Maroško študuje

Marošov duch je teraz náramne impulzívny. Ako oštep po jarnom daždi — zazelenie sa i zakvitá. Všetko ho zaujíma a všetko zvládze. Exegéta Matyáš, hebrej a filozof Krupan, historik Mörk, i ostatní profesori — obdivujú ho, ako sa chytro pozbieral, vynahrádzajúc zameškané. Iba neoholený Kövess zamrzí sa naňho, keď raz vyjde z učebne práve vo chvíli, ako on — profesor, vchodí — prednášať svoj obľúbený predmet — uhorský protestantizmus. Čo však robiť? Plajbása nikam nezaujíma historický objav prednášateľa, ako aristokratka a patrónka Zuzana Lorantffi nachádzala svoju rozkoš v párení koní.

Na štúdium vrhne sa zrovna dravo. Večer číta Puškina alebo iných ruských autorov, bojujúc s cyrilikou. Nevyhnutnosť tvoriť literárne chytá ho i samého za srdce. Popíše papiera a hodne i roztrhá. Tu i tu vyjde mu niečo v tlači, z čoho má radosť. Práve sa zakladá študentský časopis, kde má byť za prešporskú mládež spoluredaktorom.

— Vy azda ani nespíte, Herr Plajbás, — kára ho neraz Tante s láskavým výrazom v šedivých očiach. — Zas ochoriete, uvidíte!

— Ó, nie, Tante, — usmeje sa jej veselo. — Ale chcem byť spisovateľom.

— Wie ein Goethe, nicht war? — povznesie hrdo hlavu, postriebrenú šedinami. — Ako Goethe, pravda?

— No, keby!

— Sagen sie, — ja! — dupne nohou, ponúkaná povedomosťou svojej fajty. — Povedzte — áno! Práve čítam knihu — vraj kto čo chce, keď veľmi chce, i dosiahne to.

— Also, — ja!! — dupne i Maroš nohou a rozosmeje sa veselo berúc klobúk do ruky.

— A kde idete? — zvedavá je Tante.

— Na schôdzku. Na študentskú schôdzku! Zbohom!

Život slovenských študentov v slávnom meste na Dunaji — v niekdajšej Bratislave — je vždy rušnejší a bohatší. Niektorí, ako Petráš a iní — odišli. A len tu i tu zaskočia pozrieť, čo robí národ. Miesto nich však tu sú druhí a počet ostáva dôstojný. Klenovský a Kuterka popri štúdiu píšu v advokátskej kancelárii došlého slovenského pravotára. Ostávajú teda v stálom kontakte so študentstvom. Niektorí zas, ako Vydrnáč, zaostávajú so skúškami. Nechce sa im akosi zameniť študentský život s filisterským klopotením.

Maroš kráča od Dunaja rušnými ulicami, ponorený do vážnych myšlienok. Cíti v žilách búrne kolovať mladú krv a zdá sa mu, akoby nebola len jeho, ale krvou celého slovenského študentstva. Tej mladej slovenskej generácie, čo hľadá nové cesty a chce sa vzoprieť akémukoľvek náporu — namierenému proti životu tisícov, ba miliónov. A tento duch spolupatričnosti i národného idealizmu rozohňuje mysle v Budapešti, Prešporku i inde. Jest čomu žiť… i boriť sa je za čo! A to je veľká vec!

Spod Michalskej brány zamieri na Vysokú. V Janovej komore, kde kedysi tichučký Gustík Drieň žialil s prorokom Jeremiášom nad hebrejským textom, — niet už ani kde jablko hodiť. Všetko je obsadené, pohovka, stoličky, i postele — študentmi. Maroša prekvapí, keď tu nájde i rodáka Mila Klošku, právnika z Budapešti, vyslatého sem tamojším študentstvom.

— Prišiel som sa dohovoriť s vami, — vraví mu akýmsi povýšeným tónom. — My, peštianski študenti, mienime vydávať časopis „Plameň“. Bude to voľná tribúna a bolo by dobre, keby ste sa pridali k nám. Ty by si bol spoluredaktorom.

Debata sa rozvinie a pospomína sa mnoho. Plánov je vždy dosť a ochoty aspoň na prvej porade — podobne. Rozrečnia sa Kriepnik, i Jano Črep, i Šimon Kuterka. Prehovoria aj iní. Maroš je za to — nech má mládež svoj časopis! Počerný Krucký sedí s Čepčanským v úzadí na posteli, a ako obyčajne, mlčí. Tmavé oči má skoro privrené, hlavu podopretú rukou s prstami na vysokom čele.

— Páni, — prehovorí, keď sa už všetci vyvraveli, — a kto stojí za tým?

— No, my všetci! — hotový je hneď Maroš.

— Ja viem. Ale kto ešte okrem nás? Priateľ Kloška, dúfam, mohol by nás o tom informovať.

— No, áno, — ozve sa Milo s úsmevom povýšenosti na perách. — Je to Marek Pavlovič, právnik a redaktor z Prahy. Človek vzdelaný a súci. On nástojí vytvoriť niečo pokrokového a vrhnúť do stojatých slovenských vôd nejaký poriadny balvan. Mal prísť sám, ale nestačí.

— Dobre, — ukladá Krucký vážne slovo na slovo, — my sme tiež za to. Ale nech je to nie nejaké bucharónstvo. Keď pokrok, tak pokrok — ale v našom duchu!

— Tak je! Tak je! — prisviedčajú študenti zo všetkých strán. Krucký vystihol to pravé, ako obyčajne. Iba Maroš hľadí ironicky okolo seba. On sa slovíčka nebojí a je rád, ak čo bude z plánu.

Debata sa zakľúči a študenti i s Kloškom sa rozchodia. Jano, Kriepnik, Košan, Kuterka a dobrá časť však ostane. Ostane i Maroš, najmä keď nechce za Kloškom, ktorý mu je pre svoju povýšenosť vždy nesympatický. Vysvitne, chlapci sú dohovorení nejsť do konviktu na večeru, lež navariť si halušiek. Všetko, čo k tomu, ba i náčinie — majú už pohromade. Jano zakúri do železnej piecky s kolieskami a platničkou navrchu.

— Krucký tomu akosi nedôveruje, — snuje sa debata ďalej. — Ktovie prečo?

— On má svoje dôvody, — ozve sa spevák Čepčanský.

— Aké obavy? — zadíva sa Maroš. — Časopis bude i v našich rukách. Naši Pešťania sú namýšľaví. Nemajú nás za nič. My im však, aj ich Pavlovičovi — ukážeme!

Voda na platničke zašumí, Jurko Kriepnik zhodí kabát, vymiesi cesto, naberie na lopárik a vidličkou hádže halušky do hrnca. Ostatní, a je ich zo desať, čakajú netrpezlive.

— Mali sme všetkých zadržať, — poznamená kávový Miro Košan.

— To veru, — zašomre Jano. — Kto by tu nahádzal toľko halušiek?

Na stole je veľká misa. Vedľa nej balík bryndze a hŕba vidličiek, vypožičaných od domácej panej. Halušky Jurko vysýpa na misu, posype vždy bryndzou. I slaniny rozpraží, až chlapcom zamlanie v ústach.

— Bude sa to jesť! — robí si chuť Čepčanský. — A potom si zájdeme k Macháčovi. To jeho dievčatko ešte nám zareční niečo.

Konečne je lakota hotová. Halušiek je vrchom na mise. Študenti berú vidličky a s chvatom pustia sa do jedla.

Vtom sa dvere otvoria a ťažkým krokom vojde fúzatý Vydrnáč.

— Ej—ej, — mľaskne si ústami, — ale som sa dobre nadaril.

— Myslíš, dáme ti? — zašomre Jano, napchávajúc sa haluškami.

— Azda by ste mi nie? — zastane chlapisko naprostred izby. — Kde máte vidličku?

— Nemáme! — stane mu Miro do cesty. — Ty si si nedal ani na bryndzu, ani na múku, ani na slaninu. Prídeš len ani kocúr na hotové, pravda?

— Eh, tu je ešte čosi! — schytí si on miesto odpovede vidličku zo stola. — Dajte mi! — mieri náčiním do misy.

— Nedáme!

— Ozaj nie? — zablysnú Vydrnáčovi oči akýmsi odhodlaním.

— Naozaj!

— Ani mi nedáte? — uškrnie sa diabolsky na jedákov i na misu.

— Nie veru!

— Ph! — pľuvne vtom ponad ich hlavy rovno do skoro plnej misy. — Ph!

Nastane prekvapenie, aké nik nečakal. Jedáci pozrú na seba bezradne, zgánia na Vydrnáča a skladajú po jednom vidličky. A Vydrnáč akoby nič. Sadne si pekne ku stolu, pritiahne si misu s haluškami a sádže ich do seba vidličkou ani do prázdneho vreca.

— Ty zbojník! Ty žrút, ty! — sypú sa naňho nadávky. — Takýto žralok! — uľavujú si študenti, zarazení v najlepšej chuti. — Ty bezočivec!

— Mali ste mi dať, bolo by ostalo i vám! — smeje sa im do očí a báda do najmastnejších, až sa mu ústa lisnú. — Eh, aspoň raz sa najem dobrých bryndzových halušiek! — nafukujúc naberá, kým sa nedoberie samého dna.

— To je hrozné! — žasnú kolegovia a po jednom začnú sa smiať. I Maroš sa lapá za boky. Pozrie na Jana a príde im obidvom niečo na um. Niečo z Kremenca. Tá ťapša krémovníkov — hej! Čo je to však k tomu divadlu? — Hahaha!

— No, nebedákajte, hladoši, — utiera si jedák strakatou šatôčkou ústa i fúzy, hm, — fffú! — rozopne si i poslednú gombičku na veste. — Mám doma pol šunky. Prinesiem ju k Macháčovi. Keď som sa ja najedol, nažerte sa i vy!

— To je už slovo! — odľahne šuhajcom. Vyhrnú sa z komory a hybaj na Židovňu do kamennej Macháčovej pivnice. Tu sa debatuje ďalej o novom študentskom hnutí hlboko do noci.

Mladé mysle pomaly sa utíšia a zjednotia v zdravej túžbe pracovať. Keď však vyjde prvé číslo časopisu „Plameň“, rozrušia sa znova. Za prešporskú skupinu je v ňom i Plajbásov referát. I Krucký má tam svoj príspevok, čo je všetko v poriadku. Na úvodnom mieste je však článok, označený písmenami M. P., a ten rozčúli nielen študentstvo, ale i celú slovenskú verejnosť. Marek Pavlovič — kto by to bol iný? — dvíha v ňom prápor za pokrok, šľahá nehybné spiatočníctvo, najmä kňazov, o ktorých si dovolí napísať i to, že len z hlúposti ľudu žijú! V novinách i časopisoch povstane odpor pre nekvalifikované narážky. Zvrie to i v samom študentstve, najmä v prešporskom, ktorého zrnom sú práve teológovia.

— Nehovoril som? — pripomenie kolegom Samko Krucký.

— Vykryštalizuje sa to a bude dobre! — odpovie Maroš. — Je to voľná tribúna. Najmúdrejšie podvrátiť nesprávne tvrdenie a nedať sa!

Skala, vrhnutá týmto činom do tíšiny slovenského života, dlho hádže vlny. I školský rok sa skončí a strely lietajú. Spomína sa ľahtikárska, otrávená mládež! Táto sa však cez prázdniny zíde na martinských slávnostiach. Príde i právnik a redaktor Marek Pavlovič, už dosť vážny pán, vystrihaný, vyholený, pichajúci drobnými očami na všetky strany. V miestnostiach kasína prednáša na tému: Pokrok a konzervativizmus. Naslúcha mu mladá študentská generácia z peštianskej, prešporskej i z iných skupín. Maroš, ako zástupca svojej skupiny i spoluredaktor „Plameňa“, sedí za stolom práve oproti prednášateľovi a pozorne si značí. Jeho Pavlovičov tón neuráža — on má rád voľnosť názoru, i keď sa rozvlnia stojaté vody, hoci kameňom. Ale čo tvrdí, musí byť pevne postavené. Ináč do krivej vety zachytí sa Plajbás ani do háka.

— Pán prednášateľ nástojí na pokroku, — vykladá v debate trochu zazorený. — Otázkou je, čo je pokrok? Prizvukovať, ako sme počuli — „nám treba niečo nového, nového“, myslím, nie je dostatočné. Život nie je móda. Známka pokroku nie je v novote, ale v lepšej akosti. — Teda — nám treba niečo lepšieho, čo náš národný život vzpruží a zdokonalí…

— Tak je! Tak je! — zazneje v miestnostiach frenetický potlesk s výkrikmi súhlasu.

— Kto je ten mladý človek? — zašumí tu i tam zvedavo.

— To je Plajbás! Martin Plajbás!

— Ten, čo i píše?

— Ten!

Maroš cíti, ako sa stáva stredom pozornosti. Marek Pavlovič krúti na konci debaty vpravo i vľavo, jednako musí ustúpiť. Slová, z tých národ nevyžije. Ide o to, čo obsahujú. A národu netreba skaly, ale chleba, keď má žiť.

— Dobre ste mu odpovedali! — stisnú Plajbásovi ruku mnohí po zasadnutí. — Správne! To nové nemusí byť ešte dobré a to pokrokové, keď už tak, nech je aspoň lepšie!

— Dobre si mu to, Maroš, — zachytí ho vtom urastený mladík, počerný, veľkých šedivých očú.

— Ach, Gustík, ty si to? — poznáva Plajbás kolegu Drieňa, ktorý už vypomáha kdesi na fare. — Sám si tu? — trhne čosi nevysvetliteľného šuhajom.

— Nie! I so sestrou, Elenou. Práve ju hľadám.

— Idem s tebou. Predstavíš ma jej?

— Ale áno!

— Ona, tak viem, bola tiež chorá ako ja.

— Na týfus, ako ty. Hej! — prikývne Gustík a prejde v reči zas na Pavlovičovu prednášku. — Pokrok, pokrok! Ten myslí — pokrok je chodník do blata, onen zas cesta na vrch. Správne si mu to povedal. Národ musí vedieť, kam ho chcú jeho vodcovia viesť. Späť ku zverskému stavu a či k lepšiemu, dokonalejšiemu životu.

— To je práve to najhlavnejšie! — sleduje ho Maroš dolu schodmi. — Na slovíčka potrávilo sa už mnoho ľudí. Otrávia sa i celé národy, — hovorí, hovorí, i obzerá sa, či nepozná i sám medzi dievčatami Drieňovie Elenku podľa predstavy, ako si ju vymaľoval v duši ešte na posteli.

Zídu do dvorany, kde je už ani v mravenisku. Mladí páni, študenti pobehujú sem—ta. Nejedna známa tvár mihne sa Marošovi pred oči. Tu sú Petráš i Kloška, i Paľo Kľuchaj. Ba i oberučný Grubec, blondiak Pačesák, Viktor Sveták, peštianski študenti a iní. Dievčatá najviac v prekrásnych krojoch postávajú po skupinách ako nejaké kvetinové hriadky. Smejú sa farby, smejú sa i oči a ústa švitoria.

— Toľko krásy, a všetko je to naše — slovenské! — rozhliada sa Maroš. Ten hovor pestručkých výšiviek účinkuje naňho silno, až sa mu slzy tisnú do žeravých očú. — Len kde je ozaj to dievča, čo umieralo so mnou?

— Elena! — kynie vtom Gustík a vedie kamaráta ku skupine dievčat, utiahnutých nabok. — Tu ti vediem kohosi.

Stredná z dievčat, v priesvitnom, snežnom tylovom klobúčku, prizdobenom ružami, obráti sa k nim. Tvár má jemnučkú, pleť bielu, pekné obrvy a veľké, dobre uložené snivé oči.

— To je ona, Elena Drieňovie, — myslí si Maroš a srdce mu divne zabúši. — Aká je jemnučká. I ústa má tak jemne krojené.

O chvíľu je už s ňou v rozhovore.

— Počul som o vás, slečna, v nemocnici, — hladí na ňu nežno, akoby ešte vždy bola chorá.

— A ja o vás, — povie skoro šeptom. — Paľko Kľuchaj mi rozprával.

— Obaja sme boli naraz na odchode zo sveta.

— Obaja.

— A vrátili sme sa späť.

— Vrátili.

— Tak sa už aspoň pobavme tu spolu, — blysnú ohňom Marošove oči. — Ktovie, prečo nás nechali na tomto svete?

— Veru!

Pomaly sa však tiché dievčatko rozvraví. Plajbás sa dozvie nielen jednotlivé časti ťažkej nemoci, ale i to, že Elenka má nevlastnú sestru vo Sv. Petre Pavle. Ona je už vdova a má obchod — Opolných obchod, to je jej. Má jej ísť i vypomáhať, keď je taká opustená, sama.

Maroš sa nemôže zbaviť silného dojmu a dlho sa baví s Elenkou. Na tanečnú zábavu neostane. Netancuje.

— Do videnia, Elenka! — lúči sa s ňou večer, keď má už ísť na stanicu.

— Už idete? — uprie naňho snivý, dlhý pohlad. — Tak do videnia!

— Ale istotne! — ešte raz sa prizrie na tie veľké, učudované, snivé oči — a stráca sa smerom k východu.

Cestou cíti, čosi sa stalo v jeho duši. Čosi mimoriadneho, osudového. Zas mu prídu na myseľ všetky pekné oči, ktoré poznal — až po tie Máriine v nemocnici. Ani jedny nespravili naňho taký silný dojem. Azda sú to tieto, o ktorých neraz snil — tie pravé a preňho jediné?

— Hej, tie oči, snivé oči — pospevuje si vo vlaku, vyhliadajúc na striebrom spenené vlny rozbehnutého Váhu, — beda, kto k vám zabočí.