ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tej noci sedel pod sadom pred stodolou Jožko Lány, pohrúžený v zármutok a užierajúcu bolesť, akú so sebou nesie desné slovo: „hriech“.

Povedal dnes večer Martin, že si žiada, aby zajtra, v nedeľu, išli všetci k Večeri Pánovej, či ako hovorievali, „k svätej spovedi“. Nebolo na tom nič zvláštneho. V celých kopaniciach tak zo zvyku chodievali pohromade celé rodiny. Boli i Lányovci neraz. Ale pri tomto rozhovore bol prítomný i Murány; a keď Anna i Jožko sľúbili, že pôjdu, tak divne sa na nich podíval a hovorí: „K Večeri Pánovej chcete ísť? No rozvážili ste si to dobre? Ste pripravení? Viete to iste, že budete hodnými hodovníkmi Pánovho stola a neprijmete tento vzácny závdavok Božej milosti na svoje zlorečenie?“

Jeho, Jožka, ako keby bodol nožom. Rozpriadol sa dlhý rozhovor.

Anna svedčila, že môže ísť. „Veď hriešny človek má ísť k spovedi.“

Ale Murány vzal Bibliu a čítal im, čo Boh hovorí Židom, keď im nariadil baránkovu večeru v Egypte, že nikto, kto by bol nečistý, nesmie jesť z toho baránka. Tak i ten, kto nie je očistený od hriechov krvou Pána Ježiša, nemá práva, prijímať Večeru Pánovu.

„Však na to je tam farár, aby odpustil hriechy,“ poznamenala Anna.

„Pán farár nemôže odpustiť hriechy,“ krútil hlavou Martin. „Viem, že som neraz išiel nečistý k Večeri Pánovej, a taký som aj zostal.“

A tak sa o tom hovorilo, až konečne Martin povedal, že Boh nemôže človeku odpustiť iný hriech, len ten, ktorý oľutoval, a od ktorého si žiadal byť očistený. Kto však v tom istom hriechu, ktorý si dal odpustiť, chce zotrvávať, bude za to vyhladený.

Ešte i to doložil Murány, že len človek, ktorý svoj hriech vyznal Bohu a ľuďom, proti ktorým zhrešil, a vyprosil si od nich odpustenie, len ten smie ísť k stolu Pánovmu.

Potom sa ešte všeličo rozprávalo o hriechoch a Božích prikázaniach, až Jožko konečne utiekol. Z izby ušiel; ale tie slová išli za ním, kamkoľvek sa pohol. Vyhnali ho až sem do sadu.

Vedel, že zajtra nesmie ísť k spovedi, lebo: „Najprv sa zmier so svojím bratom.“ Musel by Martinovi všetko vyznať. Ach, keby ten hriech bol len jeho, tuším by to urobil, len aby sa striasol tej hroznej ťarchy, aká na ňom ležala.

Murány si snáď myslel, že sľub dodržal, že sa nedal premôcť hriechu. Ale — nedodržal. Prehrešili sa oba veľmi proti Bohu i proti Martinovi, veď za jeho chrbtom žili spolu ako muž a žena. Žil s bratovou ženou, a nijako sa nemohol od nej odtrhnúť. Nik zo sluhov to ešte nezbadal. Lež ako dlho to tak bude?

A Martin nič netušil. Bol zo dňa na deň lepší. Odkedy sa k Bohu obrátil, akoby sa celý svet bol premenil.

Hoci nebol od Jožka oveľa starší, predsa bol nevlastnému bratovi viac než bratom. Staral sa o neho ako otec. A on — čo mu za to urobil?

Ach, keby Jožko vedel, že bude vyprostený z toho hriechu, ako rád by išiel ráno do kostola! Vedel, že keď si tam i dá odpustiť, bude hrešiť i ďalej; bolo by to teda darmo. Jeho duša až tak prahla po odpustení, po milosti; hrozil sa budúcnosti i samého seba.

Zožierajúca bolesť hrozne hlodala v jeho srdci. „Choď za Martinom, povedz mu všetko, odpros ho, snáď ti odpustí,“ radilo svedomie. „A ak ťa vyženie z domu, budeš na tom lepšie; aspoň utečieš z Anninej blízkosti. Môžeš sa dakde priženiť, a tak sa navždy zbaviť hriechu. Keď ti Martin odpustí, aj Boh odpustí; choď za ním!“

Mladík zrazu vyskočil. „Urobím koniec trápeniu, vezmem celú vinu na seba,“ sľuboval si. „Nech je tak, že som ja ju zviedol, hoci to nie je pravda. Odo mňa to nebude brata tak bolieť, ako keby som povedal, že ona je vinná.“

Rozbehol sa do stodoly. Spávali tam spolu s Martinom. „Brat spí tak spokojne, tvrdo ako len človek unavený prácou a s Bohom zmierený spať môže. A ja ho mám budiť? Ach, ako by som ho na to budil, aby som mu vrazil nôž do srdca?“ zastonal mladík. „Poviem mu to, prv než povstávajú ostatní.“

Ale kto sa na druhý deň posledný zobudil, bol Jožko. Anna ho musela prísť budiť; treba skoro vstať, aby nezmeškali. Večera Pánova bývala o pol deviatej, a mali viac ako hodinu cesty.

„Vstávaj; však vieš, že máme ísť k spovedi!“

Vyskočil: „Anna, a ty pôjdeš? Ty naozaj pôjdeš?“

„No a čo viac?“ hodila hlavou.

„A sme zmierení s Bohom a s ľuďmi?“ pozrel na ňu tesklivo.

„Tuším si sa dal už i ty nahovoriť tomu svätému z píly,“ stiahla posmešne pery.

Narovnal sa hnevlivo. „Nahovoriť som sa nedal, ale čo je pravda, je pravda; a mňa hrozne trápi to, čo sme urobili. Ani ty, ani ja nie sme hodni ísť do Božieho chrámu, ak Martinovi všetko nepovieme.“

Ustúpila, akoby ju bol uderil do tvári. „Choď, žaluj, uvidíme, komu bude Martin skôr veriť, tebe, či mne,“ preriekla. „Ja sa k ničomu nepriznám, rozumieš?“

Videl, že bola schopná vykonať čo sľúbila.

„Tak aspoň nechoďme k spovedi, prosím ťa.“

„Ty nemusíš — ja pôjdem; prečo by som nešla so svojím mužom?“

„Nerúhaj sa Bohu!“ zagánil na ňu.

„A čože, nie je on môj muž?“

„To ti napadlo až dnes?“ pristúpil k nej podráždene. „Vtedy si na to nemyslela, keď…“

„Nespomínaj!“ vztiahla ruku. „Čo bolo, nech je tam. Ja idem k spovedi, dám si hriechy odpustiť, a bude všetko tak ako bývalo; prv než si prišiel.“

Obrátila sa a odišla.

„Nechaj ju!“ radilo svedomie. „Tak bude najlepšie. — Teraz aj ty môžeš ísť k spovedi, a vec sa napraví,“ dokladalo ľstivé srdce.

Nuž tak išli Lányovci k Večeri Pánovej. Anna odprosila v Jožkovej prítomnosti svojho muža obyčajnou formulou — ale keď začal Martin odprosovať Jožka, tomuto sa zdalo, že sa izba s ním prepadne. Za nič na svete nemohol povedať:

„Nech ti Pán Boh odpustí!“

Cestou mala Anna oči len pre muža. Usmievala sa na neho ani nevesta na ženícha, ani čo by mu chcela nahradiť všetku lásku, akej sa mu u nej dosiaľ nedostávalo.

Či chcel, či nechcel, musel sa na ňu Jožko dívať. Pálčivé muky žiarlivosti skrsli mu v srdci a ovládli ho celého, kým prišli do chrámu. Anna nemala pre neho ani pohľad. Všetka jej pozornosť sa krútila len okolo Martina. Jožko až teraz cítil — keď ju stratil — ako pevne je k nej pripútaný každou žilkou svojho hriešneho srdca.

V chráme nemyslel na obrad, ani na jeho význam. Farárova reč prešumela okolo jeho uší ako nezrozumiteľné hučanie vody; otázky nezodpovedal. Ako stroj prikročil k oltáru, a to po tri razy. Najprv, aby prijal rozhrešenie hriechov, z ktorých nebol vymanený. Potom aby prijal Večeru Baránkovu, ustanovenú len pre tých hriešnikov, ktorí sa narodili z Boha ako deti Božie, očistení Ježišovou krvou a zmierení s ľuďmi i s Bohom — ako budúcich dedičov Božieho kráľovstva. Keď po tretie pokľakol vedľa Martina, mimovoľne sa pozrel do jeho tváre, obostretej tichým šťastím, a z náhlej nenávisti pochádzajúca zlosť sa ho tak zmocnila, že sa sotva zdržal, aby brata, kľačiaceho pri kraji, nesotil.

Anna nábožne klonila hlavu na knižku. Na spovedné otázky odpovedala hlasne. Teraz môže Murány hovoriť čo chce, ona má hriechy odpustené — môže žiť ďalej ako dosiaľ.

Keď vychádzali z kostola, zastihla pohľad, akým sa podíval Jožko na ňu a na Martina. Víťazoslávny ťah pohral jej ústami. Bola si istá, že boj zase vyhrala. A čím vernejšou sa bude stavať oproti Martinovi (však mala naozaj úmysel byť mu teraz vernou), tým drahšou bude Jožkovi.

Na ceste z kostola sa zastavili v mlyne. Evu našli sedieť pri okne. Za ten týždeň, čo sa jej choroba zlomila, veľmi sa zotavila. V prvé dni ju však musel Tomáš učiť aj chodiť.

No teraz už pomaly chodila. Bola taká bielučká a pekná; — Tomáš z nej ani oka nespustil. Práve jej čítal z Biblie. Anna videla, ako si zamiloval ženu, a hoci sa tvárila prívetivo, predsa jej v blízkosti švagrinej nebolo dobre. Vyšla radšej za mamičkou do kuchyne.

„Nuž čo, mamička, je už Tomáš lepší?“

„Nehovorí nič; ale ja tu veru nebudem. Keby si len videla, aké komédie s ňou robí! Tebe Lány hľadí spraviť čo ti na očiach vidí, ale to je ešte nič proti tomu, ako si Tomáš nadchádza Eve. Včera večer, keď nebol nikto doma, vyšla von. Ach, to si mala vidieť, aký bol naľakaný, ako ju hľadal; a keď ju našiel, na rukách ju späť doniesol!“

Anny zmocnila sa závisť. Dosiaľ si myslela, že v celých kopaniciach najviac miluje muž ju, a teraz ju Eva prevýši. Keby Jožko bol jej mužom, potom by dokázala, kto si viac lásky zaslúži, ona či Eva.

„Ja na ňu nemôžem ani hľadieť,“ šepkala mlynárka, aby syn nezačul. „Sotva sa premáham, aby som jej nepovedala zlého slova. Bude sa hrať na veľkú paniu, a ja aby som jej posluhovala.“

„To by ste boli veru blázon, mamička: hovorili ste, že pôjdete k strynkej. Tá si vás dávno žiada. Viete, že tam máme ešte čiastku. Keby zomrela, poručia nám, a nie Tomášovi.“

„Však pôjdem; aj sama som na to myslela. Ale musím takej vystúpiť? Ona sa tu bude rozťahovať v mojich mozoľoch!“ rozplakala sa mlynárka. „Ale ak ma Tomáš nebude prosiť, aby som sa vrátila, potom mu ukážem. Kravy sú moje, tie si vezmem. Jednu dám tebe na chovanie, a všetko, čo len budem môcť zobrať, odnesiem. Z rolí a mlyna mi musí dávať polovicu. Uvidí, kto ho urobil gazdom, a čo bude mať z toho modlenia aké teraz začínajú!“

„Ach, čo! Modli sa, nemodli sa, z prázdnej misy nenaješ sa!“ pohrdlivo hodila Anna hlavou. „Veru dobre bude, keď mu tak urobíte.“

Porozprávali sa ženy; ani jedna však ani len nespomenula, že Anna bola pri Večeri Pánovej, a že tam sľubovala vystríhať sa hriechov a opravdivo sa polepšiť.

Medzitým spytoval sa vnútri Martin, čo Tomáš čítal, kým vstúpil. Začali si o tom rozprávať. Jožko ich počúval ako na tŕní. Keby nepamätal na to, že bol práve pri spovedi, vyhodil by Tomášovi na oči jeho predošlé zmýšľanie.^[31] Takto sa aspoň spýtal, či sa nepôjde odpoludnia voľajako zabaviť, keď je už Eva zdravá.

„Však sa Eva nebude hnevať,“ dodal, keď zbadal Tomášov rýchly pohľad, aký obrátil k Eve. „Nemôže ťa predsa vždy držať doma ako priviazaného.“

„Eva nie je ešte celkom zdravá,“ narovnal sa Tomáš. „A keby aj, musíte sa už bezo mňa zabávať. Mňa tam viac neuvidíte. Bolo toho hriechu už dosť.“

„Veru dosť,“ prisvedčil Martin. „A ty, Jožko, ideš práve z chrámu Pánovho,“ dodal káravo.

„Nie som ešte taký svätý ako vy dvaja,“ posmešne odvrátil sa mládenec.

Lánymu prišlo ľúto, že brata volal k Večeri Pánovej. Pravdu mal Murány, keď hovoril: „Hriech je ísť k spovedi z obyčaje.“ Jozef nebol hodným hodovníkom; ach škoda!

On bol taký šťastný, jeho duša taká nasýtená! Potešil sa, keď Tomáš išiel Jožkovi ukazovať dačo do mlyna; bude môcť prehovoriť s Evou niekoľko slov osamote. Cítil, že ona jediná mu rozumie.

„Nemyslel som, Eva, že ťa Pán Boh ešte pozdvihne, a skoro by som si bol prial, aby si ťa vzal k sebe,“ hovorí srdečne. „Keď my — krátkozrakí ľudia — ničomu nerozumieme. Nikdy by som si nebol myslel, že to Pán Boh tak obráti na dobré. A hľa, aký je Tomáš teraz!“

„Pán Boh mu dal zo svojej lásky do srdca,“ radostne potvrdila Eva. „Bola by som rada išla za Evičkou, ale keď ma Pán Ježiš potrebuje pre Tomáša, rada zostanem. Len som ešte veľmi slabá. Toľko ma opatrovali, a nemôžem sa im odslúžiť.“

„Nestaraj sa,“ utešoval ju, „veď ty to všetko vynahradíš, len čo nadobudneš silu.“

„Prosila som, aby ma pustili k mamičke, kým spevniem; ale Tomáš o tom nechce ani počuť.“

Lány rozumel, prečo by rada išla k matke, že jej tvrdo padá prijímať mlynárkine služby. Aby na to nemyslela, začal reč o tom, aký bol v chráme šťastný.

„Nemôžem ti to ani povedať,“ vravel vrelo. „Tak mi bolo, ani hladnému človeku, keď ho usadili k stolu a on sa nasýtil, takže vďačne povie: „Pán Boh zaplať! Vďaka Bohu!“ Pravdu má Pán Ježiš, keď hovorí: „Kto príde ku mne, nebude nikdy lačnieť, a kto verí vo mňa, nebude nikdy žízniť.““

Ďalej neprišli: vnišla Anna, pripomínajúc, že už treba ísť domov. „A ty, Eva, už sa drž hore!“ hovorí s nútenou prívetivosťou. „Mamička sa ťa už dosť naopatrovala, mala by ísť k strynkej, a pre teba nemôže.“

„A prečo?“ ohlási sa dovnútra vstupujúci Tomáš. „Ak mamička chce ísť do H., nech ide, hoci hneď zajtra; však si poradíme ako budeme vedieť.“ Bolo na hlase mladého mlynára poznať, že túži byť so ženou čím skôr sám.

Urazil tým mlynárku. Hneď odpoludnia začala robiť prípravy na cestu. Mala len jednu túžbu, aby len na chvíľu mohla zostať s nevestou osamote. No syn to tušil, a od ženy sa ani nehol.