ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ba čo sa snívalo Jožkovi Lánymu? Pohyboval rukami tak nepokojne, akoby chcel dačo od seba zahnať. Sníval snáď o ceste, ktorú podnikli s Annou?

Bola to krásna cesta tými horami. Noc ešte nepominula, deň nesvital. Mesiac polieval hory i doliny tekúcim striebrom. Všade plno príšerných tôní. Do báječnej tíšiny znel storaký slávikov spev. Ponáhľali sa spievať; veď už veľmi skoro zatíchnu. Na nebi zhasínali hviezdy, a horami letel zádumčivý šum, akoby si tie stromy rozprávali staré zabudnuté slovenské povesti o zakliatych princeznách. A tento svet objímal dvoch mladých ľudí, ktorým by bolo lepšie, keby ich delili zem i more.

Jožko kráčal pri volkoch. Anna sedela na voze; oba mali hlavy sklonené v hlbokom zamyslení.

Keby sa včera Jozef nebol bál, bol by brata poprosil: „Neposielaj Annu so mnou!“ No čo by si brat pomyslel! Veď preto, že spolu pôjdu, nemusí sa ešte nič zlé stať, myslel, keď zapriahal volky.

Teraz v tej tíšine premýšľal, ako to len začať, ako ju osloviť a povedať: „My sa nesmieme milovať, nesmieme Martina klamať; je to hriech!“ A stať sa to musí; Murány mal pravdu.

Tak uvažoval a bojoval on; na čo myslela ona? Jej prišli na myseľ slová nenávidenej švagrinej: „Aj za tvoje hriechy.“ Bárs sa hnevala na tú, ktorá to povedala vedela, že by sa takto nemali spolu poberať horami. „Ale veď nás poslal sám Martin!“ Keby tušil, čo sa oni včera rozprávali! „Lež prečo je Jožko taký málovravný?“

Viezli sa dovrchu; zišla z voza a kráčala po jeho boku.

Pozrela sa do jeho zamyslenej tváre, osvietenej mesiacom.

„Čo si taký? Tuším sa hneváš!“ oslovila ho rozochveným hlasom.

„Nehnevám!“ zakrútil hlavou.

„Ba hneváš; ideme tu tak sami, a nič mi nehovoríš.“

Sklonil hlavu. „Mal by som ti voľačo povedať, ale neviem ako.“

Zachvela sa nedobrým tušením. „Prečo by si nepovedal? Len hovor!“ ponúkala.

Zastali.

Hodil hlavou. „Anna, my sa nesmieme milovať; je to proti Božiemu prikázaniu.“

Zachvela sa a bez slova si sadla na voz. Jeho ukrutne mučilo jej mlčanie.

Keď prišli na rovinu, prisadol k nej. „Prosím ťa, Anna, už sa len na mňa nehnevaj a uver mi; neviem, čo sa so mnou stane.“

„Čo sa s tebou stane?“ zasmiala sa studeno. „Pôjdeš, dovedieš si inú a budeš jej opakovať, čo si mne hovoril — že ju miluješ; a to bude asi taká pravda ako bola tá prvá!“

„Mlč, Anna; čo ma trápiš?“ rozhorčil sa v bolestnom hneve. „Vieš dobre, že keď nedostanem teba, druhú nechcem ani vidieť.“

Videla a cítila, že hovorí pravdu.

„Pôjdem preč, kam ma oči povedú, aby som nemusel vidieť ani teba, ani Martina, lebo ináč neviem, čo by sa stalo.“

Skoro skamenela náhlym preľaknutím. „Odíde preč, a ona tu má zostať s Martinom, byť jeho ženou, opatrovať mu dom i dieťa!?“ — Predstavila si, že už ide a opúšťa ju.

„Keď pôjdeš preč, vezmi ma so sebou,“ žobronila, oviňujúc náruživo ruky okolo mládencovej šije.

Nemal síl odstrčiť ju od seba. „Veď sa už rozlúčime,“ pomyslel; poceloval^[26] teda ešte raz naposledy jej horúce pery i líca. „Anna, duša moja, ty si Martinova, so mnou nesmieš, bol by to hriech,“ odmietal, „veď sa potešíš…“

„Áno, poteším,“ odvetila ľadovo, „skočím do splavu, a tam si ma nájdeš.“

„Anna!“

„Nebudem čakať na tvoj odchod,“ vymanila sa mu razom z náručia; „keď ma nechceš milovať, pamätaj si, že sa nikdy viac nevrátim. Prečo by si mal utekať z otcovského majetku? Však ja sa ti vystúpim.“

Prosil, prehováral ju všelijak. Kráčali už zase vedľa seba. Odbavovala ho chladno, kamdiaľ studenšie. „Nevrátim sa,“ zavolala v desnom rozhodnutí. „Tebe je Martin milší ako ja; choď si za Martinom, a ja pôjdem, kam patrím — do hrobu.“

Ach, kde by bol vzal Jožko Lány toľko sily, aby zvíťazil nad sebou i nad ňou? Vatra, násilne dusená v jeho hrudi, znova vzplanula divým plameňom. Zabudol na všetky dobré úmysly, zavrel oči a strmhlav hodil sa do kaluže hriechu…

Zradil brat brata, žena muža. Medzitým, čo nad svetom svital krásny, jarný deň, zapadla nad dvoma ľuďmi noc hriechu. Neuhasí vatru v zárodku; teraz ju už neuhasia…

*

Prešla Anna cez chotár. Kráčala už len sama; no plachý pohľad svedčil, že pokoj stratila navždy.

Nechtiac dotkla sa pohľadom neba, no okamžite sklopila oči. Nechcela myslieť na Boha, nechcela v Neho veriť. „Nie, nebolo nikoho, kto by bol videl a počul. Zostane Jožko, zostane,“ jasala víťazoslávne; — už sa nikdy nebude môcť odlúčiť od nej. „No predsa,“ dumala, „keď prídem k veštkyni, poradím sa s ňou; nech mi pomôže počarovať mu tak, aby neodišiel, a Martin aby nezbadal.“

Neskoro prišla do cieľa; vykonala všetko.

„Dajte dobrý pozor,“ — vraví žena, vyprevádzajúc ju pred dom, „aby sa vám tie zeliny^[27] nepomiešali. Toto máte na vykadenie chlieva, a toto dajte uvariť a vypiť dobytku.“

„A keby som sa pomýlila?“ namietla Anna bezstarostne.

„To by ste si veľmi zle narobili. Keby túto zelinu vypil človek alebo hovädo, musí zaspať naveky.“

„Ó, nebojte sa, tetka, veď si dám pozor. Viem, že tieto v uzlíčku, v ktorých je aj materina dúška, sú na varenie.“

Ešte raz zopakovala veštkyňa zariekania, aké má mlynárka hovoriť pri liečení — potom sa rozišli.

Anna sa ponáhľala domov, a nezastavila sa až v mlyne. Prišla asi o jedenástej, a hneď na pravé poludnie dala sa s matkou čarovať.

Eva nebola doma: varila u Lányovcov a spoločne s Martinom úzkostne čakali na príchod švagrinej. Martin sa jej nemohol dočkať, a išiel sa pozrieť do mlyna, či sa už vrátila.

Zhovárala sa práve v sade s matkou; keď ho videla, očervenela až po vlasy, no potom mu bežala naproti a — čo ešte nikdy neurobila — hodila sa mu okolo krku. Celý šťastný viedol si ju potom domov, pozorne počúvajúc, čo mu rozprávala o ceste. Bol len rád, že mu nespomínala veštkyňu a umieňoval si, že ju už nikdy za niečím takým nepustí.

„A Jožko je doma?“ spýtala sa, pozrúc smelo do dobráckej mužovej tvári.

„Ba nie je: išiel Škulcovcom pomôcť zviezť trávu.“

Nezbadal, ako si oddýchla; a keď rozprával ako sa medzitým mali doma — ako dobre ich Eva obsluhovala — tu už nepočúvala ani slova.

Celý šťastný doviedol si svoju milovanú ženu domov. No bolo mu naozaj ľúto, že sa Eva odobrala domov hneď po príchode švagrinej; všade mu bude chýbať.