ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Je to ozaj ona? Vysnený predmet mojej básnickej lásky? — zamýšľa sa doma šuhaj, keď obraz dievčaťa nezmizne mu z duše. To stretnutie nepredchodí mu náhodným, ako si nevie vysvetliť prostou náhodou všeličo zo svojho života. Myslieť na niekoho i bez videnia a potom na prvý pohľad poznať sa je iste nie všedná udalosť. On sa nespytuje — kto je, čo je? Či okrem tých pekných očú, jemne krojených úst, tmavých vlasov a bielučkej pleti má ešte niečo? Vie od Paľka Kľuchaja — Elenka je dcéra chudobného, maďarskou vládou preháňaného rechtora, teraz už penzistu v Žambovciach. To mu stačí! Či by ho však ona — spomenie si na všelijaké zlé skúsenosti — mohla rada mať? — Eh, čo, — prejde si dlaňou po vysokom čele rozohnať ťažké myšlienky, — ktovie komu je súdená! I v Martine krútili sa okolo nej viacerí mladí páni.

Čo však nemá z duše vyblednúť, to nevybledne. Elenu už cestou z Martina prekárajú kamarátky i známi študenti — Plajbásom. O Marošovi zas vedia skoro zvedavci vo Sv. Petre Pavle, s kým sa zabával na augustových slávnostiach. Prinesú to kamaráti, Paľko, i Milo Kloška to prinesie. A prinesú aj iní. Bolo ich tam dosť.

— A ten váš syn má vraj akúsi peknú známosť, — pripomenú panie mamke Kozovie v meste.

— Ach, ja veru neviem o tom, — vyhubuje ona. — Maroš je ešte nie na to.

— Ale my vieme! — usmeje sa jej tá i oná. — A pekné dievča! Nevlastná sestra pani Opolnej. No, je to ešte nie nič takého. Syn váš je človek schopný, súci — on má otvorené dvere i v našich domoch.

— No, my sme len takí ako chudobní ľudia, — vypráva mamka. — Maroš to vie a on je nie dotieravý.

Marienka Kramlíkuľa Kozovie aj by niečo povedala svojmu synovi. Keď však vidí, ako on usilovne pracuje doma a nezjaví sa jej, zdrží to pri sebe. Veď aj on má rozum — vie, čo robiť.

A sedliacky študent ozaj nezaháľa. Vyjde s otcom na pole pomôcť mu kosiť. I so soľou sa vyberie do hory — ako kedysi — k jaloviatku. Pastieri, Kušiak a Stano, dajú mu miesto v kolibe a rozprávajú do nekonečna. Len je v tom už menej pravdepodobnosti.

Je dosť zamĺknutý a žije si utiahnuto. Niekedy si zájde v dlhý letný večer s kamarátom Paľkom do mesta.

Raz, keď prídu pred obchod Opolných, zrazu zastanú ani na povel. Vo dverách obchodu stojí so staršou, vychudnutou dámou dievča strednej postavy, tmavých vlasov, bielučkej pleti, upierajúc veľké snivé oči kamsi doďaleka.

— Elenka, slečna Elenka, to ste vy? — zrovna vykríknu prekvapením obaja mladí ľudia.

— Ach! — hodí dievča mäkký pohľad na svojich známych. — Prišla som pomôcť sestre.

— Do obchodu? — zachveje sa Marošov hlas.

— Áno!

— Dúfam, i vy nás prídete pozrieť, — nahne sa k nim staršia dáma, príjemná, chudučká — iste od starostí. Pani Opolná.

— Prídeme, — prisľúbi hneď Plajbás. — Do obchodu môže každý. Len čo u vás kúpiť?

— Všetko možné! — hneď je obchodníčka vo svojom elemente. — Cigarety, štamperlík slivovice alebo borovičky, bonbóny…

— To, to, to! — prikyvuje Paľko spokojne.

— Nič pre mňa! — krúti Maroš hlavou. — Ja nefajčím, nepijem, bonbóny tiež nemám rád…

— Tak viete čo? — usmieva sa pani Opolná. — Počúvam, ste veľký spevák. Kúpte si u nás lusinu.

— Lusin? Čo je to? — stojí šuhaj, zabudnúc oči na dievčati.

— No, lusin, to je francúzsky výrobok. Taký sekaný pelendrek. Poďte, okúste to. Stojí to len grajciar, teda dva haliere.

Vojdú do sklepu, kde práve postáva niekoľko stálych odberateľov. Sú to páni z neďalekej fabriky. Dochádzajú sem i viac ráz denne, ktorý pre cigarety, ktorý na štamperlík. Niektorý nadíde i šestnásť ráz. Tu okúsi Paľko i Maroš lusin. Kľuchaj to vypľuje, ale Plajbásovi pozdá sa to. Osudne sa mu pozdá.

Od tých čias nadíde si pre lusin skoro večer po večer. Niekedy nakukne s ním i Paľko, ktorému, zdá sa, Elena je tiež nie ľahostajná. Práve preto radšej ide sám. Pohovorí si s dievčaťom, požartuje a vykračuje si potom do Mostíc tmavými uličkami, ani čo by celý svet bol jeho. Z tých snivých očú, keď vojde do obchodu, pomaly vyčíta radosť. A to mu stačí. Niekedy i doma na lôžku uvažuje o stave, v ktorom práve je. Porovnáva to so všetkým, čo podobného prežil. Porovná i s pocitom, tým sladkým pocitom, keď sa mu usmiala Lenka v Kremenci na jeho pozdrav. Ale nie — to je celkom iné! Pripomenie si i tvrdenie Schopenhauera o láske, v ktorej sa ozýva hlas tretieho, ktorý chce žiť. Zdá sa mu to prihrubé a nevýstižné. Jemu stačí ten snivý pohľad vyplniť prázdny svet a ožiariť, ho svetlom. Ľúbosť uňho premieňa sa predne na čisté estetické zažitie.

— Pravá láska má byť ozdobou života, — konštatuje si sám pre seba, — len tak stojí niečo!

Príde mu na myseľ voľný život ešte len i v samom Kremenci. Ako to hovorievali Pišta Kiss, Paľko Szekeres, gavalier kremenských dám, aj iní! Predstavia sa mu pred oči — Minerva, Ilonka, študentské milenky, a v duši mu zazneje ironické — čo si počneš so ženou, keď sa oženíš? A čo je to všetko k tomu, čo videl a skúsil v peknom, výstavnom meste nad Dunajom? Tie lesíky a ulice majú svoje tajomné kúzlo, čo vábi, až morí — rozbúri mladú krv za omamných nocí. Videl to na iných, cítil to na sebe — ale vedel, to môže byť hocčo, len nie ozajstná láska!

— Elenka! Elenka! — zašepcú mu neraz i nevdojak pery. A hoc on nebol nikdy spustlý, pri pomyšlienke na jasný obraz zbožňovaného dievčaťa pocíti Maroš výčitku v duši za všetko, všetko — ešte len i za hriešnu myšlienku. — Čo je to? — naslúcha tomu záhadnému hlasu. — Aký to má zmysel? Katharsis — očistu? Taká je teda opravdivá láska?

Študentom netreba veľa a zvedia o Marošovej láske. A to je udalosť! Uznajú, nemá zlý vkus! Keď u Opolných zavrú obchod, zachytia ho so sebou a on sa nevzpiera ako predtým. Sú tu i starí kamaráti z Kremenca, Mišo Pačesák, i Ondro Grubec, študujúci v Pešti. Prišli na návštevu a bývajú u Kloškov, kde jest miesta dosť. Zájdu si do Weissov na dobré pivo. Okolo jedenástej rozhodnú sa zachytiť Cigánov a dať dievčaťom muziku.

— Ja si dám svojmu dievčaťu, — rozhodne Milo.

— I ja! I ja! — ozývajú sa šuhajci. — Nech majú radosť! A ty, Maroš, nedáš?

— Komu?

— Nuž tomu dievčaťu so snivými očami.

— Dám! — pristane i on, aby sa ešte niekto iný nedal na to. Stojí to zlatku. Preňho je to peniaz. Na šťastie má ešte niečo vo vrecku z peňazí, čo dostal za verše z Ameriky.

A teraz od polnoci počne sa vyhrávať. Najprv Elene z fabriky. Potom Irke z obchodu. Zatým kotlárovie Želke, a tak radom.

— Kam teraz, páni? — spytuje sa primáš napokon.

— No, do Opolných! — ozve sa Paľko Kľuchaj. — Elenke Drieňovie!

— Ta! — vedie Maroš rínkom k uholnému domu. Je veselý, v duši je mu sladko. Predstavuje si, ako si to milé dievča otvorí oči, keď začuje mäkkú sladkú hudbu… Sadne si na posteľ, rozosvieti svetlo a pomyslí si naňho. — Hej, — zvolá na muzikantov, — sem za mnou!

Ako však dôjde ku bráne a probuje otvoriť, stane zarazený. Brána bývala vždy otvorená pre krčmu v budove. Teraz je zamknutá. A dom, v ktorom býva pani Opolná, je vystavaný vo dvore. Dostať sa k nemu — bolo by len po záhumní cez záhrady a ponad ploty. Takto rýpať basu — je riskantné. A Cigáni pri takých malých pánoch, ako sú študenti, ani sa na to nedajú.

— Zavreté! — zavzdychne si Maroš.

— Zavreté? Škoda!

Serenáda teda vystane. Ráno však stane si primáš Gejza pred Opolných obchod. Počká na bielučké dievča.

— Máte škodu, slečinka, — smeje sa jej v ústrety.

— Akú?

— Mali ste dostať serenádu, a brána bola zamknutá!

— Vidíš! — obráti sa pani Opolná k sestre s úsmevom. — Vravela som ti, ja som počula, ako sa ktosi dobýva.

— Mali ste zísť otvoriť, milosťpani, — ľutuje Cigán.

— Druhý raz! Teraz som sa bála.

Elena je Marošovi vďačná, i keď serenáda vystala. Večer je k nemu milšia ako inokedy, hoci jej biela tvár máločo prezradí. Pri rozchode nechá mu mäkkú rúčku dlhšie v ruke, akoby zabudla — odtiahnuť ju.

— Má ma rada, — prichodí šuhaj na presvedčenie. Iný považoval by to na jeho mieste za čosi prirodzené — on ešte ani teraz neprebojoval ten podivný rozpor sám so sebou. Nie si je akosi vôbec vedomý svojej hodnoty, najmä telesne nie. Chápe to teda ako nejaký dar, keď sa také chutné stvorenie pripne k nemu, chudobnému študentovi — z Kozovie dvora. Pri svojej rozhodnosti nevydrží to takto dlho. Srdce mu zabúcha, keď si pomyslí na chvíľu, čo musí prísť, a to skoro. Alebo — alebo!

Príležitosť podá sa sama. Pani Opolná pozve ho na nedeľu večer do domu. On príde a je samý život. Líca mu horia, oči tiež.

— Dobre, že som prišiel, Elenka?

— Dobre!

Pani Opolná vyjde niekam za prácou. Ostanú sami. V izbe je ticho. Ak počuť, to je tlkot dvoch sŕdc.

— Elenka, — prerve mládenec mĺkvotu, — ja som si rozmyslel. Ak chcete, môžme byť svoji.

Ona sklopí oči, bielučká tvár sa zapaľuje. Jemné pery červenejú, ale sa nepohnú.

— Váha? — mihne sa mu hlavou. Vtom ona zdvihne tie husté mihalnice a snivé oči zasvietia toľkým kúzlom, až sa Maroš nezdrží viacej. Prihne sa k tej, akýmsi tajomným svetlom ožiarenej dievčenskej hlávke, privinie si ju k sebe a priloží žeravé ústa na jej pery.

Keď sa vráti pani Opolná, sedia si obaja na svojich predošlých miestach. Ibaže horia ružovým plameňom.

Pri odchode vyprevadí Elena Maroša dolu schodmi až na dvor. Sladké šero pricloní ich oboch. Vysoko na oblohe jagajú sa hviezdy.

— Spi sladko!

— Dobrú noc!

Maroš pocíti len teraz opravdive sladkosť lásky nestrovenej, tej neukojenej zvedavosti, z ktorej vyviera tisíc farebných túžob. Žije vo zvláštnom zelektrizovanom ovzduší, i keď Elenka musí do Žamboviec a on zas do Prešporka zakončiť štúdiá. V tej neveľkej izbietke nad Dunajom dobre mu je pomyslieť na svojich v Mosticiach, i na tých niekoľko priateľov. Tým sladšie mu je však vedieť, že niekoho má, s kým si rozdelí srdce i to, čo život dá. Niektorí kolegovia majú svoj stolík ozdobený fotografiou vyvolenej. On fotografie nemá, iba takú skupinovú. Zato neraz postaví si večer pod lampu i túto a zadíva sa dlho—dlho do tých zvláštnych, jemu takých milých čŕt. Napíše jej, čo všetko robí a čo chce spraviť, ako by mu pritom i ona pomáhala. Cíti v duši ohromnú vôľu pracovať — vykonať niečo veľkého, aby — keď je i len od Plajbásov z Kozovie uličky — poznala, že má byť na koho hrdá.

A ozaj — to jeho meno začína letieť z úst do úst nielen medzi študentstvom, i v širšej slovenskej verejnosti. Jeho literárne práce zjavujú sa po časopisoch a vzbudzujú pozornosť.

Míňa sa i najťažšia časť štúdia, keď Maroš i pri svojej láske k Elenke pocíti v sebe ešte jednu túžbu — poznať ten veľký, šíry svet. Dobre si je vedomý, ak chce vytvoriť vážnejšie veci — musí mať svetový rozhľad. Ináč by na niektorej tej dedine zapadol a zakrnel. Aj to napíše svojej láske a ona sľúbi sa mu cestou od rodiny staviť aspoň na stanici v Prešporku. Maroš už počíta dni, kedy to má byť. Predstavuje si sladkosť tej hodinky, čo strávia spolu. Keď svitne ten deň, celý je nadchnutý. Popoludní sadne si doma k stolíku a píše verš. Taký, aký píšu básnici v podobnom duševnom stave. Myslí si — dám jej ho. Veď čo jej môžem dať?

Keď je verš hotový, prečíta si ho. Nahlas si ho prečíta.

— Dobrý! — zajasá mu úsmev na tvári, trochu vychudnutej. S pocitom veľkej radosti vstane a zoberie sa na stanicu. Ako však vyjde do kuchyne a lapí sa kľučky — strach! Dvere sú zamknuté! — Tante, Tante! — volá predesený. Ale po panej ani slychu. Ona, mysliac si iste — nikto nieje doma, zamkla byt a odišla.

— No, čo už teraz? — stane Maroš ani stĺp. Otvorí okno, obrátené do bočnej uličky. Nevidieť nikoho! A času už veru niet. O štvrtej vystúpi Elenka na perón, prejde sa i po stanici, a jeho tam nebude. — Hrozné! — vojde si prstami do bujných gaštanových vlasov a celý sa rozstrapatí. Zatrasie dverami, či by ich nebolo vytrhnúť. Tie zapraštia pod tlakom dobrého chlapa, ale sú prisilné. Zámka ani cuchta nepopustia. — Keby bola aspoň sekera niekde? — rozhliada sa šuhaj nervózne. Márne! — nič, ničového nič! Naraz mu svitne myšlienka. Priskočí k otvorenému kuchynskému obloku. Vyhne sa — v bočnej uličke ešte vždy nevidieť nikoho. Je na poschodí, ale výška nie je veľká. Keď sa zachytí pevne rukou výklenku pod oknom, môže sa i spustiť. Neváha — niet kedy! V druhú chvíľu prehodí sa cez oblok, zachytí sa výklenku a — hupp! — je na zemi celý a zdravý.

Sotva sa však poobzerá — nové nešťastie: policajt!

— Á, vtáčik, — lapí ho rameno spravodlivosti mocno v nadlaktí, — čo ste robili v tom byte?

— Ja? — zadíva sa až divo v tú fúzatú, mäsitú tvár s veľkým červeným nosom. — Veď ja tu bývam! — počne vysvetľovať.

— To by mohol povedať hocikto! Kto ste? Legitimujte sa!

— Som Martin Plajbás, akademik, bytom tu.

— Tak, pán Martin Plajbás, idete so mnou na strážnicu.

— Ani mi nenapadá, pán policajt, — vytrhne sa mu z ruky. — Ja musím na stanicu, a to hneď. Ináč omeškám. Spýtajte sa tu hocikoho, či nebývam tam na poschodí? Spýtajte! — odkazuje sa na ľudí, čo na krik natŕčajú hlavy do uličky i z okien, i inak.

— Mňa Tante zamkla, a ja musím na stanicu. Keď som nemohol dverami, tak som skočil oknom, — no!

— Hja, — krotne policajt, keď vidí, ľudia sú na študentovej strane, — ale oknom sa nechodí.

— Kedy chodí, kedy nie! Vás konečne do toho nič! — využije policajtovej neistoty a ufrkne.

Na stanici skoro sa buchne do Elenky medzi cestujúcimi, ako sa hrnú z perónu.

— Ach, už som myslel, ani nebudem s tebou, — rozpráva jej udýchaný príhodu. — Ledva som dobehol — uff!

Skoro však zabudnú na všetko. Utiahnu sa do druhotriednej čakárne, ktorá je prázdna, akoby len pre nich, a šepocú si, hrkútajú. Prídu vlaky, idú vlaky. Oni ani nebadajú, len keď už i Elenke treba nasadať.

— Ešte som ti chcel niečo povedať, — zvážnie Maroš, keď už cíti — nemožno odkladať. — Chcel by som do cudziny. Počkáš ma?

— Kam? — rozšíria sa jej oči dokorán.

— Do Škótska.

— Ó, to je ďaleko! — sklopí ťažké viečka. — To je ďa—le—ko!

— Nie, dušička, teraz už nie! Vieš, kto chce niečo vážneho vykonať v živote, musí poznať svet. Budem ti písať. Často ti budem — počkáš ma?

— Počkám!