ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Konečne prišla Anna. Vnišla aj dosť hrmotne. Ale keď videla, že muž spí, sklonila sa nad neho.

„Myslíš,“ vraví so vzdychom, „že z toho nevyjde?“

„Povedal mi sám, že umrie.“

Anna sa strhla. „Kedy to povedal, a prečo?“

„Má veľké bolesti vnútri. Vidíš aj teraz, ako sa striasol a rosa ide na neho.^[37] Snáď by sme mu mali zohriať škridle na žalúdok.“^[38]

„Zohrejem a hneď donesiem.“

Eva videla, že je Anna celá naľakaná. Obelela v tvári ani krieda. Doniesla čochvíľa škridle a odišla pripraviť liek. Teraz to však trvalo dlhšie.

Medzitým vnišiel do izby Jožko. Zastal pri bratovi, ktorému sa uľahčilo. Hľadí na neho divným pohľadom. Tento brat mu zavadzal. V posledných týždňoch naučil sa ho z tej duše nenávidieť. Keby tak teraz zomrel! Už nikdy by sa nedozvedel, čo oni dvaja urobili. „Anna bude slobodná; potom ju prinútim, aby bola moja, a odplatím jej všetky tie muky, ktoré som pre ňu vystál.“

Neľutoval Jožko bratovu mladosť, ani že ten, ktorý mu bol viac než otec, tak skoro znenazdania musí skončiť život. S bratom zmizne všetko, čo mu prekážalo v šťastí. Až jeho pery zanemejú v smrti, nebude nikoho, kto by smel kárať a napomínať. Však umrieť musí každý, skôr či neskôr. A neumreli už aj mladší ľudia?

Keby Eva mohla čítať v Jožkovej mysli zhrozila by sa tej bezcitnosti zaplakala by nad švagrovou spustlosťou; no ona nevedela, a dobre, že nie.

Keď prišiel Tomáš, prosila ho, aby ju tu nechal cez noc. „Samu ťa tu nechať?“ naľakal sa. „To neurobím; zostaneme spolu. Juro s Kačkou zavarujú.“

Zrazu sa chorý prebral: „Jožko, si tu?“

„Áno, čo chceš?“

„Pamätáš sa, ako sme zotínali v hore ten strom? Povedal som ti, že my ľudia sme ako tie stromy. Mňa smrť už podťala, hoci som mladý. Aj ty si mladý; pamätaj na moju smrť. Keby som nevedel, kam idem, keby som bol ešte stratený, už by som sa v tých bolestiach nemohol obrátiť k Bohu. Nebeský záhradník, Pán Ježiš, prosil za mňa, lebo vedel, že už skoro budem podťatý. Veľmi sa Mu poďakujem, až prídem k Nemu. Ale ty si na zlej ceste. Máš už svoje roky; treba ti je žena. S Annou ste sa vždy dobre znášali, takže vám zlí ľudia chceli ubližovať. Hovorili mi zlé veci, ale ja som im neveril. Ako by som to mohol veriť na vlastného brata a ženu? Aby tie veci prestali, zoberte sa, až ma nebude. A prosím ťa, Jožko, dobre mi zaobchádzaj s mojou sirôtočkou.“

„Neboj sa,“ ohlásil sa Tomáš. „Nedáme jej ublížiť.“

Jožko klesol pri bratovom lôžku ako podlomený. Martin vedel, ale nechcel vedieť, ani veriť. Bol príliš dobrý. Veril len im. Ako strašne ho klamali!

„Vezmeš si ju, Jožko, ak ona bude chcieť?“

Brat mu vložil ruku na hlavu. „Vezmem,“ zastonal. „A o Aničku sa neboj; pripadne jej celý tvoj diel, a dobre ju opatríme. Ale veď ty ešte nemusíš umrieť!“ dodal náhle s náruživým plačom.

„Kde je Anna?“ rozhliadol sa Lány. „Ani nemá kedy byť pri mne,“ dodal ľútostivým hlasom ako na ospravedlnenie.

„Išla ti pripraviť liek,“ vyhovárala sa Eva.

„Ty si tu, Evička?“ usmial sa vďačne. „Ďakujem ti pekne. Teba milostivý Boh poslal do nášho domu, aby si sa ma spýtala, na ktorej som ceste. Už viem, že idem po tej úzkej. Je veľmi úzka, bolestná. Modlite sa za mňa, aby som po nej šťastne prešiel domov, za tvojou Evičkou; ta, kde je Pán Ježiš. — Ach, moje srdce!“ vzchopil sa zrazu a zostal, padajúc, v náručí švagrinej.

„Čo robí Anna, že nejde?“ zamračil sa Tomáš.

Ba, čo robila? Stála práve pri ohnisku v starej kuchyni, kde len v lete varievali, a hľadela, ako sa vyvárali byliny. V jednom hrnci mala čaj, predpísaný lekárom. Keď byliny zovreli deväť razy, scedila ich do toho hrnca, a tak ho doplnila. Potom vyliala ostatný odvar do ohňa, opláchla hrniec a stála pri ohnisku tak dlho, kým bolo všetko hotové. Čakala, aby čaj vychladol, žeby chorý mohol všetko vypiť. Pripravila mu „dobrý“ liek. Vedela, že po ňom zaspí a nebude sa viacej žalovať na bolesti. Keby sa bola nazdala, že bude cítiť bolesť, bola by mu hneď uvarila tuhší liek. Veď nechcela, aby mal bolesť; nie len aby spal; a to tak, žeby sa už viac nezobudil.

Asi pred týždňom mali rozhovor, ktorý ju veľmi znepokojil. Sťažoval si na Jožkove lumpáctvo a vravel: „Lepšie by bolo, keby si Jožko vyhľadal poriadnu ženu a oženil sa. Potom sa skôr udrží doma.“

Do nej akoby bol ohňa nalial. Prv než sa nazdala, vybúšilo z nej, že s druhou nevestou pod jednou strechou bývať nebude, a sama nevedela, čo všetko povedala. To bolo ráno. Martin sa vtedy tak divne na ňu podíval, odišiel bez slova, a celý deň s ňou nehovoril. Chodil zamračený ako ho nikdy nevidela. Ani nič nejedol a šiel spať bez večere. No ráno prišiel zase, ale Jožkovu ženbu viac nespomínal.

Anna cítila, že sa iste niečím prezradila. Keby tak teraz na tom trval, aby sa Jožko oženil, Jožko jej to istotne urobí naprotiveň, aby sa pomstil za to, že ho trápila. Ak bol predtým jej život po Martinovom boku neznesiteľný, teraz, keď sa on celým srdcom obrátil k Bohu a ona chcela zostať v tom, v čom sa zrodila — nebolo možno ani vydržať.

V ničom sa nezhodli. Videla, že sa Martin premáha, aby bol k nej prívetivý, ale že nijako nie je s ňou spokojný. Každú chvíľu povedal na niečo, že je to hriech, a že to v kresťanskom dome tak nemá byť. — Tak sa nedalo žiť.

Tu prišla nečakane jeho choroba. Lekár predpísal akýsi čaj. Čo v srdci už dávno skryté kvitlo, to aj dozrelo. Anna si spomenula, že má schované byliny od veštkyne zo Žitkova. Stálo ju to len malý okamih duševného boja; potom uvarila, zamiešala a dala mužovi.

Čakala, že zaspí. Keď nezaspal, vydýchla si; ale nezostalo to bez následkov. Videla, že mu je horšie. Vyznal to sám: „Ako som ten čaj vypil, hneď mi bolo ťažko.“ Navarila ešte raz; vtedy už nehovoril nič, len sa akosi nedôverčivo pozrel na ňu i na hrnček.

Teraz mu bolo zle. Ráno má prísť lekár, čo, keby zbadal? Nemožno! Snáď by mu ešte pomohol. No čo potom ona? — Niet mu pomoci; jednako musí zomrieť. Nech je to teda čím skôr, aby sa netrápil. Ona nechce vidieť jeho trápenie, nechce ho počuť stonať; zaspí, a bude mu dobre.

Čaj už vychladol; mladá sedliačka domyslela. Vzala hrnček — ruky sa jej triasli. Studený pot jej vystúpil na čelo. Bojácne rozhliadla sa vôkol. Nikto ju nevidel, nikto nevie, že nesie v hrnci smrť. — Dobre, že je ich tam u neho tak mnoho; nemusí s ním byť sama, nemusí mu to sama dať. Podá hrnček Eve, nech mu to dá ona.

Keď otvorila dvere na izbe, prešmykol sa jej popri nohách Pozor. Skoro by ju bol zhodil.

Keď sa všetci na ňu obzreli, málo chýbalo, že nepustila šálku; zazdalo sa jej, že každý vie, čo nesie.

„Kde si tak dlho? Martin ťa čaká; je s ním — chudákom — zle,“ dohováral jej Tomáš. „Nesieš liek? Daj, nech sa mu uľahčí.“

Jej akoby srdce kliešťami stisol. Vedela, že sa mu uľahčí hneď, keď to vypije — no ako!

Tomáš jej odobral hrnček, zodvihol švagrovu hlavu; „Martin, prosím ťa, uži.“

Lány otvoril oči. „Nechcem,“ preriekol slabo.

„Prečo by ste nechceli?“ prihovárala sa láskavo Eva. „Dá Pán, bude vám lepšie, keď sa zvnútra zahrejete.“

Usmial sa tak, ako sa len dobrý brat na dobrú sestru môže usmiať. „Dobre, nech mi to dá Anna sama!“ Pritom hľadel na ženu.

Priala si, aby sa mohla prepadnúť. No ustúpiť bolo už neskoro. Všetci hľadeli na ňu, keď vzala hrnček z Tomášových rúk a niesla k mužovým ústam. Vypil bez slova všetko — i vodu, ktorú mu podala Eva. Zdržal ženinu ruku vo svojich a hovoril hlasom, ktorý z prítomných nezabudol nikto:

„Odpusti mi, že som si ťa vzal, keď si za mňa nechcela; bol to hriech. Mal som ťa veľmi rád a verím, že si ma i ty aspoň k posledku chcela mať rada. Ale srdce sa nedá nútiť; skôr ho zlomíš. V mojom srdci vznikli zlé myšlienky. Nech mi ich Boh odpustí. Aj ty odpusti! Čokoľvek sa stalo, aj ja som na vine a odpúšťam všetko. — No vy ste oba mladí, Jožko aj ty. Už len pre svet tak na majetku žiť nemôžete. Urobte mi to na smrteľnej posteli po vôli a zoberte sa; Zahradských budú svedkovia, že som to chcel. — Jožko, poď sem, ale rýchlo…“ Lány si siahol na srdce. Keď brat pristúpil, vztiahol ruku po jeho ruke a zavrel obe, jeho i ženinu, vo svojich vlhkých dlaniach.

„Odpúšťam vám, aj žehnám. Jožko, učiň ju šťastnejšou, ako som to mohol ja…“

Jožko sa hodil v náruživom plači k bratovi, ktorý náhle zanemel, a Anna bezhlasne klesla pri nohách postele. Videla, že sa blíži smrť, ktorú sama spôsobila, že jej čierne dielo je dokončené…

Vtom začul Jožko z bratových pier trhané slová, na ktoré nikdy nezabudne: „A predsa je to tak, bola v tom smrť. Bože môj, prečo si ma opustil? Odpusti a nepokladaj za hriech… ja odpúšťam.“

Počula tie slová i Eva. „Pán Ježiš ide s vami cez údolie tieňu smrti, Martin, nebojte sa. On vás neopustí,“ prihovárala sa s plačom, ľúbajúc vlhké čelo i bledé švagrove líca.

Mužovu postavu striaslo kŕčovité trhanie po tri razy. Srdce bilo tak hlasne, že to mohli počuť všetci. S námahou otvoril oči. Pozreli také žiaľne do tváre vernej priateľky. Ešte raz sa pohli blednúce pery: „Ježišu, pomôž… vezmi skôr k sebe… tá zrada bolí!… Skonči muky…!“

Ešte slabý, bolestný výkrik, dva-tri hlasné údery srdca, prezrádzajúce trhanie životných strún — a na zemi bol všetkému koniec…

Do hlasitého plaču miešalo sa bolestné zavýjanie Pozora. Plakalo i zo sna zobudené dieťa, na ktoré sa nik neobzrel. Volalo ako inokedy, po tatíčkovi.

Úbohá sirôtočka, tvoj tatíčko nepocíti už viac bolesť. Ale kto nahradí tebe, čo si stratilo v tejto chvíli…?