ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Niekoľko skokov a — Plajbás je pri rebélii.

— Nehanbíte sa toľkí na jedného? — okríkne tlupu a stane si tak, že Tomáš, držiac si hlavu oboma rukami, je mu za chrbtom. Prečo ho tlčú, neopýta sa. Videl i sám pri obede, ako miesto spievať hymnu — pije prvý lingvista gymnázia vodu a celkom nenúteno číta Kollárovu Slávy dcéru. — Dajte mu pokoj! — vrhne prítomným, väčšinou Maďarom, do rozdivených očí. — Vás je veľa a on je sám!

— Pravda, Plajbás! — zgánia na urastenú svalnatú postavu so sršiacim zrakom a stisnutými päsťami. — No hej! — vykladajú si so sarkazmom, akoby Maroša ani tam nebolo, — on sa ho musí zastať! Veď sú jedna reťaz…

— Počuj, — skočí Kiss Pišta, rozdráždený do nepoznania, — lepšie ti bude nemiešať sa do vecí!

— Prečo? — vypne sa Maroš chladno.

— Môže sa ti dostať.

— Od koho?

— I odo mňa!

— Teda prosím! — podíde k nemu celkom blízko.

Pištu však zdržia kamaráti. I on si rozmyslí, keď už má skúsenosť. Bola by z toho bitka. Kto jediný šomre z tlupy, vždy väčšej a väčšej, to je sextán Szent—Kereszti Lorant, vysoký, vyžltnutý, s ohromnými ústami a deformovaným nosom. Malým noštekom dohora, takým — iba na pamiatku. Ináč je on už od tercie mnohosľubný básnik. Aspoň predseda samovzdelávacieho krúžku, Zweig Mór, tak sa vyslovil o jeho prvotinách.

— Také niečo neslobodno trpieť, — fufne Lorant, keď vraj nemá podnebia v ústach. — Národu musíme získať zadosťučinenie!

Loranta však nikto neposlúcha. Tlupa sa rozpadá a študenti idú na večeru.

Po konvikte je však na Hornej ulici nesmierne živo. Študentstvo sa nerozchodí. Ba zlievajú sa na širokej Rákocziho ulici nové a nové húfy nielen gymnazistov, ale i žiactva z obchodnej a priemyselnej školy. K týmto pridajú sa ešte aj iní a je z toho poriadna masa.

Maroš razí si sťažka cestu po zastatom trotoári. Za ním kráča Tomáš, a ako badať, snaží sa nevyčnievať.

— Poď! Poď! — obracia sa jednostaj Plajbás. — Nezaostávaj! Vidíš, čo sa robí!

— A šva? — potrhne ho ten za kabát, natiahnuc ústa po spôsobe, ako to robia bašíkovia niekde pod Kohútom.

— Demonštrujú! — povie mu krátko, keď sú už od zástupu na slušnú diaľku.

— Demonštrujú? — stíši Tomáš dlhočizné pedále a obzrie sa zvedavo. — Proti komu?

— Nepočul si v konvikte? Ty nič nepočuješ! Nuž proti vláde! Proti ministrom. Proti Khuen—Hédervárymu a jeho drabantom.

— A čo sú tí drabanti? — predkladá mu otázku za otázkou ako dieťa, ktorému je všetko nové a je na všetko zvedavé.

— No to sú tí, ktorí slúžia poslušne Viedni. Viedeň rozkáže a oni to spravia v Budapešti.

— Aha, teda tak? — počína Tomáš chápať. — Národy majú vždy i takých ľudí.

— Majú.

— Takých janičiarov.

— Takých.

Študenti si všimnú tú čierňavu na Rákocziho ulici. Počnú ju ožarovať fakle a lampióny. Pouličné lampy sa zažnú a v oblokoch zapália sa sviečky. Celé rady sviečok. V osvietených výkladoch skvejú sa ovenčené obrazy Kossutha a Deáka. Kremenec, slávne kurucké mesto, je — ako vidieť — nezávislý.

— Dolu s drabantskou vládou! — zasviští ostrý hlas povelom vo vzduchu a pretne večerné ticho na priestore po mestskú radnicu. — Dolu…

— Dolu s ňou! Abzug! Le vele!!

— Dolu s Khuen — Hédervárym!!

— Dolu s ním! — nesie sa hromové. — Abzug!

Z huku vyrazí pieseň a rozlieha sa naširoko: Kossuth Lajos azt izente —

Pieseň hučí mocne a odbíja sa od domov. A ten mohutný, demonštrujúci zástup akoby len priťahoval. Všetko sa hrnie tým smerom, dámy i páni, diváci. Stavajú sa do radu v zbožnom nadšení. Ešte len i mestský kripel Gödörőczi — nešťastníkovi odmrzli nohy za detstva — potíska si svoju trojkolku rukami a snaží sa všetkých prekričať.

Kto sa stráca inokade, sú ľudia, ktorých povinnosť ženie, alebo študenti, čo majú svoj domov u Fischlov, Jano i Šimon, i zanovit Viktor Sveták, septimán, Marošov spoločník v triede. I tí z obchodnej — Paľko Kľuchaj, Koryčiar a iní. Ich nezaujíma spor Budapešti s Viedňou a kremenského vlasteneckého študentstva s Khuen—Hédervárym. Rozchodia sa po svojich komorách.

— Poď! — potiahne Plajbás kamaráta, ked sa už zástup blíži. — Nech ťa tu nevidia! Dnes sú besní!!!

Tomáš poslúchne a naťahuje nohy za Marošom do Fischlov. Deáčka je tiež osvetlená. I pani Fischlová naukladala sviečok do okien na ulicu. Vec má totiž tú vážnu stránku, kde nehoria sviece v okne — tam ho vybijú… A Fischl báči, hoc je pôvodom Nemec, hovoriaci a spievajúci v troch rečiach rovnako, je tuhý opozičiar a nezávislý kossuthista. Kde by on nenašiel na sviece 15—ho marca osvietiť dom, čo zdedila jeho žena po svojich bohatých rodičoch?

V komore je však pusto. Študenti nenájdu nikoho. Maroš otvorí neveľké okno a započúvajú sa do noci. Spev a hurhaj nesie sa v nočnom tichu vždy určitejšie.

— Dolu s drabantskou vládou! Dolu—u—ú!… Dolu s Khuen—Hédervárym! Dolu—u—ú!

— Tí si dnes vykričia hrdlá! — uškrnie sa Maroš na Tomáša. Ten je výnimočne červený a nervózny. A nielen pre tie zauchá.

— Pôjdu i tadeto?

— Neviem!

— Rivalj, magyar! — hukoce zďaleka, ale akosi fufnavo, keď i rykom. Ani z Figuliho trúby hore z veže… Ten hlas je hrozný. Až príšerný najmä v noci. Kto zachytí zmysel slov, ešte ta. Inak musí to znieť ani ryk ranenej zveri a trhať nervy: Rivalj, magyar, rivalj!! — Zaryč, Maďar, zaryč!!

— Ktosi reční, — poznamená Tomáš. — Pľúca má. Kto je to?

— Tvoj spolužiak, Szent—Kereszti Lorant, básnik. Ten, čo chcel to zadosťučinenie pred konviktom. Vieš?

— Nie! Neviem!

— Ale tá vysoká bledá potvora, ústa od ucha k uchu a nos ani gombička — len na pamiatku.

— Ach, ten? — spamätá sa a prikyvuje veľkou hlavou. — Toho znám. Nedávno si odpisoval latinskú úlohu odo mňa. Spravil to však, hlupák, tak dokonale, až mu dr. Kopper napísal do zošita červenou tintou: Vide Pazdernicium! Teda ten?? No, dobre! — stisne pery a nakriví ústa. — Ale nemal by tak kričať!

Vojde Jano, a len sám. Nájduc v komore Tomáša, zadíva sa významne na neho.

— Čo je? — spýta sa hosť, netušiac nič dobrého. — Šva?? Valia sa sem?

— Ešte nie! — načrie Črep prstami hneď do purzičánu. — Možno ani nepôjdu tadeto. Domy sú vysvietené, nemajú kde obloky vybíjať. Ale pre všetky prípady jednako je najmúdrejšie, keď pôjdeš domov. Príde im, roztekancom, niečo na myseľ, tu ťa môžu dostať. Choď domov a dobre sa zamkni!

— Nie! — zdrží ho Plajbás zrovna za rukáv. — Nikde nechoď. Ak by ťa kde hľadali, to bude doma. Najmúdrejšie, utiahni sa u nás do kabinetu. Ľahni si na pohovku, kde báči spáva. On teraz demonštruje. Keď sa vráti, uložíme ho sem do prednej…

Ledva dopovie slovo, treskne dolu brána.

— Volakto sa tlčie k nám! Chytro! — vytisne ho z dverí. — Nech ťa nevidí!

Len čo sa Tomáš stratí, počuť klopať.

— Voľno! — mrknú kamaráši jeden na druhého. — Kto to môže byť?

— Servus! — uhne sa vtom nízkymi dverami zriedkavý hosť, elegantný, vyholený a vypomádovaný Paľko Szekeres, oktaván, modla kremenských dám. Vojde do komory a galantne podá kamarášom ruku. — Doma ste?

— Ako vidíš.

— A, — ohliadne sa okolo, — sami?

— Sami, ako obyčajne, — zašomre Maroš, ktorého hneď podpichne akési podozrenie, keď je hosť tu i nie po prvý raz. — Sami veru. A kto by tu mal byť?

— Odpusťte, kamaráti, keď vás vyrušujem, — sadá si Paľko, potiahnuc si pozorne nohavice, ostro vyhladené. Nech sa nevykolenia! — Nemáte cigaretu?

— Nech sa páči! — ponúkne ho Jano z hotových. Niekoľko ich má na purzičáne. — Vezmi si!

— Ďakujem! Ale, chlapci, viete, — pustí zo dva vonné dymy, — tá dnešná udalosť s Pazderníkom mrzí ma akosi. Nebolo to — ako by povedal, báda do vzduchu cigaretou, čo má medzi prstami, — nebolo to vkusné, pravda?

— Veru nie! — smeje sa arbitrovi elegantiarum do očú Maroš. — Zauchá sa esteticky nedajú zhodnotiť.

— Nie tak myslím! — opravuje sa Paľko. — Ale iste mohlo byť i bez toho.

— Mohlo?

— Pravda, Pazderník nás zasa nemal vyprovokovať.

— No, je on trochu čudák, — uzná Jano a tiež sa púšťa do cigariet. Zarobí si. I teraz má dobré priváta. Môže. — Podivný človek.

— Cenný! — doloží Szekeres. — To, čo ten chlap vie, je zázračné. Je to pravda, prekladá vraj Mahabharatu a Ramajanu?

— Študuje sanskrit pre to.

— Nuž viete, — započúva sa na chvíľu. Od radnice ešte vždy hučí spev a „rivalj, magyar!“ — Viete, ja som tým našim nadal.

— Komu?

— Kiss Pištovi, Gejzovi Glückovi a všetkým, no — všetkým. Takého človeka, — zdvihne zas cigaretu prstami, — takého treba získať, a nie vyzauškovať z nášho kruhu!

— A čo ti oni na to? — všíma si Maroš dôkladne jeho pohybov, ešte len i prízvuku v reči.

— Tí tomu proste nerozumejú! Oni sú len kričať — demonštrovať.

— A ty? — mrknú si vzájomne kamaráši bokom. — Teba to nezaujíma?

— Práve preto som prišiel k vám, keď ma nezaujíma, — podrží graciózne cigaretu v ruke, ovitej bielunkou manžetou s perleťovým gombíkom. — Čo ma má, prosím vás, zaujímať? Láry—fáry, azda sa tá Viedeň naľaká kremenských študentov — takého Kiss Pištu, Gejzu Glücka, Mórica Zweiga a iných? Alebo sa nás azda zľakne pán Khuen—Héderváry? Daromnice! Za národ a vlasť treba inak pracovať! — rozpráva Szekeres o svojich názoroch. Zvonku nesie sa ešte vždy vlastenecký spev a krik demonštrantov. Pred bránou počuť — chichoce sa s kamarátkami Marína od Buxbaumov. A Maroš si všíma, ako ich podivný hosť uprene hľadí na dvere, ani čo by vyčkával niekoho. — Tak je to, priatelia, — hľadá ešte elegán, čo by mal povedať. — Ale pôjdem! Už je tomu iste koniec.

— A kam ideš? — pýta sa ho naraz Maroš.

— Do Jaukschov! Ja sa v konvikte nenajem. Nechutí mi tam.

Idem na nejaké tie virštličky. Dobrého chrenu a pohár vína k tomu, to je dnes pre mňa! Ta idem.

— A my, Jano? — mrkne na kamaráta. — Poďme i my!

— To je nie pre vás, vystať z domu, — vidieť, nepríde na mysel Szekeresovi, čo povedať.

— Ideme s tebou! — rozhodne Maroš. — Na tie virštle!

— A na pohárček vína! — mľaskne Jano.

— Keď chcete, — ukladá Paľo slová, akoby od neho záviselo, či oni môžu ísť do Jaukschov alebo nie. — Nedbám — poďte!

U Jaukschov nájde obe miestnosti prázdne, Grétka, z ktorej je už dievča na vydaj, odišla práve do bytu — opatriť ostatnú rodinu. Obslúži ich objemná pani Jaukschová.

— Čo sa páči?

— Prineste nám virštle s chrenom a liter červeného vína, — rozkazuje Szekeres.

— No, nie! — ozve sa Maroš. — Platíme si svoje.

— Azda nechceš prijať odo mňa pohár vína? — zahľadí sa naňho ulízaný Paľo s výčitkou.

— Čoby nechcel? Ale tak je to najlepšie!

Dohodnú sa — víno platí Szekeres a virštle každý sám.

Pani Jaukschová je skoro hotová. Viršle sú dobré a zmestia sa mladým žralokom i po fazuli v konvikte. A víno je pravé — nijaký panč. Keď to i Jano povie, rodák z Vinárok — musí to byť pravda.

Štrngnú si znova a znova. Iba rozhovor nejde nijak. I tam hore v komore viazol. Tu však už vonkoncom nejde z miesta. Ešte pani Jaukschová čo dá nejakú tému. Inak je však fádne na smrť.

Čas sa míňa, a hostí nič. Bolo by už ísť. Naraz sa však ozve huk pod bránou, otvoria sa dvere dokorán a vchodia študenti, demonštranti — zavalitý Pišta, i fučiaci Gejza, okuliarnik Móric a ostatní. Vchodia po piati—šiesti. Pomaly je miestnosť plná. Najprv jedna, potom i druhá.

— Servus! Servus! — pozdravia i tých troch, čo vyciedzajú z fľaše posledné kvapky. Potom sa však odťahujú po hlúčkoch, šepocú, strieľajú očami za tými troma. Nie je ťažko uhádnuť, o kom je reč.

Maroš si všíma kolegov. Pochopí, čosi ich prekvapuje všetkých. Voľačo, čo nečakali. A ešte lepšie pochopí, keď sa títo poberajú jeden za druhým, a ako prišli, tak po hlúčkoch — piati—šiesti — vychodia von od Jaukschov. I Pišta Kiss sa už vedie so svojimi.

— Servus!

— Servus! — volá za ním Paľko Szekeres. — A už?

— Nemám kľúča od brány.

— Ani jeden nemá dnes kľúča! — uškrnie sa Plajbás. — Ozaj divné!

— Prosím ťa, — poznamená Paľko povýšene, — na demonštráciu netreba kľúča od brány. Uznáš, nie?

— Veď hej! — pristúpi tento kamarášovi nohu. — Netreba. Napokon ostanú len traja pri stole, ako traja sem prišli. Zaplatia a idú i oni.

— Servus!

— Servus! — lúčia sa pred bránou. — A príď i druhý raz!

— Potvory potvorské! — vyrazí z Maroša, keď ostanú sami s Janom na ulici. — Tí nás dnes chceli obriadiť. Rozumieš?

— Tuším — rozumiem! — prisvedčí kamaráš. — Szekeres bol u nás na špehoch. Mysleli si, po takej bitke s Pazderníkom budeme spolu. Oni sa zídu u Jaukschov, kde ich už počká špión. Potom udrú na nás a dostanú nás všetkých i s knihami a corpus delicti.

— Tak je to! — odpľuvne si Maroš. — A toho ulízanca poslali nám, aby to nebolo také nápadné. Ale sa môžu chytiť za nos. Môžu!

Pod bránou stretnú Minervu. Postaví sa im rovno do cesty a blysne na nich významne očami.

— Koho čakáš, Marína? — prihovoria sa jej.

— Vás! Veru vás!

— Nás, a načo?

— Chcem vám povedať, — pritiahne sa bližšie k študentom a šepce. — Bolo ich tu veľa okolo nášho domu.

— Kto bol tu? — spytuje sa Plajbás.

— No, oni, demonštranti. I Gejza bol tu. Vošiel i pod bránu.

— A ty čo si im?

— Či idú demonštrovať do Buxbaumov. Ale ja viem, oni chceli chytať vás… Začula som, ako si povrávali — polapáme ich ako myši do pasce.

— Nič to, Marína, — uškrnie sa Maroš. — Lapili sa oni. Dobrú noc!