ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Húževnatosť dobrá ctnosť, a Plajbás jej má. I v hlavatosti, ale aj inak. V ňom sa tiež prejavuje životná sila biedneho stavu, z jej koreňa vzišiel. Je v ňom niečo neústupnosti vŕby nad potokom, doráňanej vetrom, dosekanej ľudmi, podmytej dravým prúdom vôd. Taká vŕba utajená, nezbadaná bojuje svoj ťažký boj kruto o trochu miesta na slnku a zelená sa.

Tak sa borí i homo novus plajbásovskej rodiny, ktorej predkovia od nepamäti orali zem, pásli dobytok alebo púšťali plte dolu Váhom, škola je čosi iné, celkom iné pre takého žiaka. Ak nemá schopnosti, k tomu i húževnatosti, je stratený. Napokon nie je ani sedliak, ani pán. To najhoršie, čo len môže byť.

Maroš si je s tým na čistom. Zbiera sily, ako vie. Zháňa huncútstva i rýmy, kamaráti sa so staršími študentmi, reční na schôdzkach u Fischlov. Ale sa i učí, ako sa patrí. Peniaze dostáva len na to najpotrebnejšie zo štipendia. Posiela mu ich rovno pán farár. Inak, ak nieto a mamka nepošlú, sťahuje si remeň, čo je u chudobnejších študentov na dennom poriadku. Zimníka nemá. O toľko rýchlejšie kráča v obtiahnutom kabátiku zmrznutými ulicami. Veľa trápenia má s obuvou. Podošvy na topánkach prederú sa raz—dva. Niet ich za čo podbiť. Vkladá si vždy ráno hrubý lepenkový papier na dieru. Do večera sa prederie neraz i s pančuchou. Druhého rána založí si nový papier, a je to.

Takto sa pomaly chýli rok ku koncu. A študenti ešte len teraz vyratujú týždne i dni. Jano naznačí kriedou na dvere toľko čiarok, koľko školských dní ešte ostáva. Večer vždy zotrie jednu čiarku.

— A čo strojíš v lete? — spýta sa kamaráša, ktorý tiež túžobne spočituje čiarky, či ich je veľa ešte. — Pôjdeš niekam?

— Ja? — stisne plecami Maroš. — Neviem. Musím pomáhať na poli.

— Vždy nebudeš robiť.

— No, pôjdem do vrchov… do hôr, vieš? Zoberiem sa s niekým a pôjdeme. A ty čo?

— U nás vo Vinárkach je veselo. Študentov sa nazháňa a ideme do sadov, alebo radšej do viníc, — robí si už chuť Jano. — Tam je vždy niečo. Ale u vás môže byť pekne v horách…

— Vieš čo? — povie mu naraz Maroš. — Stav sa ty u nás! Spravíme si vychádzku do doliny a niekam cez Ďumbier. My sme chudobní, parády nemáme. Ale sa naješ i vyspíš. A skúsiš mnoho. Pôjdeš?

— Pôjdem! — hotový je kamaráš. — Čo by nešiel? — blysne mu radosť v očiach.

Pomaly je len päť čiarok na dverách.

— Už sú len štyri! — tešia sa študenti. — Už len tri… dve… jedna!

Konečne svitne deň, keď dýchavičný Chyžnay povie študentom kázeň v kostole. V škole im rozdajú svedectva a vivant vacationes!

Maroš dostane dobré svedectvo. Len z latinčiny a nemčiny má dvojku. Patrí teda medzi prvých žiakov i tu. Spokojne si pozbiera svoje veci. Naloží limbový kufor. Odoberie sa od Fischla báčiho, i od tichej Tante a ide s kamarášom, Janom Črepom, do Mostíc.

U Plajbásov je radosti. Hoc ich je doma dosť, príchod hosťa prekvapí ich milo.

A Maroša tiež prekvapí čosi. Nájde v rodine o dušu viac. O drobnučkú Marienku. Tú si ešte mamka vyžiadali, aby neboli sami medzi toľkými chlapmi. Teraz sa, pravda, obaja vystarávajú, kde len uložiť tých pánov?

— Ale, tetuška, — vypomôže hneď Jano, ktorý je chlapec k životu, — vyspíme sa dobre i na sene!

Aj sa vyspia, a ako! Na šope je veľmi dobre spať. I ticho je, dobrý vzduch a ešte aká vôňa! Veru lepšie ako v izbe, hoci i panskej. O ostatné už niet starosti. Mamka navarí. Teraz má z čoho, a ona je dobrá kuchárka. A keď si toľkí posadajú okolo stola, i sem—tam po kútoch, je radosť jesť. Vyjdú na Váh okúpať sa. Večer si zasa zaspievajú, až sa ozvú Mostice. Nadíde i Paľko Kľuchajovie so štetkou za klobúkom, i pehavec Jožko Koryčiar a veselo je, veselo! Črepovi sa tu veru celkom páči.

— A sú u vás tiež hory ako tu? — zvedavý je Miško, tichší a viac dievčenskej tváre chlapček. — Máte i také vysoké vrchy ako u nás?

— Nie! U nás sú malé vŕšky a na tých rastie hrozno.

— Ej, hrozno! — kričia deti. — To je dobrá vec! Vlani nám priniesli mamka strapec z mesta. Také sladké bobuľky!

— A chodíte ta, ako my do hory?

— Chodíme!

— A čo robíte? — niet otázkam konca—kraja.

— No, oberáme hrozno, — vysvetľuje Jano už celej škole, čo sa mu zoskupí okolo na priestrannom dvore. — Tam sú i také domce vo viniciach. Menujú sa „búdy“. Niekedy je v nich veselo. Je sa husacina alebo škvarky sa jedia a zapíjajú červeným vínom. Kto má a chce, môže si zajesť víno zázvorníkmi.

— A to je čo?

— No, to je také cukrové!

— Aha! — jasajú deti. — Ako predáva cukrár na trhu!

— A sa tam i spieva? — priplichtí sa Janko, plavý chlapček, čo je pred Maťom a nasleduje po Mišovi. — Zanôtia si tam?

— A ako! — prikývne mu Črep veselo.

— Tak nám zaspievaj, ako spievajú u vás!

A teraz sa začne, čo sa má. Jano spieva pekným zvučným hlasom. Maroš mu pomáha. Onedlho sú tu i dievčatá — Anka Krdanka, Zuzka Lalovie, Eva Mrázikovie. Len si stanú obďaleč, keď sú nie také malé ako voľakedy. Už im nesvedčí zamiešať sa medzi chlapcov. Ale pieseň zvádza a chytá za srdiečko.

— To je pesnička! — jasajú deti a spievajú, spievajú, kým im to nejde.

Smiechu a smiechu až do neskorej noci. Na vozy by ho nepobral. Veselosti chudobných ľudí, čo si robia koncert a divadlo sami pod holým nebom. A ono by to trvalo ešte dlhšie. Ale ráno treba vstať. Maroš a Jano idú na cesty do doliny a potom cez Ďumbier na skusy, kam ich oči povedú. Tanistry sú už hotové. Aj je v nich nabalené, čo treba. Jediva im opatrila mamka. Ale Črep, ako čistokrvný Vinárčan, nejde bez fľašky. Má ešte groša i z privát, čo v Kremenci dával, kúpi. Maroš sa zas i vyzbrojí, ak by skrslo čosi — a bolo by sa treba brániť. Človek nevie! Nuž prichystá si veľký nôž s vyhĺbeným koncom, ako býva na starých mečoch. I pošvu už má z remeňa, a tak, aby sa nôž dal pripásať k boku ako vojakovi.

Je pravda, týmto nožom u Plajbásov sekajú repu pre svine. To však nič! Šabľa je šabľa a svet neistý!

Ráno ešte sa len brieždi, otec Plajbás je už hore. Nakuje si kosu, keď má ísť na ďatelinu. Študenti tiež skočia do šopy. Vezmú tanistry, palice, Maroš si pripáše svoj meč a vyrazia ako vtáčatá do šíreho sveta. Mysleli, pôjde ich viac. Ale Paľka nepustí mama, Jožko zas nemá nohavíc na všetko. A Gejzu Glücka nechcú, hoc sa im i núkal. Tak idú len dvaja a dobre je im.

Do sveta vábi ich tajomné kúzlo diaľky a túžba po dobrodružstve. Kráčajú si poľom i lúkami, zapadnú do prekrásnej doliny. Tam im je voľno—voľnučko v mladej duši po tej dvojposchodovej gymnaziálnej budove v Kremenci! Ani keď vypustia vtáčatá z klietky, nesú sa i oni veselo, lebo slobodne!

Jano sa má na čo dívať. On síce už bol i v kremenských vrchoch, čo sú vyššie ako tieto. Majú i hlbšie doliny. Ale tam sú bralá z tmavej žuly, kým tu zas z vápenca, jasné, až biele, poprerastané farbistým machom. Nízke Tatry majú svoje jedinečné krásy, akých niet inde. Maroš tu už, pravda, nenájde nič nového. K nemu zasa hovorí dolina. A čo by len ona. Každá skala, každé bralo… každý pramienok! A najmä tá zelenkastá krištáľová voda, spenená, hukotavá! Všetko, všetko mu ožíva v mysli, ako sem chodieval s chlapcami, i s otcom vo dne v noci. Má o čom rozprávať cestou svojmu kamarášovi. O salašoch i kolibách, o pastieroch i medveďoch. Čas sa im míňa len radosť. Ani nevedia, a sú na Lúčkach, pri stodolách, kde sa ešte nekosí. Kvetov je a kvetov! Včeličky sadajú na ne, i pekné strakaté motýle.

Ešte pred obedom vyjdú na Ďumbier a tu sa rozložia. Krásne je okolo. Skalnaté hory, hlboké kotliny miznú kdesi v čistunkom, modravom vzduchu. Bystriny prekypujú v zelených dolinách, spievajúc mohutne večný hymnus slobody.

— To je naša krajina, slovenská! — ukáže Maroš druhoví a mlčí.

— To! — prikývne Jano a zanemie.

Kde tu i hovoriť? Načo? Na severe považská kotlina a reťaz Vysokých Tatier. Na juhu Pohronie a vrchy, vrchy do modravej diaľky. Mestečká, dediny len ako vmaľované do dolín. A tak sa dobre dýcha!

Načo hovoriť?

Tu si pobudnú. I zajedia, i zdriemnu si na pažiti. Studničku si nájdu neďaleko — nuž majú všetko! Ani sa im nechce odtiaľ. Len keď sa už slniečko skláňa nižšie a nižšie.

— Škoda, že sú nie tu i Števo, Jožo a Šimon, — ľutuje Jano.

— Oči by im vyliezli z jamôk.

— A čo? — obráti reč Maroš. — Kam pôjde Števo, keď už zmaturoval?

— Do Prešporku!

— A čo bude tam?

— Študovať za kňaza!

— A ty čím chceš byť?

— Hádam pôjdem tiež za Števom. Mama to chcú. A ty, Maroš?

— Nuž, moja mamka to tiež chcú. Neviem, či to všetky mamky chcú mať kňazov za synov? Ja mám k tomu i štipendium — z našej rodiny. Ale len na kňažstvo. Nuž neviem…

— A nemáš na to chuť?

— Vieš, Janko, — zahľadí sa naňho vážne tým ostrým, zelenkastým zrakom, — ja by rád raz bojovať. Vzbudiť tie dediny i mestečká a vymôcť nášmu ľudu krajší život. A kňaz — ten len vždy o láske a odpúšťaní. I starý Chyžnay nám len o tom. Tak si národ nevybojuje slobodu… Národ, keď chce žiť ako slobodné národy, musí sa pustiť do boja, zaslúžiť si tú slobodu, i mrieť za ňu, nie? — zasršia Marošovi oči a tvár sa mu rozhorí ani fakľa. — Pozri, i Maďari koľko sa nabojovali! Oni nás nemajú za nič, keď sa im nepostavíme oproti. Tam je, hľa, Sv. Peter Pavol. Čo nás len bolo pri poslednej voľbe! A niekoľkí žandári vyhnali našich. Ako ovce, tak ich hnali pred sebou. Ani dobytok! A nik sa nepostavil oproti, nik!

— A ty čo? — uškrnie sa Jano ironicky, tušiac, kamarát hovorí v extáze.

— Chcel som na nich skálím, — sklopí oči, ani čo by sa i dnes hanbil za to. — Mama ma zbadala — prekazila mi to. Nie mamka, ale mama.

— Dobre spravila! Vieš, čo by si bol vykonal?

— Čo?

— Nešťastie! Žandári by boli strieľali do ľudu. Niekoľkých by boli zabili a možno i teba. Tak, môj milý! Pracovať sa dá i bez toho. Pozri, kňazom nechceš byť — a kto môže skôr pracovať za ten náš ľud ako farár? Všetkým ostatným vzdelancom rozkazuje niekto. Farár si je na svojej dedine pánom. Učí ľud a ten ho poslúcha. Kam ho vedie, ide za ním. Preto ja pôjdem za Štefanom do Prešporku, našej Bratislavy. A pôjdeš i ty!

— Nehovorím — nie! — poddá sa Maroš, čo je veru zriedkavá vec uňho. — Ja nič, — zbiera veci zo zeme a siaha po tanistre. — Poďme! Inak musíme tu nocovať!

Dolina pod nimi nezdá sa ani veľmi dlhou.

— Rozbehneme sa! — trúfa si Jano. — Dolu je dedina. Niekde prenocujeme.

Aj pohnú, a to kozím skokom. Nohy majú svižké, vypočinuté. Ide im to. Spúšťajú sa drapom naisto. Dostanú sa i do hory a dobrou cestou míňa sa to. Ale ani slnko je nie na jednom mieste. A cesta len trvá a trvá. Na čistine vidieť akúsi kolibu.

— I tu by sme mohli prenocovať! — povie Maroš.

— Poďme len dolu! — nástojí Jano.

Študenti ešte zrýchľujú krok. Robia skoky ani poriadni drevorubači, keď siažia v krpcoch. Tiene svrčín sú však vdžy dlhšie a dlhšie. Obloha nad dolinou už červenie. Pomaly sa stmieva. Aj sa zotmie, a oni len idú a idú. Potkýnajú sa do skál, i do koreňov, a dolina len akosi nemá konca.

— Janko, — zastane Maroš, keď vidí, že kamarát kríva, — načo my vlastne bežíme?

— Na nocľah!

— Čo, nocľah! — usmeje sa vyčervenený šuhaj, samé zdravie a sila. — Ten môžeme mať i tu. Som azda raz spal v hore? Zima je nie. Nájdime si miesto hen pod tou bučinou. Tam je šústia, nahrabeme si ho. Zaryjeme sa doň a budeme spať ani v oleji.

— Nedbám! — pristane kamarát neochotne. Čo však robiť, keď je dolina bez konca a nohy už ledva nesú?

Ako si povedia, spravia. Nájdu si pekné miestečko pod bučinou, zložia si tanistierky a Maroš odpáše svoj meč. Jesť sa im veru nechce. Rukami si nazhŕňajú šústia a zaryjú sa doň ani do sena.

A hora tíchne, až utíchne celkom. Iba mumlanie bystriny počuť z diale. Kamaráti sa stúlia k sebe ako v posteli. Veľký, skoro plný mesiac prediera sa cez mohutné, vysokánske buky.

Maroš si zatiahne klobúk na oči. Nespí prvý raz v hore a meč má na dosah ruky. Driemky mu sadajú na viečka — obchodí ho sen. Po takej túre a toľkom skákaní nie div. Sníva sa mu čosi o Kremenci. Vidí kamarátov veselých, i Števa, i Joža, i Šimona… i Sveták a Pačesák sú medzi nimi, i Milo Kloška. Starý Fischl stojí na stoličke, dáva im takt a oni spievajú. Tak dobre im to znie. Vchodí Ďuri báči, okrúhla, vyholená tvár sa mu usmeje. Chytí Fischla, zloží ho zo stoličky. Vyskočí na ňu sám a počne svoju obľúbenú: Gaudeamus igitur… Spieva si a nôti s toľkou chuťou, až mu slzy vystúpia do očú. Ostatní len naslúchajú a všetci učudovaní, kde vzal Ďuri báči taký krásny hlas?

Vtom ho potrhne ktosi za plece.

— Čo je? — ledva otvorí oči. Miesto Ďuri báčiho a kamarátov vidí okolo seba pniská mohutných bukov, cez ich lístie preosieva mesiac svoje zlato. Miesto piesne hučí v diali bystrina.

— Počuješ, Maroš? Voľačo šu—uští!

— Čo by len šušťalo? — odvetí Janovi ani nie celkom pri vedomí. Obráti sa na druhý bok a chce spať dalej.

Dlho však nemôže. O chvíľu totiž zas pocíti, ako ho ktosi trhá za plece.

— Čo chceš? — osopí sa skoro na kamaráta. — Čo mi nedáš spať?

— Ale keď šu—uští!! — ozve sa Janov hlas splašene.

— Čo šuští? — zaostrí si sluch Maroš.

— Med—ve—eď!

— Nič nepočujem! — zdvihne sa Plajbás a siahne po svojom meči. — Nič, veru!

— Nepočuješ? — skočí Jano na rovné nohy. — Tak si hluchý, alebo ešte spíš, — chveje sa na celom tele, siahajúc po svojich veciach. — Poď, ja tu nebudem!

— A kam pôjdeme teraz? — zbiera sa už i Maroš, započúvajúc sa do mĺkvej, tajomnej hory.

— Do koliby, čo sme videli vyššie na čistine! — šepce mu kamarát, akoby sa bál, aby ho ten Maco nepočul.

— Dobre! Poďme!!

Idú, idú a vždy dlhšími krokmi. Idú a obzerajú sa. Napokon počuje čosi i Maroš. Čo môže človek vedieť v hore o polnoci? Vyjdú na čistinu, koliba je tam. Ponáhľajú sa ku vchodu, a tu dvierka zavreté na šróbu. Ohliadajú sa hore po nejakom otvore. Všetko zabité doskami a v duši oboch presvedčenie, že im je chlpatý Maco za pätami.

— Juj, čo teraz?

Ale Plajbás je Plajbás — nepríde do zmätku. Poobzerá si zrub, odvalí pod ním niekoľko ťažkých kameňov v základe. Potom vytiahne svoj široký meč, čím doma drobili burgyňu pre dobytok, a ako rýľom počne hriebsť do hĺbky. Ten maco dodáva mu sily — zem sa len tak odvaľuje a rozsýpa. O chvíľu je už vo fundamente diera, kade sa dá vojsť.

— Hybaj dnu, — ukáže Janovi otvor. — Ty si krepkejší. Ja ti podám veci.

A tomu ani netreba vravieť. Raz—dva a pretiahne sa dierou ani lasica. Maroš mu potom podá tanistry, i meč, čo už vykonal svoju úlohu, a chce sa vtiahnuť i sám. Nie je však taký ohybný ako Jano. Musí ho ten potiahnuť za ruky.

— No, na moj pravdu, — myslí si Maroš, — ak ma teraz ten Maco zdrapí za nohu, Jano to nepretiahne!

Ale Maco sa nehlási a Plajbás prešmykne tiež do koliby. Tu sú už v istote. Môže prísť aj sto medveďov! Upokoja sa a čakajú, až sa počne brieždiť. Dlho veru čakať a zima je k ránu. Tu však zas Jano nájde liek — nekrivo, že je z Vinárok. Vytiahne z tanistry fľašku slivovice a ponúkne druha.

— Na, vypi si! Bude ti teplejšie!

A naozaj! Maroš zas pocíti to teplo vo vnútri ako kedysi, keď išiel s otcom po rez a dali mu za rána do poldecovky pálenky. Takto sa oni hrejú a sú hneď smelší. Sami sa smejú na svojom kúsku.

— Jano, — buchne Maroš kamaráta do boku, — veď to hádam ani nebol medveď!

— No, ale mohol byť!

Na úsvite zaberajú dolu dolinou kamsi do Brezna. A na tretí deň vrátia sa z túlačky šťastne do Mostíc. Jano odcestuje do Vinárok, kde má svojim v búdach čo vyprávať: O tom medveďovi však nepovie. Načo? Takí Vinárčania nevedia, čo je to! Iba by sa smiali. A ľahko sa je smiať z medveďa vo vinici. Ale v takej hore!