ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sú dakedy v živote také dni a týždne, priam akoby stvorené učiniť človeka ešte horším ako je. Také týždne zapadli aj nad mlynom Zahradských.

Dobytok nechcel ozdravieť, pôsobil mlynárke mnoho strachu a úzkosti. Okrem toho sa pokazilo dolné koleso, priam keď už chceli začať mlieť, a kolár i kováč — oba boli na svadbe; nemožno ich dostať do práce. Keď konečne prišli a popravili, zase sa roztrhlo vrece. A všetko to prišlo práve po tej chorobe, v ktorej si bol Tomáš umienil, že sa polepší.

Nešlo to s polepšením, nešlo, keď bola tak každý deň nová príčina k zlosti. Netak si dal pozor, a stálo ho to hodne námahy, aby ženu tak surovo neokríkol ako ostatných.

Učňa vybil za každú maličkosť; nemohol mu chlapec po vôli ani kročiť. Aj Jurovi dal v maštali pár zaúch — no ženy sa nedotkol. Robil, akoby si ju ani nevšímal; zato ju však pozoroval deň čo deň.

Spávala na výške: ta ju boli vystrčili, keď ich chorá Evička zobúdzala plačom. Teraz jej už dieťa neplakalo; no ona sa dolu nebrala, a oni ju nevolali.

Keď sa jej spýtali — či on, či druhý — odpovedala vždy prívetivo, bárs sama s nikým, okrem Jura, reči nezačínala. S ním sa neraz rozprávala, keď spolu robili okolo chorého dobytka.

Raz v noci prišla veľká búrka. Mlynárovi napadlo, čo asi žena robí, či sa sama nebojí na výške; vyšiel teda za ňou.

Ležala na chudobnom lôžku — lebo jej mlynárka nedovolila tam hore periny drať — tak spokojne, ani v hodvábnej posteli. Blesky ju celú osvetľovali, hrom otriasal stavaním; ona spala, a tak pekne sa vo sne usmievala. Jednou rukou objímala veľkú knihu, túlila líce k nej, ani k najväčšiemu pokladu.

„Ona sa len tým potešuje,“ myslel mlynár; „snáď keby som aj ja z tej knihy čítaval a niečo sa poučil, bol by som lepším; ale ja nemám kedy.“

Bolo mu v blízkosti spiacej ženy akosi dobre, lebo on — tvrdý muž — sa bál. Cítil sa akoby bezpečnejším. Zostal tu sedieť, dokiaľ trvala búrka. Zrazu, keď hodne zahrmelo, zobudila sa: jeho nevidela. Chcel vedieť, či sa teraz nebude báť. Najprv preletel jej tvárou ustrašený výraz; zakryla si oči pred bleskom. No potom zopäla ruky k modlitbe, zavrela oči a ležala tichučko, až zase zaspala. Ona sa nebála!

Zamyslene opúšťal výšku, keď búrka stíchla.

Pravdu mal, dumajúc, že ona sa potešuje len Slovom Božím. Dostala sa Eva na lôžko neskoro; ale napriek tomu horelo malinké svetielko v lampáši ešte hodinu, a mladá žena sa ponárala do večných Božích právd, priam ako keď smädný kľakne k studienke, aby uhasil smäd. Nemala nikoho, kto by jej vysvetlil, ale Ten, ktorý sľúbil: „Budú všetci učení od Boha,“ ju vyučoval. Ten, ktorý túto knihu diktoval do pera, o ktorom je napísané: „On vás naučí všetkému, a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal,“ bol jej učiteľom. On oslávil v nej Ježiša, takže Ho poznala a mohla povedať: „Našla som Mesiáša, čo znamená Kristus.“ Už rozumela tej výpovedi: „Dal som sa vyhľadať tým, ktorí sa nepýtali na mňa; dal som sa nájsť tým, ktorí ma nehľadali.“

Ráno si tiež vždy privstala, aby mohla pokračovať. Keď jej cez deň čas a okolnosti dovolili, povedala, čo vedela a rozumela, Jurovi. Neraz, keď ich nechali pri dobytku v špinavej maštali, zmenila sa táto na maštaľ betlehemskú prítomnosťou toho narodeného Božieho Syna, o ktorom hovorili a ku ktorému sa Juro v tomto chlieve začal modliť, mysliac si: „Aspoň sa budem kľaňať s tými mudrcami, keď nemám zlata, aby som Mu ho priniesol.“

Celé Evanjelium Matúša a celú prvú knihu Mojžišovu prečítala Eva v priebehu tých dvoch týždňov, takých zlých pre mlynára. Ju neučinili horšou. Našla si to sladké pozvanie Božieho Syna: „Poďte ku mne všetci, ktorí pracujete a ste obťažení, a ja vám dám odpočinutie.“ Išla k Nemu; ale čím bližšie k Nemu išla, tým viac videla, aká je hriešna.

Najviac ju trápila zamýšľaná samovražda. Vtedy by sa bola pripravila o večný život. On volal, ona uverila, že jej dá odpočinutie; išla, a On jej ho dal. Poznala, že On je tým Božím Baránkom, ktorý sníma hriechy sveta.

Našla si aj výpoveď: „Vezmite moje jarmo na seba a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“

Vysvetlila si to tak, že má každodenne na ňu vložené bremä vziať tak ticho, ako Tomášove volky svoje jarmo, a tak trpezlive ho niesť, ako niesol Pán Ježiš kríž na Golgotu. Keď sa chcelo všetko v nej vzbúriť proti svokrinej nespravodlivosti, pomyslela si na toho tichého, pokorného Ježiša a našla odpočinutie svojej duši. A keby toto jarmo musela niesť až do smrti — veď ďalej ho neponesie. Výpovedi: „Moje jarmo je užitočné a moje bremeno ľahké,“ ešte nerozumela, lebo nevedela, čo znamená trpieť pre Krista.

Veľmi bola Pánovi vďačná za to, že muž nebol na ňu taký zlý ako inokedy, bárs bola sklamaná. Po tom rozhovore v sade zdalo sa jej, že to bude predsa inakšie. Bola si namyslela, že si ju Tomáš priľúbi, že sa bude smieť k nemu privinúť ako druhé ženy; no ráno už videla, že sú si takí cudzí ako predtým. Zabolelo ju to veľmi; utiahla sa ešte viac a tým vrúcnejšie sa privinula k Pánu Ježišovi. O Ňom vedela a cítila, že ju skutočne a verne miluje.

Prvý týždeň často musela myslieť na cudzinca, ktorý jej ukázal, čo má činiť, a ktorému by sa bola rada poďakovala.

Na druhý týždeň prišiel Juro z píly — kam ho poslala mlynárka — veľmi rozradostnený.

„Počujte,“ vravel, „mladý Murány je celkom inakší človek ako ostatní. Ako ten vie rozprávať o Bohu a o Kristu!“

Hneď si pomyslela, že to bude asi ten cudzinec. Jurovi bolo dobre: chodil ta neďaleko pásť býky, dokiaľ aj tie neochoreli. Tri či štyri razy hovoril s Muránym, a v nedeľu večer temer celú hodinu; len škoda, že to Juro nevedel vyrozprávať. Rozumel tomu; srdce sa mu rozohrievalo. Išiel by za Kristom trebárs do ohňa; ale hovoriť o tom nevedel. Ó, ako túžila Eva zísť sa zase s Muránym! Aspoň aby mu mohla povedať, že už nie je stratená. Všeličo by sa ho pritom opýtala, čomu nerozumie; on by jej to iste vysvetlil.

Ale prešli štyri týždne od onej pre ňu tak významnej nedele — v ktorej ju Boh zastavil nad samou priepasťou, priam keď už mala na veky zahynúť — kým sa jej splnila túžba.

Poradil ktosi mlynárke, že hájnička zná zeliny pre chorý dobytok. Domnievala sa, že bárs už všetko skúsila, snáď toto osoží. Poslala nevestu na pílu. Murányovci sa už boli presťahovali.

Ó, ako rada Eva poslúchla! Ako rýchle obliekla na seba sviatočné šaty a vybehla z domu!

Dole pri potoku zastavil ju Tomáš:

„Kam ideš?“

Povedala mu.

„Spýtaj sa tiež, či nám porežú ten orech,“ nakladal jej a hľadel za ňou aj keď už bola zmizla.

Potom dal sa skoro zúrivo kopať a vyhadzovať štrk. Hneval sa sám na seba. Sto ráz už povedal matke, že Evu ani nechce vidieť, že sa toho nikto nedožije, aby si na ňu privykol, tým menej, aby si ju priľúbil. A teraz sa ňou musel ustavične zaoberať. Vždy ju mal pred očami, buď ako odpočívala medzi tými nezábudkami pri ceste, taká opustená, alebo tam na výške v tej hrmavici. „Odkedy to dieťa umrelo, je celkom inakšia,“ uvažoval. Prial si, aby prišla za ním, aby jej pomaly mohol ukázať, že sa smie k nemu blížiť. No aby ona alebo celý svet zvedel, ako veľmi začína o ňu stáť — to si neprial.

No ona mu nešla na oči, keď nemusela; a keď musela, zastala si vždy tak ďaleko, ako ju to sám bol naučil.

Ach, ako by sa to len dalo spraviť, aby on mohol s ňou žiť tak ako ostatní mužovia so svojimi ženami, bez toho, aby sa musel pokoriť?

Ona sa medzitým ponáhľala na pílu. Neraz videla chalúpku pri nej stojacu; no teraz sa až podivila, aká bola obnovená. V prednej izbe mali dlážku,^[23] veľké okná, plné rozkvitnutých kvetov.

Veľmi prívetive privítala hájnička nečakanú návštevu. Vypočula Evinu žiadosť a bola ochotná pohľadať zeliny. Dala jej všelijaké rady, a potom, vidiac, ako sa s úľubou obzerá po dome, vodila ju počnúc od prednej izby po celom stavaní.

„Ako tu máte všade pekne, ako čisto!“ divila sa Eva.

„Vieš,“ hovorila hájnička s chválou, „Miško dá veľmi na čistotu. Vo svete sa ľudia ináč opatrujú ako my tu. Nábytok v prednej izbe obstaral všetok nový; aj na nové obliečky nám kúpil, že je to nezdravo, keď človek spí v zašpinenom. I na postele obstaral prikrývadlá, lebo že sa to nepatrí, aby bolo vidieť periny. Pre hnoj našiel miesto za stavaním; spravil na maštali okno, kade sa môže von kydať, žeby sme to nemali pred očami. Preto je dvor taký čistý. Ešte mi sľúbil spraviť v ňom záhradku na zeleninu.“

V kuchyni sa Eve ľúbil malý úhľadný sporák a pec so zavretým komínom. „Aj my to u nás musíme mať také čisté,“ myslela si Eva. „Keď aj nie všade také pekné, tak aspoň v prednej izbe.“

Hájnička bola rada, že má komu rozprávať o synovi, a ešte viac, že ju Eva tak pozorne počúva. Otvorila v prednej izbe skrinku v stene, ukázala milému hosťovi koľko má jej Miško kníh. „Prezri si,“ hovorila, „kým ti ja nájdem tú zelinu.“

S úctivosťou vyťahovala Eva jednu knihu za druhou. Boli niektoré aj v cudzej reči. Nakoniec, keď všetky prezrela, vytiahla Bibliu. Bola malá, ale iste často používaná. Ako tak prehŕňa listy, vypadol z nej obrázok zakrútený v jemnom papieri. Zodvihla ho a zahľadela sa naň. Predstavoval peknú paniu. Na kolenách sedelo jej utešené malé dieťatko, vedľa na stoličke stál ešte krajší chlapček, a za stoličkou, držiac na rukách trochu väčšie dievčatko, opieral sa on — neznámy Evin priateľ. To bola iste jeho žena a deti. Ach, ktoré mu z nich zomrelo? Vravel, že synček — teda ten utešený chlapček. Ako si opiera hlavičku o tatíčka, ani čo by vedel, že ho už musí skoro odísť. Dobre, že ho má aspoň na obrázku. — Smutné čierne oči zvlhli slzami.

„Dobrý deň! Vitajte u nás!“ zaznelo v tom za ňou. Obzrela sa rýchle, rumenec zahanbenia šľahol jej pod vlasy.

„Ďakujem pekne; nehnevajte sa, že vaše veci prezerám,“ ospravedlňovala sa v zmätku. „Tetička mi dovolila.“

Mladý muž sa usmial. „Našli ste môj malý poklad, ktorý z mojich ešte nikto nevidel! — Či ho snáď videla mamička?“ dodal akosi preľaknuto.

„Nevidela. Obrázok mi vypadol z Biblie.“ Podala mu ho. Zakrútil ho do papiera a vzal k sebe. Ponúkol ju, aby si sadla, kým mamička nájde zeliny.

„Nazajtra máme už mnoho dovezené, ale pozajtra, ak dá Pán dožiť, istotne porežeme. — No ako ďaleko ste už prišli v čítaní Božieho slova?“ začal na veľkú radosť mladej ženy.

Povedala mu dôverne všetko. Pobádaná ďalšími otázkami vyznala, čo jej je nejasné; a hľa, on jej to tak ľahko vysvetlil. Nedbala by ho do večera počúvať.

Hájnička sa zatiaľ vrátila a počúvala ich. Eva vedela, že musí domov, ak nemá byť zase hriech o to, že prišla neskoro. No ako sa má odtrhnúť?

Konečne vstala a poďakovala za zeliny. Oba vyšli s ňou pred dom.

„Evička, prídi k nám aj druhý raz v nedeľu!“ zvala srdečne hájnička. — Ako rada sľúbila!

No keď chcela mladému mužovi podať ruku, neprijal ju. „Pôjdeme kus spolu, mám prácu v dedine.“

Nuž tak šli spolu. Predkladal jej otázky; ona odpovedala.

„Nemohla som rozumieť,“ vravela konečne, „čo tým Pán Ježiš myslí, že máme nenávidieť otca, matku, brata, sestry pre Neho, a že ich máme opustiť.“

„To On tak nemyslí podľa litery, lebo v Ňom niet nenávisti, jedine k hriechu. On hovorí len to, že keď otec alebo matka, žena lebo muž, dcéra alebo syn by žili hriešny život a chceli by nás priviesť k hriechu, máme nenávidieť ich hriech a radšej ich opustiť, než aby sme sa pre hriech odtrhli od svätého Boha.“

Videl, že mu dobre rozumela. Kráčali popri potoku tečúcom prudko prostriedkom lúčin do doliny. Z oboch strán boli zalesnené kopce a krásny život prírody. Sprevádzal ich spev operencov; všetko rozprávalo o šťastí.

No tie hory akoby prestali šumieť a čakali, ako mladý muž vysvetlí pozornej žiačke nešťastie, pre srdce človeka na zemi najväčšie: odtrhnutie sa pre Krista od všetkého, čo sme predtým milovali. — Nepadlo mu to ľahko. Krutý boj písala tajomná ruka na jeho čelo, keď konečne siahol do vrecka, vyňal obrázok a ukazoval jej ho. Sadli si na odťatý strom pri potoku.

„Pozrite sa, Eva, tu je obrázok mojej ženy; ako som ju miloval, to zná najlepšie sám Boh.

Keď si ma našiel Pán Ježiš, blúdili sme obaja po širokej ceste.

Priniesla mi veľké veno, boli sme bohatí; pritom mladí, šťastní podľa úsudku sveta.

Duch Svätý mi otvoril oči a chcel otvoriť aj jej. Pán Ježiš nás volal oboch. Ja som poslúchol a šiel; ona — nechcela.

Potom nám vzal Pán Ježiš synáčika, na skúšku, či snáď sa aj ona roztúži po tej novej zemi, kam ho preniesol. Žialila za dieťaťom, ale zármutok hľadela zabudnúť v radovánkach sveta. Zanedbávala svoje dcérušky. S hrôzou som premýšľal, ako budú vychované, keď matka nechce ani počuť o Pánu Ježišovi.

Za krátky čas zomreli aj ony, za dva dni obe. To ju veľmi zronilo; za čas bola krotšia a počúvala, keď som jej čítal Božie slovo. No potom chcela, aby som sa zúčastnil na veci, ktorá bola celkom podľa vôle sveta, ale pred Bohom hriechom. Bol som prinútený oddeliť svoje imanie od jej imania, aby sa mojimi — Pánom zverenými peniazmi — nešírila Satanova ríša.

Previedla si svoje. Žila pre svet a jeho rozkoše. Ja som žil pre Krista, ktorý ma vykúpil. On bol jedinou mojou silou v tom súžení a protivenstve, aké sa hrnulo na mňa zo všetkých strán.

Konečne nebolo možné ďalej spolu žiť; odhodlal som sa navštíviť rodičov a postarať sa o nich na staré kolená. Tak sme sa rozišli; pre nič iné, len pre Krista.

Myslíte si, keby som bol urobil milovanej žene po vôli a začal s ňou znova hrešiť a blúdiť tak ako prv, že by som bol hodný Krista?“

Upierala na neho pohľad plný sústrastného porozumenia.

„Ach, prečo len ona nechcela!“ vzdychla žiaľne a zahľadela sa do krásnej paninej tváre.

„Má vás rada?“ pýtala sa detinsky.

„Dnes už nie,“ vetil bôľne.

„Ale mala vás rada?“

„Ó, áno, veľmi, tak ako ja ju. Dnes ma nenávidí.“

„A vy ju?“ namietla nesmelo.

„Ja ju milujem viac než kedy inokedy, pretože vidím jej zahynutie. Aj život by som rád položil, len aby ona bola zachránená.“

„Tak sa teda vráťte za ňou.“

Zavrtel hlavou. „Ona sa musí vrátiť ku mne.“

„A urobí to?“

„Keď urobí pokánie a pôjde k Pánu Ježišovi, áno; ináč nie.“

Sklonil hlavu do oboch dlaní. Koľko bolesti bolo v tomto nemom posunku!

Sedeli chvíľu mlčky. Eva nevýslovne súcitila s ním. Keby mala krídla, zaletela by najradšej za tou peknou, ale zlou paňou a prosila by ju, aby sa vrátila k Pánu Ježišovi a tak i k mužovi. Zároveň veľmi túžila potešiť ho aspoň jedným slovom; keďže znala len jedno, čo ju v jej zármutku potešovalo, vyriekla:

„Pán Ježiš vás má rád, On vás neopustí!“

Nesmelo mu položila ruku na plece.

Siahol po nej a zaradoval sa. Mal v očiach slzy, ale tvár tichú, pokornú, ako more po búrke, keď nad ním zasvietilo slnko.

„Viem to, Eva. Tak neopustí ani vás. Myslím, že už rozumiete, čo Pán Ježiš od vás žiada. Pamätajte si: bárs ako bolestné je to, čo ma postretlo, predsa nikdy neprestanem Pánu Bohu ďakovať, že mi pomohol zvíťaziť a potlačiť vlastné srdce, keď mi stálo v ceste, a tak ísť za Ježišom. Prosím, nech to, čo ste počuli, zostane vo vašom srdci. Nechcem, aby niekto súdil moju úbohú ženu.“

„Ó, nepoviem!“ sľubovala. „Len vás prosím, keby ste zvedeli voľačo dobrého o nej, potom mi poviete.“

Stisol vrelo jej ruku: „Zo srdca rád.“

Pokročili zase, a čo nevidieť boli na rozhraní, kde sa im delila cesta.

„Milá moja priateľka,“ vravel pri rozlúčení Murány, „váš život je tvrdá škola; ale čokoľvek by sa s vami stalo, nikdy nezabudnite, že Pán Ježiš vás miluje, a buďte hotová radšej umrieť, ako úmyselne hrešiť. Všetko, čokoľvek by sme stratili, sľúbil nám On stonásobne nahradiť; ale keď Jeho stratíme, nezostane nám na svete nič, len žalosť a potom večný žalár.“

Vštepila si tie slová hlboko do srdca; ako hlboko, ukáže až čas.