhu vo sviatočnej nálade. — Život je sen, — počne kvetnato, ako je už jeho obyčajou. Naspomína toho, nasľubuje v mene všetkých, rozcíti sa i sám a poplače…

Po poslednej kvetnatej vete nastane hrobové ticho.

— Milí priatelia! Drahý syn môj,— ujme sa slova prešedivený dekan doktor Matyáš ticho a vážne. — Pri tomto dojímavom lúčení spomenuli ste jeden za všetkých o živote, že je to sen. Nie, milí moji, — zadíva sa prenikavo do rečníkových okuliarov, — život nie je sen! Život je práca, poctivá, usilovná práca, — tečú z úst skúseného a vysokoučeného človeka slová ani med. Tečú a podberajú Móricovo rozumovanie, až neostane z neho skoro nič pevného, iba to rozcítenie a tie slzy.

— Chudák Móric! — smejú sa po rozchode študenti. — Ale nepochodil s tým svojím snom!

— U toho Matyáša akosi nemá šťastie, — poznamená Pačesák.

— Nemôže mať všade — i v kartách, i v láske, — puká si hrdo Pišta z cigarety.

Študenti si chodia po vysvedčenie k direktorovi. Ide si i Maroš.

Počerný Pünkösdi, ináč Papuán — keď ho zazrie, vstane spoza stolíka a ide mu i s vysvedčením vľúdne v ústrety.

— Vy ste to, Plajbás? — podá mu a nepustí mu ruku zo svojej.

— S vami som si chcel osobitne pohovoriť.

— Nech sa páči, pán direktor!

— Počujte, milý priateľ, — zablysnú mu čierne zraky spod hustého obočia. — Tu máte pekné matúrové svedectvo — ste praematurus. Máte jednotku i z maďarčiny. Musím vám však pri lúčení pripomenúť toto: obžalovali vás u mňa, že ste pansláv, nepriateľ nás, Maďarov. Ja som to nedal vyšetrovať. Ani sám nevyšetroval. Ste človek odvážny a schopný. Z vás môže niečo byť. Prosím vás len o jedno, keď budete raz pracovať medzi svojím slovenským ľudom, spomeňte si najmä na to dobré, čo ste zažili medzi nami! — odvráti si vtom tvár v rozcítení. — Zbohom!

— Zbohom, pán direktor! — vkladá si prekvapený študent svedectvo do bočného vrecka. — A ďakujem za všetko!

Z gymnázia kráča sa mu ľahko. S matúrovým svedectvom vo vrecku je študent vždy o niekoľko kíl ľahší. Jemu sa však zato i teraz blýska v hlave. Kto intrigoval? Kto ho obžaloval u direktora? Tušil to už dávno, jednako ho teraz prekvapilo. Kto to mohol byť? Maďar — nie! Na takú úlohu sú vždy zhavranelí Slováci, Nemci alebo židia. Gejza Glück je už preč, ten to mohol robiť vlani ešte u Glocknera. Tam to nešlo ani tak. Azda Móric, alebo mladý profesor Cibacký, Oravec?

Pred veľkým kostolom v románskom slohu stretne sa s Eržikou. Už je z nej šťastná ženička Ďuri báčiho. A Maroš jej nebol ani na veselí. Práve bol doma. Povie jej niekoľko milých slov, pozdraví Ďuri báčiho a zas mu to len hučí v hlave. Kto to mohol byť? Pristaví sa pred Pačesákovie komorou. Tu sú druhovia, Slováci. Povypráva im, čo sa mu prihodilo u Diriho.

A večer má byť študentský banket!

— Pôjdeš? — spytujú sa ho kamaráti.

— Kde by šiel? Ako? Tam budú iste i tí, čo ma udávali!

— Ak ty nie, ani my! — rozhodne Viktor, keď vidí, že všetci prisviedčajú. — Oni vraj hotujú banket v hostinci u Gambrína.

My, koľko nás bude, môžeme ísť do mestského hostinca. Zariadim to, dobre?

— Dobre! — prikývnu študenti a tým nastane schizma.

Plajbásovci zídu sa teda večer v mestskom hostinci — v prastarej budove so vchodom na ťažkých hranatých stĺpoch. Slováci Pačesák, Grubec, Sveták, niekoľko Nemcov i voľaktorý žid z oddelenia A. Človek by ani nemyslel, aký je veľký ten rozdiel pred matúrou a po nej. Keď príde Plajbás s Tomášom Pazderníkom, ktorý sa mu pridá už — ako na rozlúčku, hoc je len septimán — už je to pekná stolová spoločnosť. Profesora niet ani jedného. Tí, keď dostanú matúrové tablo so snímkami, zbadajú hneď jedno koliesko prázdne. Práve to, kde mal byť Plajbás, ten panslávisko. Najmä však, keď počujú o schizme — kto by šiel? Iba Cibacký sa vraj vlúdil medzi tých v Gambríne. A ten je zas ešte ani nie profesor, iba suplent.

Večera je dobrá, i víno k nej je dobré. Čoskoro zavíta i Cigán. V meste sú dve bandy, môžu sa rozdeliť. Oči jasajú a hudba hrá. Hovorí sa v troch rečiach, celkom tak i spieva. Okolo desiatej nadíde i Ďuri báči, vysmiaty, okrúhlučký. Žieňa, Eržiku, nechá doma, keď má ten smútok za tetuškou. On však už len ide, veď je to nielen matúrový banket, ale tu sa už i Fischlovie komora rozchodí navždy.

— Nech žije Ďuri báči! Ďuri báči nech žije! — volajú študenti a Cigán ťahá tuš.

Kto sedí ticho a skoro bez nápoja — je Maroš Plajbás. Márne sa premáha, je mimoriadne vážny, hoci má v tejto peknej spoločnosti zadosťučinenie. Nech on nie, banketuje sa v Gambríne s zweigovcami. Jednako nevie sa preniesť do nálady, v akej už plávajú chlapci, Viktor, Ondrej, Mišo a ostatní. Práve mu hovorí Tomáš, že mu Diri radil — neprísť do Kremenca na jeseň. To si vraj želá celý profesorský zbor v jeho záujme.

— To je consilium abeundi! — zadíva sa Maroš vážne na tu hranatú hlavu. — A čo spravíš?

— Pôjdem na Moravu, — odpovie krátko. — Keď ty odídeš, i títo, — mrkne na Slovákov, — budem tu sám. Čo robiť?

Pieseň nasleduje za piesňou. Všetky pekné piesne, slovenské; maďarské i nemecké, sa spievajú. Celkom ani u Fischlov. Okolo pol dvanástej spoločnosť v povznesenej nálade dozvie sa od Miša Pačesáka, že Plajbása udávali u Diriho a chudák Tomáš Pazderník dostal consilium abeundi. Kto—ten už i vedel o tom, jednako chýr účinkuje ako hrom. Povstane vrava, krik. Maroš so svojou triezvou hlavou ozaj má čo tíšiť.

— Eh, čo tíšiš? — skočí naraz Grubec, a strčiac ruku do zadného vrecka na nohaviciach, vytiahne tľapkavý browning. — Ja idem k nim do Gambrína, k tým zweigovcom, a spravím poriadok i za teba, Maroš, i za teba, Tomáš, i za všetkých nás! — blkocú mu oči vínom. — Spravím, na moj dušu!

A prv, než by mu bolo možné zabrániť, je na ulici.

Čo robiť? Ísť za ním? Neostáva, len počkať, čo bude! Aj sa čaká a vždy s väčšou napnutosťou. Minie desať i dvadsať minút — a stále nič! A Gambrínus je len prejsť cez rínok — teda na dve—tri minúty. Len tam nestrieľa? Alebo ho azda schytili a usadili medzi seba?

— Idem preňho! — vstane Viktor a hneď i zmizne.

Minie sa zo päť minút, a ani ten nechodí. Nervóza tlmí náladu. Napokon vykukne z mestského hostinca drobný židáčik Ábelovský. Hneď je však i dnu. Jeho ustrašený obličaj prezrádza čosi hrozného.

— Čo je, Áronko, čo? — obrátia sa všetky oči naňho.

— Už… u—u—už i—i—i—du—u—ú! — chveje sa Áron ako list. — Bude zle!

— Čo by bolo? — vstane Maroš s odhodlaním v tvári. Vstanú aj iní.

Zrazu otvoria sa dvere a dnu sa sypú zweigovci. Ale ako? Popredku Ondrej Grubec, držiac sa s Pištom okolo hrdla. Za nimi Viktor i ostatní. Vchodia do jedálne, kde si už Cigáni uložili svoje nástroje napochytre do istoty. Podávajú plajbásovcom ruky, objímajú sa.

— Ale, Miško, — vykladá Pišta Kiss Pačesákovi, — či sme sa my vždy spolu nekartovali? Či sme spolu nelumpovali? Či sme vedno nechodili na fraj?… A teraz máme sa takto rozísť? Servus! Servus! — nesie sa sieňou.

A tak to ide po všetkých kútoch. Niekoľko minút po polnoci nastáva zbratanie. Ľudské oľutovanie všetkých intríg a hlúpostí, čím si študenti otravovali život za celé roky v Kremenci. I Móric Zweig chodí od kolegu ku kolegovi. Podáva ruku: — Servus! Servus!

Maroš na to hľadí a je mu nevoľno. Pozerá Tomáša, ten sa však už stratil. Iste, ak by bolo niečo, a on je nie silák. Hľadá Miška, i Viktora, i Ondra pohľadom, tí sú však už skamarátení. On vie, to robí víno — víno veru! Nech sú triezvi, nepríde k tomu. Hľa, ten Móric, okuliarnik, predseda samovzdelávacieho krúžku, chápe sa rovno i k nemu. Podať mu ruku, potvore? Nie! — skypí v Plajbásovi.

— Nech sa, keď chcú, kamarátia — ja nie! — vyhne Móricovi stranou a vyjde na ulicu.

Krásna vonná júnová noc dýchne mu čerstvosti do blčiacej tváre. Na oblohe jagajú sa hviezdy a veľký plný mesiac pláva ponad spiace mesto. Veľké okná Gambrína sú osvetlené, ale nepočuť odtiaľ hláska ani hudby. Maroš cíti — spať nezaspí. Lepšie sa prejsť. A pustí sa po vymretej Deáčke nadol ku stanici. Z mestského hostinca ozve sa za ním študentské: Gaudeamus igitur. Ale i zvuky piesne zanikajú a je sám. Dobre mu je takto. Prejde v mysli tých niekoľko rokov, v Kremenci strávených. Predstavia sa mu kamaráti i nepriatelia, profesori i známi v meste až po Fischlov a Ďuri báčiho. Spomenie si na intrigy i ako z nich vždy vyviazol a príde na to: najistejšie je — byť silným a nebáť sa! Ak sa nebojíš, teba sa boja. Ostatné sa poddá samo.

V zamyslení ani nezbadá, ako vyjde z mesta. Prejde mostom ponad šumiacu Kremenicu, trblietajúcu sa až hýrivo v zlatom chvení. A ohromné končiare za stanicou, akoby len zdvíhali ruky za kohosi k hviezdnatej oblohe.

Na spiatočnej ceste všimne si človeka, opretého o stenu. Podľa zvukov pochytilo ho dávenie. Teraz sa drží ríne a šomre si čosi popod nos.

— Kto je to? — myslí si Maroš. Keď sa však lepšie prizrie, pozná kolegu maturusa. — Pišta, to si ty? — lapí ho za ruku a snaží sa ho odtiahnuť od ríne. — Poď so mnou!

Ten je však už v stave vôbec beznádejnom.

— Nem ereszt a babám, — zašomre a chytí sa ríne oboma rukami. — Nepustí ma milá, kamarát!

— No, keď ťa nepustí, ostaň pri nej! — nechá ho Maroš. — Však len prídu poňho.

A ozaj i zháňajú sa po ňom.

— Pišta! Pišta! — nesie sa spred mestského hostinca. Plajbás utiahne sa pod Fischlovie bránu a čaká, či sa kto ukáže. O chvíľu zjaví sa celá tlupa študentov, zabíjajúc pokoj krásnej noci poriadnym krikom.

— Ty ťulpas židovský, — počuť kamarátsky žargón Miška Pačesáka, — ty si udával Plajbása Dirimu.

— Nie! — ozve sa Móric. — Ja nie!

— A kto?

— Možno profesor Cibacký. A to je nie žid. On je z Oravy a či odkiaľ.

— No, ale ty si chodil za Cibackým, potvora! I toho Pazderníka ty máš na svedomí! Ty galgan, ty…!

— Myslite si, čo chcete, kolegovia, — zachytiť ešte spod Fischlovie brány Zweigov hlas, — ale Plajbás nebude nikdy dobrým maďarským vlastencom. Nikdy!

— Ten Móric má pravdu! — pomyslí si Maroš a zamkne bránu za sebou.

Na druhý deň nastáva už to ozajstné lúčenie. Ráno vojde Marína s raňajkami a počne nariekať.

— Čo ti je, dievča? — zadíva sa na ňu študent, ukladajúc ešte posledné veci do limbového kufra, poň príde o chvíľu špeditér. — Čo plačeš?

Ona však miesto odpovede oprie sa mu na prsia a narieka, až to myká ňou. Siahne mu za rukou a pritisne ju k ústam. Ovije sa rukami okolo neho a len po chvíli sa utíši.

— Ja som vás tak mala rada, a vy, — prevraví napokon. — Dajte mi niečo na pamiatku!

Vyhľadá jej knihu. Slovenskú knihu.

— Na Marína, na pamiatku, — pohladí ju po vlhkej tvári. — Ale sprav i ty mne niečo kvôli! Spravíš?

— Spravím.

— Nebuď viac Minervou! Vráť sa radšej do svojej dediny!

— Navrátim, — zdvihne naňho zaslzené oči. — I tak už tu nemám nikoho!

O desiatej nasadajú študenti na stanici. Je to spevu, hovoru slovom i očami. Nejednému dievčaťu srdiečko sa krája. Príde i Maroš, nájde si hneď svojich, i miesto vo vlaku. A ten rušeň, hoc je zo železa, jednako je len milosrdný. Postojí si tu dobrú chvíľu. Jest sa ešte kedy i rozlúčiť a zaspievať. Pieseň ozýva sa za piesňou. Maturusi spustia starú študentskú:

hučí vážne ani chorál, až oči zaslzia. Vtom sa rušeň pohne a sto rúk pokynie oknami:

A spievajúca železnica, fajčiac, zaberá do diaľ hore popri hadistej Kremenici popod vysočizné velebné Tatry. Maroš sedí pri okne s kamarátmi, Mišom, Ondrom, Viktorom a Tomášom. Reč je už o tom, čo ďalej? Zato lúčenie s milým mestečkom je i pre nich — azda okrem Tomáša Pazderníka — ťažká vec. Rozhovoria sa o peknom, veľkom meste na Dunaji, kde ich už Vinárčania čakajú. A ak už nie všetkých, aspoň Plajbása. Zas však zmĺknu. Vyhliadajú oknami. Kremenec už nevidieť. Iba Kremenica sa vinie a v diali končiare sa kúpu v slnečnej záplave. A zo spevu a hukotu akoby sa len ozývalo rytmicky: matu—ranti—matu—ranti—matu—ranti…