E-mail (povinné):

Kristína Royová:
Stratení

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 72 čitateľov


 

9

Asi o šiestej prišla Eva k Lányovcom. Našla poriadky porobené, ale v dome samú nečistotu. Predstavil sa jej hájničkin domček. Pozametala vnútri i vonku, upratala izbu, kuchyňu, všetko, čo sa dalo: vyvetrala, potom zohriala vodu, vykúpala maličkú, nakŕmila a čisto obliekla. Lány len oči na nej nechával. Keď rozdeľovala raňajky, pamätala ešte i na Pozora, ktorý jej ruky oblizoval a spriatelil sa s ňou. Ako to len všetko tichúčko urobila!

Keď po raňajkách chcela odísť so slúžkou plieť zelnicu,[24] nedovolil: „Prečo by si chodila, Eva, dosť sa doma narobíš, veď zanedlho budeš variť obed.“

Poslúchla. „Švagre, prosím vás, keď si môžem sadnúť, rada by som si prečítala dačo z Biblie. Kdeže ju máte?“ požiadala pokorne.

Vytiahol knihu z najvyššej police, hodne zaprášenú. Bolo mu divné, že ona chce čítať.

„No čítaj nahlas,“ vravel, keď utrela knihu.

Otvorila ju tam, kde ležali staré potvrdenky. Bola to práve tretia kniha Mojžišova. Evine oči padli na slová:

„Duša, ktorá by sa obrátila k hádačom a veštcom, aby smilnila, postupujúc po nich: Postavím svoju tvár proti tej duši a vyhladím ju z prostriedku jej ľudu.“

Zvláštna bázeň zmocnila sa srdca mladej ženy. Napadla jej švagriná, ktorá šla k veštkyni. Placho prebehla kapitolu očami. Hľa, tu na konci opäť: „Muž alebo žena, ktorí by mali čarodejného a vešteckého ducha, smrťou zomrú. Kamením ich uhádžete; ich krv bude na nich.“

Pán Boh sa tak veľmi hnevá na veštcov; a mamička poslala Annu k veštkyni. Keby sa jej tak voľačo stalo! „Vyhladím ju“ — aké strašné slovo!

Eva sa nemohla zdržať a povedala svoju obavu Lánymu. Aj on sa zarazil. Prečítal oba verše sám; naozaj to tam bolo.

„Ale,“ hovorí, „vtedy boli inakšie poriadky ako dnes. Pozri, Eva, tu je napísané, že cudzoložník a cudzoložnica majú zomrieť; dnes, keď sa niečo podobného stane, netrestá sa to nijako.“

„Ale hriech je to jednako; dnes ako vtedy,“ namietla ona. „A Pán Boh je dnes ten istý aký bol vtedy. On sa i dnes hnevá a iste potrestá.“

„Vidíš, ja som si nikdy na to nepomyslel,“ krútil sedliak hlavou. „A veď aj v katechizme je napísané: „abychom čarů a kouzel neprovozovali“, a že Pán Boh hrozí veľkou pokutou tým, ktorí prestupujú takéto Jeho prikázania. Nemal som Annu pustiť! Keď my už ani nevieme, čo Boh od nás chce; a prikázania plniť, to teraz nie je možné!“

„Ó, Pán Boh nás tak miluje! A my žeby sme nemohli Jeho prikázania plniť?“ podivila sa Eva. „Nežiada On od nás také veci, ktoré by sme nemohli plniť. Ja aspoň, odkedy som sa obrátila k Bohu, ani za nič na svete by som Mu nechcela urobiť naprotiveň a tak Ho zarmútiť.“

„Máš pravdu, my sa Mu veľmi protivíme,“ pokýval zamyslene hlavou. „A sme ozaj takí ako žalmista Pánov vraví: Blúdim ako stratená ovca.“ Sme stratené ovce. Predtým boli ľudia inakší, viacej verili Bohu a lepšie Ho poslúchali. My aj čo do toho kostola chodíme, nič tak nerobíme, ako nám tam kážu.“

„A keď zomriete, čo potom?“ namietla nesmelo.

Pozrel do jej smutných čiernych očí a pokrčil plecami. „Však len milostivý Pán Boh s nami akosi naloží; nemyslíš?“

„Viete, pravda, že sú dve cesty, že je nebo aj peklo?“

Usmial sa. „Viem, Eva, viem, že široká je cesta do pekla a úzka do neba.“

„A po ktorej idete vy?“

Sklopil pred jej pohľadom oči. „Neurobil som nikdy nikomu nič zlého; nikto sa nemôže na mňa žalovať; ale predsa by som nechcel povedať, že som na tej úzkej ceste, lebo to iste neviem. Snáď to vôbec nikto nevie, kam a kade ide; dozvie sa to až v cieli.“

Zakrútila hlavou. „Ja to už viem, švagor!“

„Ty, Eva?“

„Áno, viem, že som blúdila po tej širokej ceste, ďaleko od Boha, že som neplnila sväté prikázania Božie; no Pán Ježiš ma našiel, a teraz idem s Ním.“

Lány sa veľmi podivil, no nevysmial švagrinú. Videl na nej, že sa od smrti dieťaťa veľmi premenila. Musela mu rozprávať, ako sa to s ňou stalo. Nezatajila nič, ani to, že sa chcela utopiť od žalosti za Evičkou; ale ani jediným slovom neponosovala sa na muža, ani na svokru. To si on domyslel, a pojala ho úprimná sústrasť s ňou, zvlášť keď rozprávala aká je teraz šťastná, keď má istotu toho, že snáď už dosť skoro pôjde za Evičkou, a keď vie, že pôjde k Pánu Ježišovi a bude Mu môcť poďakovať za to, že On jediný ju miloval, bárs ju na svete nikto neľúbil.

Keď mu svedčila o tej milosti a pokoji, ktorý cíti v srdci, veľmi ho to znepokojilo. Ani čo by mu ktosi oči otváral, tak začal poznávať, že to, čo mu často chýbalo a robilo ho osamelým, opusteným, bárs mal rodinu, bol Boh. A ako je od Neho vzdialený, súdil podľa toho, keď videl, ako blízko bola ona pri Ňom.

Keď odišla postaviť obed, zostal sedieť pri knihe. Našiel si evanjelium o sto ovciach; a ako čítal, otvorili sa mu oči a osvietilo ho svetlo pravdy. Poznal, že je stratený, lebo nemôže povedať: „Som nájdený.“

Vyšiel porobiť čo treba, a vrátil sa zase ku knihe. Tak ho to mocne k nej tiahlo.

Po obede musela Eva domov; vzala Aničku s pestúnkou k babičke. Sotva ju dočkal, kým sa vrátila.

Keď im varila večeru, hovoril s ňou o všetkom, čo ho tlačilo; no mal mnohé otázky, na ktoré mu ona nemohla dať odpoveď. Keď všetko upratala, uspala dieťa, vyšla za ním do sadu a dlho ešte, dokiaľ bolo vidieť, čítali.

Našla mu všetko, čo jej bolo dôležité a jasné. Bola šťastná, že sa má komu zdôveriť, tým viac, že aj Juro prišiel za nimi s akýmsi posolstvom a mohol tiež nielen počúvať, ale aj vyznať, ako má rád Syna Božieho.

„Viete čo, ujček, choďte za pánom Muránym; ten vám povie všetko, čo chcete vedieť,“ radil Juro, a ešte pri odchode odporúčal Lánymu, aby išiel na pílu.

Rozišli sa neskoro. Sedliak sa ešte išiel pozrieť za bratom. Prišiel z hôr asi o tretej hodine. Judita mu dala obed. Drevo ani nezložil; šiel si ľahnúť, vraviac, že ho bolí hlava.

Lány chcel vedieť, či spí. Spal na sene, v stodole, ale akosi nepokojne. Aj čosi zo sna hovoril, ale nebolo ho rozumieť.

„Však to prejde,“ potešil sa sedliak; prikryl brata halenou[25] a odobral sa na lôžko.

Ale spať nemohol. Tej noci predstavil sa mu celý jeho život, strávený bez Boha, ďaleko od Krista, na ceste, ktorá neviedla k večnej sláve. Hriech rástol. „Mal si Slovo Božie,“ vinilo ho svedomie, „ale nepočúval si ho, ani nečítal; keď si naň zabudol, zabudol si aj na Boha. Ak ťa On teraz neprijme, čo potom?“ Napadli mu publikánove slová: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu!“ Opakoval si ich tak dlho, až zaspal.



[24] zelnica — hrada (pole), na ktorom sa pestuje kapusta („zelí“)

[25] halienka (halena) — voľný mužský súkenný kabát v ľudovom odeve





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.