ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slováci v Kremenci sa zas presypú. Maturusi, Jano i Šimon, nastupujú ďalšie štúdiá v Prešporku. Miesto Jana príde Paľko Kľuchaj Marošovi za kamaráša. I Ďuri báči nadíde a oznámi, že sa veru rozhodol zanechať slobodný stav a berie si Eržiku, s ktorou už má všetko hotové. Hneď je veselosti za celé poschodie. A bolo by ešte viac, nech krehunká Tante neleží chorá vo svojom kabinete. Do nej však od istého času len duša chodí spávať. Cíti to už i jej verný Foki, vychudnutý, na vysokých nohách. Zaskučí si neraz bolestne a ani sa nepohne od postele.

Fischlovie komora takto ostane, ako bola predtým. Tu sa schodia Slováci a teraz je už rad na Plajbásovi združovať ich a byť ich vodcom. On sa i hodí na takú úlohu. Je výborný žiak, k tomu silný a smelý — nebojí sa nikoho. Ak sa s kým nechce stretnúť, to je efor Gretz. Ako sa mu však večne vyhýbať, keď je v konvikte každú chvíľu?

— Plajbás, — pristaví ho raz profesor, — a to ste viac nemohli nazbierať? Kuterka nazbieral päťsto!

— Hja, Kuterka! — stisne Maroš plecami. — Práve preňho som nemohol. Kade som šiel, všade mi ho vyhadzovali na oči, či sme vraj tu v Kremenci všetci takí ako Kuterka? Ja som, pán eforus, musel jednostaj vysvetľovať, že som nie taký, ale inakší.

— To nám teda ten Kuterka pokazil renomé, — škrabe sa profesor za uchom. — No, no! Však to nejak bude!

Po takomto šťastnom vyrovnaní môže sa už Maroš cele venovať svojim veciam a svojmu slovenskému kruhu. Zastať, kde treba, urovnávať, kde to nejde inak.

Najviac je obáv o Pazderníka. Jeho ani Pištove zauchá nezastrašili robiť si a chovať sa po svojom. Ako Maroš Plajbás — nevstúpi do samovzdelávacieho krúžku ani on. Slovensky hovorí hocikedy verejne. Číta slovenské knihy a prekladá indickú Mahabharatu a Ramajanu.

Profesor Cibacký dovolí si ho napomenúť.

— Ale pán profesor, — odpovie mu Tomáš celkom neviazane, — vy ste tiež Slovák, nie?

— Nie! — naježí sa tento. — Ja som Maďar!

— Z Oravy? — pichne ho posmešne študent tými malými očami.

— Myslíte, v Orave niet Maďarov? A konečne — maďarský chlieb jeme, musíme byť Maďarmi!

— Ja jem slovenský chlieb, — vypne sa Tomáš vysoko na územčistého Cibackého. — Môj otec mi ho posielajú a moja mať z Gemera!

— Len si dajte pozor, — pohrozí mu profesor, — nech vám nezaškodí!

V gymnáziu je hneď plno rečí o Pazderníkových hádkach s Cibackým. Ale i s inými profesormi. Gejza Glück je už v Prešporku na juridickej fakulte. Hlavný intrigán chybuje. Ale tu je miesto neho vyhúknutý Zweig Móric s okuliarmi na nose a s povedomím predsedu samovzdelávacieho krúžku — bdieť ostražite nad vlasteneckým duchom v mládeži.

V prvom polroku je ešte ticho ako—tak. Fischlovie komora je pod stálym dozorom. Nič zvláštnejšieho sa však nestane. Leda ak nemilá náhoda s doktorom Kopperom, snúbencom prekrásnej Lenky Prievidzskej, ktorej úsmev Maroš ešte vždy nevie zabudnúť.

Čo sa raz nestane!

Za tvrdej zimy schodia sa študenti na čaj do Fischlov. Je to radosť i pre báčiho, ktorý vie najlepšie navariť. K tomu opatriť i najlepšieho rumu. Vtedy sa varí, či páli krampampuľa. Špiritus sa vyleje na kastról, nakladie sa doňho cukru a potom sa zažne. Čo ostane po vyhorení — je krampampuľa. Ten božský nápoj, čo najmä Paľkovi Kľuchajovi nesmierne chutí. Maroš má radšej čaj, najmä keď je k nemu niečo. Pritom sa i spieva tá veselá moravská:

A do toho vpadnú všetci:

Práve sú pri tejto nôte. Komorou, kde zas Paľko Kľuchaj opatruje purzičán, ozýva sa veselo po večeri — čaj… čaj… čaj… čaj, tenorom, tercom i basom… čokoládu… čaj! Viktor Sveták, územčistý šuhaj, s riedkou šticou, dostal z domu kusisko biskupského chleba. Hneď je s ním u Fischlov. A on sa tiež rozumie do čaju. Už je na stole i špiritusový varič. I plechový hrniec je tu od Tante. I voda v ňom. Ale Viktor je pričistotný a jemu sa zdá ten hrniec nie dosť čistý. Strčí teda ruku do vody, poumýva hrniec a potom, otvoriac oblok — bez rozmýšľania vyšustne vodu na trotoár.

— Ježiš—Mária! — vykríkne, keď je neskoro. — Joj!

— Čo je! Čo je? — zhŕknu sa študenti okolo neho.

— Doktor Kopper, — vyjachtá konečne Viktor.

— Oblial si ho, čo?

— Oblial, na môj dušu… — nevie v zmätku, čo počať. — Na cylinder…

— Ale je s ním i Lenka, — zbadá hneď z okna Maroš. — Jeho nevidieť.

— Iste ide sem, — zbledne Viktor. — Čo teraz?

A ozaj o chvíľu čuť kroky v predizbe, otvoria sa dvere a na prahu komory stojí latinár — vo dva konce zohnutý doktor Ervín Kopper, krásavec, s obliatym cylindrom v ruke.

— Vy ste to, čo oblievate poriadnych ľudí? — zmieria prísnym pohľadom zamrazených. — Čo je to tu — práčňa?

— Nie, prosím, — postaví sa Plajbás pokojne pred nevídaného hosťa. — Tu je Fischlovie komora.

— Kto ma to oblial?

— Ja, prosím, — hlási sa Viktor pokorne. — Stalo sa to náhodou.

— Čo tu teraz spraviť s vami?

— Odpusťte, pán profesor — nebolo to úmyselne. Voda bola čistá a cylinder uschne.

— To je nielen tak, — uvažuje Kopper, usilujúc sa udržať vážnosť v tejto komickej situácii. — Quidquid agis, prudenter agas, et respice finem! Čo to znamená?

— Čo robíš, múdro rob a hľaď na koniec! — vraví smutne Viktor.

— No, čo? Mám vás dať zajtra predvolať k direktorovi?

— Ale čo! — ozve sa vtom z úzadia dlhočizný Tomáš. — Pán profesor, ostaňte tu s nami aj vy na čaj. Týmto vás pozývame!

— Ostaňte! Ostaňte! — opätujú študenti.

— Navaríme čaju ani u čínskeho cisára, — upravuje si ovisnuté fúzy Fischl báči.

— Dobrý vtip! — nevie sa Kopper zdržať smiechu.

— Vaše šťastie! — a ponáhľa sa na ulicu, kde ho čaká snúbenica Lenka Prievidzská.

— Mali sme zavolať i ju, — mudrujú študenti, keď vidia miznúť svedčný pár dolu na Deáčke. — Azda by bola pozvanie i prijala!

— Ktovie! — povie tíško Maroš, zapýrený po uši…

Udalosť sa prepečie. Zato keď sa Plajbás stretne s Lenkou najbližšie, s obavou sa jej pokloní. Ona mu však koketne pokývne tou peknou hlavou a usmeje sa naňho ešte vdačnejšie než predtým.

— Však je len milá! — zatočí sa svet s Marošom. — Šťastný Kopper!

Láska mladého, urasteného študenta k profesorovej snúbenici je takto zvláštnym druhom tohto nežného citu. On vie, je to beznádejné. Spokojí sa i s tým milučkým úsmevom dievčaťa. Ale v duši sa mu vynoruje obraz ženy, akú by mal rád…

Na také myšlienky však ani niet veľmi času. Pred matúrou je učenia a učenia! Neskoro sa líha a veľmi včas vstáva, keď sa má všetko zdolať. A ani nové boje nedajú na seba dlho čakať. Svitne zas 15. marec, a to je osudný deň. Keby celý rok bol pokoj, deň maďarskej slobody ho rozhodí.

Predpoludním je slávnosť, keď žnú vavríny predseda samovzdelávacieho krúžku — Móric Zweig a básnik gymnázia, veľkohubý a dlhovlasý Lorant Szent—Kereszti. Ináč človek tvrdého pochopu ani bukové drevo. Na ulici vytrikolórovaní študenti i dievčatá. Prechádza sa so svojimi družkami Csóri Ilona. Vyparádená, vystužkovaná — vrhá strely svojich ohnivých očú na študentov.

Kto nemá trikolórku, to sú Plajbás a Pazderník. Poslednému nanútia ju akosi pri obede v konvikte. A Tomáš, keď už vidí — musí to byť, nechce provokovať. Ľahko by pritom pochodil ako minulého roku, a to je nie milá vec. Plajbás však chodí bez trikolórky. Márne šomrú za ním ešte len i spanilé Kremenčianky — pansláv, pansláv! Nič to neosoží. Prečo sa tak zatne — je nielen to, že on trikolórku nikdy nenosil. Ale nedávno, ako sedí u Jaukschov, sú tam i žandári a jeden z nich vypráva, ako mali naložené pri voľbách vo sv. Petre Pavle strieľať do ľudu, akže padne i len jeden jediný kameň. Spomenie si, pravdaže, na to, čo chcel vykonať, a zachveje sa v duši. Ale vytryskne mu v srdci tým silnejší odpor proti všetkému, čo značí tá trikolórka.

— Plajbás, a ty si nemáš za čo kúpiť trikolórku? — príde k nemu Kiss Pišta večer v konvikte, keď je všetko vymašličkované. — Keď nemáš, ja ti dám! — chce mu založiť farbistú stužtičku na kabát! — Na!

— Nechcem! — odvráti sa od kolegu Maroš. — Daj mi pokoj! Nezlosť ma!

— Však je to len divý pansláv! — počuť šomrať, ale nič viac. S Plajbásom si netrúfa nikto začínať ani na jazyk, ani na päste. — Potvora chlap!

Profesori nevedia tiež, čo s ním. Žiakom je dobrým a úctu vzdá každému. I proti nim sa ozve, keď ktorý zabŕdne do Slovákov, a jeho priamosť vyzíska mu rešpekt. Najmä starý Zavarský ho má rád. Nie preto, že nevyčíta lekciu zo svetovej histórie, ako to robia druhí. Ale keď sa vie postaviť za svoje presvedčenie. — Nech si každý uctí presvedčenie druhého a bráni svoje, — vykladá neraz ten krásny starec so striebristou hlavou a bielou bradou študentom. — Človek bez presvedčenia je makovica, z ktorej vrabce mak vyďobali — tak!

A jednako ani tento rok neminie bez ťažkej zrážky. Oktaváni, ako obyčajne, mnoho hovoria o matúre. Kto bude predsedať? Aký je to človek? No, a pravda, ako sa na to všetko pripraviť?

Istého dňa po druhej hodine radia sa o tom, u koho sa dajú odfotografovať. Móric Zweig, ako predseda samovzdelávacieho krúžku, má prvé slovo.

— Priatelia, — zdvihne hlas, — je to vážna chvíľa v našom živote. Dajme sa všetci odfotografovať v smokingu!

— A dlhý franc—jozef nebude dobrý? — ohlási sa Miško Pačesák.

— Nie! Smoking je dôstojnejší, — ostáva Móric pri svojom.

— A ja veru smoking nemám! — stisne plecami Plajbás. — Kde by som ho vzal?

— Však to stačí i jeden pre všetkých, — povie ktosi.

— Eh, čo? — skočí Pišta Kiss pred Maroša. — Ty sa nemusíš dať vyfotografovať. I tak by si nám svojou panslávskou pofou len pošpinil náš obraz!

— Dobre, Pišta! — zažne sa Maroš ako fakľa, najmä keď sa mu zazdá — i ostatní tak zmýšľajú. — Ja sa teda nedám fotografovať.

Ako povie, i spraví. I tak má dosť iných starostí. A nielen s blížiacou sa matúrou. Z domu píše mamka, že umrela mama, tá, čo ho niekedy hostila u Weissov na Rohu. Ľúto mu je za ňou, dobrá bola k nemu. Otec Stračkovie, s ktorým kedysi ako chlapček vyspevoval z veže — už je teda vdovcom. Čo len z neho bude? Skoro po tom dostane druhý list a v ňom: — otec je chorý. Zodratý fabrickou prácou polihuje. To je to horšie, čo mu zaľahne na myseľ i v noci. Zjaví sa mu pred očami tá neveľká izba, v nej mamka, tá pekná jeho mať s piatimi deťmi, a otec na posteli…

— Jednak som len mal ísť k Náglovcom do Viedne, — príde mu na um. — Dnes by som už zarábal a otec nemusel by sa drať. A takto čo? Ak nebude zdravý — bude tam doma zle, veľmi zle! A ísť teraz po matúre niekam za úradníka? To by znamenalo poddať sa a poslúchať, zmeniť si meno, mať maďarskú domácnosť a také! — Uh! Nie, nikdy!

Horko—ťažko sadne mu sen na ustaté viečka, keď si pomyslí — bude, ako Pán Boh dá! Ráno napíše domov pekný list, pri ňom, vie — rozplačú sa tie veľké mamkine oči. I otec si prejde ťažkou rukou po tvári, keď si ho prečíta. Píše v ňom, on už môže ísť po matúre hľadať si kus chleba niekam do slovenskej banky. A končí — na sviatky prídem a bude, ako Pán Boh dá!

A keď má byť miera doplnená, zaklope smútok i na samé dvere Fischlovie komory. Istého večera, a už dobre neskoro, vojde za študentmi Eržika. Oči si zakrýva rukami a fiká a plače.

— Čo je vám, Eržika? — skočia kamaráši od stola. — Čo sa stalo?

Ona však len narieka a nemôže prísť k slovu.

— Stalo sa vám niečo? — lapí ju Maroš súcitne za rameno. — Vám?

— Nein! — krúti hlavou dievča, chystajúce sa práve s Ďurim báčim k sobášu. — Aber die Tante! Die Tante!

— Čo je s ňou? — pochopia hneď študenti, o čo ide.

— Sie ist sehr schlecht, — ledva vypovie Eržika. — Je veľmi zle!

— A báči je doma? — pýta sa Maroš.

— Nie!

— A kde?

— No, on chodí po krčmách, ako vždy. A ja… ja… ja, — narieka Eržika, — ja sa tam bojím sama.

— Ideme s vami, Paľko, poď!

Zoberú sa do kabinetu. Pred očami zjaví sa im veľmi smutný obraz. Neveľká petrolejka, zavesená na stene, vrhá bledé svetlo po dlhej a úzkej miestnosti. Na posteli v bielych perinách, svedčiacich o niekdajšej hojnosti, leží die Tante, priesvitná ani fluspapier. Z času na čas zastone.

— Tante! Tante! — nakloní sa k nej Maroš, užasnúc nad tým priesvitným, niekedy iste pekným a teraz takým zdrobnelým obličajom.

Ona i otvorí oči, díva sa naňho uprene, ale neodpovedá. Iba zastene, a zas privrie viečka.

— Oh!

— Tante, čo vám máme? — pýta sa jej znova.

Zase len nič. Márne podíde i Eržika k posteli a volá jej skoro pri samom uchu. Nič! Iba načervenastý vychudnutý Foki čo zaskučí kdesi pod posteľou. Bolestne zaskolí.

Tam stoja všetci traja so zloženými rukami bezradne. A báči ktovie kde. Prejme ich čosi až do kosti a zamrazí.

— Čo je to? — zadívajú sa jeden na druhého. — Smrť a jej veleba?… To sa im však len mihne v mysli. Ináč nepovedia slovíčka. Kto by sa odvážil v takúto chvíľu hovoriť.

príde na um Plajbásovi pieseň, čo si ona dala vždy zaspievať študentom, keď už prišlo na to. Len teraz vidieť, ako celá tragédia tejto jemnej duše vyznieva zo smutného verša. Teraz — keď sa lúči so svetom a ani jeho niet tu, jeho — ktorému kvôli všetko obetovala, krásu, majetok, všetko!

Po polnoci počuť kroky na chodbe. Ide on. Báči! Pospevuje si akúsi pesničku.

— Báči! Báči! Pst! Nespievať!

— A kto mne rozkáže?

— Ona! — zalomí Eržika rukami. — Ona! Umrela!

— Umrela? — Vyhrnú sa mu zrazu slzy z očú a počne nariekať. — Umrela! Umrela! Umrela!!

Vtom vyrúti sa Foki dverami, zbehne na dvor a zavyje, bolestne zavyje.

Okolo pohrebu čo treba, vykonajú študenti. Na tretí deň zíde sa mnoho ľudí pod Fischlovie bránou. Nebohá bola z dobrej patricijskej rodiny. Mala dom i majetok, ale muž vládal minúť všetko. I ten dom mala právo len užívať do smrti. Nuž spomenú si na ňu Kremenčania — nešťastnú. Prídu v peknom počte.

V sprievode hneď za rakvou idú s báčim študenti. Maroš a Paľo. Štvrtý je Foki. Ten po vybavení obradov ostane ležať na kyprej prsti nového hrobu. Nehne sa odtiaľ za dni a dni, až vypustí paru. Pes je neraz vernejší ako človek.

— Čo len teraz s báčim? — trápi sa Maroš.

Ale báčiho vezmú do mestského chudobinca. Dom si zas prevezme pán Buxbaum, ktorý si ho kúpil. S podmienkou, že Fischlová môže poschodie užívať do smrti. Nových obyvateľov nemôže dostať, keď je byt veľmi zanedbaný. Preto i študenti ostanú na svojom. A upratovať im chodí Marína.

Pri takomto trápení prikvitnú veľkonočné prázdniny. Maroš sa chystá s kamarátmi domov navštíviť svojich, najmä však rekonvalescenta otca. A práve, keď sa už—už teší — trafí ho úder nečakaný. V učebni po skončení vyučovania zdrží naraz celú triedu predseda samovzdelávacieho spolku, okuliarnik Móric Zweig.

— Kolegovia! — spustí veľmi vážnym tónom. — Je v našej triede človek, ktorý má iné náhľady a zásady ako celá trieda. Vy ho znáte, — zabodne sa okuliarmi do Plajbása, stojaceho tam ani stĺp. — Preto odporúčam proti nemu bojkot! Nech s ním viac nikto nestratí slova!!

Nastane hrobové ticho. Študenti sa vysypú. A posledný kráča hrdo, so vztýčenou hlavou a pohľadom ani z ocele — Maroš Plajbás.