ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po nezdarenej ofenzíve je vždy na čas ticho. Vojna Huberovie, Pamliho a ostatných komôr proti komore Fischlovie má vždy i svoj oddych, keď sa protivníci zídu a zabudnú na všetko. To je obyčajne pri ferbličke alebo preferansi, na čo sú najmä u Huberov špecializovaní.

— Miško, nemáš cigaretu? — prihovorí sa Pačesákovi, blondínovi ani panenka, Kiss Pišta hneď na druhý deň po demonštrácii.

— Pre teba? — odvrkne mu tento. — Pýtaj si od Mórica!

— Ten nefajčí — gazduje!

— I ja! — fukne mu dymu do očú.

— Prečo, Miško? — pozrie naňho Pišta ľútostivo.

— Keď pasiete po nás, ty bitang! Na! — vyberie z vrecka cigaretu. — Vezmi si! Ale ste lotri, Pišta, keď tak pasiete po nás!

— Ja nepasiem! — vyhovára sa. — Ani Pazderníkovi nebol by som dal zaucho. Ale mi toľko húdli v komore. A on, hlupák, miesto, žeby sa bol hneď zobral, nastaví ešte tvár — na, — vraj — odváž sa! No, veď je už po tom! — pripáli si od Pačesákovej cigarety. — Nebyť Gejzu a Mórica, nestane sa to.

— Veru vás tí nespasia, — ozve sa i kamaráš Grubec, mĺkvy, ale tvrdý chlapec. — Ani Gödörőczi na tej trojkolke.

— Gödörőczi? Ha—ha—ha! — chytí sa Pišta za brucho. — To ja viem! Ale, chlapci, príďte k nám večer na preferans! Zavolám i Jána a Šimona. Plajbása by tiež volal, ale ten nemá chuti do karát. A keď som sa dnes stretol s ním, dobre ma neprepálil pohľadom. Ten nepríde.

— No, ten nie.

O niekoľko dní je už život zas v starej koľaji. Do Fischlov schodia sa Slováci ako prv. I Ďuri báči príde a naspieva sa i užije. Ale karty sa tu nehrajú. Kto chce na preferans, ide do Huberov alebo do Pamliho komory. Posledná je ešte najvhodnejšia. Nielen preto, že je pod ochranou profesora ako domáceho pána, ale viac, keď má dve izby. V jednej, kto chce, môže sa učiť, v druhej sa zas hrá. Zaujímavý je i žargón, používaný pri takejto príležitosti.

— Te buta — ty hlupák, — pozastavuje sa Paľko Szekeres na tom, ako Šimon mieša karty, — ako to kartáš?

— Čo sa ty do toho rozumieš, te marha! — vracia mu hneď Kuterka. — Ty hovädo!

— Pas! — Contra! — Recontra!! — Subcontra!!! — rozohňuje sa hra. Jano i Mišo, i Paľo a Šimon, i Pišta, Ondro a Gejza, hráči i kibici — zabudnú na Pamliho báčiho i na Čipisa, na Bögöziho i Papuána — na minulosť i na budúcnosť, slovom — na všetko — a sústreďujú pozornosť na aduty a štichy…

— Hej, klameš, pimasz zsidó, — skríkne Mišo na Gejzu. — Ty ťulpas židovský!

— Ty šudíš, bitang tót! — mrskne mu zas Glück, ktorý sa už pýši druhou bradou. I oči mu nebezpečne zarastajú. — Ty slovenský niktoš!

— Nič si z toho nerob, Miška, — zaškúli Szekeres. — On je fajmagyar — rasový! He—he!

— He—he—he! Gejza je rasový Maďar! — uškŕňajú sa hráči. Komplimenty sa sypú a poriadok je ten, nikto sa nesmie uraziť.

Tu možno povedať akúkoľvek pravdu človeku do očú, ako i pri víne. A čím cifrovanejšie sa to povie, tým lepšie.

— Pas! — Contra! — Recontra!! — Subcontra!!! — ozýva sa donekonečna. Pritom sa dym kudlí, mohol by ho krájať. Modrastý vonný dym.

— Vy, pimasz tótok… ťulpasi slovenkí, vyhrali by ste dnes i celý Magyarország! — rozťahuje slabiky Pišta naširoko. — Takú máte sviňu!

— Prečo nie? — uškŕňa sa Jano, prezerajúc si karty odborným pohľadom. — Prečo nie?

— A my ho raz i vyhráme! — hundre si Šimon popod nos. — Recontra!

— Iba ten váš Plajbásisko žerie leda knihy.

— No a Pazderník! — opravuje Mišo.

— Pazderník? Ten sa neráta! Pas! — skladá galantný Szekeres karty beznádejne. — To je azda ani nie človek!

— A čože je?

— Mašina na slovká a na vety! — zasmeje sa básnik, papuľnatý Szent—Kereszti Lorant, svojmu vtipu.

— A Plajbás je čo?

— To je mašina na výbušné látky, — vtipkuje tým krajšie, čím je ohyzdnejší v obličaji. — Dotkni sa ho, hneď je bum!

— Taký má byť chlap! — zhŕňa Pišta výhru.

— No, je on básnický temperament, — delí Jano karty nanovo.

— Nezmysel! — sadá k stolu i Lorant na Gejzovo miesto, ktorý sa akosi necíti dnes tu a musí domov.

— Prečo?

— Ešte sa i spýtaš? — uškľabí sa na Črepa. — Básnický temperament? To je milovať nielen spev, ale i víno, karty a najmä pekné dievčatá. A tvoj kamaráš spievať vie, ale z ostatného nemá ani toľko, čo za necht blata. Pri víne sa mršti, ku kartám nesadne, na dievča nepozrie… Mám pravdu, či nemám?

— Také je to čosi!

— Ani dievčatá nemá rád? — spľasne Szekeres rukami. — Neveril by som! To len fixľuje! — krúti hlavou, do nej sa to nijako nevmestí.

— Počujte, chlapci, mám myšlienku! Výbornú myšlienku!

— Von s ňou! — zvedavo fľochnú študenti.

— Ale musíte si to nechať u seba.

— Dobre — ponecháme!

— Vyprobujeme chlapca, či je magnetický.

— Ako? — stupňuje sa zvedavosť. Karty sa pomalšie vyhadzujú.

— Nahovoriť mu Eržiku, čo by si ho podala, — háda Pišta.

— Ba Marínu mu nastrojiť. Minervu! Nech ho pokúša! — radí Grubec.

— To je všetko nič! — konštatuje sucho Jano, ktorý zas vyhráva. — Na to sa nelapí.

— No, Minerva je šikovné dievča, — luskne prstami Szekeres. — Svätého by vyniesla z koľaje. Tá vraj však naňho neúčinkuje. S Gejzom sa povadil, že mu kazí fajtu… Ale ja viem dievča, čo si ho podá dokonale.

— Koho?

— Ilonu… Csóri Ilonu!

— No, tá už hej! — prisviedčajú zo všetkých strán. — To je pahreba.

— A zná všetky knify, to! — dokladá Paľo. — Ja si to zariadim s ňou. My sme dobrí známi. Ona si zas zariadi s ním. Ak je drevo — zažne sa a máme hec.

— A ak sa nezažne? — nadhodí Šimon.

— No, — zdvihne Pišta oči z karát, — tak je nenormálny. Contra!

— Recontra! — mrkne Jano.

— Subcontra!

— Bravo! Bravo!! — hučí celá komora súhlasom. — Bravissimo!! Uvidíme, dokáže s ním čo Ilona, či nedokáže?

A Paľko Szekeres, ideál kremenských dám, keď si raz čo umieni, tak to i vykoná. Čo by jemu počerná, ohnivá Ilona nespravila kvôli? Nadratviť poriadne urasteného a zdravého septimána, ktorý sa k tomu pred ženami ešte i červenie — podráždi i ju.

Istého večera, hoc je už dosť neskoro, postáva si Maroš pred bránou. Kamaráša niet doma. Vyjde si teda na ulicu, ako to robia druhí študenti niekedy i do desiatej. Zo dvora počuť Marínu vyspevovať. Iste nemá ešte ani riad poumývaný, keď u Buxbaumov večeria sa pozde. Na Deáčke je ticho. Dievčatá, čo si tu niekedy i po ôsmej zaflancujú, sú už doma. Elektrické svetlo ostro ožiari postavy, ponáhľajúce sa trotoárom. Naraz vynoria sa obrysy štíhlej dámy, ako sa blíži krepkým, rytmickým krokom.

— Ilona! — poznáva študent zvodné dievča, bonu pána mešťanostu. Nie mu je nesympatická. Vie — je Maďarka, študentská milenka, ako i Minerva, ale svojho času nahriala študentov u Huberov. Ona vykutala, kto písal list cez Marmarošskú Sihoť. Ona pomohla! Nedbal by sa jej i pozdraviť. Nedbal by jej to všetko i povedať. Veď nebol s ňou jakživ na slove. Utkvie pohľadom na jej až dráždivej postave, na tých čiernych vlasoch, ohnivých očiach, uprených rovno do jeho očú… Na ústach plných, pootvorených, s ľahunkým šelmovským úsmevom. Aj to hrkne v ňom, cíti, ako sa mu krv ženie do tváre. Už—už jej povie niekoľko vďačných slov a… a… a nechá ju prejsť popred bránu, popred zavretý Buxbaumov obchod — ta kamsi nadol. — Veď som len hlúpy! — mrzí sa sám na seba.

Na druhý večer si zas Ilona cupká popred Buxbaumov. Hádže hlavou ani kačka, myká sukňou, osieva — koketuje. Tak to ide večer po večer. Marošovi to neujde a — stáva sa mu záhadným, až podozrivým. Myslí najprv na Jana, ktorý mával u mešťanostov priváta a iste sa dobre pozná s dievčaťom. Ale Jano nič, a iný niekto nepripojí sa k nej. Potom i tie hlboké, ohnivé oči tak divne ryjú sa mu do mysle, čo dievča raz prejde popred bránu.

— Koho čakáte? — prihovorí sa jej napokon, keď ju nájde učupenú pod návratím. — Marínu?

— Nie! — zablysnú sa jej oči podivným leskom. — Marínu? Haha!

— A koho?

— Neviete?

— Nie veru! — zadŕha sa mu akosi slovo v hrdle.

— Ani netušíte? — primkne sa skoro pálčivá bližšie k nemu.

— Netuším! — zaváha, pohladiť ju aspoň po ruke a či nič.

— A keď vám poviem, nenahneváte sa? — pritiera sa k nemu, kým on ustupuje.

— Nenahnevám!

— Tak viete, koho čakám?

— No?

— Vás!

— A načo?

— Páčite sa mi!

— To je nie pravda! — ustúpi Maroš ešte ďalej.

— Prečo by nebola pravda?

— Ja sa nepáčim nikomu, keď som mrzký.

— To je reč? — hľadí mu Ilonka do očú žiadostivo. — Mne sa páčite, a ani si ma nevšimnete!

— Čo si mám všímať? — zacíti študent kúzlo večera, i tých dvoch žeravých očú a počne chápať moc ženy, i keď je ona nie Slovenka. Ba azda práve preto.

— Azda vy nemáte radi dievčatá? — vybuchne z Ilony. — Nemáte — taký hodný a zdravý, červený? Načo ste potom? Hahaha! — lapí ho za ruku a prudko potrhne za sebou k stene.

— Čo ja viem? — zdrží sa práve pre podozrivú výbojnosť Maďarky. — Pozor, vidia nás!

— Nikdy sa vám dievča nepáčilo?

— Neviem!

— No, vy ste! — zalomí Ilonka rukami. — Vy ste… vy ste…!

— No, čo, Ilonka?

— Vy ste nie študent, hahaha! — zachichoce sa mu do očú a ufrkne.

Plajbás by nedbal zavolať za ňou, nech ostane. Má jej ešte povedať niečo, čosi ho však drží, voľačo — na čo sa potom mrzí i sám. Tie žeravé oči — cíti — hlboko sú mu kdesi zavŕtané, čo si len pomyslí o ňom to dievčatisko? Ak povie študentom, vysmejú sa mu. Iste sa mu vysmejú! Janovi nezverí sa slovíčkom. Krv sa mu však búri, tá jeho divá krv. Ešte i dvanástu začuje starého Figuliho kladivom odbíjať na blízkej veži. Až potom usne.

Na druhý deň naštrkne mu Marína niečo o Ilone. Doberá ho ňou. Napokon je mu jasné, tu ide len o zvláštnu špionáž. To už potom, pravdaže, rozhodne a ohnivá Ilonka márne sa prechodí po deáčke. O Marošovi sa však roznesie po komorách, že nemá zmyslu pre ženy! Je nenormálny!

A on veru ani nie je taký, akým ho robia. Odvracia sa, keď sa hovoria surové vtipy o ženách, akých vie najmä Pišta Kiss. Ani výpravky o lumpačkách, a najmä vizitách u doktora Kellera — nebavia ho. A doktor Keller je dobrý pán, okrúhly a červenučký. Býva na Ráköcziho ulici, vysvetľuje i zdravovedu na gymnáziu. Príde k nemu taký Pišta alebo Paľo? Obyčajne spustí hneď: — no, tuláčik, už je zasa zle? Vyhreší pacienta, nadá mu — ale pomôže.

Vo všetkom tom nenachodí Plajbás radosti. Preto je nápadný a podozrivý.

Jednako ani Maroš neujde svojmu osudu v prvej študentskej láske. Aká je to však podivná láska! Profesor doktor Ervín Kopper zachodí do neďalekej obce za krásnou lesníkovou dcérou, Lenkou Prievidzských, Anna Huberovie, brunetka, omrzí ho chytro svojím ohňom, pri ňom sa už všelikto zohrial, i študent, i profesor. Janka Zavarských je zas preňho prinežná. Tak dôjde po krásnu Lenku, vysokú, štíhlu. Jej hlboké tmavohnedé oči, bohaté čierne vlasy a plavný krok ospieval už básnik gymnázia, Lorant Szent—Kereszti. Sotva sa Kopper pozná s ňou, o jednu záhadu v Kremenci je menej. Profesor, keď má času, sadne na koč, v zime zas na sane a letí do nadlesných. Tam v hôrnom zátiší prežíva iste najsladšie chvíle života. Niekedy sa mu cestou prihodí i nejaká nehoda. Posledne šiel ta po zábave s kolegom Pünkösdim. Dákosi nezbadal, že mu vietor odniesol cylinder z hlavy. Na šťastie v cylindri mal pečiatku: Z knižnice dr. Ervína Koppera. Tak mu ho dobrí ľudia priniesli druhého dňa do zborovne.

— Ten náš latinár, — myslí si Maroš, keď počuje o tom, — má vo všetkom šťastie!

Netuší, ako sa raz i jemu dostane z neho.

Istej nedele pred obedom ide Maroš domov. Na korze sa až hmýri ľuďmi. Najmä dievčat je veľa a, pravdaže, študentov. Plajbás sa veľmi neohliada. Vie, v Kremenci je cudzí, k tomu ešte i človekom nedobrej povesti, keď i dievčatiská z meštianky, i väčšie, vykrikujú za ním: pansláv! pansláv! Nezbadá Annu Huberovie s Paľkom Szekeresom, ani Janku Zavarských s profesorom Cibackým, vrhajúcim úlisné úsmevy vpravo i vľavo. Koho si všimne, to je krásavec Dr. Ervín Kopper s krásavicou Lenkou Prievidzských.

— No, tí sa hodia k sebe, — kmitne mu mysľou. — Také dievča mať, a bolo by verše písať!

Sotva však prídu bližšie, podiví sa, ako sa uprene dívajú na neho. Najmä tá milá, bielučká Lenkina tvárička a tie jej veľké, hlboké tmavomodré oči.

— Toto je ten pansláv! — začuje vtom Maroš latinára. A v tú chvíľu zacíti ten krásny dlhý pohľad kdesi až hen na samom dne duše. Pohľad učudovaný, ale zato vľúdny, rozsypaný na sladučký úsmev.

Študentom trhne, akoby sa dotkol elektrického vedenia. Večer nemôže zaspať pre tie krásne oči. A nie tak ako niekedy pre Ilonine ohnivé uhlíky. Vidí ich veľké, hlboké. Hľadia naňho milo, usmievavo, akoby mu len hovorili niečo. A je mu tak sladko—sladučko na duši.

Na druhý deň napíše na gréckej hodine u Papuána tajným písmom verš s názvom: „Lenke!“ Ako dobre, že si vynašiel to písmo! Nik nevie, čo je na tom papieri. A milovať tajne je rozkoš najjemnejšia.

A od tých čias čo sa raz stretne s Lenkou, vždy sa mu tie oči usmejú a malinové, pekne krojené ústa akoby mu len chceli čosi povedať.

— Lenka! Lenka! — zavzdychne si neraz, ked je sám v komore. — Načo som ťa poznal? Som len na to — mať pech! Na nič iné! Zaľúbiť sa, prvý raz v živote, a do profesorovej lásky, on, študent! Nie je to komické? — uvažuje vo dne i v noci. — No čo už teraz? Čo?

Napokon sa odhodlá a pozdraví sa jej. Ona sa len zas usmeje a pokývne tou peknou hlavou prívetivo. Tak sa to potom dlho opätuje. I vtedy, keď sa roznesie novina, — doktor Ervín Kopper a Lenka Prievidzská zasnúbení.

— Latinárovi neodbudne, — myslí si Maroš. — A pre študenta je to jednak niečo!