ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvuk zvonov spoza hôr oznamoval svetu, že sa služby Božie končia. Ľudia sa rozchádzajú z kostola domov. Poľakalo to oboch. Rozpomenula sa Eva, že treba pripraviť obed, že treba začať znovu žiť — ten ťažký život. No ako žiť s tým vedomím: „Som stratená? Moje dieťa je u Boha, a ja som od Neho ďaleko; nemôžem k Nemu, lebo neviem ako a kade. Ach, ako žiť?“

Neskoro sa dnes rozchádzali ľudia z kostola. Vyzeralo to, ako keď bzučiace včely vyjdú a začnú poletovať na všetky strany. Málo ľudí zostalo v dedine; ostatní kráčali v malých húfočkoch — jedni cestou, iní chodníkmi, každý do svojich kopaníc.^[5]

Medzi tými, ktorí šli do Podlipovca, bol aj mlynár s matkou. Mlynárka vykračovala si hrdo. Možno povedať, že v svojich naškrobených, bielych sukniach upomínala na kolísavú loď. Okolo nej družili sa chudobnejšie susedky a kmotry. Každá sa chcela bohatej Zahradskej niečím privďačiť.

„Keď pán farár kázal, že máme jeden druhému pomáhať, ustavične som si, Kačka, myslela na teba. Ty veru nenecháš človeka bez pomoci; všelikto sa už u teba obživil,“ hovorila jedna.

„Veru, nebude môcť nikto o mne povedať, že som mu ukrivdila,“ hrdo sa vypäla mlynárka. „Ja som od svojej mladosti vždy dobre robila.“

„Ale“ — vraví druhá — „že ste dostali suseda?“

„My? Akého?“

„Vy neviete?“ žasli ženy. „Píla pod úbočím je predaná; a pomyslite si: kúpil ju hájnikovi Ondrejovi jeho syn!“

„Ale čo nepoviete! Mišo Murány sa vrátil?“

„Vrátil sa nedávno, no pílu kúpil prv; už ju má starý aj na seba prepísanú.“

„A prečo si ju mladý na seba nedal preniesť? Kto to vídal — na starého? Ten dnes-zajtra žije,“ divili sa ženy a viedli o tom mnoho rečí.

Nestalo sa to ešte v n…ských kopaniciach, aby syn otcovi dačo kúpil; skôr, že na ňom súdom vynútil čiastku.

„A videli ste už Miša?“ spytuje sa mlynárka.

„Nevideli; len môj vravel, že náš Martin s ním bol v Lipovci. Obzeral tam drevo. Ale toho sa nič nedopýtaš! Pýtala som sa ho, či bol po pansky oblečený. „Na,“ hovorí, „ja som sa na neho nepodíval.“ — Vedel len, že je zarastený, a že sa s ním pekne zhováral. Ja by som veru rada vedela, či sa v tom svete oženil a či má koho, keď len sám prišiel. Starí sú ešte v chalupe, len on býva v píle a chystá im tam bydlo. No, kto by to bol starému Ondrejovi povedal, že zo všetkých detí tento ho opatrí na staré dni! Bol to taký roztopašný chasník, že mu z očí ani nič dobrého nehľadelo. Čo sa Juda naplakala, keď utiekol do sveta! Ani o sebe nedal znať, či žije.“

Tu sa ženám chodníky delili; odobrali sa od mlynárky. Kráčala už len s tromi ženami.

„Pozrite, tetička,“ ukazuje najmladšia, „tam vás čaká Anna.“

„Ani som nevedela, že bola v kostole,“ zadivila sa mlynárka.

„Ej, čiže ju ten muž chýrne nosí,“ vzdychla druhá žena, „samá škrôbka a atlas.“

„Má za čo; neprišla mu s prázdnymi rukami do stavania, a odkedy svokra zomrela, netak mu dom riadi,“ s hrdou spokojnosťou vetí mlynárka. Hodila pritom pohľad, plný samoľúbosti, na dcéru, ktorá v tôni kríčkov, pekná ako lesná panna, čakala na ňu.

Modrý kabátik, ružová zástera — samý lesklý atlas, k tomu bledomodrý ručník okolo mladej hlavy z ťažkého hodvábu, biele, riedučké rukávce a sukňa nevýslovne zvyšovali pôvab prelestnej,^[6] švárnej postavy a tváre ako z jabloňového kvetu. Čosi vzdorného a panovitého ležalo v iskerných zrakoch a okolo pier podobných slepému maku.

Asi krok od nej stál jej muž, vysoký, chudý, sotva vyše tridsaťročný, ale viditeľne zodraný prácou. Pravica, ktorú podal pri stretnutí mlynárke, bola tvrdá a mozoľovitá ako z dreva. Na tvári zďaleka mu bolo vidieť, že musí byť veľký dobrák, a že všetko skorej dokáže, len nie ovládať tú mladú bytosť po svojom boku.

„Mamička, prídite dnes k nám,“ zvala dcéra matku, keď sa privítali.

„A načo ma voláš?“

„No len tak“ — pohodila dcéra plecom. „Dávno ste si už u nás neposedeli,“ dobrácky prehodil mladý sedliak. „A nech príde aj Tomáš s Evou.“

„Veru čo ešte,“ zamračila sa mladá žena na muža, „načo by chodila Eva k nám? Nech len Tomáš príde, s ňou aj tak niet rozprávky.“^[7]

Keďže sa bolo treba ponáhľať, rozišli sa malé húfočky, čo nevidieť Tomáš dobehol matku a šli spolu. Bola to zvláštnosť, že tak išli spolu domov. Odkedy sa oženil, zašiel vždy s kamarátmi z kostola do krčmy, skadiaľ sa obyčajne vrátil až večer, ak nemal veľa meliva; keď mal veľa, vtedy i tak nešiel do kostola.

Dnes nezostal v krčme, pretože mu včera pochovali dieťa — nepatrilo sa mu ta ísť. Tak ho ani dnes nikto nevolal. On však veru želel za malou Evičkou tak málo, ako sa bol potešil, keď sa mu narodila. Ešte keby to bol býval chlapec, vtedy skôr — ale takto!

Mlynárka pozrela bokom na zamračeného syna, porovnávajúc ho v duchu s dcérou; boli si tvárou veľmi podobní. Aj on mal takú peknú pleť ako ona, bárs bol muž. Narastený bol ako struna, držaním i chôdzou prezrádzal, že bol pri vojsku. Modropopolavé mlynárske rúcho mu tak stálo, ani pred nedávnom rovnošata. Keby sa tie hrdé pery prívetive usmiali a z modrých očí zažiaril záblesk šťastia, bola by to krásna tvár. Na to klenuté, zlatými vlasmi vrúbené čelo pristal by aj dôstojnícky kalpak.

Nie bez príčiny bola mlynárka pyšná na svojho syna. No keď ho videla kráčať po svojom boku s tým mračnom nevôle a zunovania, ani čo by celý tento mladý, hrdý zjav vravel: „Načo mi je život? Mrzí ma celý svet!“ — vzbúrila sa v jej srdci horkosť oproti Eve, ktorá ho nevedela urobiť šťastným. Vnútri jej už dávno, a teraz obzvlášť, vravel hlas: „Načo si mu ju dala, keď ju nechcel? Však si mala vedieť, že sa k nemu taká žena nehodí.“ Že nezomrela! Však bola veľmi zle, a bárs sa jej nevenovala nijaká opatera, predsa nezomrela, a teraz je na nič: len sa vláči po dome ako taká mátoha.

„Lánych nás volali, aby sme k nim popoludní prišli,“ začala konečne neďaleko mlyna rozhovor.

„A načo?“ odvetil Tomáš nevrle.

„Ba, prečo by sme si neišli k nim posedieť?“ prehovárala. „Sľúbila som, že prídeme; budú nás naisto čakať.“

Pokrčil plecami.

„Počul si už?“ začala znova — a dala sa mu opisovať, čo ženy vraveli o píle a jej majiteľoch. „Keď pôjdeme okolo Podlipovca, mohol bys’ vnísť dnu a spýtať sa, či by nám ten dub neprerezali.“

„Veru, ja pôjdem ako zvedavá baba, ani čo by som nemal koho poslať! Nedajte sa vysmiať.“

Nebola mlynárke odpoveď milá, ale nedajúc sa zmiasť, pokračovala v rozhovore, až konečne dostala aj syna do neho. Tak došli domov.

*

Eva, uvidiac ich už pod mlynom, postavila obed na stôl. Sotva jej poďakovali za pozdrav. Usadili sa za stôl a vraveli spolu, ako čo by jej tu nebolo. Mlynárka zamenila svoj oblek za jednoduchší a išla sa pozrieť do maštale, čo chýba dobytku. Mlynár si ľahol v sade pod košatý strom, aby si vraj trochu pospal, kým pôjdu k sestre.

Medzitým — trochu neskoršie — vrátili sa i Lányovci domov. S radostným štekotom bežal Pozor oproti svojmu pánovi. Než sa kto nazdal, vyskočil mu prednými labkami na plecia a oblizoval mu tvár. Chcel i gazdinú vítať, no tá nie bárs prívetive odbila dôkaz jeho priazne už i preto, že svojimi skokmi rozplašoval kŕdle hydu, vítajúce mladú gazdinú; šliapal po malých kurčiatkach a kačičkách k nemalej úzkosti rozhnevaných kvočiek.

Bolo treba veľkej pozornosti, keď chcel niekto prejsť nečistým dvorom, aby sa neušpinil. U Lányovcov bolo vidieť maštaľ plnú dobytka. Hnojisko zaberalo dvor až po násyp, nad ktorým boli žrde pre kury, prirodzene tiež zanečistené. Hnojovka vytekala troma jarkami. Bol to veru div, že sa mladá gazdiná dostala šťastne do kuchyne. Ani táto nevyzerala omnoho čistejšie, bárs ju len nedávno bielili; lebo operenci, miláčikovia gazdinej, mali i sem voľný prístup ak tomu ešte pod ohniskom kraľovali zajačiky. V maštali ich bolo už priveľa, preto si gazdiná umiestila niekoľko snehobielych a čiernych tu.

V izbe sedela pri kolíske pestúnka a kolísala asi poldruharočné dieťatko, tak podané na matku, akoby jej z oka vypadlo. Bolo neumyté, v košieľke čiernej ako zem. Nespalo; a keď sa otec s vrelým zábleskom lásky k nemu sklonil, vystrelo po ňom ručičky.

„Nespíš, Anička?“ prihovoril sa. „A ani ťa neumyli?“

Odložil kabát a klobúk, vzal dieťa, ktoré sa hneď pri ňom rozplakalo, a vyniesol k potôčiku, tečúcemu sadom; umyl ho, a bárs mal ruky ako drevo, robil to predsa čo možno najjemnejšie. Bolo to, pravda, také umývanie, aby sa ani s vodou ani so špinou nepohneval.

„No tak, už som ju umyl,“ oznamoval žene, zamestnanej varením obedu. „Daj nám dáku košieľku, nech sa oblečieme.“

„Ale, daj mi pokoj, však vidíš, že dováram obed! Nech ti ju Zuzka dá!“ odvetila nevrle.

„Ale, Anna, však sa nemusíš hneď pre všetko hnevať!“ dohováral krotko. „Nie je to vera pekné, keď je dieťa také špinavé.“

Hodila vzdorovito hlavou a nechala ho odísť. Vyhľadal košieľku sám, obliekol maličkú a vyšiel s ňou do sadu, kým ich nebudú volať na obed. No bol to obed práve taký nechutný ako v mlyne. Po obede vzal sedliak dieťa a psa a zašiel s nimi do blízkej hory, aby žene nezavadzal. Chcela niečo upražiť pre mamičku. V lese zadriemala najprv maličká na pohodlnom lôžku, ktoré jej pripravil tatíčko, potom aj on, a konečne i Pozor, majúc položenú chlpatú hlavu na pánových kolenách.

Keby sa bol voľakto sedliaka Lányho spýtal, či je šťastný, otvoril by oči naširoko, lebo naši sedliaci toto slovo v pravom jeho význame nepoznajú. Bol majetný a zdravý; čo by mu mohlo chýbať k šťastiu! Mal peknú ženu, ktorú mu nejeden závidel. Vedel, že nešla za neho z lásky, preto bol k nej zhovievavý. Miloval ju úprimnou, nesebeckou láskou, a to mu postačilo; podobne miloval i svoje dieťa. Nuž, čo mu ešte chýbalo k šťastiu?

Je pravda, že dakedy mu bolo vnútri akosi smutno a pusto; ale on tomu nerozumel, a vôbec o tom nepremýšľal. I ženina ľahostajnosť ho bolela, a ešte viac to, že nestála o vlastné dieťa. S hydinou sa vedela baviť aj hodiny, ale dieťa nechala vždy len na pestúnku.

Dakedy sa jej odvážil dohovárať, nepochodil však nikdy dobre; keď si ju nechcel rozhnevať, nechal ju radšej na pokoji.

Ach, v ničom sa nemohli zhodnúť. Keď on mal rád nejaký kúsok dobytka, jej bol taký protivný, že ho musel predať. Ak si našiel sluhu po svojej vôli, nemohla na neho hľadieť.

Bál sa, čo ako bude, keď sa mu od vojska vráti mladší nevlastný brat. Ak aj ten jej bude proti chuti, budú mať vždy hriech v dome; lebo jeho nemôže poslať preč, musel by mu vyplatiť z rolí i z domu polovicu. Čakal ho s veľkým strachom.

No vtedy jej darmo ublížil. Veľmi pekne ho privítala, a bárs bol už niekoľko týždňov doma, ešte spolu zlého slova nemali. Aj teraz, keď sedliak zaspal, snívalo sa mu, že kosili spolu s bratom, Anna im priniesla raňajky; ako prívetive sa na švagra usmiala! I v tom sne mal z toho netakú úprimnú radosť.

*

Medzitým slúžka s pestúnkou upratali po stavaní a gazdinej skyslo cesto. Prestrela už len na stôl čistý, biely obrus a odniesla parádne šaty na výšku^[8] do truhly. No i tak bola oblečená, ani dáka družica, ružovo a bielo. Len pred seba si opásala širokú zásteru, aby si ružovú nezašpinila pri ohnisku.

Ako tak dávala posledné cesto do vrelej masti, otvoria sa zrazu prudko dvere, a v nich — kabát cez ruku prevesený, uhriaty chôdzou — stojí švárny mládenec.

Mladá sedliačka, bárs stála pri ohni, nezrumenela^[9] dosiaľ; no teraz poliala jej bielučkú tvár červeň až po vlasy. „Jožko, ty si už tu?“ zvolala a pobehla k nemu.

„Ako vidíš!“ Mládenec zavrel podávanú ruku do oboch svojich. „Myslel som, že to pražíš mne na privítanie.“ Pozreli si hlboko do očí.

„Nevedela som, že prídeš; ale som rada, že prvý budeš z nich jesť,“ odvrávala vrelo. Ach, ako celkom ináč znel teraz jej hlas, inokedy taký vzdorovitý! „Len ako je to, že si už prišiel?“

„Pritrafil sa mi povoz, a keď som stroj dal naložiť, ponáhľal som sa. Či som tam mohol ešte zostať? Obišli ste sa bezo mňa?“

„Áno, obišli sme sa tak, že si nám v každom kúte chýbal.“ Pocukrovala pečivo a podala mu. „Ochutnaj, kým ti prichystám obed.“

„Nechystaj, len mi daj mlieka k tým šiškám. Nie som hladný, ale mokrý ako myš; musím sa ísť prezliecť.“

Vybehol hvízdajúc na výšku. Vyniesla za ním vodu, aby sa mohol umyť.

Keby muž vedel, ako obsluhuje švagra, netak by s tým bol spokojný. No on spal. Zobudil sa len, keď ho volali, že už prišli hostia, a nemálo sa potešil, vidiac brata, ktorého vystrojil sečkovicu^[10][11] kúpiť, už doma. A čo potom, keď videl, ako bola jeho žena uprostred hosťov veselá a rozradostená. Dávno ju takú nevidel. Aj malú Aničku vycifrovala a bavila sa s ňou. No malá sa brala zase len k tatíčkovi. Keby sa teraz bol dakto sedliaka spýtal, či je šťastný, bol by snáď otázke rozumel a prisvedčil.