ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola noc. Opäť letela nad horami búrka. Dohrmievalo už. Ťažké kropaje dažďa ligotali sa na stromoch, kedy-tedy osvietených bleskom.

V peknej synovej izbe túžobne očakávala smutná hájnička príchod syna. Bol s otcom v horách. Hájnik sa vrátil pred búrkou domov; o synovi povedal, že sa zastavil u Lányovcov, kam teraz chodieval častejšie. Iste ho tam zastihla búrka.

Nestarala sa o neho a nečakala by ho — ale na stolíku ležal zďaleka prišlý list, na ktorý tak úzkostne týždne čakala. Syn jej sľúbil: „Až mi na ten list príde odpoveď, potom vám všetko poviem.“ Odpoveď bola tu. Aká bude? Vyvolá zase jej drahému synovi slzy z očí? Či mu prinesie útechu, ktorú tak potreboval?

Neukazoval on síce nikomu, že ho srdce bolí; bol vždy dobrý, ku všetkým prívetivý, ale matkinmu oku neušlo, že keď tak dakedy stál pri píle nad vodou a hľadel, ako tiekla — len si zrazu vzdychol, ani čo by si prial, aby ho tie vlny zaniesli ďaleko, alebo aby mu priniesli dačo drahé, navždy stratené. Keď sa k nim koncom zimy vrátil a všetko začal pre nich chystať, nepovedal im, či tu s nimi zostane, a či pôjde preč. Ani teraz nespomínal, či by mal vôľu odísť. No keď včera niektorí sedliaci, ktorí doviezli na pílu drevo, hovorili: „Až príde zima, Miško, budeme sa u vás schádzať, a vy nás poučíte z Písma, aj zo svojej skúsenosti,“ akosi sa smutne usmial:

„Neodkladajte na zimu; ešte je ďaleko.“

Matka vycítila, že aj on bude potom ďaleko. Ach, keby radšej zostal! Začínali si ho ľudia veľmi vážiť — okrem niektorých posmievačov. Radi sa s ním porozprávali. Po nedeliach celý kŕdeľ prichádzal za ním; Martin Lány neraz aj v týždni. Keby tu zostal dlhšie, aspoň by poučil ľudí, ako sa majú obrátiť k Bohu, keď sa tu v tých horách živá duša o nich nestará.

No zase musela na to myslieť, čo mal za morom a na aký celkom iný život bol tam naučený. Keby aspoň vedela, či žije jeho žena, keď ju nikdy ani slovom nespomenul. Ak žije, on tu dlho nezostane; cítila, že s ním odíde do šíreho sveta všetko to krásne šťastie, ktoré ju stretlo na sklonku života. Obstaral ich, pravda, veľmi dobre s tou pílou i chalúpkou. I tovariša — poriadneho chasníka z rodiny — vzal do píly. Ale až on odíde, načo potom žiť?

Konečne počula dobre známe kroky. Syn zhodil v pitvore^[30] kabát i obuv a vnišiel.

„Prečo nespíte, mamička?“ staral sa.

„Čakala som, synku, na teba.“

Nevedela, či mu má list dať hneď. Ak nesie niečo dobré, načo zamlčovať; ak zlé, dosť času, aby sa to dozvedel.

No on pozrel na stôl a prikročiac siahol po liste. Matkine srdce bilo hlasite. Pretože stál obrátený chrbtom, kým čítal, nevidela mu do tváre.

Zrazu mu klesla ruka i s listom; obrátil sa. Hájnička nikdy viacej neuvidí na zemi podobnú tvár, až raz tam, kam sa navrátia vykúpení Hospodinovi a večná radosť spočinie na ich hlavách.

„Synku,“ zavolala v radostnom úžase, a klesajúc na stoličku, vztiahla po ňom obe ruky.

Ale syn kľačal čo nevidieť pri jej nohách:

„Mamička moja drahá, radujte sa so mnou! „Merné laná mi padli na krásnych miestach, áno, skvelé dedičstvo je u mňa.“ Sto ráz viac daroval mi Pán, než som Ho žiadal.“

„Ach, milý synku, teraz mi už, pravda, povieš, prečo si vtedy plakal a teraz sa tak raduješ!?“

„Áno, mamička, poviem. Mám tam za morom drahú ženu, s ktorou som sa musel rozlúčiť, pretože nechcela kráčať po úzkej ceste. Prepustil som ju tak, ako apoštol vraví: „Ak má niektorý brat neveriacu ženu, a volí bývať s ním, nech ju neopúšťa… Ale ak neveriaci ide ta, nech ide.“ Prepustil som ju v nádeji, že sa ku mne vráti, až príde k Pánu Ježišovi.

Nedávno mi písal jej brat, že zadala o rozsobáš, a žiadala ma o potrebný podpis. Bola to veľká bolesť pre mňa, ale Pán Ježiš pomohol. Poslal som jej žiadaný podpis, lebo som ju nechcel nasilu viazať k sebe. Zároveň som jej písal list a prosil ju ešte raz, aby sa vrátila k Pánovi i ku mne. Ó, ako úpenlivo lkala moja duša k Hospodinovi! Ako sa vo mne zvieralo srdce! Ešte včera som prebdel hodinu na modlitbách, nevediac, že som už vyslyšaný. Rozhodla sa vkročiť na úzku cestu a chce sa vrátiť ku mne. Ach nepríde sama. Dobrý Boh daroval nám synáčika, drahé dieťa, za ktoré som ešte prv než sa zrodilo, odoslal toľko modlitieb. Mamička moja, ďakujem vám, že ste zostali hore, lebo ľudské srdce je prislabé, aby samo mohlo preniesť toľko šťastia!“

Nastala najblaženejšia noc v hájovni. Syn bol prišťastný, aby mohol pomýšľať na spánok, a ona by to za pol sveta nedala, že smela s ním spievať oslavné žalmy a odosielať modlitby vďaky k trónu Božej milosti.

Ukázal jej obrázok svojej ženy aj zomretých dietok. Ako sa tešila s ním, že mu Pán Boh dal náhradu za tie, ktoré si vzal!

Zobudil sa na ten spev i starý Ondrej; prišiel za nimi.

Zvedel aj on, aká radosť postretla syna, a poradoval sa s ním. Ale hneď vyriekol: „To nám už skoro odídeš.“

Hájnička zvesila hlavu; vedela, že syn musí ísť. Kto by ho tu držal, keď tam mal všetko svoje šťastie!?

Syn pozrel na zarmútených rodičov, stisol otcovu ruku, objal mamičku a hovoril:

„Nebol by som aj tak mohol dlho zostať medzi vami. Prišiel som vás len volať k Pánu Ježišovi, ktorý vás hľadá, aby sme, až raz pôjdu dietky Božie domov — jedni z Ameriky, druhí z Európy — mohli sa tam zvítať a zostať večne spolu. Otecko, mamička, prosím vás, sľúbte mi, že neustanete prosiť, dokiaľ vám Boh nedá živú vieru v Spasiteľa, a s ňou večný život, ktorý tu na zemi začína a smrťou nekončí.“

Sľubovali mu s plačom. On im zase sľúbil, že ak ich bude ešte Pán živiť, príde im ukázať synáčika, až trochu odrastie.

„A nebojte sa, však ešte zajtra nepôjdem.“