ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Miško, poď sem!“ volala v tom čase hájnička na syna, stojaceho s otcom v izbe — „Tu mi dal Nemec list pre teba. Priniesol ho vraj včera z pošty.“

Mladý muž vzal list z matkinej ruky, a bárs už bolo šero, videla, že zbledol a hľadel naň takým divným pohľadom.

Nemala tej smelosti, aby sa ho spýtala, prečo ho neotvoril; ale spať jej to nedalo. Ukradomky na prstoch prikradla sa k prednej izbe. Tam horelo svetlo. Otvorila potichu dvere a zostala v nich stáť ako primrazená. Syn sedel pri stole, hlavu položenú na zložených rukách, a — plakal.

Až tak v nej všetko zamrelo. Konečne sa zmohla a prešla k stolu. Ovinula starú, vetchú ruku okolo jeho šije, oprela zvráskovanú tvár o husté vlasy mladého muža.

„Synček môj drahý, prečo plačeš?“

Ustal okamžite. Pritiahol matku k sebe, oprel si hlavu o jej hruď — tak skryl pred ňou tvár, do ktorej by sa mu bola tak rada pozrela.

„Čo sa ti stalo?“ prihovárala sa so súcitom, aký k dieťaťu môže cítiť len matka, keď ho vidí v žalosti. „Stala sa mi horkosť najhorkejšia, mamička, ale nemôžem vám o nej rozprávať,“ odvetil po chvíľke jemne.

„Prečo by si nemohol, synku? Veď bárs som sprostá žena, som predsa tvoja matka.“ „Nehovorte tak mamička; vždy som si vás ctil a miloval, však viete.“

„Viem, syn môj pekný, bol si na mňa taký dobrý; Pán Boh ti to vynahradí. Tak mi môžeš i teraz povedať, čo ťa trápi.“

„Nemôžem, verte, nemôžem; teraz nie.“

Vymanil sa jej a vstal, ale uvidiac jej smutné sklamanie, dodal:

„Až na ten list, ktorý dnes napíšem, dostanem odpoveď, potom zviete všetko. Nehnevajte sa na mňa, prosím; verte mi, myslím to s vami dobre.“

„Verím synku; však keď mi len potom povieš, ja počkám. Teraz ťa už nebudem mýliť, aby si bol skôr hotový a šiel si odpočinúť.“

„Aj vy, mamička, choďte spať, a prosím vás, nehovorte nikomu, ani tatíčkovi, že ste ma videli plakať, aby si dakto nemyslel, že som nešťastný.“

„A či si šťastný, synku?“ vzdychla ľútostive.

„Som, mamička; Pán Ježiš mi zostal. „Keď sedím vo tme, Hospodin mi je svetlom.“ Viem, že raz prídem ta, kde sa skončia dni môjho smútku a že ma, kým som tu, Pán Ježiš bude tešiť každý deň. Verte, keby som nemal Jeho, dnes by som nijako neobstál. Preto vás prosím, prijmite Ho i vy do svojho srdca, aby vám daroval to šťastie, ktoré nezapadá s nocou súženia.“

„Nauč ma tomu, synku, ja ťa vo všetkom budem poslúchať.“

„Proste Pána Ježiša, On vás naučí. Ale dobrú noc, mamička!“

„Dobrú noc, synku!“

Odišla a vyplakala sa v posteli nad synovou žalosťou. Pritom premýšľala o jeho sile a trpezlivosti, a modlila sa ticho, pokorne ako dieťa k Tomu, ktorý ho posilňoval.

Keď sa na svitaní prebudila, išla sa pozrieť za synom. Spal, a na stole ležal zapečatený list. Mnoho by dala za to, keby vedela písané čítať; prečítala by si adresu. Ale nevedela. Popravila synovi podušku pod hlavou, nemohla sa zdržať, aby ho nepocelovala na jasné čelo. Tak tu pred ňou ležal, ruky zopäté na mužnej hrudi, akoby bol zaspal so slovami: