ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Neďaleko píly, za krásneho podvečera, sedeli na brvne Martin Lány s Michalom Muránym. Predtým bol tu s nimi aj starý Ondrej, ale odvolali ho; zostali sami.

Pri ich nohách rútil sa potok, zarastený hustým papradím a odkvitajúcimi nezábudkami. Nad nimi čnela píla. Trochu opodiaľ sa klenul nový most. Sprava pri píle skrývala sa v hustom háji — ako dáka hanblivá dievčina — chalúpka Murányovcov. Ďalej sa tiahla hlboká, uzunká dolina a kopce i hory.

Tak tu bolo dobre, ani v dákom chráme. Celá príroda slávila Hospodina. Slnce privolávajúc „s Bohom“, celovalo tváre oboch mužov. Zvlášť na Lányho sa uprene podívalo, akoby sa mu zdal divný s tým výrazom hlbokého zamyslenia.

„Rád by som sa vás voľačo opýtal, Miško,“ povie zrazu sedliak.

„A to by bolo?“

„Je tomu už viac než týždeň, čo ochoreli Zahradským kravy. Mlynárka poslala Annu k veštkyni. Za Anninej neprítomnosti gazdovala nám Eva, moja švagriná, a čítali sme spolu v Biblii. Tam našla Eva, že Boh zakazuje čarovať. Nemôžem nijako zabudnúť na tie slová; ustavične akoby mi ktosi za chrbtom hovoril: „A dušu — ktorá by sa obrátila k veštcom — alebo k vedomcom… vytnem sprostred jeho ľudu.“ Rád by som vedel, čo sa tým myslí. Videl som, že vy viete mnoho z Písma; snáď by ste mi to mohli vysvetliť, ako to Pán Boh myslí. Či to má aj dnes takú platnosť ako kedysi?“

„Milý Martin,“ vraví mladý muž, „Pán Ježiš povedal: f„Lebo amen vám hovorím, že dokiaľ sa nepominie nebo a zem, ani len jediná jóta alebo jeden punktík sa nepominie zo zákona, dokiaľ sa všetko nestane.“ Či to nie je povedané zreteľne?“

Sedliak zamyslene prikývol. „Boh teda chce, aby sme to aj my plnili, nielen židia, ako som myslel. — Ale veď veštkyňa všetko len s Bohom začína a končí.“

Čelo mladého muža stiahol mrak. „Áno, Martin, ale Pán Boh hovorí: „Nevezmeš meno Hospodina, svojho Boha, nadarmo.“ Boha spomínať a diablu slúžiť, za pomoci diabolskej čary prevádzať, je ohavný hriech. Či myslíte, keď Pán Boh zakázal čary, že môže požehnať a pomáhať tomu, kto čaruje?“

Sedliak zavrtel hlavou. V jeho duši sa rozodnievalo.

„No vy ste sa pýtali, čo to znamená: „Vytnem ju sprostred jej ľudu.“ Keď vidíte odporný a škodný hmyz plaziť sa po zemi, zašliapnete ho; zničíte ho tak, akoby ho nikdy nebolo, to znamená „vyhladiť“. Boh pošliape svojich nepriateľov a zničí tých, ktorí sa stavali proti Nemu neposlušne a vzpurne. „Takto hovorí Hospodin zástupov: Tak rozbijem tento ľud i toto mesto, ako rozbije niekto nádobu hrnčiara, ktorá sa už nemôže viacej opraviť.“ On to vraví, a nikdy neodvolá. „Pretože opustili môj zákon, ktorý som im bol predložil, a nepočúvali na môj hlas, ani nechodili v ňom, ale chodili za umienenosťou svojho srdca a za bálmi, tomu ich naučili ich otcovia, preto takto hovorí Hospodin zástupov, Boh Izraelov: Hľa, nakŕmim ich — tento ľud — palinou a napojím ich jedovatou vodou… dokiaľ ich nevyhladím.“ — Ó, verte, Martin, aj keď sa vám čarovanie, zariekanie, chodenie za veštkyniami a radenie sa s nimi zdá iba nepatrnou vecou — pred Bohom je to veľký hriech. A že vy, majúc Bibliu, vy evanjelik, ešte môžete čarovať a vašej žene dovolíte čary prevádzať — tým ešte väčší trest vás očakáva. Biblia povstane raz na súde proti vám, a bude vás súdiť, ako Pán Ježiš povedal: „Slová, ktoré som vám hovoril, budú vás súdiť.“

V lese stíchlo. Sedliak mal hlavu sklonenú do oboch rúk. Slovo Božie pôsobilo na neho ako kladivo, rozrážajúce skalu.

„Veľmi hrešíme proti Bohu; mohli by sme poznať Jeho svätú vôľu, ale nechceme, a od mladosti robíme prevrátené veci,“ priznával zranený. „Teda myslíte, že Boh bude Annu veľmi trestať za to, že išla čarovať, a mňa, že som ju pustil?“

„Ak neurobíte pokánie, určite. Pán Ježiš vraví: „Ak nebudete činiť pokánie, všetci podobne zahyniete.“

„Verte, Miško, mňa to veľmi trápi; už týždeň nemôžem spať a nič ma neteší, hoci ináč nemám nijaký dôvod na smútok. Nikdy mi nebolo tak dobre ako dnes, všetko mi ide ako by som si sám žiadal; ale nič ma neteší. Viem, že by som mal povedať žene, že urobila zle, keď tam išla. Mal by som jej zakázať, aby nechodila matke pomáhať čarovať; ale nemám na to silu. Priznávam sa: Anna išla za mňa len z donútenia. Ja ju mám rád, veľmi rád — ona si dosiaľ na mňa nezvykla. No od istého času — najviac od tej doby, čo bola v Žitkove, je ako vymenená — samá manželská láska. Bojím sa, že sa nahnevá, keď jej to poviem, a že budem mať zase to trápenie ako prv. Prosím vás, Miško, neprišli by ste k nám a nepoučili ju o tom? Vás skôr bude počúvať ako mňa, veď ona nevie, že zle robí. Žijeme všetci bez Boha, akoby sa nás Jeho zákon ani netýkal.“

Sedliak si hlboko vzdychol. Mladý muž vzal ho za ruku. „Martin, či chcete aj ďalej takto žiť, a chcete byť konečne vyhladený? „A vyslobodení Hospodinovi sa navrátia a prídu na Sion s radostným prespevovaním, a večná radosť bude na ich hlave, veselosti a radosti dôjdu, a zármutok a vzdychanie utečie.“ Nechcete byť tiež medzi nimi?“

„Chcel by som Miško, verte mi, chcel by som; ale neviem ako. Považoval som sa za človeka statočného a poriadneho, nikto nemá nič proti mne; — ale teraz vidím, že som Pána Boha veľmi hneval; rád by som sa polepšil, ale nejde to.“

„Pán Ježiš hovorí: „Ak niekto žízni, nech príde ku mne a pije!“ Išli ste už k Nemu? On je lekár, ktorý uzdravuje duše; prosili ste, aby uzdravil vašu dušu?“

„Nie, to som neprosil; nemám takú modlitbu v knižke,“ vzdychol Lány.

„A keď chce vaša Anička niečo od vás, číta vám to z knižky?“

Mladý muž sa usmial a mimovoľne trhol úsmev i perami Lányho. „Vy myslíte, aby som to len tak povedal Pánu Bohu? Veď On je Boh, a ja to neviem povedať učene.“

„On je Otec! Pozrite si v Novom zákone, ako prosili ľudia Pána Ježiša: „Pane, keby si chcel, môžeš ma očistiť,“ volal malomocný. „Zmiluj sa nado mnou, nech vidím,“ prosí slepý Bartimeus. „Zmiluj sa nado mnou, Pane,“ žiadala kananejská žena. A Pán rozumel všetkým a vyslyšal ich. Myslíte, že keď budete volať: „Pane Ježišu, uzdrav moju dušu a daj mi živú vodu!“ že vám nebude rozumieť?

Bol kedysi čas — neminulo mnoho rokov odvtedy — keď som i ja bol na tom tak ako vy teraz. I ja som bol mladý, zdravý, len nedávno ženatý, majetný, mal som všetko; ale v duši som nemal pokoj; tak akoby mi na nej ležal kameň. Tu prišli dobrí ľudia, rozprávali mi, že ma Pán Ježiš hľadá; uveril som im, išiel som k Nemu a prosil Ho, aby On, ktorý za mňa zomrel, umyl ma svojou krvou a uzdravil moju dušu. A On ma vyslyšal. Mne môžete veriť, Lány; ja som bol duchovne veľmi chorý, ale On ma uzdravil. Bol som stratený, no On ma hľadal a našiel.

Viete, že som bol doma veľmi roztopašný, že som rodičom utiekol. Posledné neželiem, sám Pán ma vyhnal do sveta, aby som tu spolu s ostatnými nezahynul v tme. On to bol, ktorý mi dával silu, múdrosť, aj zdar v práci, hoci som Ho nepoznal. Za niekoľko rokov som si nadobudol pekný majetok, takže som si kúpil farmu. Bohatý farmár v susedstve mi dal svoju dcéru za ženu.

Aj svetskej, literárnej múdrosti som sa naučil. Boli v Amerike pokročilejší Slováci, ktorí sa ma ujali. Neskoršie, keď som vedel už dobre po anglicky, priviedol ma môj Pán, ktorého som nepoznal, do styku so vzdelanými Američanmi. Aj tí si dali na mne záležať. Keď som sa uchádzal o ruku farmárovej dcéry, nikto by vo mne nebol poznal Miša Murányho. Že moje srdce spyšnelo, je isté. Namýšľal som si, že som sa vlastnou silou vypracoval k tomu, čo som. Namiesto toho, aby som vzdal chválu Bohu, obdivoval som seba. Viedlo sa mi tak, že som si na zemi nemusel už žiadať nič lepšie.

Tu mi Boh otvoril oči a ukázal mi, že žijem bez Neho, že som stratený. Bolo so mnou tak, ako teraz s vami. Nič na svete ma nemohlo potešiť, kým som neprišiel k Pánu Ježišovi, a kým ma On sám Svätým Duchom nenašiel. Rozprával som vám to preto, aby ste vedeli, že život bez Boha, nech je akýkoľvek, nie je ničím iným, iba márnosťou a trápením ducha. Prosím vás, obráťte sa k Pánu Ježišovi, proste Ho ešte dnes. On je pripravený hneď vám odpustiť a pomôcť; ale neodkladajte, lebo „dni človeka sú ako tráva“; zajtra by mohlo byť neskoro.“

Mladý muž skončil vrelo, s vrúcnym citom prednesenými slovami. Vstal a Lány tiež. Hájnička volala syna. Mužovia sa rozišli.

„Prečo by Pán Ježiš, keď pomohol iným, ktorí Ho prosili, nepomohol aj mne?“ myslel si sedliak, kráčajúc domov. „Či nevolá aj mňa: „Poďte ku mne všetci?“ Pôjdem k Nemu taký, aký som; veď povedal: „Zdraví nepotrebujú lekára, ale chorí.“ — A idem hneď.“

Zašiel do húštia, pokľakol, zopäl ruky a volal po tri razy:

„Pane Ježišu Kriste, uzdrav moju dušu!“ Potom sa rozplakal; a bárs ústa mlčali, plačom mnoho hovoril Bohu, ku ktorému sa v tejto chvíli konečne vrátil.

Tu dolu plakal človek stratený, ale nájdený, a nad hviezdami zazvučali zlatostrunné harfy. Pred Božími anjelmi panovala radosť. Tam vstali starci a zložili koruny k Baránkovým nohám, lebo z tých najdrahších pier Dobrého Pastiera ozvalo sa: „Radujte sa so mnou, lebo som našiel svoju ovcu, ktorá sa bola stratila.“ Svätá ruka otvorila knihu života a písala do nej meno a k nemu písala meno nové…