ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V tichom úkryte velebných hôr, medzi stovekými stromami, stála sadom a dvorom otočená stará horáreň, v ktorej dlhé roky bývala rodina Murányovcov, lebo už jej tretí člen bol panským hájnikom.

V pondelok ráno, ešte len svitlo, už rúbal hájnik Ondrej pred domkom drevo. Zamyslený pri práci ani nezbadal, že chodníkom z hory dakto k nemu kráča.

Slniečko prichádzajúcemu hodilo do cesty hodne lúčov svetla; iste sa mu ľúbil. Bol statne urastený, ako tie stromy vôkol neho. Je málo ľudí, ktorým by panská šata tak pekne stála, ako ten jednoduchý oblek. Treba sa mu len raz pozrieť do tváre, a zďaleka poznáš, že mu život dala slovenská mať, hoci pekná, plná brada a krátke, pristrihnuté vlasy gaštanovej farby kalili trochu slovenský ráz.

Muž bol asi tridsaťročný. Bárs bol jeho zjav skôr silný ako útly, predsa spočívalo v ňom dačo tak jemného, že si sa až zadivil.

Len chvíľku hľadel na rúbajúceho hájnika. Tento sa práve chystal preťať hodne uzlovitý kus dreva, keď ho vtom objalo mužné rameno.

„Dobré ráno, tatíčko! Ja vám to pretnem.“

Hájnikovi od úžasu vypadla sekera.

„Ale, Miško, tys’ už tu?“

„Ako vidíte. No nechajte ma, prosím, nech vám to rozrúbem.“

„Ale, prečo by si rúbal; však to nemusí byť. To som ja len tak začal, aby nezavadzalo,“ bránil sa otec.

No syn sa len usmial; zhodil kabát, položil na neďaleký peň i s hodinkami, a niekoľkými silnými údermi rozkálal drevo.

Hájnik hľadel na neho; bolo v tom pohľade niečo zvláštneho — i láska a otcovská pýcha, i zvláštna dákasi úcta. Tak nehľadievajú otcovia na synov. Murány hľadel snáď preto tak na syna, že sa k nemu vrátil ako pán, že prišiel, aby ho opatril na staré dni; jeho, ktorý veru deťom nikdy nepreukázal pravú otcovskú lásku. Za mladi hodne pil, a príduc domov, trýznil ženu i deti. Neraz práve tento syn sa s ním pasoval, keď chcel biť matku.

Však aj prv, než utiekol do sveta, mali spolu nepeknú hádku. Hájnik sa vždy za ňu hanbil, keď už bol starší.

Syn sa vrátil z odvodu, kde ho nevzali, lebo mal chybu, ktorá ho oslobodila od vojska na celý život. Vrátil sa, ako mnohí iní, nie celkom triezvy, a prišiel práve vtedy, keď otec stál nad matkou a oháňal sa, len biť a biť. Tu ho vzal syn ani dákeho chlapca, do silných rúk a vyniesol von z chalupy do šústnika.^[18] Nemohol sa mu obrániť; zavrel ho tam ako — neprirovnávajúc — dákeho psíka, ani ho nepustil; až ráno.

Potom, bárs už oba boli triezvi, povedali si zlé slová.

„Musím od vás preč,“ vravel syn konečne; „lebo vy budete vždy len zle robiť. Ešte som vás nechytil, ale ma doženiete k tomu, že vás vybijem; a keď začnem biť, a zlosť ma pochytí, mohol by som vás zabiť, a to by bol veľký hriech. Radšej sa tak stratím, aby ste o mne nikdy nepočuli, ani ja o vás.“

Nuž, čo sľúbil, to aj vykonal. Na druhý deň v noci ušiel, a prešli dlhé roky, než sa o ňom slova dozvedeli. A teraz tento syn prišiel, a ani baránok by nemohol byť krotší ako on. Celá jeho myseľ bola obrátená len k Bohu; každé slovo, ktoré povedal, všetko, čo vykonal, svedčilo o tom. Videl u nich všeličo zlé, keď sa vrátil; ale nekarhal a nenapomínal. No akoby bol priniesol do stavania svetlo, a pri tom svetle všetko bolo inakšie.

„Ako sa len človek môže tak premeniť!“ myslel hájnik často, i teraz, keď díval sa na syna. To bolo to, čo ho naplňovalo takou úctou k nemu.

Nedomyslel, lebo syn skončil, obliekol sa a vnišli spolu do stavania.

„Miško, už si prišiel?“ zadivila sa i hájnička, a bežala oproti synovi, ktorý ju to kedysi tak bránieval.

Privinul ju k sebe; a veru si sa až mohol podiviť, kde vzala taká malá, slabá osôbka takého syna. Veď by ju na rukách mohol nosiť ako malé dieťa.

„Bolo mi tam samému smutno, mamička; a keď ešte nemám robotu, prišiel som sa pozrieť, dokiaľ mi ľudia dôjdu, či ste zdraví povstávali.“

„Však sme, chvála Bohu, zdraví; ale ani upratané ešte nemáme,“ zamrzelo matku.

„Bude pekný deň; vynesieme tie periny na slnce, mamička,“ ponúkol sa syn a už aj uvádzal slová v čin. Otec nechcel zaostať; nemusela sa hájnička unúvať s ťažkými perinami. Aspoň rýchle upratala a zamietla; pootvárala okná, vediac, že to syn má rád, prestrela na stôl čistý obrus a nakrájala chlebíček.

Kravičku mala už opatrenú, len ju rýchle podojiť. Než sa syn s mužom vrátili, bolo už mlieko na stole. Bola rada, že ich vonku ktosi pribavil, kým to všetko vykonala. Syn sa pomodlil a začali jesť.

Murányovci inokedy mlieko neraňajkovali, sotva v nedeľu si ho dopriali; ale keď syn hovoril, že aj on bude jesť polievku, dala radšej aj pre seba mlieko, len aby ho mal aj on.

Hájnik zapíjaval každé jedlo, ale po mlieku nemal chuť na pálenku. Odkedy bol syn doma, ešte ju doma nemal, len potajomky si upil von z domu, no i to veľmi mierne, aby syn nezbadal.

Pri raňajkách hovorila matka so synom jedno-druhé. Prosil ju, aby prichystala robotníkom raňajky, že ich hneď vezme so sebou.

„Nie, synku, čoby si ty niesol!“ bránila. „Chcela som aj tak ísť pozrieť; od piatku som tam nebola.“

„Pôjdete so mnou, mamička; to budem ešte radšej. — A vy tatíčko?“

„Ja za vami prídem až z Lipovca. Majú tam brať panské siahy, musím byť pri tom.“

„No tak sa nebudeme zdržiavať, len ešte duše nasýtime nebeským pokrmom.“

Syn doniesol Bibliu, a bolo radosť vidieť, ako ho oba starí počúvali, keď čítal tie večné pravdy Božie a k nim pridával poznámky, že by im aj dieťa muselo rozumieť.

Čítal o Natanaelovi, ako ho videl Pán Ježiš pod figovníkom; tak vraj vidí každého. Hájnik musel vždy na to myslieť, keď sa sám poberal horou. Syn Boží videl teda aj jeho, videl ho vždy, čokoľvek robil, zlé i dobré. Veľmi ho to mrzelo. „Prečo mi to ešte nikto nepovedal, že On ma vždy vidí? Bol by som si dal lepší pozor.“

Matka so synom kráčala popredku chodníkom. Nedala si hájnička synovi vziať raňajky; bola príliš naučená nosiť nôšky.^[19] Vzal jej teda aspoň chlebíček.

Aby mala ľahšie, išiel pred ňou, a keď prišli do húštia,^[20] rozhŕňal jej halúzky. Ak bolo dáke drevo na chodníku, odstránil ho, ani pred nejakou paňou. Inému by to ani na myseľ neprišlo. Bola vždy rada, keď mu mohla pozrieť do drahej tváre. A ešte radšej bola, keď prišli na cestu a mohli kráčať spolu. Veď veľmi túžila po takej chvíli samoty, kde by mu mohla nazrieť do srdca a zvedieť, ako sa mal v tom svete.

Včera sa jej pýtali ženy, či nemá niekoho: musela sa im priznať, že syn o sebe nikdy nevraví, že o tom ešte nič nevie. Všeličo im vyprával o cudzích, ďalekých krajinách; hovoril ako kniha.

Najradšej rozprával o Božích veciach, a to by ho nikdy neboli ustali počúvať.

„Ach, synku,“ začala hájnička, odkašliavajúc si, tak jej akosi slovo v hrdle viazlo — „veď si mi ešte o sebe nič nepovedal.“

Sklonil sa k nej. „A čo chcete vedieť, mamička moja?“ V jeho hlase bolo toľko lásky, že sa jej celé srdce zahrialo.

„Nuž, chcela by som vedieť, či tam máš niekoho v tom svete, keď si len sám prišiel domov?“

Videla, že ho jej otázka akosi zabolela.

„Ten, koho tam mám, mamička, kto ma tam činil šťastným a uľahčuje mi všetko, prišiel so mnou aj sem.“

„Kto, synku?“

„Pán Ježiš, mamička. On vraví: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta.“ No ja viem, čo vy chcete. Chceli by ste vedieť, či som sa oženil a či mám dietky, pravda?“

„Áno, synku, to by som rada vedela,“ ožila hájnička. „Oženil som sa pred piatimi rokmi a mám tri dietky.“ „Ale,ozaj?“ potešila sa. „A ako sú teraz bez teba?“

„Dobre, mamička, mám ich starostlivo schované, a som navždy zbavený starosti o ne; sú tam…“ ukázal na nebo. „Ale, Miško,“ zľakla sa žena a sústrastne zavrela synovu pravicu vo svojej, „povedal si, že ich máš, a zomreli ti; však už nič nemáš, chudáčik!“

Zakrútil hlavou. „Mýlite sa, mamička; či snáď preto, že mi ich Pán Ježiš — ktorý dietky miluje — vzal k sebe a uchránil pred hriechom a zahynutím, prestávam byť ich otcom a ony mojimi deťmi? Nie! Ja som ich nestratil, ako ste vy kedysi stratili mňa, keď som od vás utiekol. Keby žili dnes na zemi, boli by tiež ďaleko za morom, a predsa by boli moje.“

„Áno, synku, Pán Boh je dobrý, že ťa takto potešil. Ale keď ich nemôžeš už ani vidieť, ani vravieť s nimi! Spoza mora by si dostal aspoň list, ako sa im vodí; takto, kým žiješ, nedostaneš správy.“

„Jedno viem: sú tam, kde „nebude na nich biť slnce vo dne, ani mesiac v noci; nebudú lačnieť ani smädniť viacej; Baránok Boží pásť ich bude, a dovedie ich k živým studniciam vôd; Boh zotrel každú slzu z ich očí“. Bolesť neucítia, úzkosť nikdy nepoznajú; nebudú už plakať, smrť im už neublíži; sú živé večne. Neplačte, mamička, nad nimi, ani nado mnou. Ony sú nasýtené, a ja som pokojný.“

Sňal klobúk z hlavy, prehrnul si husté vlasy; jeho zvlhnuté oči zaslali vďačný pohľad k nebesiam.

No hájnička nemohla sa len tak utíšiť; veľmi ju dojali synove slová.

„Aké si to mal deti?“

„Chlapčeka a dve dievčatká. Bol by som vám ich doprial vidieť, také pekné, bielučké, zlatovlasé holubičky.“

„Ach, však ti muselo byť veľmi ľúto za nimi!“

„Ó, áno! Pamätáte sa, ako som kedysi želel za tými dvoma bielymi holubicami, ktoré nám odniesol jastrab? A ako by som neželel, keď mi smrť vzala môjho Janíčka? Zomrel chudáčik na záškrt. Držal sa ma okolo krku. „Tatíčko môj!“ boli posledné slová z tých drahých ústočiek; v náručí mi zomrel, môj prvorodený, moja radosť a pýcha. Koľko nádejí som doňho vkladal! Ale iste by sa nič z toho, čo som s ním zamýšľal, nebolo podarilo; a tam hore mali pripravenú takú malú korunu, ktorá pristala na jeho tmavovlasú, kaderavú hlavičku. Musel si ísť pre ňu. Sláva Pánovi za všetko, najmä za to, že bárs’ mi ho vzal navždy, predsa nie na veky, a že zostal mojím. Týmto súžením zlomil Boh moju vôľu navždy; keď mi potom vzal moje biele holubičky, nemal so mnou už toľko práce, kým ma naučil povedať: „Môj Otče, ak je možné, nech odíde odo mňa tento kalich, avšak nie ako ja chcem, ale ako Ty.“

Syn zamĺkol, a matka nemala smelosti, pýtať sa ho ďalej. Okrem toho stretli dvoch robotníkov, a on začal s nimi rozhovor.

Ale keď potom asi o tri hodiny odchádzala z píly, napadlo jej, že syn ani slovom nespomenul ženu. Snáď preto, že sa na ňu nepýtala? Či tiež zomrela? No to by bol iste povedal, že aj ju má tam dobre schovanú. Ale ak žije, prečo neprišla s ním, keď nemajú deti? Či nemali snáď dosť peňazí na cestu? Či ju bude zvať za sebou? „Však mi ešte aj to povie,“ uspokojovala sa starenka, a obraz vnúčatok — skrytých u Pána — sprevádzal ju domov.

Pochovala a oplakala už veľa detí, ale tak si to nikdy nepredstavovala, žeby žili ďalej u Boha v tej sláve; dostane sa ona tiež za nimi? Miško veril, že príde za svojimi deťmi; — lež to bol on. Starena cítila to, čo aj jej muž cítil, že medzi ňou a synom je akýsi veľký rozdiel.

V čom to bolo?