ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vysoko na Lipovci zotínali bratia Lányovci pekný buk. Drevo stonalo, ako čo by cítilo tie smrtiace údery, zvlášť, keď priložili veľkú pílu.

Keď Jožko zasadil poslednú ranu a obaja bratia uskočili, zastonal ešte bolestnejšie a s rachotom rútil sa na zem.

„Vidíš, Jožko,“ hovorí Lány, zastanúc nad stromom, medzitým čo si brat zotieral pot z čela, „aj v Slove Božom je o zoťatých stromoch. Je tam napísané: „Už aj je sekera priložená na koreň stromov; každý tedy strom, ktorý nenesie dobré ovocie, sa vytína a hádže na oheň.“ To sme my ľudia. Celý svet je veľká hora. Pán Boh hľadí na nás a vidí, že na nás nieto dobrého ovocia.“

Jožko pozrel zadivene spod rias na brata; čo, a ako to rozpráva? Už niekoľko dní hovoril také slová. „Čo si ty teraz taký,“ hovoril s núteným smiechom; „však si predtým tak pobožne nerozprával!“

„Máš pravdu,“ prisviedčal sedliak.

Ľahli si odpočinúť neďaleko zoťatého stromu. Lánymu napadla túžba rozprávať bratovi, čo sa to s ním stalo. Bol aj on stratený a musel sa vrátiť k Bohu, ak nemá byť vyhladený. Jožko hľadí na neho kamdiaľ udivenejšie. „Tak som prišiel k Pánu Ježišovi,“ končil. „On ma prijal a odpustil mi.“

„A čo budeš teraz robiť?“ pýtal sa ho zrazu mládenec cudzo, nemôžuc ukryť svoj odpor proti bratovi.

„Čo budem robiť? S Božou pomocou žiť tak ako to káže Pán Boh — podľa Jeho svätých prikázaní. Nebo si tým nezaslúžim, to mi už daroval Pán Ježiš, ale urobím to z vďačnosti za to, že ma miluje a odpustil mi. Jožko, prosím ťa,“ — vzal Lány bratovu ruku, „navráť sa aj ty k Pánu Bohu, lebo aj ty si veľmi ďaleko od Neho.“

„Mne je dobre tak ako som,“ striasol mládenec prvé pohnutie. Bratova dobrota ho pálila. Vedel, že on je od Boha ešte ďalej ako brat. Keby Martin vedel! „Chcem už spať, dosť sme sa natrápili,“ vravel, skrývajúc tvár vo vonnom machu; robil sa, že spí, až skutočne zaspal.

Nevidel brata, ako stojí nad zoťatým stromom a díva sa naň. „Tak mohol Pán Boh zoťať aj mňa, keby bol náhlivý,“ myslel, „iste prosil Pán Ježiš aj za mňa, ako ten záhradník, ktorý dostal rozkaz: „Vytni ho! Prečo i tú zem darmo kazí?“ Ako často som počul to evanjelium, a nič som z neho nerozumel; teraz už rozumiem. Dobrý, milostivý Boh sa zmiloval nado mnou a zhovieval mi. Ba či to ten strom bolelo, keď sme doň ťali, až sme mu preťali všetky žily? Ak ho to bolelo, teraz ho už nebolí. Ako u človeka: aj toho smrť podtne — niektorého najprv málo, až mu dá poslednú ranu. Ako je to, keď umiera človek, keď sa lúči duša s telom? Však to len musí bolieť, keď tak dlho v tele bývala a potom musí preč! Príde vtedy Pán Ježiš na pomoc? To zviem, až príde moja posledná hodina. Myslím, že keď som Jeho, tak ma neopustí ani v najväčšej biede.“

Dlho stál Lány pri strome a premýšľal. Jeho predčasne zostarnutá tvár rozjasňovala sa kamdiaľ viac nebývalou mladosťou. Videl si na ňom, že je ešte len vyše tridsaťročný — asi vo veku Pána Ježiša, keď chodil po zemi. Jeho tvár niesla výraz nie dobráckosti a poddajnej slabosti, zato skutočnej dobroty, krotkosti, tichosti a lásky.

„Prečo by som mal myslieť na smrť? Som mladý!“ Pokrútil hlavou, ľahol si neďaleko brata a dal sa premýšľať, ako bude žiť podľa Božej vôle, ako si vychová Aničku, aby bola dobrá a milovala Pána Ježiša. Usínajúc snil ešte ako privedie Annu i brata k Bohu. — A pekne sa mu to snilo.

No keď prišli o niekoľko hodín domov, presvedčil sa Martin, že to s tým vedením Anny k Bohu pôjde veľmi pomaly.

Hneď ako prišli, rozprávala im, čo sa porobilo u Zahradských. Zväčšila Evinu vinu nakoľko mohla.

Ale kto opíše jej úžas, keď si muž rozhodne zastal na stranu švagrinej, dokladajúc, že urobila dobre a učinila nad oboma rodmi skutok milosrdenstva. A keď potom mierne, no s určitosťou Anne zakázal, že nikdy viac v dome nestrpí čary, ani jej nedovolí chodiť za veštkyňami, to ju, i brata prekvapilo. Kto by mohol pochybovať, že sa Anna nahnevala a že prišlo to, čo očakával? Utiahla mu manželskú lásku dokazovanú v poslednom čase.

Ale on ináč nemohol. Stal si raz rozhodne na Božiu stranu a už nemohol späť, za žiadnu cenu. Bol hotový, ako Eva, všetko stratiť, len aby nenahneval Boha a nezarmútil Pána Ježiša.