ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už je skoro obed, ked sa konečne i Jano vytiahne z postele.

— Maroš! Maro-óš! — zavolá nachríplym hlasom. Na pohovke vidí len zvlečenú perinu a vedľa perinisko s poriadnymi modrasto—fialovými fľakmi. — Maro—óš!

— Čo chceš? — ozve sa mu napokon zo svetlice, kde je už poriadok a Plajbás má dosť miesta chytať si treštiacu hlavu. — Že sa už zbieraš!

— Prečo? Veď sú fašiangy! A bolí ťa ešte hlava?

— Bolí!

— Má ťa, tuším, i od čoho. Ty si sa, ako vidieť, v noci pomaľoval!

— Čo mi len mamka povedia, až im to pošlem oprať.

— To sú veci! Napíšeš — vylial sa mi modrý atrament. Zabila sa mi fľaška a tak. Študent si vždy pomôže. A ak ide o pravdu, vždy ju má on!

U Buxbauma stretnú sa študenti s Gejzom Glückom. Bol na študentskom bále. Tiež sa chápe k uhorkovému sudu. A sudisko stojí v kúte, veľké, ohromné. Uhorky, a to krásne, vyrastené, plávajú v kvase ako ryby vo vode. Pán Buxbaum, ktorý sa nehanbí za svoju červenkastú bradu ani za pajesy — vyberá ich na papier veľkými drevenými vidlicami. Na lomoz v noci už zabudol. Dobrý obchodník musí zabudnúť na všetko. Ináč, po jednej zaspal. I žena zaspala. I deti pospali. A slúžka, ružová Marína, tá spí ani kanón. Aj musí spať. Ráno ju budí a nájde v kuchyni aj Gejzu, čo uňho býva vo dvore. Len vraj čo prišiel z bálu a nechcel vyrušovať. Bol by musel totiž prejsť cez Buxbaumovie izbu do svojej. Taký pozorný šuhaj!

Gejza naberá na seba, keď ho dobre chovajú. Pomaly to prekýpa v ňom. Všetko mu je úzke, nohavice i zamatový kabát. Tmavé oči sa mu privierajú, buclaté líca sťahujú, ako cmúľa mäsitými perami kvasenú uhorku, až mu z nej voda kvačí na zem.

— To bola zábava! — rozpráva nadšene kolegom, nerobiac si veľa z toho, keď mu pán Buxbaum hneď i vyvolal to dobrodružstvo. On je na niečo také hrdý. I pochváli sa tým, hoc si Marína prítomnosť mladého pána ani veľmi nevšimla. — Výborná zábava! — cmukne, stanúc si do pózy gavaliera. — A tančil som i s Lenkou Prievidzskou!

— Nenadkladaj! — hrkne ho Jano do chrbta. — Tá nejde ani so sextánom alebo septimánom. Ak s oktavánom! Najviac s profesormi! Čo ja neviem!

— Mali ste tam byť, uvideli by ste! — zdôrazní reč, ako človek, čo sa do žien rozumie. — Mali ste prísť!

— Ale Gejza, — blysne akýsi zlý plameň v Marošových očiach, ako vždy, keď už má toho dosť. — Marína ťa nechce. Niežeby Lenka…

— No, dokážem ti… uvidíš! — strhá sa, až mu gombík odletí z vesty. — Dokážem!!

— No, dokáž! — hodí mu zas ten do tváre. — Nehovoríš pravdu. Neverím ti, neverím!

Gejza ešte pletie čosi rozčúlene. Tí však už platia. Zoberú uhorky a idú. Zídu Deáčkou. Zachytia fúzatého Petráša, i plecitého Klenovského, i potmehúda Kuterku. Všetci sú zelení ako vši a ani jednému nechce sa na obed do alumnea. I tak — čo tam? Mäso je len pacal. A pre to brúgo? Všetci radšej vyjdú z mesta do bieleho—bielučkého poľa. Cesta vedie ďaleko ku tmavým pruhom hôr, až tmavobelasým pruhom. Z nich vystupujú ohromné končiare, závratné a ani z bieleho mramoru.

— Máte tých uhoriek? — mľaskne Števo ústami.

— Máme! — rozbaľuje ich Maroš.

Nastane ticho. Len vrany čuť krákať na medzi a študentov zas chrúmať uhorky. Na ostrý vetrík rozbrieždi sa v hlavách. Jožo hundre o dozvukoch zábavy v akejsi putike u Domina. Je to pod samým hradom. Tu dostať najlepšie čierne pivo v Kremenci. Ďuri báči zobral študentov najprv do kaviarne Gambrínus, kde si dal vyhrávať. Potom zašli sem. Zobudili krčmára i krčmárku. Tá im musela variť čiernu kávu. No, za dobré peniaze i v Kremenci všetko sa spraví. Hoc je to i okolo tretej ráno.

— Ale to len bolo, chlapci! — mŕšti sa Števo, zvezúc posledný kúsok uhorky dolu hrdlom. — Ďuri báči veru nevedel, čí je! Domov sme ho doviedli, i uložili, ako sa svedčí opatriť mecéna.

— Dobrý človečisko! — prisviedčajú všetci. — Týždne robí ako Adam, a keď to príde naňho, vyhodí si kopýtkom. A my s ním.

— A mne sa to jednako nezdá! — ohlási sa Maroš, ktorý sa už celkom domácky cíti medzi nimi.

— Prečo?

— Mali by sme i niečo rozumnejšieho počať. Čo z takýchto zábav?

— A čo by si chcel, milý básnik? — zahundre Jožo.

— Keď už schôdzky, nech sú nielen pre daromnice. Nie som proti zábave, — červenie sa Plajbás, — ale mne ešte tak hlava nikdy netrieskala v živote.

— Ba povedz pravdu! — nakriví ústa kamaráš Jano. — Tých perín ti je ľúto, keď si ich tak pomaľoval.

— No, i toho, — nedá sa mu. — Ale prečo by sme nemali niečo iného?

— Veď povedz — čo?

— No, nejaké literárne večierky. Slovenské večierky… literárne.

— Od litra, či od litery? — nadhodí mu Šimon bez úsmevu.

— Nie od litra — od litery!

— Dobre, — súhlasia chlapci. — Ale kde?

— U nás! — zadíva sa Plajbás na Jana.

— Dobre! — prikývne hneď Črep. — Len jedno prekáža.

— Čo?

— Dolu u Buxbauma býva Gejza Glück. To je potvora chlapčisko. Všetko zbadá a všetko dá ďalej.

— Gejzu pohneme odtiaľ! — rozhodne Maroš.

— Ako? — všimnú si toho rozhodného hlasu kamaráti. U tichého chlapca, akým sa zdá Plajbás, je to až nápadné.

— Nuž nejako! — stisne plecami. — Každej veci spôsob. To sa už nájde. Ak mi pomôžete, spravíme to a môžeme sa u nás slobodne schádzať.

— Dobre, pomôžeme!

Študenti sú dobrej vôle. I vyzabávali sa, i niečo nového ukuli.

Už sú od mesta ďaleko. Môžu sa voľne rozprávať. I zaspievať si môžu, a bez toho nie je jakživ. I keď sú tie hlasy trochu zachrípnuté, zasneženým poľom skoro rozľahnú sa krásne zvuky černohorskej… Onam onamo za brda ova… Pekne sa to nesie štvorhlasne nad Kremenec hore, vysoko k tatranským snežným končiarom. Je v tom čosi symbolického. Akoby Slovákov ešte vyššie vrchy, než sú tie tatranské končiare, delili od zlatej slobody.

Maroš je už takto vo svojom elemente. Podujal sa na úlohu, čo musí vyplniť stoj čo stoj. Keby ju nevyplnil, čo by si kamaráti pomysleli o ňom? Húta, rozmýšľa, čo a ako? Silou či rozumom? Nech je leto, nalapá mravcov a napúšťa Gejzovi do izby. Žiab mu napúšťa, ba hadov, čo len to! Ale teraz je zima, a treskúca, kremenská zima! Do jari zas nemožno čakať. A musí ho dostať von i pre tú ružovú Marínu. Potvora, svoju fajtu si nekazí, a také slovenské dievča už mu je v oku!

— Šimon, — vraví najbližšie Kuterkovi o desiatej na gymnaziálnom dvore, — príď k nám večer! Mám niečo, — zamrká významne, — k tomu, vieš?

— Aha! — stiahne tento i tak malé ústa, nepohnúc bezfarbou tvárou. — Prídem!

Do večera Maroš vyvarí všetko. Má, i čo k tomu treba.

— Ty, Šimon, — hľadí mu do úzkych, bezvýrazných očú tajnôstkársky, keď vojde do komory, kde ho čakajú obaja kamaráši, — unesieš ma?

— Myslím, — obzrie si Kuterka svoje poriadne pedále, — unesiem.

— Tak spi u nás. Poprobujeme vyplašiť toho vtáka, dobre?

— Ako?

— No, ja sa oblečiem za obludu. Ty ma zdvihneš na plecia a podržíš pod Gejzovým oblokom. Jano nás zas osvieti lampášom. Nalepil som na sklo priesvitného červeného papiera.

— Dobre!

Kamaráti vyčkajú do polnoci. Zavolajú báčiho Fischla a hrajú sa preferanc. Pred polnocou vykrámi Maroš ohromnú baraniu masku a stokne si ju na tvár. Stiahne plachtu a zavinie sa do nej. Druhú si zoberie Jano. Zapália lampáš a idú.

Na dvore je ticho, mohol by ho krájať. Sneh vrždí pod nohami. Musí sa stúpať veľmi opatrne, aby nevŕzgal ani harmonika.

— Len či potvora nebude niekde u Maríny! — šepce Šimon.

— Nie, — krúti Maroš baraňou hlavou. — Dievka išla dnes k materi. Bol som s ňou.

Pod oknom zastanú, ako bolo uzhovorené. Šimon zdvihne Plajbása na plecia. Pod plachtou zdá sa ozajstným obrom. Jano vrhne na obludu zboku červeného svetla. Ozaj je to príšerné. A v tú chvíľu zaznie na sklo: klop… klop… klop…

— Bé! — chraptí k tomu Šimon pod plachtou hrubým basom: — bé!

Vtom sa vyhrnie záclona a ospalá tvár Gejzova zjaví sa v okne ani mesiac.

— Bé!! — zachraptí znova a záclona zletí dolu. Hneď však počuť vrznúť dverami a akúsi vravu, i kroky. Kraj záclony sa nato trošilinku pohne. — Bé!!

— Ó jé, — ozve sa zdnuky Buxbaumov hlas, — ja ich znám, ja ich znám! Také mátohy! V mátohy ich glaube nicht! — v to ja neverím!

— Na moj dušu — nič je z nás! — pustí Šimon Maroša z pliec na zem. Usilujú sa tichučko zmiznúť.

Ráno hovorí Gejza Marošovi: — Ktosi nás mátal tejto noci. Neboli ste to vy?

— Kedy? O ktorej??

— O dvanástej.

— Ba by sa nám chcelo teba mátať!

— Veď sa ja ani nebojím! Mám flóbertovú pištoľu.

— Povedal si to tej mátohe?

— Nepovedal. Ale ak príde, poviem jej.

— Dobre máš!

Maroš vie, Gejza nie je taký chrabrý rytier, akým sa robí. Nech nepríde starý Buxbaum, je s ním všelijako. Zato ho len jednako mrzí ten malér. Takto sa už nedá nič. Musí sa to teda chytiť z iného konca.

— Marína, — pristaví istého dňa ružovkavú dievku, ktorú pre jej pravidelnú grécku tvár študenti Minervou menujú, — a ti ten Gejza nedá pokoja?

— Dá, či nedá, jedno! — usmeje sa táto. — Ak si čo dovolí, takú mu dám! — šľahne rukou vo vzduchu.

— Teda sa ho nebojíš?

— Nie ja, na moj dušu! A keby ešte môj frajer niečo vedel. Ten by ho opatril.

— A máš frajera?

— Každé hodné dievča má frajera, či nie?

Od toho dňa pasie Maroš po Maríne. A ozaj — vidí akéhosi dobre založeného oberučného chasníka postávať s ňou pred bránou. Možno stával tam i predtým. Lenže si ho on nevšimol.

Teraz mu to však nedá. Postojí i sám pred bránou — oboznámiť sa s ním. Dozvie sa, menuje sa Matúš. Je zámočníckym tovarišom a pochodí z tej istej dediny, odkiaľ Marína.

Raz ho vystriehne samého, keď čaká. Pridá sa k nemu a povie mu o Gejzových záletoch.

— Ja toho dopadnem! — zablysne mu v očiach. — Odučí sa kocúr chodiť na slaninu! Pánubohuotcu — odučí!

Aj ho raz dochytí, ako sa natíska dievčaťu. Marína totiž dvere nezatvára, keď je brána i tak zatvorená. U nich na dedine nieto ani brány a dvere sa nezamykajú. Príde frajer raz, príde i druhý raz a ona nemá nič proti tomu. Len nevie, kto mu otvára bránu, keď je po desiatej zavretá. Raz však pri takej návšteve nájde u nej hosťa.

— Koho to tu máš, Marína? — drží už svoju obeť pevne za ruku.

— Ja nikoho!

— Nevrav! — veď ho držím! — chvatne ho ešte pevnejšie, čím sa mu viac trhá. — Kto si? Kto je to, Marína?

— Pre mňa nikto.

— Tak čo tu hľadáš, chlapčisko? — pochopí tovariš, s kým má do činenia. — Čo sa nejdeš učiť, ty ťulpas? — a fuk mu poriadnu z jednej strany i z druhej.

— Was ist? Was ist? — šomre starý Buxbaum, práve keď Gejza vletí do izby, akoby ho niekto vystrelil. — Čo sa robí??

— Nič! — vyhovára sa študent, osŕkajúc tam i inde. — Len som vás zas nechcel vyrušovať. A tam v kuchyni je akýsi grobian!

— Tati, — volá pani Buxbaumová spod periny, — zamkni dvere!

— Už som zamkol ja! — zhundre Gejza a mykne do svojho kabinetu.

— Aký pozorný chlapec! — pochvaľujú si Buxbaumovci, keď je už zas tma a z kuchyne nepočuť nič nápadnejšieho. — Pozorný, veľmi pozorný!!

Ráno však má Marína len vytriasačku: — Kto to bol? Čo za grobian?

— Kto bol? — dožerie to napokon i ju. — Nuž bol môj frajer, s ktorým sa máme zobrať. A mladý pán — ako zlý vôl — len nechcel na svoje. Matúš mu pomohol…

— No, ale mladý pán sú doma a ten tvoj Matúš nemá čo hľadať v noci u Buxbaumov… — probuje to ešte starý nejak vykrútiť.

— V kuchyni som v noci doma ja a mladý pán nemá tu čo hľadať, — odsekne Marína.

— No ja! — prikývne pani Buxbaumová. — Sie hat recht! Má pravdu!

Gejza trochu vyhorí, ale nie na popol. Maroš si už zúfa — ako ho dostať von. Čo počne, všetko mu hneď zlyhá. Kamaráti sa mu iste smejú. A kým je Glück tu vo dvore, zatiaľ nemožno nič vážneho počať. Veru neraz, keď sa zobudí v noci, uvažuje, a nedajbože prísť na nejakú múdru myšlienku. Prv ho trápil ťažší matematický príklad, — ten alebo onen profesor, Čipis, či Bögözi, Pamli, či Papuán. Čo je to však proti tomuto?

Napokon mu svitne myšlienka. Prostunká, ako to už býva s dobrými myšlienkami. Do Buxbaumov chodieva kupovať jedno—druhé. Najmä keď nieto peňazí. Pán Buxbaum totiž dá poriadnym študentom i na úver. Maroš tu kupuje nielen kvasené uhorky, ale i konzervy a v posledné časy najmä študentský pokrm. To je za dva krajciare lieskových orieškov, vylúskaných, za dva alebo za tri mandlí a za toľko hrozienok. Keď sa to pomieša, je z toho lakota nad všetky lakoty. Aspoň študentom to veľmi chutí.

S pánom Buxbaumom sa teda nielen zná, ale je i zadobre. Rozpráva sa s ním o všeličom — tak nemecko—slovensky. Lebo starí Buxbaumovci nevedia ešte maďarsky. Ich Adolf však bude doktor, ten sa už naučí. Ich dcéra Rózka tiež. Oni už len tak, ako bolo v Kremenci za dávna v móde.

— Pán Buxbaum, — pristaví sa istého večera Maroš po sardinky, — rád by sa ich čosi opýtať.

— A čo také, prosím?

— Čo platí u vás Gejza Glück?

— Gejza? — vyvalí obchodník oči na nečakanú otázku. — Gejza platí za všetko, — vyratuje si na prstoch. — Acht Kronen und acht Kronen, und zwei Kronen — achtzehn Kronen zusammen. Spolu osemnásť korún mesačne za všetko, raňajky, obed, olovrant, večera, byt i pranie… slovom za všetko, vedia?

— Joj, to je lacné! — spľasne Maroš rukami. — Veď my platíme po dvanásť korún, a bez prania, obeda a olovrantu. Gejzovi je svet gombička!

— No, však to nemôže tak ostať, — pohne sa hneď zmysel pre vec v Buxbaumovi. — Nám obchod ide zle. A doplácať veru nieto z čoho.

Maroš trafil klinec rovno po hlave.

— Náš mladý pán sa už sťahujú, — vraví Marína Marošovi o týždeň, keď sa s ňou stretne na dvore. — Práve mu prišli po krámy.

— Už? — hrá Plajbás prekvapeného. — A čo tak?

— Hja, — zasvietia jej sivé okále šelmovsky, — náš pán od niekoľko dní len chodia po izbe a rozkladajú rukami: — ja nemôžem na nikoho doplácať. Obchod nejde, a kto chce dobre khošer jesť, nech platí! Róza — nech platí aspoň dvadsaťdva alebo dvadsaťpäť! Mladý pán však nechcú platiť viac a radšej sa sťahujú.

— A si rada, Marína?

— Rada? Pravda, som rada! Také chlapčisko, a už ti nedá pokoja, potvora! Ale však on vtedy dostal, — šľahne vo vzduchu dlaňou, — také dve, hahaha!

Po Gejzovom odchode od Buxbaumov zas sa zaplnia Fischlove izby študentmi. Už je to však nie tá divoká zábava. Obloky sú zastreté i teraz. I periny sú založené. Zaspieva sa, zadeklamuje a pohovorí o slovenských veciach. Či bude ešte kedy inak, ako je dnes? A čo všetko treba, keď má byť inak?… Študenti si zvolia Števa za predsedu. Budú sa schodiť aspoň raz týždenne. Zápisnice nenapíšu. Písma, keď sa dostanú do nepovolaných rúk, sú hotové corpus delicti. Načo teda?

Marošovi dostane sa uznania. Koľko je len smiechu pri vyprávke, ako vykúril Gejzu od Buxbaumov!

— No, nie si už balek! — lapí ho mohutný Števo za obe uši. Ale Maroš prejaví sa skoro i z tej horšej stránky. Príležitosť na to dá idyla v živote kamarášov, čo je pri nerovnosti pováh — ani manželstvo — neraz v kríze.

Jano, ako obyčajne, príde istého večera neskoršie a otvorí okno. Maroš je už na svojej pohovke pod perinou. Vonku je zima, až krovy treštia. Chladný vzduch valí sa, pravdaže, rovno na Plajbása. Ten nepovie slova. Vyčká, až Jano okno zavrie a ľahne si pod pec do svojej postele. Teraz však vstane on a pootvára vrchné i spodné okná.

— Však ich Jano zavrie! — myslí si a ľahne si spokojne na pohovku.

— Kto si otvoril, nech si i zatvorí, — rozumuje zas Jano pod pecou. — Kto zamrzne, nebudem ja.

Tak sa oni v mysli podávajú navzájom. A von duje. Skučí Meluzína. Šmára sneh v celých chumáčoch. Presýpa sa oknom i do komory a sadá na Plájbásovu perinu.

— Nech zavrie on! Čo mi bude vždy okno otvárať, keď už ležím?

— Nech si zatvorí, keď si otvoril! Ja pod pecou nezamrznem. Aj tak spia a vydržia až do rána.

Ráno však vojde pani Fischlová celá predesená za študentmi.

— Um Gottes Himmel, — zalomí rukami pri pohľade na snehovú posýpku v izbici, i na Marošovej perine, — celý Kremenec je tu pod oknami! Čo sa stalo? Veď vy pomrznete!

— Nech zamrzne, keď je taký hlaváň! — šomre Jano.

— Nezamrznem! Čo by som zamrzol? — ohlási sa Maroš už celkom dobrej vôle. — Ja vydržím!!