Maroško študuje

Týždeň míňa sa za týždňom a horúca túžba po domove i u Plajbása sa zmierni. Na šťastie nebolo mu v Mosticiach tak dobre, aby nevidel tu, v Kremenci, i výhody života. Tam sú v neveľkej izbe siedmi, tu dvaja. K tomu majú izby dve. Najesť sa tu tiež dá, i keď sa minú oštiepky. Jano vykutá udenárstvo u Jaukschov, kde predáva krájané a iné výrobky od mäsa pekná, tučná pani. Má však i chutnú dcérku Gitu, plavovlasé ružové dievčatko. I pani je zdielna. Ale Gitka, keď už príde sympatickejší študent, odkrojí mu za desať grajciarov klobásy, že sa jej naje po oči. V zadných miestnostiach i čapujú. Ta chodia starší študenti a je neraz veľmi veselo.

Sem si teda zájde niekedy i Maroš za Gitkou. Poprosí ju za ten šesták. Odváži sa jej pozrieť i do pekných, modrých očí a ona sa naňho usmeje. Ľahko mu navyknúť na Jaukschovie klobásu. Chleba má doma. Pošle mu mamka aspoň raz mesačne a do spodnej kôry zasekne i zlatku v papieriku. Nuž žiť sa dá. Potom sa už zas vyratujú dni, kedy budú Vianoce. Na sviatky hrnie sa študentstvo domov. Idú i Kloška a Glück, ide i Plajbás. Dobre je doma, jest čo rozprávať všetkým, najmä Jožkovi a Paľkovi. Ale do Kremenca ide sa už Marošovi ľahšie ako po prvý raz.

Na všetko navykneš. A študentský život — veselý život. Ak je to pravda pred Vianocami, tak po Vianociach dvojnásobne. Tatranské štíty zapadnú snehom a svietia do modravej výše vo dne, i do šedivej noci. Zapadne i Kremenec. Zima je tu poriadna, až klince vstávajú na krovoch a pod nohami na ulici dostanú naraz všetci vŕzgačky. Ale prídu herci, pravda — maďarskí herci. I herečky s nimi. Niektoré sú i k svetu. Taká Ladányi Eržika zaspieva šláger a na druhý deň spieva ho už celé gymnázium i obchodná škola. I celý nemecký Kremenec vyspevuje ten šláger — maďarsky.

nôti si ráno sladkým hláskom i Gitka Jaukschovie v obchode. Halačia si učni, alebo aspoň hvízdajú po meste. Náthan Buxbaum, majiteľ Fischlovie domu, obchodník s ovocím a kvasenými uhorkami na prízemí, prispôsobí si text svojmu žargónu:

Takú moc má počerná Ladányi Eržika! A čo ešte tá! Ale čižná Gizka Vágó, blondínka. Natiahne si husársku rovnošatu, zašteboce veselo, zadrobčí nôžkami — a študenti sú ta, i so svojimi profesormi. Tlieska sa vo veľkej mestskej dvorane, dobre klenutie nezletí. I Črep sladko napráva široké ústa a tlieska. I Kloška. Iba Maroš stojí mĺkvo v preplnenom oddelení pre študentov. Hľadí strnule na javisko, kde práve podávajú ohromnú kyticu a Gizka, božská Gizka v búrke potleskov ukláňa sa na všetky strany.

— A ty čo netlieskaš? — nahne sa Jano k Plajbásovi. — Nepáči sa ti?

— Páči! — stisne plecami.

— Nuž tlieskaj!

— Keď je to nie naše!

— Pravdu máš! — zašomre kamarát v dupote a volaní na slávu.

V polroku dostanú študenti tri dni voľno. Oznámia im známky. To je však bočné. Hlavné je, sú fašiangy a celý Kremenec sa zabáva. Medzi inými je i študentský bál, kam však idú len z vyššieho gymnázia od sexty nahor. Potom z obchodnej a z priemyselnej školy. Kremenčianky sú šumné dievčatá. A keď sa ešte pristroja, ťažko im odolať. Najmä takej rozkošnej veveričke, Lenke Prievidzskej, dcére lesného správcu. O jej šťastných šestnástich rôčkoch píšu verše všetci kandidáti básnictva na miestnych ústavoch. Jedného uchváti kontrast — čierne vlasy a veľké tmavomodré oči, druhého — bielučká pleť a červené, malinové pery, tretieho súmerná postava, štvrtého dráždivostrunistý krok — no, každého niečo. Szent Kereszti Loranta, popolavého terciána s nosom nahor ani gombička — nôžky, nôžky! nôžky! A kandidátov básnictva je vždy veľa. O múzy zas v Kremenci nikdy nebolo biedy. I okrem krásnej Lenky je ich dosť. Janka Zavarských, blondínka, Anička Huberovie, ohnivá brunetka! Ani Gitka Jaukschovie nie je najposlednejšia nadchnúť študentské srdce.

Plajbás si všíma — v škole sa rozpráva o bále. O študentskom bále. Jeho to nebaví. Vie, to je pre starších študentov. Kvartán ta ani nemôže. Čo by tam robil, i keby mohol? On je mrzký, — uvažuje, — najmrzkejší zo študentov. Čo by on tam? Nikto by si ho neobzrel. Nik veru. Preto sedí v svojej komore ako mosúr, i keď okatá Tantina neter nakukne do Fischlov. A Eržika je tiež chutné dievča. Trochu drobné, ale veselé, spevavé a hodné slova.

— Bude u nás večierok, — povie mu pani Fischlová dobrácky na schodoch. — Napečiem vám krapchen ako na fašiangy.

— Čoho? — diví sa Maroš, netušiac, čo to má byť.

— Krapchen! — opätuje pani s úsmevom. — Šišken!! — usiluje sa priviesť ho na zmysel slova. — Šišken!!

— Aha, šišky! — rozšíri sa Marošova pravidelná, ostrá, ružová tvár. — A kedy?

— Dnes večer. Janko nepovedal?

— Nie! — krúti hlavou hrdo, keď sa už i nemecky ako—tak dorozumie.

— No, dnes sú fašiangy, — vyratuje znova pani, a kmit detinskej radosti prelietne tým papierovo mdlým obličajom. — Napečieme krapchen. Prídu študenti, Jankovi kamaráti. Bude veselo.

— Gut! — ukloní sa jej on a dosť zamračeno. Chcel si písať, a teraz sa to nedá. Iste bude všetko hore nohami. — A ten Jano mi ani nič nepovie! Taký Jano!

Ľahšie totiž navyknúť na mesto Kremenec, i na profesorov, úskočného Čipisa, nervózneho Pamliho, básnicky naladeného Bögöziho, ešte i na čierneho Papuána, než na spoluobyvateľov komory, takzvaného „kamaráša“. To je riziko, ako medzi mužom a ženou. Ak majú odlišnú povahu, ťažko sa znesú. Musia sa rozísť.

Medzi Janom a Marošom na šťastie nie je to tak zle. Povahou sú rozdielni. Ten už fajčí purzičán, čo vždy je v škatuľke tam pod zrkadlom — tento nefajčí vôbec. Ak raz proboval vyfajčiť pol cigarety — nikdy viac. Tamten je z Vinárok, čo znamená, že si rád vypije dobrého vínka, keď sa u nich rodí — tento nepije. Ten má kamarátstva na všetky strany, chodí neskoro večer domov — Plajbás sedí doma, učí sa, píše a najčastejšie prechádza sa sám. Tento je kvartán, teda ešte z nižšieho gymnázia, tamten už kvintán. To sú dva svety. Taký kvintán má sa už právo i s najstaršími študentmi kamarátiť a priučiť sa od nich i to, čo horšie. Je toho i viac, čo ich delí. Pri tom všetkom spája ich, že sa nemusia obávať jeden druhého. Môžu si pohovoriť i zaspievať slovensky. A to je veľa!

Preto Maroš svojmu kamarátovi nevytýka, keď večer vgúľajú do Fischlov súdok piva a prinesú i demižónik červeného vína. Zmieri sa s tým, že nemôže rýmy zháňať, a zájde radšej do kabinetu, čo robia die Tante a jej dlhonohý, červený Foki. Kabinet je celkom malý a chudobne vystrojený. Pri dverách je neveľký sporák, na ňom sa praží masť. Pred sporákom vyťahuje sa Foki, skúmajúc zrakom čosi v popolníku. Die Tante má už cesto hotové. Vpúšťa ho pri lampe na kastról, až sa zmyká a zaškvrčí. Obráti ho, a ked očervenie, šiška je hotová.

— Nehmen Sie sich! — podáva mu prvú krapničku, okrúhlučkú, rumennú. — Vezmite si!

— Danke schön! — poďakuje sa Maroš, ako sa patrí, a opálajúc v priehrští horúcu šišku, vyjde na schody.

Vo svetnici nabíjajú súdok. Jano má pomoc, kvintána Šimona Kuterku, plavého šuhaja akýchsi mĺkvych očí a veľmi malých úst. Z Vinárok je ako on, nuž vie so súdkom narábať. Najradšej s vínovým. Keď však niet takého, dobrý je i pivový.

— Takto mu bude dobre! — postavia súdok na stoličku do uhla k stene a vbijú čap.

Starý Fischl prizerá sa práci a bručí si popod nezriedené fúzy:

— No, Maroš, — volá Šimon na Plajbása, — prelož nám to do slovenčiny. Zaspievame si. Dobrá pieseň! Preložíš ju?

— Čo ja píšem verše? — vyhovára sa tento.

— Píšeš, — skočí Jano za purzičánom, naťahujúc ešte ústa o Šimľovi. — Prelož nám to! Zaspieva si i tu báči s nami, pravda?

— Warum nicht? — prisvedčí a potiahne z krátkej cigary, až konček zažiari.

— Tak iď do komory a prelož to! — vraví mu kamarát. — Tam máš i slovník, ak ti treba. Ináč báči môže s tebou. On ti to povie i vysvetlí.

Maroš, ktorému vyvolal tu Milo jeho mostické meno, poslúchne. To je konečne práca preňho. Zavrie sa s báčim do komory a za štvrťhodinky sú hotoví.

Otvoria sa dvere. Vchodia noví študenti. Všetko z vyšších tried. Niekoľkí, ako Števo Petráš, chlapisko s fúzmi, oktaván, Jožo Klenovský, kratší, ale plecitý ani klát, sextán — Janovi rodáci z Vinárok. Prídu aj iní. Niektorých si Maroš nikdy nevšimol, ani ich nezná, ako sa volajú. Nadíde i Kloška, poblednutý dlháň, zato panák, i už plešivejúci Sveták, zato šuhaj tým silnejších obŕv — plavý Pačesák, oberučný Grubec… Kde sa len tu berú? A všetci sú veselí. A všetci hovoria slovensky!

— To je už niečo! — počne Plajbás chápať, čo sa tu deje. — Ani som nevedel, že je ten Slovák! I ten — i tamten! Ach! Dosť nás je!

— A nie sme tu všetci, — zašomre oktaván Števo. — Len tí, čo smelší!

— Kamaráti, — navrhne Šimon, — čo by sme si okná pozakrývali!

— Pozakrývať okná! Pozakrývať!

— Sem sa! — volá Jano a ide do komory. Postŕha periny z postele a pohodí kamarátom. — Na každý oblok jednu perinu! Ak je nie dosť — Tante nám dá.

Chvíľa, a je ani za vyvatovanými dverami. Vojde die Tante s ohromnou misou krapničiek — červených, usmievavých.

— Nech žije Tante, nech žije! — siahajú ruky za šiškami zo všetkých strán. A krehunká pani rastie od radosti.

Fajčí sa a neskôr i čapuje. Pivo, mestský výrobok, dobre sa pení, len akosi uteká. Ale nič — zachytí sa! Poháre zaštrngajú a vôľa rastie. V mestskom hostinci je študentský bál. Čert po ňom! To je najvhodnejšia chvíľa zabaviť sa i slovenským študentom.

— Kamaráti, — volá Jano, — dnes si môžete vypiť, koľko vám chutí.

— A kto platí? — zvedavý je Petráš.

— Kto má z čoho!

— Či tak? — priloží si ukazovák na čelo. — Chlapci, spievať! Plajbás, ty si fajn šuhaj, ale si balek medzi nami. Ukáž, čo vieš!

— Zaspievaj tú o tom Šimľovi, — volá naňho Šimon.

— Nemecky? — hľadí Maroš.

— Čerta nemecky! Slovensky! Tak, ako si ju preložil. Preložil ju s báčim pred chvíľou. To je báčiho pieseň, — ukazuje na starého Fischla, ktorý dostal ten najväčší pohár. Krígeľ…

— Až si raz Šimľa predám, v krčme sa ja narúram… — spustí Maroš mäkkým tenorom. Za ním vpadnú Jano a Šimon: — Narúram tak, že nedoliem ni stáť…

— Kedy?? — skríkne Jano.

— Až si raz Šimľa predám…!

— Čo, báči? — prihovára sa mu Šimon. — Kedy sa to stane?

A báči sa len díva, díva na študentov. Pohladí si prešedivené fúzy i bradu. V ruke krígeľ a do krígľa s pivom dopoly — stekajú mu slzy.

— Ja! — pokýva prešedivenou hlavou. — Wenn ich mein Schimmel verkauf'!

— Chudák, dávno ho on už predal Buxbaumovi! — poznamená ktosi.

— A vám, Tante, ktorú? — obstanú paniu vďační chlapci.

— Mne? — zaihrá jej mdlý úsmev na odriekavých, vpadnutých perách. — Nuž, mne tú moju! Ozaj moju… Sujt az átok…

spustí mládež tiahlo, citlivo:

Tieto slová musia tu znieť veľmi pravdivo. Starý Fischl sadne si na pohovku, dusiac sa plačom. A pani? Nevediac sa tiež ovládať, vzdiali sa — ako tieň do svojho kabinetu. Chudine, netreba jej veľa! A teraz už ide pieseň za piesňou… slovensky, česky, poľsky, srbsky. Periny sú na oknách, nech sa múry trasú!

Práve sú v najlepšej chuti, keď vhupne posledný hosť. Neoholený i dosť neogabaný, počerný a tučný chlapisko. Dvere sú mu prinízke — musí sa zohnúť.

— Dobrý večer, priatelia! — pozdraví nemecky.

— Á… Ďuri báči! — skočí mu v ústrety fuzáč Števo Petráš, i plecitý Klenovský. — To bude zábavôčka!

— Náš mecén! — zvolá Jano.

— Nech žije Ďuri báči, náš mecén!! — skočí už trochu iluminovaný Šimon. — Tu je krígeľ. Sem sa medzi nás!

A Ďuri báči si sadne, akoby tu večne sedával s chlapcami. V ošúchanom poľovníckom odeve robí dojem, akoby prišiel zďaleka a chcel im porozprávať svoje dobrodružstvá. On však nehovorí. Štrngne si s Fischlom, štrgne i s chlapcami radom. Naslúcha, ako spievajú. I sám si zaspieva. Pri tom sa mu tvár rozšíri, večne usmiate oči rozhoria.

začne on svoju najmilšiu a oni pokračujú, vpadnúc mu do starej, študentskej nôty ani hrom:

Ďuri báči nie je už taký mladý. Môže mať okolo štyridsať. Ale to je jedno. Kedysi bol študentom i on. Dostal sa až po sextu. Potom prepadol a ostal v Kremenci na majetku. Orie, seje, chová kravy, ovce, kone. Keď má vôľu, vezme pušku a zapoľuje si na jelene alebo i kozy. Ale z času na čas uchváti ho ten nedokončený študentský život. Zájde si do Jaukschov, sadne medzi chlapcov a platí… Oni zas spievajú. Slovákov má najradšej, — keď je on ako Kremenčan i trojrečový tvor — lebo Slováci najkrajšie spievajú. Pozná sa s tými z Vinárok, so Števom, Jožom, Šimonom i Janom — od Jaukschov sa pozná. Oni nemôžu za to, keď pochodia z Vinárok, kde sa užíva voda len umyť sa. I to si poriadny občan vinárčanský dá vždy pozor na ústa, aby mu nevošla dnu. Tak to aspoň vravia. Ďuri báči si tiež dá na také čosi pozor. Preto sa musel skamarátiť s Vinárčanmi u Jaukschov.

— Ďalej! Ďalej! — kýva rukou mecén do taktu. Okrúhla tvár jasá mu už ani usmievavý spln mesiaca. — Ďalej!

A pieseň hučí, až sa múry trasú. Ak tie periny v oknách i nepustia hlas na ulicu, ale v druhom—treťom dome nahor i nadol iste nevedia zohnúť oka pre túto študentskú zábavu.

vrnčia sklené dvere, dobre z nich sklo nevyletí.

A čo pri pive. Ale keď sa zaštrngá červeným vínkom. To je už potom veselosti na tucet vozov! Reční sa, toastuje. Študenti chytia starého Fischla na ramená a zdvihnú do klenutia. A on im reční — kým ho nepustia — ako bojoval v Taliansku a kde—kade. I Ďuri báčiho by zdvihli. Ale ten je priťažký. A iste by udrel hlavou do klenby.

Maroša zas vysvätia za básnika. Ale nielen tak. Musí si vypiť po pive červeného vína. Po víne zas pohárik piva.

— No, ak to zdržíš — tak si hodný titulu básnik! — volá Šimon.

— Všetci básnici sa do takých vecí rozumeli, — ozýva sa okolo. — Ukáž, čo vieš!

A Maroš sa drží. Ešte si i cigaretu pýta. Cíti sa takým ľahkým, ľahučkým ako jakživ. Smeje sa na plné ústa.

— Um Gottes Willen! — dovráva sa na schodoch so Števom dolný obyvateľ a majiteľ domu pán Buxbaum, židáčik vlasatý, pajesovitý, obchodník s ovocím a kvasenými uhorkami. — Čo sa to robí? Ja nemôžem spať… žena nemôže spať… deti nemôžu spať… ani slúžka, Marína nespí. Myslíme, dom sa rúca? Je tu zemetrasenie! A to študenti! Veru pekne… pekne!

— Ale pán Buxbaum, — tíši ho Števo v troch rečiach, aby to lepšie rozumel, — veď sú fašiangy! Vedia, čo? Zoberú si svoju ženu, deti, i Marínu a idú k nám nahor! Zaspievame si do dobrej vôle a nebudeme si prekážať. Idú k nám! Idú!! Neboja sa — my nestriháme pajesy!

Števo ho chce aj potiahnuť za ne, ale žid uzná lepším — zmiznúť a pretrpieť menej, keď už pretrpel viac.

Zatiaľ hore zábava stúpa ako rozvodnená rieka. Dymu je už

— krájať by ho mohol. Starý Fischl je hotový. Zanesú ho a uložia do kabinetu. Ostatným oči žiaria a ústa spievajú. Len tu—tam počínajú sa hádať. Maroš sedí na svojej pohovke v komore a smeje sa, smeje…

— Chlapci, poďte do mesta! — vstáva Ďuri báči. — Zabavíme sa ešte.

— Dobre, poďme!! — počuť zo všetkých strán. — I tak sa už tu podusíme.

Maroš nejde s nimi. Čosi ho drží doma. V byte je ako po pobitej vojne. Horko—ťažko zoberie si perinu z okna, i otvorí ho, nech vojde niečo vzduchu! Ešte počuje z ulice mocný hlas Števov, namierený hore na vežu: Figuli—li—li! Feuer!! — Já, du Esel, — zaznie hlbokým basom z veže, — der Schlag soll dich treffen!!

To však už Plajbás nepočuje. Zdá sa mu — vidí die Tante. Aká je však veľká. Ohromná! A tá misa v ruke ako jej rastie! I tie šišky, jej! Už sú ani detské hlavy! A zahryznúť do nich, hah! Všetko sa hýbe v človeku. I okolo sa hýbe. I zem sa hýbe a steny akoby padali — uh! Jano, Jano, to je hrozné!!

Ráno sa nájde na pohovke, prikrytý pásavou perinou. Ale aká je tá perina! Zašpinená a poriadne — červeným vínom.

— No, som sa doriadil! — pripomína si pomaly, čo sa dialo večer.

— A ako mi len tá hlava trieska! Jano, Jano! — ohliada sa po kamarášovi. — Si tu? Jano!!… Posteľ zavŕzga. Ten sa však obráti a spí ani klát. — Jano! — nedá mu Maroš pokoja.

— Čo chceš? Spi!! — ozve sa konečne.

— Hlava ma bolí!

— To je nič!! Buxbaum dolu má báječné uhorky. Má ich v sude, vyššom ako ty.

— A čo — osožia??

— Pravdaže! Na kacenjamer sú najlepšie uhorky. To by si už ako kvartán tiež mal vedieť. Až vstaneme, kúpime si a prejdeme sa niekam! Teraz ešte kuš!

Maroš sa neháda. Vie, bolo by daromné. Učúši sa ešte i on. Ale nevydrží. Vstane. V hlave mu hučí ani vo mlyne. A z toho hluku — zdá sa mu — vyráža: Gaudeamus igitur!