ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lekár, ktorého Murány doviedol do domu, prezrel chorú, pokrútil hlavou, predpísal jej lieky a nariadil, že sa nesmie ani hýbať ani prevážať. A keď už sadol na vozík, povie Muránymu: „Bude to div, ak tá mladá žena z toho vyjde, pretože má nebezpečne otrasený mozog; len veľmi dobrá opatera a tichosť môžu ju zachrániť pred pomätenosťou.“

Nepovedal Murány doma nič zo slov lekára; zaviezol sa s ním sám pre lieky a na spiatočnej ceste zamieril k mlynu.

Tomáša našiel sedieť v mlynici s hlavou sklonenou do oboch dlaní.

„Čo idete?“ zavolal nastrašene.

„Idem pre vás; nechajte mlyn mlynom, a poďte k nám. Eva je nebezpečne chorá. Doktor ju zakázal prevážať. Musíte ju teda nechať v našej opatere.“

„Snáď len nepovedal, že umrie?“

Ako v kliešťoch zovrel Tomáš priateľovu ruku; cítil, že mu je tento muž priateľom.

„Život i smrť je v rukách Božích; lež poďme za ňou.“

Neobzrel sa Tomáš na mlyn. Čo mu bolo po všetkom?! Na srdce zaľahla mu skala. Ako opitý potácal sa za Muránym, a potom, hoci kone dobre utekali, zdalo sa to obom mužom celou večnosťou, kým dorazili k píle.

Keď zastal Tomáš nad ženou, podobnou zlomenému kvetu, najradšej by sa hodil k nej na kolená, taká divoká bolesť ho zovrela.

Hájnička, vidiac ho nehybne stáť bez slova a hľadieť na ženu, myslela si s horkosťou: „On je ako kameň.“

Prial by si Tomáš byť kameňom, aby necítil pálčivú bolesť, výčitky svedomia, ktoré mu razom pripomínalo, že jej prisahal pred Bohom a pred ľuďmi mnoho, a nič nedodržal. Všetko, čo vtedy v chráme hovoril, bola nepravda. Klamal Boha i ľudí, klamal ju — ach, a nič sa nedalo napraviť! Ak ona zomrie, zostane naveky krivoprísažníkom. Povedal doma matke a sestre s bolestným vzdorom, že Evu nechá tu u cudzích ľudí, a hľa! — musel tak skutočne urobiť. Nesmel si ju vziať, hoci by ju najradšej preniesol na rukách. Musí ju nechať pod cudzou strechou trpieť za ich hriechy — a snáď i umrieť. — Zastonal by hlasite…

Murány pripravil liek a hájnička zodvihla Eve hlavu, že jej ho dajú užiť. Prihovárala sa jej materinsky, láskavo.

Aký jej bol Tomáš vďačný za tú dobrotu, hoci ho v srdci bolelo! Napadlo mu, že keď nedávno po Evičkinom narodení bola Eva chorá, nechali ju ležať na výške a nikto sa jej ani len nespýtal, ako sa má, ani jej vody nepodal.

Murány ju prebral z polosna, v akom zotrvávala. Otvorila oči veľké, ligotavé, ale života si v nich nevidel; i keď liek užila nehla ani brvou.^[28]

Tomáš sa ďalej nezdržal; odstrčil hájničku — Murány ustúpil mu sám — a skloniac sa nad ženou, prinútil tie krásne oči, že museli na neho hľadieť.

„Eva, Eva!“ zvolal zúfale. „Nepoznáš ma? Len slovo mi povedz, len jedno slovo, čo ťa bolí?“

Trhla sebou a násilne premohla strnulosť. „Poznám,“ preriekla po chvíľke, kladúc si ruku na čelo.

„Hneváš sa na mňa, že som taký ukrutný a zlý!“

„Nehnevám,“ pokúsila sa o úsmev. „Pán Ježiš káže milovať aj nepriateľov.“ Zavrela oči.

„Ach, neusínaj, povedz mi, čo ťa bolí?“

„Hlava i srdce.“

„Cítite bolesť pri srdci, milá Eva?“ sklonil sa i Murány.

Obzrela sa na neho. „Áno.“ Položila si ruku na srdce. „Keď ma nikto neľúbi; ani moja mamička o mňa nestojí. Mlynárka nemôže na mňa hľadieť. Tomášovi som protivná. Niet na svete človeka, ktorý by o mňa stál; a Evičku mi pochovali. Nemám nikoho. Áno, bolí ma srdce. Pôjdem ta, do toho splavu… Ach, nepôjdem, neskočím — to je hriech, tak sa nejde do neba. Tam sú tie čary. Čo ma aj zabijete, predsa nesmiete hrešiť s mojím vedomím.“

„Ona hovorí z cesty“ — zalomila hájnička rukami. „Chuderka; čo ju trápilo, aj keď sa nikdy nežalovala, to nám teraz povedala.“

„Nechajme ju na pokoji. Lekár nariadil ticho; nesmieme sa jej prihovárať.“

Murány odtiahol Tomáša od postele. Nebránil sa, prešiel k oknu, hodil sa na lavicu, vyložil ruky na stôl, hlavu na ne, a hájnička videla, že nie je z kameňa; ale nepoľutovala ho, ba z celého srdca sa hnevala na neho. Za nič na svete nepovedala by dobrého slova. A on tak veľmi potreboval to slovo! Zúfalosť rvala mu srdce ako taký dravý vták, keď priletí k svojej obeti a trhá ju.

Presvedčil Evu, že mu bola protivná, a teraz, keby aj dva životy za to dal, už ju nemôže presvedčiť, ako veľmi mu je drahá, že by radšej i sám umrel, než by ju mal oželieť.

No či ani Murány nemal s ním sústrasť? On, ktorý vedel, že „prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo“, a že teda hľadá túto stratenú dušu.

Ó, áno, on hlboko cítil s ním, ale pomôcť mu nemohol. Lebo sú v živote kresťana okamihy, v ktorých, ak Boh nedá slov potešenia, ktorým by mi prehovoril k blížnemu a sám ich nenájde. Najlepší dôkaz, že potešenie akéhokoľvek druhu nie je z nás, ale z Boha. A keď Boh človeka prebúdza zo sna hriechu, nesmie človek mierniť Jeho tresty.