ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Podhoranoch, čo sú mu práve v ceste z Prešporka, stretne sa Maroš so svojou Elenou. V šedivom odeve z anglickej látky, so škótskou čiapkou na hlave, štíhly, zdravej farby v lícach zavíta na na faru v predvečer. Domáci sú mu vďační a Elenine krásne oči zasvietia ešte úprimnejšie, ako svietili kedysi.

Po večeri ostanú sami dvaja v neveľkej záhrade, plnej ruží a iných kvetov. Múrom z dvoch strán stĺpovito—oblúkovitým pne sa vysoko až po krov vinič, longoše podávajú si ruky napravo i naľavo. Mladí si sedia pod rozrastenou tamariškou — opojení kúzlom svojej lásky — bez slova. On jej drží mäkkú rúčku v ruke, vpitý do jej prehlbokých očú.

— Dostala si červenú ružičku z Londýna? — preruší Maroš ticho.

— Dostala! A prišla v liste celá, — zvestuje mu dievča s radosťou. — Odtlačila som si ju. Bude na pamiatku.

— Ozaj?

— Naozaj! Ukážem ti ju. Ďakujem za peknú spomienku!

— A si ma čakala? — prihne si jej hlávku k svojej.

— Čakala!

— A si rada, keď som už tu?

— Rada! — šepcú vábne pery dievčaťa.

— Moja! — primrie jej na nich smädnými ústami a dvoje mladých sŕdc zavzdychá sladkým opojením.

V zeleni cvrlikajú svrčky a úrodná zem vdychuje svoju tvorivú silu do kvietia i stromov a všetkého, čo žije. A na oblohe vysoko jagajú sa dve hviezdy. Práve dve…

— Ach, žiť je sladko!

Ráno cestuje Maroš ďalej do Mostíc. Lúčenie je už nie také ťažké. Veď sa vráti skoro, a kým nebude na svojom, vypomôže na fare tu, v Podhoranoch. Musí však nazrieť do rodného domu za otcom—materou.

Po Trenčín je vo vozni dosť miesta. Potom nastane stisk. Plajbás vyjde radšej na chodbu, prihne sa k oknu a hľadí na rozhýbaný krásny považský kraj. Až sem dovidel v duchu z Arthur seatu, i z vysokej kopuly londýnskej katedrály, i z Eiffelovej veže v Paríži. Až sem do týchto prekrásnych dolín, dýchajúcich jemu takou vzácnou vôňou, oživujúcou sviežosťou rodného kraja. Pomaly však tvrdé obrysy priestorov miznú v modrastom, hmlistom úzadí a na ich miesto vystupujú mu pred zrakom zosobnené spomienky. Poznáva sa ako červeného, hubatého chlapčiska. Otec Stračkovie chová ho slaninkou, aby bol silný, a napája pálenkou, aby sa nebál nikoho. Zbadá láskavé postavy svojich troch materí, z ktorých jedna je už u Boha. Zjaví sa mu otec, zrobený, tichučký, so svojím krotkým pozorom a srdcom, uspoľahnutým do vôle božej. Kamaráti, kamarátky z detstva, i tí z gymnázia, i tí z akadémie všetko, všetko sa mu to stavia, i s tým, čo prežil v cudzine — ani v kine na plátne. Rozpráva sa s Pačesákom, s Grubcom, so Svetákom, i s Janom Črepom, čo má priehlbinku intelektu na čele. Rachot železných kolies mení sa mu v rytmus študentskej piesne: Gaudeamus igitur… pričom obraz zamieňa sa obrazom živo, výrazne — ako v skutočnosti. Prihovára sa v duchu Maríne, či Minerve — jemu tak oddanej — študentskej milenke. Ozaj, čo je s ňou? Zacíti jemný svit Lenkinho úsmevu. Iste je už šťastnou manželkou doktora Koppera. I tmavé, veľké oči milosrdnej Schwester Marie načrú mu do zmäknutej, rozcítenej duše, ale ustúpia sile toho snivého, krásneho pohľadu, cloneného spoly dlhými mihalnicami. Všetko sa mu obnoví pred zrakom a odohrá — dobré i zlé.

A ťažké železné kolesá rachocú do toho večný rytmus obnovovaného záhadného života.

— Aké divné, — uvažuje mladík, nebadajúc, ako sa sypú cestujúci raz von a zas dnu, — pred rokmi vyšiel som ako študentík z domu, s limbovým kufrom a šestnástimi oštiepkami — dnes sa vraciam ako hotový muž. Kto by to bol kedy veril, že Maroš Kozovie nebude spúšťať plte dolu Váhom, ani nepôjde do fabriky ako Jano Červeň a Mišo Mrázik, ani sa nestratí v cudzine ako Anka Krdanka? Ale vyštuduje! — Z čoho! Nie je to zvláštne, keď — kde sa vzal, tu sa vzal šľachetný človek z rodiny, čo dal štipendium, aby sa mohol on, Maroš Plajbás, vyučiť? Aká nevysvetliteľná náhoda, keď po skončení akadémie hneď zas bol poruke vznešený pán Scotus, ktorý mu umožnil uzrieť veľkosť vzdelaného sveta a v duši obohatene vrátiť sa teraz domov? A tá jeho známosť s Elenou — môže sa proste vysvetliť náhodou? Tých náhod všelijakých bolo toľko v živote, a nepôsobili! Čosi je v živote ľudskom — prichodí k prirodzenému záveru — aspoň v tom mojom živote je, v čom badať zásah akejsi tajomnej moci — Prozreteľnosti! Tej vyššej tajomnej moci musím na voľačo byť, teda musím mať i svoje poslanie. Ide už teraz len o jeho obsah. Vystihnúť ho znamená — vedieť, čomu žiť!

— Servus, Maroš! — potrhne ho zrazu za kabát vyholený mladík s hranatou tvárou, šibalským pohľadom a s vlasmi, strihanými na ježka. — Neumrel si?

— Ach, Jurko! — poznáva Kriepnika, príjemne prekvapený. — Kam ideš?

— Ja? Pod Tatry prezrieť si faru. A ty zo Škótska?

— Áno.

— A frajerku si si navštívil?

— Stavil som sa v Podhoranoch.

— No—no, — uškŕňa sa furtácky. — Vieš, vedel som, máš v tej hlave všeličoho ako v najväčšom kráme. Ale v jednom som pochyboval.

— V čom?

— Že by si si vedel dievča nájsť, hehehe! Tomu sa totiž človek z učebných osnov nenaučí, — vtipkuje Juro dobrodušne ako vždy.

— Teraz si už, vidíš, konečne celý človek, — tľapne ho po pleci, — celý! Môžeš sa pustiť za pasy so svetom. A vieš, čo sa stalo s Pazderníkom, o ktorom si nám raz vyprával na Vysokej?

— Čo také?

— Umrel, chudák, na tuberkulózu.

— Škoda chlapa! — smútok zmrazí Marošov obličaj. — Dalo sa to už v Kremenci predvídať. Nebude nám mať kto prekladať do slovenčiny Mahabharatu a Ramajanu. Škoda! Ale nebol ten človek pre tento svet, nebol! Život ho metal nemilosrdne a zahnal ta, kde patril najmenej. A Jano kde je?

— Ten je u vás, vo Sv. Petre Pavle kaplánom.

— Hej? No, to budem s ním.

Skoro sa rozlúčia. Jurko ide ešte o niekoľko staníc pod Kriváň. Ktovie, či je tu kraj preňho, keď pri všetkom obdive Napoleona vrchov sa vždy bál.

Maroša na stanici nikto nečaká. Nemohol presne dať znať, kedy príde. Rezkým krokom pustí sa do mesta a odtiaľ do Mostíc. Od bielej modlitebne, na jej veži kedysi vyspevoval so starým Stračkom — Chváľ každý duch — srdce mu silnejšie zatlčie.

— Ako ich len nájdem doma? Ozaj, či sú zdraví?

— Ach, Maroš, syn môj drahý! — padne mu v pitvore mamka okolo krku, dusiac v sebe plač. — Keď už len ideš!

— A ako sa máte?

— Zle, syn môj! Nedobre! Otec je na posteli!…

— Na posteli? — zbledne Maroš, netušiac už nič dobrého. Odloží balík z ruky, a bez hluku otvoriac dvere, vstúpi do izby.

Na posteli, kde niekedy ležal on, sedí obložený perinami Martin Plajbás Koza starší. Vyschnutý na triesku letí vo dva konce, hlavu, tú dobrácku hlavu, sotva udrží na väzoch. Iba tie veľké, vyrobené ruky kľúči, akoby sa modlil.

— Otec! Otec! — stane pri ňom syn, hotový už muž. Vezme mu tie ťažké, chladné ruky do svojich mladých, teplých a silných, pritisne ich k ústam a bôľ ním zamyká, až horko zaplače. — Otec môj dobrý!! Mal som prísť prv! Mal som byť dávno s vami!! Mal som… mal… mal…

— Neplač! — zdvihne chorý hlavu o poznanie a pohladí syna ťažkou rukou. — To už tak musí byť. Mal som vás všetkých rád a robil som, kým som dolel. Teraz už nevládzem, — pochytil ho silný, dutý kašeľ. — Óh!

Izba sa pomaly naplní zvedavcami. Nakuknú susedy. Krdanka i tetka Lalovie a tetuška od Kľuchajov. Podvečer zídu sa i bratia, i Marka je tu, a príde i stará mať od Kramlíkov navštíviť si dobrého zaťa. Ona by radšej ľahla miesto neho do postele. Ale čo robiť?

Deti stoja mĺkvo okolo chorého otca. Ťažký smútok rozrýva im tváre. Najstarší po Marošovi má vari osemnásť a potom každé o rok—dva menej.

Maroš sedí pri stole, podopierajúc si rukou ťažkú hlavu. Vyplakal sa, malo by sa mu uľaviť. Z duše vynorí sa mu tvrdá otázka. Aká je to spravodlitovsť vo svete, keď sa rodič musí skántriť prácou, ak chce slušnejšie vychovať svoje deti?

— A ja by ešte nechcel umrieť, — vytrhne syna otcov hlas z myšlienok, čosi podobné úsmevu zjaví sa na tých sinavých perách pri pohľade na urastené deti. — Ešte by vám i robil, nech Pán Boh dá!

Ťažký mostický zvon zahlaholí vtom z veže zvučným, vážnym hlasom.

— Je večer — v sobotu.

Ešte toho roku dostane Plajbás faru v chudobnej obci pod Kriváňom. Nepýta sa tých dobrých ľudí — z čoho bude žiť, ako ani svojej Elenky, či mu prinesie niečo. Počiatkom nového roku ide z Podhorian na svoju postať pracovať za svoj ľud a dať mu z toho, čo nazbieral svetom do svojej vyškolenej sedliackej duše.

Skoro nato u Plajbásov v Mosticiach je pohreb. Maroš opatrí si otca zo svojho zárobku aspoň na tú poslednú cestu. Ľudia chodia k rakve mŕtveho. Najstarší syn vystriehne si chvíľu po všetkých, keď môže byť s ním sám. Stojí nad ním ako stĺp, hľadiac dlho na tú zaostrenú bledú tvár, matnejúcu v chvejnom žltastom svetle sviec. Po preblednutých lícach stekajú mu na chladnú zem slzy ako hrachy.

Búrka žiaľu a akejsi túžby po odvete lomcuje Marošovou dušou. Nie je to len bôľ za otcom, čo padá v obeť nespravodlivému životu. To je viac!

— Otec, otec, počuješ? Tvoj dlžník je tu — ten tvoj „pán“! — vyhrknú mu slzy ešte silnejším prúdom. — Rád by ti aspoň niečo splatiť zo svojho dlhu, ale ako? Nič viac odo mňa nepotrebuješ! Nuž, — dusiac sa už krutým bôľom, šepce, — prijmi aspoň toto: prisahám tu, pri tvojej svetlej pamiatke — pamätať na slovenskú bedač, z ktorej som vyšiel sám! Ujať sa svojho neľudsky poníženého, krpčiarskeho rodu a odčiniť tú krivdu, ktorá sa mu deje! Tak mi Pán Boh pomáhaj!!

Ticho je, až desivé ticho. Svetlo sa zachvieva na tvári otcovej, pokojnej naveky. V pitvore ktosi zakvíli.

Čo je to? Žaloba, či bolesť??

Za rakvou kráča najprv Miško so skľúčenou mamkou. Za nimi hneď Maroš so svojou nevestou. Jej bielučká, jemná pleť presvitá ani sneh spod hustého čierneho závoja.

Pekne vyprevadia deti otca, ktorý im dal všetko, čo im len mohol dať.

A nie dosť jedného žiaľu. Na druhý deň príde im tak opatriť i mater Kramlíkovie. Odchod zaťa podtne i ju, umdlenú životom. Sadne si zavalená smútkom u Plajbásov. Sedí a nepovie slovíčka. Ani nezaplače. Len sa tichunko zoberie domov na Nižný koniec, ľahne si na lôžko a nevstane viacej.

Uložia ju pekne vedľa zaťa.