ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Však jej ja vysvietim!“ sľubovala pod Lipovcom Anna plačúcej matke. „Veď si len pomyslime, ona to zahodila do splavu. Aká škoda môže vzniknúť všade na dobytku, kade tečie potok! Pôjdem s vami, a ak vás Tomáš naskutku neodprosí a ju nepotrestá, nenechám vás tam, mamička, pôjdete k nám,“ rečnila Anna. Nemyslela to, pravda, úprimne. Nešlo jej o to, aby matka prišla k nej, nezniesli by sa spolu ani jeden deň. Matka by chcela rozkazovať a Anna už nevedela poslúchať; zvykla si na to, že všetko tancovalo podľa jej nôty. „Však ja napravím Tomášovi hlavu,“ myslela si v duchu, uisťujúc matku o svojej vernej láske.

Ako bez duše doleteli obe ženy do mlyna. Dobre bolo, že Anna išla s matkou, lebo keď stretli v kuchynských dverách Tomáša a mlynárka mu pozrela do bledej, zmenenej tváre, nemala smelosti otvoriť ústa. Sestra sa ho neľakla: „Prosím ťa pekne,“ začala ostro, „čo ty robíš s mamičkou? Či si to ona od teba zaslúžila, aby si jej pre takú kadejakú ničomnú… nadával?“

„Mlč!“ zakríkol ju. „Kto ťa volal, aby si mi prišla dohovárať?“

„No, čo kričíš, môj milý pán? Kde je tvoja svätá Eva? Idem sa jej spýtať, či tak majú nevesty svokrám robiť na protiveň a na zlosť? Kde je?“

„Čo je teba po mojej žene?“ pyšne sa narovnal mlynár. „Moja žena nie je tvoja slúžka!“

Anna zrumenela až po vlasy. „Ach, ako si bráni svoju najmilšiu!“ zasmiala sa posmešne.

„Áno, bránim si ju a budem si ju brániť pred vami, vy strigy a bosorky ničomné! Ste vy mi za kresťanky! Vláčite sa po kostoloch, a pritom beháte za veštkyňami.“

Nikdy by Anna nebola čakala od neho podobné slová. Priam z neho išiel strach. Mimovoľne ustúpili obe ženy pred ním.

„To, čo Eva urobila,“ pokračoval v rastúcom rozčúlení, „mal som dávno urobiť sám. Teba som mal zahnať, keď si mi prišla s tým bosoráctvom, a tie vaše strigônstvá som mal hodiť do potoka. Eva konala správne. Vyčistila dom od Božieho trestu, a vy mamička, ste jej za to ublížili.“

„Čo som jej spravila?“ rozkríkla sa mlynárka.

„Ešte sa budete pýtať? Kto ju zhodil? Kto ju bil predo mnou?“ Syn zastal tesne pred matkou.

„Anička, bráň ma!“ skríkla.

Odstúpil pohrdlivo. „Nebojte sa, ja vás biť nebudem. Ale ak Eva z toho zomrie, pôjdem vás obžalovať. Poviem, ako som ju sám trápil, a vy že ste ma k tomu navádzali, že ste čarovali a ju zhodili z výšky.“

„Ale, čo to hovoríš? Čo si sa zbláznil?“ chlácholila ho mlynárka. Poznala synovu tvrdú povahu, že splní, čo sľúbi.

„Ba čo z toho robíš také veľké kriky? Povedz, kde je Eva, nech ideme za ňou, aby sme jej poslúžili, ak si ublížila!“ miernila sa i Anna.

„Ani dotknúť sa jej nesmiete!“ zahrozil. „Chcel som ju doprevadiť k jej matke, ale nedošla; padla pri píle ako mŕtva — teraz je u Murányovcov. Mal som pre ňu ísť s volmi, ale nepôjdem; nech je tam, nech zvie hájnička všetko. Sú to cudzí ľudia, ale neublížia jej. Áno, nechám ju tam.“

Naľakali sa. Začali ho prehovárať i prosiť, no mlynár bol ako skala, nikam ani uhnúť.

„Kto by to bol povedal, aké trápenie budem mať pre tú potvoru,“ žalovala sa mlynárka, keď syn odišiel.

„Veru, budete mať ešte aj hanbu, mamička, a čo povedia ľudia?“ mienila dcéra. „Viete čo? Pôjdem k Murányovcom pozrieť, čo je s ňou, a nahovorím hájničke, čo budem môcť.“

„To je už darmo,“ bedákala mlynárka, „iste už všetko povyprávala.“

Dcére sa podarilo konečne matku utíšiť. — Išla ešte raz za bratom, chcela mu pripomenúť, že Eva nie je toho hodna, aby tak zaobchádzal s matkou, že ona odíde a on bude mať škodu, keď vezme svoje.

„Nech si vezme,“ hovoril, „nech ide; ja na ňu aj tak nemôžem hľadieť. Ona mi doviedla Evu; mňa prinútila sľubmi a hrozbami, ju oklamala; potom ma toľko podpaľovala proti nej, že som ju skoro zabil; a teraz, keď som ju už začal mať rád, zhodí mi ju z výšky a skoro zabije pred očami. Nech ide, kam chce, ja ju nebudem zdržiavať.“

Naľakala sa Anna, že bude musieť vziať matku k sebe; nechala brata a vykradla sa z mlyna.

Medzitým ležala tá, kvôli ktorej sa rodina Zahradských rozpadla, v príjemnej izbe Murányovcov. Hájnička so synom stáli pri posteli a hľadeli s rôznymi výrazmi v očiach do tváre rozpálenej rumencom.

„Aká je pekná, ani čo by ju vymaľoval,“ vzdychla si hájnička; „škoda jej bolo do toho domu. Mlynárka ju vzala synovi len preto, že mala mať peniaze; a keď ich nemala toľko, koľko mysleli, zachádzajú s ňou zle.“

Rozprávala synovi, čo ľudia hovorili a čo i ona sama vedela. No vidiac, ako veľmi osmutnel, radšej prestala.

Eva sa pohla, bolestne zastenala a otvorila oči. Rozhliadli sa také veľké po cudzom mieste, a zastavili sa na Murányho tvári.

„Eva, milá Eva, čo vám je?“ sklonil sa mladý muž láskavo k nej, poľakaný leskom jej krásnych očí.

„Ja som nezhrešila,“ usmiala sa. „Všetko je to tam v splave; nebudú môcť čarovať, Pán Boh ich nevyhladí… Veľmi som sa bála,“ pokračovala, „ale už sa nebojím… Zomrieť nie je také zlé ako žiť… Prídem domov… tam za Evičkou. „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov…“

Zavrela oči. Syn s matkou sa pozreli na seba.

„Miško, to bude nejak ináč než ako mi to povedala. Veď hovorí z cesty; čo budeme s ňou robiť?“

Murány prešiel si rukou po čele. „Najprv poprosíme Pána Ježiša o pomoc, a potom pošleme pre lekára.“

„Oni ho však nebudú chcieť platiť,“ — starala sa hájnička.

„Zaplatím ho ja, mamička. Či viete, čo urobil ten milosrdný Samaritán? Viem, že by ste nechceli byť kňazom a levítom, ktorí obišli raneného.“

Keď videla hájnička syna kľaknúť k posteli, kľakla si i ona a pomodlili sa. Potom išiel konať povinnosť Samaritána; ona zostala u chorej.

Neďaleko píly stretol Annu Lányovú. Pozrela neistým pohľadom do jeho tváre.

„Je naša Eva u vás?“ spytuje sa dôraznejšie. „Je,“ odvetil vážne.

„A čo robí?“

„Blúzni zo sna. Prosím vás, čo ste jej urobili?“

Ustúpila ako urazená. „My? Čo by sme jej urobili?“

„Boh videl a počul. Pred Ním nič neukryjete. Ľudí môžete oklamať, ale Jeho nie.“

Zbledla nápadne. „Čo mi to hovoríte?“ dala sa rýchlo obhajovať. „Aby ste si niečo o mne nemysleli, radšej vám rozpoviem.“

Začala vykladať, že spolu s mamičkou pomáhali dobytku, ktorý mal porobené; a ako Eva mamičku veľmi rozhnevala, keď im všetko, čo si pracne nahľadala, hodila do vody. Keď ju vraj matka našla spať na výške a vyhrešila ju, že sa dala utekať dolu schodmi, a spadla z výšky do izby.

„Eva teda musí trpieť a snáď i umrieť preto, keď nechcela s vami hrešiť a Boha hnevať?“ preriekol s povzdychom a prísne dodal: „Vy ste ešte taká mladá, a ani len toľko už neviete, že je napísané v katechizme, aby sme meno Božie nadarmo nebrali, čary a kúzla neprevádzali, a že Pán Boh hrozí veľkou pokutou všetkým tým, ktorí prestupujú tieto Jeho prikázania? Pamätajte si: ak nebudete s plačom hľadať pomoc u Božieho Syna, ktorý zomrel aj za vaše prestúpenie, potrestá vás Boh veľmi — časne i večne.“ Odvrátil sa, a šiel.

Anna ešte chvíľu stála na mieste a hľadela strnulo za ním. Zostrašená duša bojovala s pyšným srdcom.

„Aký pán!“ preriekla konečne, pohodiac hlavou. „Ktovie, čo v svete porobil, a teraz príde, a bude nás poúčať. Nepotrebujem ja tvoje poúčania, budem robiť ako prv, po svojej vôli. Viem ja lepšie katechizmus ako ty!“

Celá rozhorčená ponáhľala sa na pílu. Na moste postála. „Čo ma po nej, aj po Tomášovi; nie som vinná, nech sa z toho vymotá mamička. Mala mať viac rozumu.“

Zamierila naspäť na chodník, vedúci k Lányovcom, a zmizla v háji.