ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď svokra a muž odišli z mlyna, hľadela Eva chvíľu za nimi, ako zmizli v sadoch. Potom sa rozhliadla po pustom stavaní. Ach, nikdy to ešte tak necítila ako dnes, že je v ich očiach ničím. Veď ani slovom ju nevolali so sebou. A bárs inokedy nechodila rada do Lánych — lebo sa nijako nemohli s Annou priľúbiť,^[12] dnes by bola išla, len aby unikla tej tíšine, v ktorej sa jej vždy zdalo, že počuje detský plač, že sa musí rozbehnúť za Evičkou.

No dieťa bolo pre ňu stratené! Ach, to slovo! Kde sa vzalo, načo prišlo do jej mysle? Nemala už i tak život dosť ťažký? Musia ju trápiť ešte i také myšlienky? Nemala čo robiť, a z domu odísť nesmie. Išla by na cintorín; ale Jura poslali pásť, je sama ako prst. Keby nebola stratená, bol by aspoň Boh s ňou, ale takto…

Ešte nikdy to tak necítila, aký pustý je jej život; priam ani čo by nebol deň, ale noc, číra, tmavá noc, že človek nevie, kam a kade ísť. Siahla si mladá žena na srdce a pritisla naň kŕčovite obe ruky. Zatúžila po dačom, nevedela by povedať po čom. Túžila po svetle.

„Ach, snáď sa týmto nejako rozveselím,“ vravela si, snímajúc Bibliu.

Vyšla s knihou pred dom. Ale sa jej zdalo, že tie múry domu, ktorý sa jej stal žalárom a mučiarňou, letia na ňu. Odišla vyššie na stráň a sadla si do hustého krovia vedľa krásnej studničky obrastenej nezábudkami.

Nad hlavou spievali jej sláviky a na neďalekom buku kukala kukučka. Do toho ozývalo sa švitorenie pinkaviek, rozhovory žĺn, hvízdanie drozdov a klopanie ďatlov. Pár divých holubov si sadol na konár pred úbohou, opustenou Evou, ktorá až teraz vedela, že má i nemá muža, keď ju opustil v takom zármutku.

Oprela si hlavu o skalu a hľadela na holuby, i za nimi, keď uleteli. „Každé vtáčatko má dakoho, len ja nikoho nemám. A keď som musela prísť na svet, prečo som sa radšej nenarodila lastovičkou? Zaletela by som teraz do teplejšieho kraja.“

Prečo snila o teplejšom kraji? Však bolo veru hodne teplo, slnce až pálilo. Ach, keď nebeské slnce nezahreje srdce!

V spomienkach mladej ženy znova a znova vystupoval výjav, ktorý sa stal po obede. Išla do sadu budiť Tomáša, aby už nespal, že mamička na neho čaká. Ako tak nad spiacim stála, zatúžilo jej srdce po jedinom prívetivom slove z jeho pier. Keby smela oprieť hlavu o jeho hruď, keby sa na ňu aspoň tak prívetive podíval, ako hľadel na svoje volky, keď ich zapriahal a pohládzal, bolo by jej ľahšie.

Celá sa trasúc položila ruku na jeho pekné čelo. Prišlo jej ho ľúto budiť, keď tak dobre spal; no zobudil sa hneď.

„Čo chceš?“ osopil sa na ňu, a zhodil jej ruku z čela. No potom, akoby sa zbadal, dodal trochu miernejšie: „Čaká už mamička?“ Odstúpila od neho. Keby kvetina mohla cítiť, keď ju človek zašliapne v tej chvíli, keď ho chcela oblažiť svojou vôňou — cítila by to isté, čo ona.

„Mamička je už dávno hotová,“ odvetila cudzo.

To sa jej teraz stavalo tak živo pred oči, že znova cítila to surové odstrčenie; preto jej bolo tak zima.

„Nebudem hľadieť na svet; niet v ňom ničoho, čo by ma potešilo,“ rozhodla sa, rozpínajúc knihu.^[13]

Začala prehŕňať listy, ale vodilo sa jej tak ako každému, kto nevie čítať Bibliu. Nemohla nájsť potešiteľné slovo.

Je táto kniha ako tajomný hrad, plný pokladov; ak nemáš kľúč, môžeš v nej blúdiť koľko chceš, k pokladu sa ťažko dostaneš.

Konečne otvorila Jeremiášovo proroctvo a tam jej padli oči na dva verše:

„Poznaj teda a vidz, že to zlá vec a horká, že si opustila Hospodina, svojho Boha a že niet pri tebe mojej bázne, hovorí Pán Hospodin zástupov.“

„Lebo môj ľud spáchal dvoje zlo: Opustili mňa, prameň živej vody, aby si vyrúbali cisterny, deravé cisterny dopukané, ktoré nedržia vodu.“

A k tomu stálo ešte nižšie:

„Lebo keby si sa umyla hoci lúhom a keby si aj spotrebovala na seba mnoho mydla, jednako bude zrejmá tvoja neprávosť pred mojou tvárou, hovorí Pán Hospodin“ (Jeremiáš 2).

„Ach, veď ja som to už poznala, že pri mne niet Božej bázne, že som opustila Boha, áno, že som pri Ňom nikdy nebola, a to je hriech. Pán Boh by ma bol iste potešil, ale ja som na Neho a na ten Jeho svätý zákon nikdy nemyslela,“ rozvažovala. „A že sa už nemôžem umyť, to asi znamená, že mi už neodpustí, nech robím čokoľvek.“

Žije v každom človeku iskrička vedomia, že je Boh svätý, a on hriešny. Dakde dlho drieme; ale ak sa raz zobudilo, nedá sa uspať. Aj tu bolo tak. Mladá žena ho ani neuspávala, bárs zaľahlo na jej srdce ako hora a pridalo ešte k predošlému súženiu. Bála sa prehrnúť list, aby tam nenašla ešte ťažšie odsúdenie.

Nepočula v strnulom zamyslení kroky, a keď ju zrazu dakto pozdravil, ani sa nezľakla. Pozdvihla k vyrušovateľovi krásne, čierne oči, plné smútku a duševnej bolesti a stretla sa s pohľadom, ktorý nečakala. Bolo v ňom dačo, čo svojou teplotou upomínalo kraj, do ktorého chcela zaletieť, keby bola lastovičkou. Vedľa nej stál úplne cudzí muž v jednoduchom mestskom rúchu.

„Čítate v Božom Slove?“ oslovil ju. I v hlase ležalo dačo z tej dobrej teploty.

„Čítam,“ prisvedčila ochotne a mala pocit, že musí neznámeho poprosiť, aby jej dačo povedal. Bola hanblivej povahy, a za nič by nebola oslovila cudzieho muža; a hľa — tohto sa vôbec nehanbila.

„Sadnem si tu trochu k vám,“ vravel, ako čo by jej túžbe rozumel. Odložil klobúk z hlavy, takže mu lepšie videla do tváre.

„Počul som,“ začal, keď mu pokynutím hlavy dala najavo, že súhlasí „že vás zastihol zármutok. Museli ste nebeskému Otcovi vrátiť prvorodené dieťatko.“

Srdce v nej ožilo; dakto s ňou súcitil a veril, že je to veľká žalosť.

„Ale,“ pokračoval, „Pán Ježiš vravel: „váš zármutok obráti sa na radosť“.“

„Môj nie,“ zakrútila trúchlivo hlavou.

„Ba áno,“ prisvedčil pokojne. „Dajte mi, prosím, tú knihu; ja vám to dokážem.“

Podala mu dychtivo knihu, ako smädný vzťahuje ruky k prameňu — upierajúc na neho zraky.

Otvoril knihu a čítal zreteľným hlasom:

„Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, povedal by som vám to, pretože vám idem prihotoviť miesto a keď odídem a prihotovím vám miesto, prídem zase a poberiem si vás k sebe, aby ste tam, kde som ja, aj vy boli.“

„Vidíte, Pán Boh má vo svojom dome mnohé krásne príbytky; tam si vzal vašu Evičku, tam vám ju opatrí, a tam si ju nájdete, až si vás vezme k sebe. Nie je to radostné? Keď mi zomrel môj prvorodený synček, nič na svete ma nemohlo potešiť, len istota, že žije u Pána Ježiša; bárs sa ku mne nevráti, že ja pôjdem za ním…“

„Aj vám zomrelo dieťa?“ vydýchla súcitne a dodala trúchlivo: „Vy si ho tam nájdete; lebo vy nie ste stratený, ale ja…!“

Uprel na ňu vnímavý pohľad; bolo v ňom opäť toľko súcitu.

„Máte pravdu; sláva drahému Pánu Ježišovi, nie som už stratený. On si ma našiel,“ odvetil jemne.

„Snáď vy ste našli Jeho?“ namietla dychtivo.

„Áno: Dal som sa nájsť tým, ktorí ma nehľadali.“

„Tomu ja nerozumiem,“ zatesknila.

„Nerozumiete? Nuž, predstavte si: mali by ste veľmi milú ovečku, ktorá by vám utiekla. Idete ju hľadať; ona vás nehľadá, ani na vás nemyslí, ale vy ju hľadáte a voláte. Konečne počuje a rozbehne sa k vám. Vy sa jej dáte nájsť a vezmete si ju domov. To znamenajú tie slová: „Dal som sa nájsť tým, ktorí ma nehľadali.““

„Ale čo ste urobili, keď ste boli stratený, aby vás Boh hľadal?“

Miesto odpovede prehŕňal sa v knihe.

„Prosím vás, nehnevajte sa,“ ospravedlňovala sa pokorne, „nemám nikoho, kto by mi to povedal.“

„Prečo to chcete vedieť? Ste stratená ako tá ovečka, cítite, že nie ste pri Pánu Bohu?“

Jeho láskavý pohľad dodal jej smelosti. Rozpovedala mu svoj rozhovor s Jurom, i ako prišli na verš: „Tak miloval Boh svet…“ a ako zrazu poznala, že je stratená.

„Tak počujte,“ vravel po chvíľke, keď zatíchla; „tu nižšie je napísané: „Lebo neposlal Boh na svet svojho Syna, aby súdil svet, ale aby bol svet spasený skrze neho.“ A tu zase ďalej: „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo.“ Takto vraví On sám: „Vyhľadám stratené a navrátim zaplašené, obviažem polámané a choré posilním…“ Vidíte, On ma miloval, bárs som bol veľmi hriešny, zahynutý, veľmi ďaleko stratený. On ma hľadal a našiel v bahne ohavných hriechov. On ma priviedol späť k nebeskému Otcovi. On obviazal moje rany a posilnil ma v mojej chorobe. On miluje a hľadá aj vás. Tie isté slová, ktoré vtedy platili mne, platia dnes vám: „Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení, a ja vám dám odpočinutie.““

„Ach, ja by som išla k Nemu tak rada, keby som len vedela, kade a ako!“ zalomila Eva rukami.

„Pozrite sa,“ ukazoval jej na jasné, čisté nebo. „Tam je On; vidí všetko, počuje všetko, vidí vás a čaká vás. Povedzte Mu všetko, čo vás tlačí. On vás nájde, tak ako mňa; lebo aj vás tak miloval, že za vás zomrel na kríži.“

Neznámy vstal, a než sa Eva nazdala, bola sama. Hľadela na nebo, pery sa jej pohybovali, bárs hlasu z nich nevyšlo. Porozumela už, kto ju to volal, po kom tak veľmi túžila. Ako dlho sedela, nevedela by povedať; konečne premohla ju telesná slabosť a driemota. Prvý raz po týždňoch zaspala tichým, žalosti prostým snom.

Snívalo sa jej, že prišiel k nej veľmi krásny a dobrý muž a vravel: „Ja som ťa našiel, ty si moja. Čítaj usilovne Nový zákon, ver, čo tam stojí; rob tak ako ti kážem, a prídeš za Evičkou!“