ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno už píšu noviny o škandáli, čo sa stal večer na dunajskom nábreží, kde sa panslávski študenti s maďarskými pobili. Miestny maďarský denník spomína pritom so zrejmou tendenciou — teológov, ľudí tmavých očí, dlhých vlasov, ako postávajú na rohoch ulíc, diškurujú slovensky a trhajú tu Uhorsko na kusy.

Maroš po pokojnej noci dozvie sa len takto, že večer bola vlastne vlastenecká razia. V ktorejsi kaviarni predtým stretli sa maďarskí juristi s plecnatým Klenovským, Kuterkom a niekoľkými Rumunmi. Spievalo sa tak i tak. Zapáralo sa a dráždilo. Napokon Slováci a Rumuni s pomocou dvoch—troch vojakov povyhadzovali Maďarov z kaviarne. Odplata teda nemohla vystať. Na túto úlohu podujal sa húf juristov na čele s ohromným chlapiskom, o ktorom sa účastník zrážky, náš Mostičan, tiež len teraz dozvie, že sa menuje — Pusztaffi, teda potomok slávnej zemianskej famílie.

— Tým horšie preňho! Po tom, čo sa stalo, sotva obstojí v džentríckej spoločnosti! — myslí si Plajbás cestou na akadémiu. Kráča so zlomenou palicou v ruke vedľa Jana, ľahostajne si pohvidzujúc. Tá trofej — vie — bude mu asi treba. — Pekne ja to začínam študovať to bohoslovie! — mrkne na kolegu, podržiac úlomok palice pred neho. — Pekne, čo? Ale obránim sa Starým zákonom.

— Ako?

— No, tým, oko za oko, zub za zub! Len nech mi starý Matyáš nezacituje z Nového zákona: — a kto ťa udrie na jedno líce, nadlož mu i druhé!

— Bez vytriasačky nebude, — pripáli si Črep cigaretu. — Ale s dekanom to pôjde. Už večer šiel za ním Samko Krucký, ten počerný, dlhých vlasov a tmavých očú. Veď ho znáš. Chcel to starému podať hneď za horúca. A on ho má rád, možno i dá naňho. Horšie bude s tými potvorami. Už večer vykrikoval žltý Voško pod viechou na Vysokej, to vraj patrí pred Kruh mládeže a panslávov bude o jedného menej.

— Ta—ak? — trhne to Marošom, očervenie, ale hneď je zas pokojný.

Na akadémii je ani v úli. Študenti chodia hore—dolu, z čitárne do učební, z učební na chodby a všade sa debatuje o včerajšom incidente. Niektorí sú radi, iní zas dávajú hlučne výraz pohoršeniu, že je povesť akadémie naštrbená. Keď vojde Plajbás, všetky oči uprú sa naňho a na jeho trofej — úlomok z palice.

— Čo to máš, Maroš? — uškrnie sa mohutný Števo na urasteného, tvrdého chlapa, obstanúc ho s niekoľkými Slovákmi. — To si zlomil na Pusztaffiho chrbte?

— Nie! — pohodí kvakuľkou, akoby to nebolo nič.

— Veď sa on práve i osvedčuje v novinách, na jeho chrbte vraj nijaký panslávsky teológ nezlámal palicu.

— To je pravda, — podotkne Plajbás s chladným úsmevom. — Palicu som zlomil na jeho hlave.

— Odnesieš ty to! — blýska zas v druhom kruhu nažltnutý Voško očami. — Dúfam, akademická mládež pozná svoju vlasteneckú povinnosť a náš pomer bude zdravší! Nie tridsať—tridsať, ale dvadsaťdeväť—tridsať. Tak!

— Akadémia a jej mládež musia dostať i od tlače zadosťučinenie, — mrdne fúzom potuteľný Rudo Spaner. — Vec tak neostane. Ešte dnes zvolá predsedníctvo mládež zasadať. Ak je vina v niektorom z teológov — pôjde. Ak je v niekom inom, nech nám dá satisfakciu.

— Tak je! — zašumí v kúte a prevalí sa i do čitárne, kde sú stoly obsadené. — Tak!

— Počuj, poďže sem! — prederie sa k Marošovi počerný, vážny Krucký, uprúc naňho veľké tmavé oči. — Dekana som včera nenašiel. Ale chcem byť s ním najprv ja. Potom pôjdeš ty. A len mu povedz všetko tak, ako sa stalo!

— Dobre!

Doktor Matyáš príde však len o desiatej. Prvoročiakov vpravuje dotiaľ do tajomstiev hebrejčiny krikľavým, hodne guturálnym tónom počerný a veľmi živý doktor Krupan. Pohladí si nepokojne, ako sa svedčí na východný temperament, raz vlasy, raz počerné fúzy a kričí, až to čuť iste i na ulicu. Pritom čmára na tabuľku kriedou židovské litery, deliac ich hneď i na skupiny.

— Pane, vy… — ukáže rukou do lavíc, kde sedia študenti schúlení, — vy ozrutný tam vedľa toho malého! Ako sa menujete?

— Vydrnáč! — vstanúc odpovie fúzatý chlapisko. — Marek Vydrnáč.

— Tak počujte, pán Marek a či Vydrnáč, — nahne sa za ním ponad lavice. — Povedzte mi nejakú guturálnu — hrdelnú samohlásku.

Marek sa ohliadne po kolegoch, Plajbásovi i Košanovi. Posledný mu i šepce čosi. Pravda, ťažko to zachytiť, najmä keď človeku ešte trochu i hučí od včerajška v hlave. Stiahne pery, prižmúri oči a zdá sa, už to i má.

— B! — vykydne konečne. — B!

— Čo to, pán Vydrnáč? — vypne sa profesor Krupan a temperamentne rozhodí rukami. — To je guturalis? Čo by ste sa ráčili zapísať do prvej triedy na miestnej ľudovej škole. Sadnite si, prosím. Guturalis, kto mi povie? Vy, pane, vy, čo ste sa to poprali včera pri Dunaji. Povedzte mi guturalis!

— Gé, chá! — povie chladno Maroš.

— Dobre! Tak je! Dúfam, keď ste sa nedali pri Dunaji, nedáte sa ani v hebrejčine!

— Dúfam i ja, pán profesor, — očervenie trochu a sadne si na miesto.

Po Krupanovi príde starý Mörk. Sadne si na katedru, rozloží si značky a vykladá úvod k úvodu do cirkevného dejepisu. Niekedy sa mu umkne nejaký ten žartík. Povinný smiech zo zdvorilosti prešumí učebňou. Mirko si ho i poznačí. Maroša však to dnes ešte menej zaujíma než hebrejčina. Myslí si, čo bude? Z pohľadov nevyčítať mnoho dobrého. Prajní trnú, neprajní hrozia. A tých je tiež mnoho. Tuší už, čo sa snuje proti nemu. Visí len na vlásku a o deň—dva môže si miesto u nádejných učeníkov Pánových — hľadať inú spoločnosť. Lenže akú? Štipendium, z ktorého študuje, viazané je k teologickému štúdiu. A jemu by ani nebolo tak ľúto za ním. Veď je na tomto ústave kresťanskej lásky skoro horšie, ako bolo v Kremenci na gymnáziu. I tu sa intriguje. I tu zazerajú študenti jeden na druhého. Kde sa tu zachováva — miluj blížneho svojho ako seba samého, a čo nechceš, aby ti robili iní, nerob im ani ty? Načo sa to vlastne chystajú tu títo akademici — pracovať za kráľovstvo božie? Taký od zlosti vyžltnutý Voško, taký Mefisto ako Rudo Spaner — eh! Azda ten Jeno Gács je ešte najlepší medzi nimi!

— Plajbás! — zachytí ho naraz o desiatej na chodbe starostlivý Samko Krucký, ktorému, ako vidieť, ide veľmi o to, aby sa to dobre skončilo. — Ja som už bol s Matyášom. Teraz čaká teba. Choď a povedz mu všetko otvorene, ako bolo!

Maroš nerozmýšľa dlho. Spomenie si na to, ako ho chovali, ako bol silný a nebál sa nikoho. I ako si vždy práve týmto spôsobom vyzískal rešpekt na gymnáziu. Odmeraným krokom vyjde hore schodmi a zaklope na dekanovej pracovni.

— Tak, priateľ, čo sa vám to prihodilo na tom dunajskom nábreží? — víta ho vľúdnym prenikavým pohľadom starý profesor. — Hovoria všeličo. Tu zas píšu noviny, — ukazuje na stolík, — trháte vraj Uhorsko na kusy. Nuž, — posunie si ramenatú stoličku proti nemu, — čo sa vlastne stalo?

— Pán dekan, — položí poslucháč úlomok palice trochu vzrušene na stôl, — večer sme sa piati pokojne prechodili po nábreží. Naraz idú juristi s ohromným Pusztaffim na čele a brýzgajú nám do svíň, do panslávov a lotrov. Keď im my nič, vrátia sa, obstanú ma. Pusztaffi chce ma hodiť do Dunaja. Keď nevládze, vezme na mňa palicu a šľahne ma po ruke…

— Teda on bol prvý, čo bil?

— Prvý, pán dekan, — ovládne sa Maroš. — Ja som vedel, ako teológ nesmiem napádať, ale brániť sa…

— No, áno, — stisne dekan plecami, — to je správne. Tak čo bolo potom?

— Potom, keď on bol celý odkrytý, šľahol som mu ja po pinči. Hneď mu kamsi odletel. A palica toť! — ukáže na trofej, — tá sa mi zlomila.

— A veď on tu píše, — berie noviny zo stola, podrží pred okuliare a hneď zas meria s akýmsi obdivom poslucháča od päty do hlavy, — on tu píše: Týmto vyhlasujem, že na chrbte maďarského juristu nijaký panslávsky teológ nedolámal palice.

— Správne, pán dekan, — prikývne Plajbás. — Veď je tak! Ja som totiž nezlomil svoju palicu na jeho chrbte, ale prosím — na jeho hlave!

— Teda! — pohládza si dekan prešedivenú bradu a uvažuje chvíľu. — Nuž rozdielne sú dary, — čítame i v Písme. Vy ste nie Ján, ale Peter. A i takých nám treba. Preto viete čo — napíšte v tomto zmysle, ako ste mi to tu vyprávali, osvedčenie pre Kruh mládeže. Na večer ho zvolám a vec vybavíme. Pošleme opravu i novinám. A teraz pokojne choďte na hodinu.

Maroša premkne radosť, keď vidí, ako si pravda a odvaha získava ľudí. Na hodiny — počúvať exegétu Hajóssiho — nejde už. Utiahne sa do prázdnej čitárne, sadne si za mramorový okrúhly stolík a skoncipuje si osvedčenie. Keď je s tým hotový, sedí si tam bezmyšlienkovite a kreslí karikatúry kolegov na biely mramor.

— Hľaďte len, veď je to Kriepnik, — poznáva Jano z čŕt, keď sa študenti vyhrnú z prednášky. — Ty vieš kresliť?

— Viem.

— Ty vieš azda všetko. I biť sa vieš. No, chlap si, chlap! — potľapká ho najstarší kolega po pleci. — Škoda, že si taký divý pansláv. Ale sa aspoň nepretváraš ako druhí! A čo, trafil ťa ten Pusztaffi?

— Trochu mi oškrel lakeť.

— No, to je nič. Ak ťa ešte inak neoškrú, môžeš byť spokojný.

A ťažkosti dňa sa ozaj ešte len začínajú. Do konviktu ide sa ako inokedy. Pri stole čuť — na právnickej akadémii bola vraj ráno rebélia. Juristi chceli Slovákom zabrániť vstup do posluchární. Poblednutý Šimon Kuterka oproboval zo päť ráz vyjsť hore schodmi a vždy sa vrátil. Prišiel však plecitý Jožo Klenovský. Vyšiel na poschodie, rozhádzal kolegov a prekliesnil i Šimonovi cestu. Spomína sa i všeličo iné, veď sú chvíle bohaté na udalosti. Ešte však fazuľu nesú na stoly, keď príde chýr — juristi vraj obliehajú budovu.

Maroš cíti, voľačo bude! Spokojne si však zje svoju fazuľu a po modlitbe, ktorú predrieka senior Spaner, vyjde s ostatnými na ulicu.

— Maroš! — priskočí vtom k nemu Košan, — tu máš palicu, ak by ti bola treba! — a vtisne mu poriadnu sukovicu do hrsti.

— Dobre! Ďakujem!

Pred budovou internátu, kde je i konvikt umiestený, je už ruchu. Z bočnej ulice roja sa juristi a kto všetko s nimi. Môže ich byť i vyše sto. Medzi nimi, ako niekedy Saul spomedzi Židov, vyčnieva skoro o hlavu hrdý Pusztaffi. V ruke zvíja ohromnú bakuľu, a ako vystupujú teológovia z internátu, s krikom a rehotom ukazuje na toho i na onoho:

— I ten dostal! I tento, hľa! A tento tu! — ukazuje bakuľou i na Maroša, zaostávajúceho zas ako tam pri Dunaji. Lenže už teraz s poriadnou sukovicou v hrsti. — Hanba, fuj!

— Pane, — s iróniou v kútikoch úst zadíva sa Plajbás Pusztaffimu ostro do očú, — vy viete dobre, kto dostal. Nie?

— A chceš ešte dostať! — podíde provokatér k nemu, chytí ľavou rukou bakuľu a pravou vytiahne z nej dlhočiznú dýku. — Chceš?

— Bolo by to rytierstvom ísť s nožom v ruke na človeka bezbranného? — vrhne mu Maroš do tváre. Keď však vidí, všetci kolegovia idú vopred ulicou, pohne sa za nimi i on.

A teraz udivení mešťania majú sa ozaj na čo prizerať. Taká procesia! Najprv húf teológov, hovoriacich maďarsky. Potom húf Slovákov. Na samom konci Maroš, kráča sám, ani nejaký odsúdenec. Za ním rastúci húf juristov na čele s obrom Pusztaffim — spieva maďarské hymny, vlastenecké piesne, až po tú revolučnú:

Takto hučí ulicami. Ľudia pristavujú sa na trotoároch, čo sa deje? I mestská električka musí zastať pred trestnou výpravou rytierskych juristov. Plajbásovi príde na myseľ demonštrácia v Kremenci. Zdá sa mu — počuť i silácke slová básnika Szent—Kereszti Loranta — Rivalj magyar! Spomenie si i na kamaráta, múdreho Tomáša Pazderníka, ktorý sa už kdesi na Morave priúča tej nešťastnej matematike. Najprv mu je smutno, neskôr však, keď vidí — vyprevadia ho až do Konventnej — sadá mu pichľavý úsmev na plné červené pery.

— Ej, Tomáš, Tomáš, — mihne sa mu v mysli, — keby si ty videl, ako ja študujem teológiu!

Pred akadémiou pristavujú sa študenti, čakajúc, čo bude. Maroš vojde dnu a utiahne sa do čitárne, kde okrem Kriepnika a Košana nieto nikoho. Priestor na ulici zaplní sa juristami. Spev, krik a vrava zaliehajú i sem. Vtom vojde dnu Voško.

— Pán Plajbás, — hovorí po pansky trochu nosom, — ušetrite akadémiu. Žiadajú vás — vyjsť von.

— Kto ma žiada?

— Juristi!

— Hej? — zazrie na kolegu a v tú chvíľu divý oheň vyšľahne mu zo zelenkastých očú. — Nech si prídu po mňa sami! Ale im neručím za nič! — stane si k mramorovému stolíku, na ktorom je ešte tam Kriepnikova karikatúra — hranatá tvár a vlasy na ježka. Zadíva sa na ňu, i na mramor a v duši vynorí sa vzdor ako u uštvaného zvera. Cíti sa silným a — nebojí sa nikoho. Tú mramorovú dosku, ak sa vrútia dnu — praští o zem a kusmi mramoru ich domláti. Nech potom už zabijú jeho. — No, nech si idú po mňa! Čo nejdú?

Oni si to však rozmyslia. Ešte raz zazneje hymna a po nej výkriky: Nech žijú maďarskí teológovia! Nech žijú! Nech žijú!! Abzug, panslávski teológovia! Dolu s nimi!! — a juristi ako prišli, tak odídu.

Na Konventnej ulici je znova pokoj. Iba niekoľko akademických občanov povráva si v hlúčku, ako na to všetko hľadia profesori. Kövess je za odstránenie vinníka, Mörk, tak sa zdá, tiež, lebo vraj teologická akadémia nemá sa dostať na ústa verejnosti, a kto to zavinil, nech si nesie následky. Len o dekanovi Matyášovi nevedieť, aké má stanovisko. A od toho závisí najviac. Večer sa zíde mládež, ktorá stojí proti sebe v pomere 30:30 alebo lepšie 1:1. Pôjde Plajbás, či nepôjde — rozhodne on.

Popoludní je rušno medzi poslucháčmi. Zaisťujú sa členovia Krúžku mládeže na oboch stranách, aby nejak niekto nevystal. Samko Krucký, Črep a iní — majú plné ruky práce. Medzi tými zas potuteľný Rudo Spaner a vyzývavec Voško. Behá sa po Domove i mimo Domova. Ide o vážne veci.

Večer po konvikte zaplní sa priestranná aula academica, ozdobená knižnicou a na prednej stene mohutným dreveným krížom, na ktorom je pribitý Ježiš, skoro v životnej veľkosti — z bieleho mramoru. Poslucháči sa hneď rozdelia. Vľavo sedia Maďari, pravda, len z nepatrnej čiastky podľa krvi, vpravo Slováci… v pomere 30:30. Niektorí nie sú ešte tu, ale i tí prídu. Hovorí sa málo. Napnutie je do prasknutia — a Ježiš z toho dreveného kríža hľadí bolestne na svojich nádejných učeníkov. Kto by si však všímal toho teraz?

— Kde je dekan? Príde Matyáš?

— Už ide! Už ide! — zašumí aulou a poslucháči vstanú.

Obstarný direktor vojde dôstojne, kratučko sa pomodlí a sadne si za stôl — k bielučkým nohám Ukrižovaného.

— Páni, — otvorí zasadnutie, pokračuje tichým, vážnym hlasom. — Zišli sme sa zaujať stanovisko k veľmi nemilému incidentu, čo sa prihodil na dunajskom nábreží. Udalosť nám je tým nepríjemnejšia, keď ju i miestna tlač rozmazúva, čím, pravdaže, škodí na dobrom mene i nášmu ústavu. Uvážiac všetko toto dôkladne, zvolal som mládež zasadať. Prv však, než by som pripustil debatu, prosím v incidente zúčastneného poslucháča akadémie, pána Martina Plajbása — povedať otvorene a verne, čo sa prihodilo. Prípadne podať patričné osvedčenie, čo by sme dali i do tlače.

V poslucháčstve povstáva ruch. Čo bystrejší, už z týchto niekoľko slov vycítia, že to má už starý dobre premyslené. Niektorým sa to zdá, iným zas nie. Ale poriadok je poriadok a ten nebol ničím naštrbený. Vtom v skupine na pravej strane vstane delikvent, vytiahne si písmo z vrecka a postaví pred oči.

— Vážený pán predseda, milí kolegovia, — číta pevným hlasom. — Incident na dunajskom nábreží odohral sa takto… — a Plajbás vyratuje s mrazivou vernosťou všetko, čo a ako sa tam stalo. Nie on provokoval — jeho vyprovokovali. Jeho chcel hodiť Pusztaffi do Dunaja. Jeho šľahol palicou, čo mu on len vrátil, ako sa na chlapa patrí. Konečne zabiť sa azda nikto nedá… číta to, ani čo by bil kramľu o traverzu. Pritom je ticho, mohol by doň špendlík zapichnúť. I sám ten Ukrižovaný za starým dekanom akoby len narovnal tú svoju ubolenú hlavu a načúval slovám. Ale dojem dostúpi vrcholu, keď na konci poznamenáva: — Pán Pusztaffi má v jednom pravdu. Tam, kde vyhlasuje, že na chrbte maďarského juristu nezlomila sa palica. Moja palica totiž nezlomila sa na chrbte, lež na jeho hlave!

Keď Maroš skončí a sadne si spokojne na svoje miesto, nastane v aule akýsi zvláštny duševný stav. Povstane tichá debata, ale akoby nikto nevedel, čo by sa tu mohlo vyčitovať. I tí tam vľavo stískajú plecami a hľadia s istým rešpektom v smere, kde sedí Plajbás so svojimi.

— Hja, chlap je chlap! — poznamenáva Števo.

— Vznešený pán predseda, vážený Kruh mládeže, — ujme sa vtom slova zrejme na to dobre prichystaný Voško. — Našej akadémii stala sa veľká hanba… — a začne mlátiť do toho hlava—nehlava. Pritom zameňuje úlohy, akoby Plajbás bol provokatérom a Pusztaffi provokovaným. Je to už i jeho partajníkom prihlúpe. Hniezdia sa, obzerajú sem i ta. On však neustáva a mohutným hlasom žiada mládež použiť svojho práva a očistiť pšenicu od kúkoľa.

— A keby niekto napadol teba, nebránil by si sa? — privolá mu Števo.

— Á, on by sa iste dal hodiť do Dunaja! — pohodí ktosi. Povstane huk i smiech.

— Páni moji, — stíši napokon dekan haravaru, — ja viem, nie ste jednej mienky. Ale keď vám poviem jedno—druhé, dúfam — zblížite sa a zjednotíte v bratskom pochopovaní. Počuli ste, ako sa vec stala. Lepšie by bolo, keby sa nebola stala. Čo však robiť, keď je už raz tu? Nech vám dám hlasovať, rozdvojíte sa a, myslím — posledný blud medzi vami bude horší než ten prvý. Ale dobre, ak chcete — hlasujte! Najprv sa vás však voľačo opýtam. Povedzte mi, keď ja idem pokojne cestou a pes ma chytí za nohu, mám právo ho kopnúť do zubov a či nemám?

— Máte! — zazneje skoro jednohlasne.

— Vidíte, priatelia — preto, keby ste vy hneď i prehlasovali, že sa váš kolega Plajbás nemal práva brániť, ja by som nemohol hlasovať s vami. Lebo brániť si svoj život, to je nie provokácia, ale sväté právo každého človeka. Teda i pána Vošku, a tak i Plajbása. Do novín dáme opravu a tým ja podľa svojho svedomia pokladám vec za vybavenú.

Dojem, čo vzbudia dekanove slová, je ohromný.

— Nech žije! Nech žije! — volajú tí, čo sedia vpravo. Ale chytí sa to i niekoľkých na druhej strane. Hať je preborená. Ani Spaner neprotestuje. Iba Voško sa durdí a niekoľkí mu sekundujú. Tí sa však stratia skoro vo veľkej väčšine.

— No, Maroš, ostaneš teológom! — potrasie Plajbásovi ruku Jano. Stisnú mu ju radom. Košan, Kriepnik i Krucký. — Odvážnym patrí svet!

Aula sa vyprázdňuje. Napokon ostáva sám Kristus z bieleho mramoru. Telo jeho jednako len svieti do temnej noci.